Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 103/2020
PDF · 180.79 KB
No categories available
II. ÚS 103/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, a
, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Skalica sp. zn. 2 C 151/2008
z 30. marca 2017, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 281/2017
zo 16. apríla 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 33/2019 z 25. septembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti a o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť
a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Skalica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 C 151/2008 z 30. marca 2017 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 23 Co 281/2017 zo 16. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 33/2019 z 25. septembra 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovatelia ústavnému súdu v deň podania ústavnej sťažnosti doručili doplnenie
ústavnej sťažnosti a 17. februára 2020 doručili ďalšie doplnenie ústavnej sťažnosti.
2. Z ústavnej sťažnosti, ale najmä z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia viedli
dlhoročný spor so svojím susedom, ktorý na svojom pozemku postavil plot v rozpore
so stavebným povolením. Sťažovatelia tvrdia, že plot (s celkovou výškou 3 m,
podľa stavebného povolenia bola povolená výška 1,8 m) tieni ich obytnú miestnosť.
Z príloh ústavnej sťažnosti zároveň vyplýva, že mesto Skalica ako príslušný stavebný
úrad (ďalej len „stavebný úrad“) nariadilo rozhodnutím č. zo 4. mája 2004,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. júna 2004 a vykonateľným sa stalo 30. júna 2004 (ďalej
len „rozhodnutie o odstránení stavby“), odstránenie časti stavby z dôvodu nedoloženia
svetlotechnického posudku. Listom č. zo 16. augusta 2006 bolo
stavebníkovi (susedovi sťažovateľov) oznámené začatie výkonu rozhodnutia o odstránení
stavby. Po oznámení o začatí výkonu rozhodnutia o odstránení stavby podal stavebník
žiadosť o obnovu konania a zároveň doložil svetloznalecký posudok. Stavebný úrad žiadosti
o povolenie obnovy konania vyhovel rozhodnutím č. z 2. novembra 2006.
Rozhodnutím stavebného úradu č. z 30. novembra 2006 bolo konanie o výkon
rozhodnutia prerušené. Krajský stavebný úrad v Trnave, odbor stavebného poriadku (ďalej
len „krajský stavebný úrad“) rozhodnutím č. KSÚ–OSP-955/2006/Po zo 17. januára 2007
zrušil rozhodnutie o povolení obnovy konania. Sumárnym výsledkom bolo, že krajský
stavebný úrad ponechal v platnosti rozhodnutie stavebného úradu o výkone rozhodnutia
o odstránení stavby. Stavebný úrad oznámením č. z 13. novembra 2007 oznámil
stavebníkovi a dal na vedomie sťažovateľom, že výkon rozhodnutia je neprípustný z dôvodu
uplynutia trojročnej lehoty na plnenie povinnosti podľa § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Na základe dodatočného stavebného konania vydal stavebný úrad rozhodnutie
o dodatočnom stavebnom povolení pre sporné oplotenie č. z 18. januára 2008
(ďalej len „dodatočné stavebné povolenie“). Proti dodatočnému stavebnému povoleniu
podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský stavebný úrad rozhodol tak, že dodatočné
stavebné povolenie rozhodnutím č. k. KSÚ-OSP-0490/2008/Gi z 5. marca 2008 potvrdil.
3. Z príloh ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia podali na okresnom súde
žalobu o uloženie povinnosti a náhradu škody. Okresný súd napadnutým rozsudkom
rozhodol tak, že žalobu v časti o zníženie plotu zamietol, žalovaným uložil povinnosť riadne
uchytiť pletivový plot po celej dĺžke, v časti uloženia povinnosti žalovaným odstrániť rámy
s fóliou a ostatný materiál z pletivového plota zastavil, zaviazal žalovaného 2 zaplatiť
sťažovateľom sumu 895,57 €, konanie v časti o zaplatenie sumy 1 062,21 € zastavil
a ďalšími výrokmi rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného
súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozsudkom rozhodol krajský súd tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil. Napokon sťažovatelia podali proti napadnutému
rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
4. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti požiadali ústavný súd o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ním a navrhli, aby ústavný súd o ich ústavnej sťažnosti rozhodol
nálezom: „1) Základné práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR boli uznesením NSSR 4 Cdo 33/2019,
rozsudkom KS v Trnave pod sp. zn. 23 Co 281/2017 a OS Skalica sp. zn. 2 C 151/2008
porušené.
2) Uznesenie NSSR... rozsudok KS v Trnave... rozsudok OS Skalica... sa zrušujú
a prikazuje sa OS Skalici vydať rozsudok pre zmeškanie.
3) NSSR je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu... zaplatiť
finančné zadosťučinenie sťažovateľom vo výške 2000 eur...
4) NSSR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
12. Sťažovatelia porušenie práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) odvíjajú od skutočnosti, že rozhodnutiami
všeobecných súdov sa im nepodarilo docieliť odstránenie stavby, ktorú považujú
za nezákonnú, a tiež od tej skutočnosti, že okresný súd nevydal v ich právnej veci rozsudok
pre zmeškanie, hoci podľa názoru sťažovateľov na to boli splnené podmienky.
III.1 K namietanému porušeniu práv rozsudkom okresného súdu
13. Ústavnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku okresného súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu práv je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
14. Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu právam sťažovateľov podľa ústavy
a dohovoru mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom
rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
III.2 K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu a uznesením
najvyššieho súdu
15. Ústavnú sťažnosť sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a uzneseniu najvyššieho súdu je potrebné považovať za oneskorene podanú.
16. Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
17. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej
časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným
súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
18. Podľa § 121 ods. 1 CSP lehota podľa tohto zákona môže byť určená podľa hodín,
dní, týždňov, mesiacov a rokov.
Podľa § 121 ods. 2 CSP do plynutia lehoty určenej podľa dní sa nezapočítava deň,
keď nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty.
Podľa § 121 ods. 4 CSP ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo deň pracovného
pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.
Podľa § 121 ods. 5 CSP lehota je zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy,
ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času.
19. Ústavný súd zistil telefonickým dopytom na okresnom súde, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 22. októbra 2019. Posledným dňom
zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti bol v tomto prípade
23. december 2019 (keďže posledný deň lehoty 22. december 2019 pripadol na deň
pracovného pokoja). Sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu
10. februára 2020.
20. Nedodržanie zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti je zákonom
ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako podanej oneskorene [§ 56 ods. 2 písm. f)
zákona o ústavnom súde]. V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(m. m. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, III. ÚS 92/2016).
21. V súvislosti s odôvodnením zmeškania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti
argumentáciou sťažovateľov, podľa ktorej sa „mohol dozvedieť, že aj on môže podať
sťažnosť a to dňa 4.2.2020, keď cestoval zrýchleným vlakom – EC do Bratislavy a v kupé
vlaku sedeli vyše 70-ročný advokát a bývalý ústavný sudca ČR...“, ústavný súd opäť
zdôrazňuje, že dvojmesačná lehota podľa § 124 zákona o ústavnom súde má kogentnú
povahu, t. j. jej prípadné nedodržanie nie je možné odpustiť (m. m. II. ÚS 524/2018).
22. Z uvedených záverov vyplýva, že ústavnú sťažnosť vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu a v tejto nadväznosti aj ústavnú sťažnosť smerujúcu proti
rozsudku krajského súdu je potrebné považovať za oneskorene podanú a odmietnuť
ju podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde.
23. Navyše ústavnú sťažnosť by bolo možné odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde. Podľa § 123
ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí pripojiť aj kópiu
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým malo dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
Sťažovatelia k ústavnej sťažnosti nepriložili rozsudok krajského súdu (ani rozsudok
okresného súdu). Ústavný súd sťažovateľov na odstránenie tohto nedostatku nevyzýval
vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku. Napokon aj po preskúmaní
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa ústavná sťažnosť javí ako zjavne
neopodstatnená, a teda bolo by možné odmietnuť ju aj podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
III.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
24. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
25. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľov a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne
splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
26. Ústavný súd konštatuje, že síce sťažovatelia požiadali v ústavnej sťažnosti
o ustanovenie právneho zástupcu, avšak žiadnym spôsobom ani len netvrdili, tým menej
preukázali ich majetkové pomery, ktoré by túto žiadosť odôvodňovali.
27. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná
ani zjavne neopodstatnená.
Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľov preto, že bola podaná
oneskorene, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017, I. ÚS 82/2020).
28. Pretože neboli splnené dva z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku rozhodnutia).
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v ústavnej sťažnosti
(finančné zadosťučinenie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu