Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 76/2020
PDF · 207.12 KB
No categories available
III. ÚS 76/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú
sťažnosť , , ; ,
, ; a ,
, , zastúpených advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 152/2018 z 26. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ 1“); , ,
(ďalej aj „sťažovateľ 2“); a ,
, (ďalej aj „sťažovateľka 3“
a spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 152/2018
z 26. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Ústavná sťažnosť bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená sudcovi
spravodajcovi Petrovi Strakovi. Na podklade oznámenia sudcu spravodajcu o jeho zaujatosti
bol uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 29/2020 z 22. januára 2020 z rozhodovania
vo veci sťažovateľov sudca spravodajca Peter Straka vylúčený. Prejednávaná vec bola
v zmysle pravidiel rozvrhu práce pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia boli
v procesnom postavení žalovaných v 3., 4. a 6. rade v konaní o určenie neplatnosti
právneho úkonu vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 19 C 46/2007. Predmetom sporu bolo týchto šesť kúpnych zmlúv týkajúcich sa
pozemkov evidovaných na liste vlastníctva č. v katastrálnom území :
1. Kúpna zmluva zo 14. decembra 2005 medzi predávajúcimi
, (ďalej len „žalobcovia“) a kupujúcou
(žalovaná v 1. rade, pozn.). Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod vlastníckeho práva
k parcelám č. .
2. Kúpna zmluva z 11. januára 2006 medzi žalobcami a kupujúcimi
, sťažovateľom 1 a sťažovateľom 2. Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod
vlastníckeho práva k parcele č. .
3. Kúpna zmluva, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k pozemkom
s parc. č. a , bola uzavretá 11. januára 2006 medzi
ako predávajúcou a , sťažovateľom 1 a sťažovateľom 2
ako kupujúcimi.
4. Kúpna zmluva z 24. februára 2006 sa týkala pozemkov s parc. č. ,
a bola uzavretá medzi ako predávajúcou a
(žalovaná v 7. rade, pozn.) ako kupujúcou.
5. Kúpnou zmluvou zo 16. marca 2006 previedla vlastnícke právo
k parc. č. na (žalovaná v 5. rade, pozn.).
6. Kúpnou zmluvou zo 16. marca 2006 previedla vlastnícke právo
k parc. č. na sťažovateľku 3.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 46/2007 z 30. septembra 2014 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) v 6 samostatných výrokoch určil, že jednotlivé kúpne
zmluvy sú neplatné. Rozsudok okresného súdu bol založený na skutočnosti, že žalobcovia
nikdy nesplnomocnili na uzatvorenie 1. a 2. kúpnej zmluvy, a teda
k úkonu splnomocnenia nikdy nedošlo a následne nemohlo dôjsť ani k prevodu vlastníckeho
práva na ďalšie osoby.
3. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Sťažovatelia
v ústavnej sťažnosti uviedli, že „... namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci. Poukázali na to, že súd dospel k záveru, že úkony - kúpne zmluvy
neboli zo strany žalobcov uzatvorené a napriek tomu súd uzavrel, že tieto právne úkony sú
neplatné. Poukázali na to, že súd na jednej strane dospel k záveru o neexistencii vôle
a neexistencii prejavu vôle na strane žalobcov, čo sú pojmové prvky právneho úkonu,
na druhej strane skonštatoval vznik právneho úkonu a označil ho neplatný. Sťažovatelia
napadli všetky výroky rozsudku s výnimkou výrokov, ktorými bolo rozhodnuté o neplatnosti
zmluvy uzatvorenej medzi ako predávajúcou a ako
kupujúcou a zmluvy medzi a ďalšou účastníčkou na strane žalovaných,
odlišnou od sťažovateľov.“.
4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 18/2015
z 26. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) „potvrdil rozsudok okrem výrokov
I., II., IV a V“. Krajský súd dopĺňacím rozsudkom č. k. 5 Co 18/2015-576 z 30. júna 2016
(ďalej len „dopĺňací rozsudok“) doplnil rozsudok krajského súdu o výrok „Odmieta
odvolanie žalovaných v 3., 4. a 6. rade proti výroku I.“. Krajský súd 11. januára 2017 vydal
opravné uznesenie č. k. 5 Co 18/2015-603, ktorým opravil zrejmú nesprávnosť
vo výroku rozsudku krajského súdu, ktorého znenie opravil takto: „Potvrdzuje rozsudok
vo výrokoch I. II., IV., V. a vo výroku o náhrade trov konania.“
Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom
dovolanie a dovolací dôvod vyvodili z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
Nesprávny procesný postup videli sťažovatelia v odmietnutí ich odvolania proti
výroku I rozsudku okresného súdu. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli: „Nesprávny
procesný postup videli sťažovatelia v odmietnutí ich odvolania proti výroku I. rozsudku
súdu prvej inštancie. Sťažovatelia poukázali v dovolaní na to, že podstatou ich odvolania
bola námietka spočívajúca v tom, že nie je možné, aby právne úkony - kúpne zmluvy, v
ktorých predávajúcimi boli žalobcovia, a ktoré teda nikdy nevznikli, boli zároveň neplatné.
Poukázali zároveň na to, že ako nesprávny rozsudok súdu o neplatnosti právnych úkonov
medzi žalobcami a žalovanou v 1. rade, nemôže byť vecne správny ani výrok (resp. výroky),
ktoré sa týkajú zmlúv, ktorý neplatnosť je odvodená práve z neexistencie prvej kúpnej
zmluvy, teda tej, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcami a .
V dovolaní poukázali na to, že krajský súd najprv potvrdil nimi napadnuté výroky
rozsudku okresného súdu (ako je zrejmé z vyššie uvedeného, neskôr zrejmú nesprávnosť
rozsudku opravným uznesením po podaní dovolania, napravil) a v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že odmietol odvolanie sťažovateľov proti výroku I. rozsudku, pričom o námietkach
vzťahujúcich sa k vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, vo vzťahu k výroku I.,
sa o odvolacích námietkach sťažovateľov nezmienil, ani sa s nimi nevyrovnal
a v odôvodnení rozsudku uviedol, že odvolanie proti výroku I. už odmietol, aby následne
po viac než mesiaci rozhodol dopĺňacím rozsudkom zo dňa 30. 6. 2016 o odmietnutí
odvolania sťažovateľov proti výroku I. napadnutého rozsudku okresného súdu, čím sa vyhol
povinnosti riadne sa vysporiadať s odvolacími námietkami vo vzťahu k výroku I.
napadnutého rozsudku.“
5. Najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľov
odmietol.
Sťažovatelia napadnutému uzneseniu vyčítajú, že najvyšší súd „... dovolacej
argumentácii nevenoval žiadnu pozornosť a rovnako na ňu nedal žiadnu odpoveď.“.
6. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Právo sťažovateľov , a
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/152/2018 zo dňa 26. 3. 2019 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať porušovaní namietaných práv sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/152/2018 zo dňa 26. 3. 2019 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že „... najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľov, tvrdiac že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie prípustné
nie je, neposkytnutím odpovede na dovolacie námietky sťažovateľov v zmysle toho,
prečo nezakladajú prípustnosť dovolania, porušil právo sťažovateľov na spravodlivé súdne
konanie samotný dovolací súd.“.
14. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
15. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
16. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že námietky sťažovateľov prednesené
v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ako aj v dovolaní proti rozsudku krajského súdu
sú prakticky totožné, založené na tvrdení, že pokiaľ právny úkon nevznikol, nemôže byť
konštatovaná jeho neplatnosť. Sťažovatelia navyše v dovolaní namietali, že krajský súd sa
vyhol riadnemu odôvodneniu vo vzťahu k odmietnutiu odvolania sťažovateľov proti výroku
I rozsudku okresného súdu.
Napriek sťažovateľmi prezentovanej argumentácii namierenej najmä proti
rozhodnutiu okresného súdu, resp. krajského súdu úlohou ústavného súdu bolo posúdiť
(v súlade s petitom ústavnej sťažnosti, ktorý je pre posudzovanie veci záväzný), či najvyšší
súd primeraným spôsobom odôvodnil napadnuté uznesenie a či ho nemožno považovať
za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.
17. Najvyšší súd vo vzťahu k odmietnutiu odvolania proti výroku I rozsudku
okresného súdu uviedol: „Týmto výrokom, objektívne vzaté, nebola odvolateľom spôsobená
žiadna ujma na ich právach, ktorá by nemohla byť odstrániteľná tým, že by dovolací súd
napadnutý výrok zrušil. Tvrdenie dovolateľov, že ide o závislý výrok je chybné
a neopodstatnené; ide totiž o samostatný výrok, determinovaný vlastnými skutkovými
okolnosťami predmetnej kúpnej zmluvy, so samostatným okruhom účastníkov konania,
medzi ktorých nepatrili žalovaní v 3/, 4/ a 6/ rade.“
18. K námietke týkajúcej sa neexistencie právneho úkonu a okresným súdom
vyslovenej neplatnosti právneho úkonu najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého
uznesenia uviedol: „... platné občianske právo nepozná kategóriu ničotného
(neexistentného) právneho úkonu (non negitium) - na rozdiel od zákona o rodine, ktorý
rozlišuje medzi neplatným a zdanlivým manželstvom - takže prípady ničotnosti teória i prax
zahŕňa do kategórie neplatných úkonov (porov. KNAPP - LUBY: Čsl. obč. právo,
Obzor BA. 1973, s. 291). Aj keď teda z hľadiska teórie právny úkon vôbec nevznikol - napr.
chýba vôľa alebo jeho prejav - podľa teórie občianskeho zákonníka a súdnej praxe ide vždy
o absolútne neplatný úkon a ak ho žalujúci účastník konania urobí predmetom sporu,
súd musí o ňom rozhodnúť deklaratórnym rozhodnutím (§ 137 písm. c/ C. s. p.)...“
19. K prípustnosti dovolania vymedzeného sťažovateľmi najvyšší súd konštatoval, že
„... u dovolania platí, že z materiálneho hľadiska na jeho úspešné podanie je subjektívne
oprávnený len ten účastník, v ktorého pomeroch nastala rozhodnutím odvolacieho súdu
ujma odstrániteľná tým, že bude opravnému prostriedku vyhovené (tzv. subjektívna
prípustnosť dovolania podľa § 242 C. s. p.)...
Nedostatok subjektívneho predpokladu prípustnosti dovolania nemohol viesť
k meritórnemu rozhodnutiu, ale k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie jednej
zo všeobecných podmienok prípustnosti dovolania (§ 447 písm. c/ C. s. p.).“.
20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru,
že medzi obsahom základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, práva na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru) a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľmi označených
práv. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu nemožno
považovať za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel
zákona.
21. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
22. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998). Otázku
posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov
(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02).
Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
označených práv sťažovateľov (m. m. I. ÚS 156/2018, II. ÚS 465/2017).
23. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení, i keď pomerne
stručné, sa v rámci skutočností, ktoré sú ústavnému súdu z obsahu ústavnej sťažnosti
a z obsahu pripojených listinných dôkazov známe, nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako
zjavne neodôvodnené.
24. Iba na okraj ústavný súd poznamenáva, že prípadné osobné animozity právnej
zástupkyne sťažovateľov naznačené v ústavnej sťažnosti proti sudcom najvyššieho súdu nie
sú pre ústavnoprávny prieskum právne relevantné.
25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľmi označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu