Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 76/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú

sťažnosť , , ; ,

, ; a ,

, , zastúpených advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej aj „sťažovateľ 1“); , ,

(ďalej aj „sťažovateľ 2“); a ,

, (ďalej aj „sťažovateľka 3“

a spolu ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Ústavná sťažnosť bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu pridelená sudcovi

spravodajcovi Petrovi Strakovi. Na podklade oznámenia sudcu spravodajcu o jeho zaujatosti

bol uznesením ústavného súdu sp. zn. z 22. januára 2020 z rozhodovania

vo veci sťažovateľov sudca spravodajca Peter Straka vylúčený. Prejednávaná vec bola

v zmysle pravidiel rozvrhu práce pridelená sudkyni spravodajkyni Jane Laššákovej.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia boli

v procesnom postavení žalovaných v 3., 4. a 6. rade v konaní o určenie neplatnosti

právneho úkonu vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. . Predmetom sporu bolo týchto šesť kúpnych zmlúv týkajúcich sa

pozemkov evidovaných na liste vlastníctva č. v katastrálnom území :

1. Kúpna zmluva zo 14. decembra 2005 medzi predávajúcimi

, (ďalej len „žalobcovia“) a kupujúcou

(žalovaná v 1. rade, pozn.). Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod vlastníckeho práva

k parcelám č. .

2. Kúpna zmluva z 11. januára 2006 medzi žalobcami a kupujúcimi

, sťažovateľom 1 a sťažovateľom 2. Predmetom kúpnej zmluvy bol prevod

vlastníckeho práva k parcele č. .

3. Kúpna zmluva, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k pozemkom

s parc. č. a , bola uzavretá 11. januára 2006 medzi

ako predávajúcou a , sťažovateľom 1 a sťažovateľom 2

ako kupujúcimi.

4. Kúpna zmluva z 24. februára 2006 sa týkala pozemkov s parc. č. ,

a bola uzavretá medzi ako predávajúcou a

(žalovaná v 7. rade, pozn.) ako kupujúcou.

5. Kúpnou zmluvou zo 16. marca 2006 previedla vlastnícke právo

k parc. č. na (žalovaná v 5. rade, pozn.).

6. Kúpnou zmluvou zo 16. marca 2006 previedla vlastnícke právo

k parc. č. na sťažovateľku 3.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2014 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) v 6 samostatných výrokoch určil, že jednotlivé kúpne

zmluvy sú neplatné. Rozsudok okresného súdu bol založený na skutočnosti, že žalobcovia

nikdy nesplnomocnili na uzatvorenie 1. a 2. kúpnej zmluvy, a teda

k úkonu splnomocnenia nikdy nedošlo a následne nemohlo dôjsť ani k prevodu vlastníckeho

práva na ďalšie osoby.

3. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Sťažovatelia

v ústavnej sťažnosti uviedli, že „... namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne

právne posúdenie veci. Poukázali na to, že súd dospel k záveru, že úkony - kúpne zmluvy

neboli zo strany žalobcov uzatvorené a napriek tomu súd uzavrel, že tieto právne úkony sú

neplatné. Poukázali na to, že súd na jednej strane dospel k záveru o neexistencii vôle

a neexistencii prejavu vôle na strane žalobcov, čo sú pojmové prvky právneho úkonu,

na druhej strane skonštatoval vznik právneho úkonu a označil ho neplatný. Sťažovatelia

napadli všetky výroky rozsudku s výnimkou výrokov, ktorými bolo rozhodnuté o neplatnosti

zmluvy uzatvorenej medzi ako predávajúcou a ako

kupujúcou a zmluvy medzi a ďalšou účastníčkou na strane žalovaných,

odlišnou od sťažovateľov.“.

4. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 26. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) „potvrdil rozsudok okrem výrokov

I., II., IV a V“. Krajský súd dopĺňacím rozsudkom č. k. -576 z 30. júna 2016

(ďalej len „dopĺňací rozsudok“) doplnil rozsudok krajského súdu o výrok „Odmieta

odvolanie žalovaných v 3., 4. a 6. rade proti výroku I.“. Krajský súd 11. januára 2017 vydal

opravné uznesenie č. k. -603, ktorým opravil zrejmú nesprávnosť

vo výroku rozsudku krajského súdu, ktorého znenie opravil takto: „Potvrdzuje rozsudok

vo výrokoch I. II., IV., V. a vo výroku o náhrade trov konania.“

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom

dovolanie a dovolací dôvod vyvodili z .

Nesprávny procesný postup videli sťažovatelia v odmietnutí ich odvolania proti

výroku I rozsudku okresného súdu. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli: „Nesprávny

procesný postup videli sťažovatelia v odmietnutí ich odvolania proti výroku I. rozsudku

súdu prvej inštancie. Sťažovatelia poukázali v dovolaní na to, že podstatou ich odvolania

bola námietka spočívajúca v tom, že nie je možné, aby právne úkony - kúpne zmluvy, v

ktorých predávajúcimi boli žalobcovia, a ktoré teda nikdy nevznikli, boli zároveň neplatné.

Poukázali zároveň na to, že ako nesprávny rozsudok súdu o neplatnosti právnych úkonov

medzi žalobcami a žalovanou v 1. rade, nemôže byť vecne správny ani výrok (resp. výroky),

ktoré sa týkajú zmlúv, ktorý neplatnosť je odvodená práve z neexistencie prvej kúpnej

zmluvy, teda tej, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcami a .

V dovolaní poukázali na to, že krajský súd najprv potvrdil nimi napadnuté výroky

rozsudku okresného súdu (ako je zrejmé z vyššie uvedeného, neskôr zrejmú nesprávnosť

rozsudku opravným uznesením po podaní dovolania, napravil) a v odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že odmietol odvolanie sťažovateľov proti výroku I. rozsudku, pričom o námietkach

vzťahujúcich sa k vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia, vo vzťahu k výroku I.,

sa o odvolacích námietkach sťažovateľov nezmienil, ani sa s nimi nevyrovnal

a v odôvodnení rozsudku uviedol, že odvolanie proti výroku I. už odmietol, aby následne

po viac než mesiaci rozhodol dopĺňacím rozsudkom zo dňa 30. 6. 2016 o odmietnutí

odvolania sťažovateľov proti výroku I. napadnutého rozsudku okresného súdu, čím sa vyhol

povinnosti riadne sa vysporiadať s odvolacími námietkami vo vzťahu k výroku I.

napadnutého rozsudku.“

5. Najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie sťažovateľov

odmietol.

Sťažovatelia napadnutému uzneseniu vyčítajú, že najvyšší súd „... dovolacej

argumentácii nevenoval žiadnu pozornosť a rovnako na ňu nedal žiadnu odpoveď.“.

6. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Právo sťažovateľov , a

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne

Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 26. 3. 2019 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26. 3. 2019 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

13. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že „... najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľov, tvrdiac že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie prípustné

nie je, neposkytnutím odpovede na dovolacie námietky sťažovateľov v zmysle toho,

prečo nezakladajú prípustnosť dovolania, porušil právo sťažovateľov na spravodlivé súdne

konanie samotný dovolací súd.“.

14. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

15. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

16. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že námietky sťažovateľov prednesené

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ako aj v dovolaní proti rozsudku krajského súdu

sú prakticky totožné, založené na tvrdení, že pokiaľ právny úkon nevznikol, nemôže byť

konštatovaná jeho neplatnosť. Sťažovatelia navyše v dovolaní namietali, že krajský súd sa

vyhol riadnemu odôvodneniu vo vzťahu k odmietnutiu odvolania sťažovateľov proti výroku

I rozsudku okresného súdu.

Napriek sťažovateľmi prezentovanej argumentácii namierenej najmä proti

rozhodnutiu okresného súdu, resp. krajského súdu úlohou ústavného súdu bolo posúdiť

(v súlade s petitom ústavnej sťažnosti, ktorý je pre posudzovanie veci záväzný), či najvyšší

súd primeraným spôsobom odôvodnil napadnuté uznesenie a či ho nemožno považovať

za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné.

17. Najvyšší súd vo vzťahu k odmietnutiu odvolania proti výroku I rozsudku

okresného súdu uviedol: „Týmto výrokom, objektívne vzaté, nebola odvolateľom spôsobená

žiadna ujma na ich právach, ktorá by nemohla byť odstrániteľná tým, že by dovolací súd

napadnutý výrok zrušil. Tvrdenie dovolateľov, že ide o závislý výrok je chybné

a neopodstatnené; ide totiž o samostatný výrok, determinovaný vlastnými skutkovými

okolnosťami predmetnej kúpnej zmluvy, so samostatným okruhom účastníkov konania,

medzi ktorých nepatrili žalovaní v 3/, 4/ a 6/ rade.“

18. K námietke týkajúcej sa neexistencie právneho úkonu a okresným súdom

vyslovenej neplatnosti právneho úkonu najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého

uznesenia uviedol: „... platné občianske právo nepozná kategóriu ničotného

(neexistentného) právneho úkonu (non negitium) - na rozdiel od zákona o rodine, ktorý

rozlišuje medzi neplatným a zdanlivým manželstvom - takže prípady ničotnosti teória i prax

zahŕňa do kategórie neplatných úkonov (porov. KNAPP - LUBY: Čsl. obč. právo,

Obzor BA. 1973, s. 291). Aj keď teda z hľadiska teórie právny úkon vôbec nevznikol - napr.

chýba vôľa alebo jeho prejav - podľa teórie a súdnej praxe ide vždy

o absolútne neplatný úkon a ak ho žalujúci účastník konania urobí predmetom sporu,

súd musí o ňom rozhodnúť deklaratórnym rozhodnutím ( )...“

19. K prípustnosti dovolania vymedzeného sťažovateľmi najvyšší súd konštatoval, že

„... u dovolania platí, že z materiálneho hľadiska na jeho úspešné podanie je subjektívne

oprávnený len ten účastník, v ktorého pomeroch nastala rozhodnutím odvolacieho súdu

ujma odstrániteľná tým, že bude opravnému prostriedku vyhovené (tzv. subjektívna

prípustnosť dovolania podľa )...

Nedostatok subjektívneho predpokladu prípustnosti dovolania nemohol viesť

k meritórnemu rozhodnutiu, ale k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie jednej

zo všeobecných podmienok prípustnosti dovolania ( ).“.

20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru,

že medzi obsahom základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, práva na spravodlivé

súdne konanie ( a dohovoru) a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o porušení sťažovateľmi označených

práv. V tomto smere ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu nemožno

považovať za svojvoľné či neodôvodnené a ani za také, ktoré by popierali účel a zmysel

zákona.

21. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

22. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998). Otázku

posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov

(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (m. m. ).

Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

označených práv sťažovateľov (m. m. , ).

23. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení, i keď pomerne

stručné, sa v rámci skutočností, ktoré sú ústavnému súdu z obsahu ústavnej sťažnosti

a z obsahu pripojených listinných dôkazov známe, nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako

zjavne neodôvodnené.

24. Iba na okraj ústavný súd poznamenáva, že prípadné osobné animozity právnej

zástupkyne sťažovateľov naznačené v ústavnej sťažnosti proti sudcom najvyššieho súdu nie

sú pre ústavnoprávny prieskum právne relevantné.

25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľmi označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu