Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 87/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Richard Bauer, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.

1 a 2, , a a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa ,

ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením z 27. augusta 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa bolo

13. októbra 2017 začaté trestné stíhanie a sťažovateľovi a ďalším osobám vznesené

obvinenie pre trestné činy špecifikované v bodoch A, B.2, C.2, C.8, G.7 a G.8 uznesenia.

V bode A uznesenia ide o zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), v bodoch B.2, C.2, C.8, G.7 a G.8 ide o pokračovací zločin

skrátenia dane a poistného podľa , ,

a o obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233

ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) a c) .

Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica

(ďalej len „špecializovaný súd“) z 15. októbra 2017 bol sťažovateľ ako obvinený podľa § 72

ods. 2 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) vzatý do väzby, a to z dôvodu uvedeného v

ods. 1 písm. c) .

3. Špecializovaný súd uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2019 zamietol

podľa žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,

podľa , neprijal záruku dôveryhodnej osoby

a väzbu sťažovateľa nenahradil ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti

tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd napadnutým

uznesením z 27. augusta 2019 tak, že podľa zrušil

uznesenie špecializovaného súdu zo 14. augusta 2019. Podľa § 80 ods. 1 písm. a), b), c)

prijal záruku špecifikovanej dôveryhodnej osoby a písomný sľub

sťažovateľa a súčasne nahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka

a prepustil ho na slobodu. Podľa uložil sťažovateľovi

povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu

miesta bydliska. Najvyšší súd zároveň uložil nasledujúce primerané povinnosti

a obmedzenia podľa , , , :

- zákaz vycestovania do zahraničia,

- zákaz vykonávať podnikateľskú činnosť v rozsahu upravenom zákonom

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov a v znení neskorších predpisov,

ako aj činnosť štatutárneho alebo iného orgánu obchodnej spoločnosti a družstva,

inak zastupovať a priamo alebo nepriamo ovládať akéhokoľvek podnikateľa,

- zákaz styku a kontaktu s osobami uvedenými uznesením vyšetrovateľa ČVS: PPZ-

16/NKA-FP-VY-2017 z 13. októbra 2017 v akejkoľvek forme vrátane kontaktovania

prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami

s výnimkou účasti na úkonoch trestného konania.

4. Sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je vo výroku IV

„úplne arbitrárne, absolútne neodôvodnené, neprimerané, svojvoľné a nezákonné...

Sťažovateľ nevie, ako sa má v zmysle namietaného uznesenia, a to najmä, pri obmedzení

výkone jeho podnikateľskej činnosti, zastupovania a konania za spoločnosti,

ktorých je konateľom... reálne spravovať, a to z dôvodu, že výrok č. IV namietaného

uznesenia je absolútne neodôvodnený...

Sťažovateľ, hoci bol prepustený z väzby na slobodu... nevie a nie je mu namietaným

uznesením ani len čiastočne odôvodnené a zrozumiteľne vysvetlené, ako má vo vzťahu

k výroku č. IV... konať k akýmkoľvek tretím osobám.“.

5. Výrok IV napadnutého uznesenia je reálne „paralyzovaný“ aj z toho dôvodu,

že pri predložení napadnutého uznesenia iným orgánom verejnej moci (napr. daňové úrady,

probačný a mediačný úradník a pod.) tieto nevedia ako konať vo vzťahu k sťažovateľovi,

keďže výrok IV nie je v napadnutom uznesení žiadnym spôsobom zrozumiteľne a logicky

odôvodnený. Sťažovateľ je takto vystavený riziku porušenia uvedenej povinnosti

a uvedeného obmedzenia „bez toho aby sa o to pričinil a vôbec chcel pričiniť, nakoľko

je rád, že je mimo výkonu väzby, a súčasne je tiež vystavený možnosti ďalšieho trestného

stíhania, napríklad vo vzťahu k ustanoveniu § 278a ods. 1 písm. c), d) TrZ., pretože

ako konateľ obchodných spoločností kde figuruje, nakoľko nevie zvolať ani len Valné

zhromaždenie aby sa platne vzdal funkcie konateľa a toto vzdanie platne prijal,

a ani inak vo vzťahu k Daňovým orgánom, a iným orgánom verejnej moci konať...“.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ ako konateľ reálne nekoná nič, napr. ani nepreberá poštu

adresovanú mu ako konateľovi.

6. Najvyšší súd sa náležite nevysporiadal s otázkou naplnenia materiálnych

podmienok a predpokladov na uloženie primeraných obmedzení vo výroku IV napadnutého

uznesenia. Výrokom IV napadnutého uznesenia je porušená jeho sloboda pohybu a pobytu,

výkon podnikania a nepriamo aj jeho vlastnícke právo. Toto obmedzenie nespĺňa

podmienku legality, legitimity a proporcionality. Sťažovateľ v tomto smere ďalej uvádza:

„Sťažovateľ môže byť dôvodne podozrivý zo spáchania stíhaných trestných činov,

čo namietané uznesenie čiastočne uvádza, no sťažovateľovi nebolo žiadnym spôsobom

vysvetlené, že účelom výroku č. IV namietaného uznesenia, a teda uloženého konkrétneho

obmedzenia je zabrániť úteku sťažovateľa, jeho podnikaniu, nadobúdaniu majetku

a jeho kontaktu so spoluobžalovanými. Podľa názoru sťažovateľa niet v namietanom

uznesení porušovateľa žiadnych dôvodov pre výrok č. IV.

Právne závery porušovateľa sa neopierajú o aplikáciu relevantnej právnej úpravy

a nekorešpondujú so skutkovými zisteniami, pričom tieto zistenia sú výsledkom svojvôle,

a nie komplexného zhodnotenia všetkých skutkových a právnych okolností významných

pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, namietaným uznesením vo výroku č. IV.“

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1. „... Základné práva sťažovateľa... v čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1, a tie v , ods. 2 , ako aj v ,

a tie v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 Dohovoru... postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a výrokom č. IV jeho uznesenia

sp. zn. zo dňa 27. augusta 2019, v súvislosti s konaním a rozhodovaním

o jeho väzbe, porušené boli...

2... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

dňa 27. augusta 2019 v jeho výroku č. IV zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

prikazuje, aby vec opätovne v tomto rozsahu prejednal a rozhodol...

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť sťažovateľovi... trovy

právneho zastúpenia v sume 415,51... na účet jeho právnej zástupkyne... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“»

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

13. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

14. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoju

judikatúru, v zmysle ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných

ľudských práv (m. m. napr. , , ).

15. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

16. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

18. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,

pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu,

alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní

trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

21. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

23. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva argumentácia sťažovateľa, ktorou namieta,

že napadnuté uznesenie vo výroku IV ukladajúce mu špecifikovaný zákaz predovšetkým

vykonávať podnikateľskú činnosť nie je riadne odôvodnené, je arbitrárne a zároveň

aj nevykonateľné pre jeho neurčitosť.

24. Najvyšší súd v napadnutom uznesení predovšetkým poukázal na to, že stále

pretrváva dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a pretrvávanie dôvodov preventívnej

väzby podľa , a v podrobnostiach odkázal na právne

závery v predchádzajúcom rozhodnutí o väzbe sťažovateľa sp. zn.

zo 6. augusta 2019, „ktoré sú aj vzhľadom na relatívne krátky čas (tri týždne), ktorý

uplynul, stále v celom rozsahu aktuálne.“.

25. Najvyšší súd v napadnutom uznesení tiež odkázal na odôvodnenie sťažnosťou

napadnutého uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. zo 14. augusta 2019,

z ktorého vyplýva záver, že aj v predmetnom štádiu trestného konania naďalej pretrváva

podozrenie, že skutky, za ktoré sa vedie trestné stíhanie, majú znaky trestných činov

a u sťažovateľa existujú dôvody na podozrenie, že ich spáchal, resp. mal na nich účasť

spôsobom uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia. Pokiaľ ide o pretrvávanie dôvodov

preventívnej väzby, špecializovaný súd vymedzil povahu skutkov, ktoré sa sťažovateľovi

kladú za vinu, a uviedol, že sťažovateľ „si mal dlhodobo od začiatku roka 2014

až do 13. októbra 2017 zabezpečovať spolu s ďalšími obvinenými takouto činnosťou zdroj

príjmov, pričom spôsob ich konania možno označiť ako zabehnutú aktivitu jednotlivo

vzájomne dohodnutých a poprepájaných obvinených... trestná činnosť kladená obvinenému

za vinu bola vykonávaná v rámci reálnej podnikateľskej činnosti, kedy obvinený

ako konateľ obchodných spoločností a

mal na základe pokynov obvineného umožniť vyhotovovanie

fiktívnych účtovných dokladov deklarujúcich dodanie reklamných služieb pre tzv. stratené

obchodné spoločnosti a to so zámerom vyvolať dojem, že vykonávajú reálnu činnosť.“.

Najvyšší súd tiež zdôraznil, že už v predchádzajúcom uznesení sp. zn.

zo 6. augusta 2019 uviedol, že pokiaľ ide o pôsobenie sťažovateľa v rámci zločineckej

skupiny, za účasť v ktorej je trestne stíhaný, «mal v zásade iba plniť pokyny,

ktoré mal dostávať od obvineného buď priamo alebo prostredníctvom

ďalších obvinených. A pokiaľ ide o rozsah v akom mal „optimalizovať“ daňovú povinnosť

obchodných spoločností, ktorých bol konateľom, ten do značnej miery závisel od objemu

fiktívnych dodávateľských faktúr, ktoré mal na základe pokynov vystavovať pre tzv. stratené

obchodné spoločnosti.».

26. Najvyšší súd vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby miernejšími prostriedkami

neakceptoval právny názor špecializovaného súdu a zohľadnil «aktuálne poznatky

príslušných štátnych orgánov o predmetnej trestnej činnosti, rozsah

v akom je zdokumentovaná (včítane osôb. ktoré sa na nej mali podieľať), ako aj skutočnosť,

že po dvadsiatich dvoch mesiacoch väzby sú možnosti obnovenia „spolupráce“ s osobami,

ktoré ju mali organizovať a riadiť výrazne oslabené, dospel najvyšší súd k záveru,

že hoci je obava, že tento obvinený by mohol v páchaní trestnej činnosti pokračovať stále

prítomná, aktuálne je nepochybne menej intenzívna, než v predchádzajúcich štádiách

trestného konania. Žiada sa pritom uviesť, že z pohľadu možností nahradenia väzby

sťažovateľa podľa . ods. 2 veta tretia význam vyššie uvedených okolností

postupom času narastá.».

27. Najvyšší súd poukázal na záruku dôveryhodnej osoby, na písomný sľub

sťažovateľa a dohľad probačného a mediačného úradníka, na ktoré prihliadol,

a aj z uvedeného hľadiska „sa ďalšie trvanie preventívnej väzby už nejaví byť nevyhnutným,

a jej účel je so zreteľom na vyššie uvedeného okolnosti možné v tomto štádiu trestného

stíhania dosiahnuť i týmito miernejšími prostriedkami.“. Najvyšší súd napokon uviedol,

že z „týchto dôvodov“ zrušil napadnuté uznesenie špecializovaného súdu, prijal záruku

dôveryhodnej osoby a písomný sľub sťažovateľa, nahradil jeho väzbu dohľadom

probačného a mediačného úradníka, uložil mu primerané obmedzenia a povinnosti

a prepustil ho z väzby na slobodu.

28. Vychádzajúc z už uvedených skutočností, ústavný súd neakceptoval námietku

sťažovateľa, že napadnuté uznesenie vo výroku IV je „úplne arbitrárne, absolútne

neodôvodnené, neprimerané, svojvoľné a nezákonné“. V prvom rade ústavný súd poukazuje

na to, že predpokladom na nariadenie primeraných povinností a obmedzení v zmysle § 82

je trvanie dôvodov väzby (porovnaj ). Z uvedeného

hľadiska je potom relevantné, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

poukázal na uznesenie špecializovaného súdu zo 14. augusta 2019, na svoje skoršie

uznesenie zo 6. augusta 2019 a dospel k záveru, že pretrvávajú dôvody na preventívnu

väzbu sťažovateľa podľa , a preto neobstojí

ani námietka sťažovateľa, že sa najvyšší súd nevysporiadal „náležite a preskúmateľne

s otázkou naplnenia materiálnych podmienok a predpokladov pre uloženie primeraných

obmedzení“. Za základ odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

je preto potrebné považovať aj odôvodnenie špecializovaného súdu (vzhľadom

na to, že aj špecializovaný súd a aj najvyšší súd dospeli zhodne k záveru o pretrvávaní

dôvodov preventívnej väzby), ako aj odôvodnenie predchádzajúceho uznesenia najvyššieho

súdu zo 6. augusta 2019. V tomto smere ústavný súd pripomína svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež ústavný súd

vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že opakovanie skutočností,

ktoré podľa všeobecného súdu odôvodňujú dôvod väzby v predošlých rozhodnutiach,

neznižuje ich relevanciu, pokiaľ súd preskúmaním všetkých okolností prípadu dospel

k záveru o ich pretrvávajúcej existencii (napr. , , ,

).

29. Vyčerpávajúce vymedzenie pretrvávajúcich dôvodov preventívnej väzby,

vymedzenie skutkov, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie, a spôsobu, akým mali byť

tieto skutky spáchané, predstavuje dostatočný podklad pre uloženie konkrétnych obmedzení

a povinností podľa . Vo vzťahu k uloženiu špecifikovaného zákazu

vykonávať podnikateľskú činnosť a ďalšiu činnosť v tomto smere sťažovateľovi – toto

obmedzenie má svoj zákonný podklad v ustanoveniach vymedzujúcich materiálne

podmienky väzby a tiež v . Z opisu stíhaných

skutkov, ktoré sú aj sťažovateľovi kladené za vinu, vyplýva, že sťažovateľ mal túto trestnú

činnosť vykonávať v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako konateľ špecifikovaných

obchodných spoločností, ktorá spočívala aj vo vystavovaní fiktívnych dodávateľských

faktúr tzv. strateným obchodným spoločnostiam s cieľom „optimalizovať“ daňové

povinnosti. Z tohto pohľadu komplexný zákaz vykonávať podnikateľskú činnosť uložený

sťažovateľovi predstavuje logické, prirodzené, pochopiteľné a primerané obmedzenie

v zmysle . Rozsah tohto zákazu podnikať

je rovnaký, ako bol de facto aj v čase, keď bol sťažovateľ vo väzbe. Pre účely trestného

konania a vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti sa nejaví ako možné a zároveň účelné

špecifikovať pozitívnou alebo negatívnou enumeráciou úkony, resp. činnosti,

ktoré sťažovateľ v rámci podnikania alebo pri činnosti konateľa môže vykonávať. Z tohto

pohľadu neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevysporiadal s legalitou,

legitimitou a proporcionalitou uložených primeraných povinností a obmedzení. Nad rámec

veci ústavný súd podotýka, že možnosť uložiť povinnosť zdržať sa vybraných činností

a aktivít, hoci sú spojené s výkonom pracovnej činnosti, ako jeden z prostriedkov

nahradenia väzby vyplýva z odporúčania Výboru ministrov R (2006) 13 členským štátom

o používaní vyšetrovacej väzby, podmienkach, za ktorých sa uskutočňuje, a poskytovaní

záruk proti zneužitiu.

30. Námietku sťažovateľa o porušení základného práva vlastniť majetok,

resp. vlastníckeho práva v zmysle a základného práva podnikať

podľa nemožno taktiež akceptovať. Ústavný súd už uviedol,

že z podstaty primeraného obmedzenia v zmysle vyplýva,

že je vždy spojené so zásahom do niektorého zo základných práv alebo slobôd dotknutého

subjektu. Pokiaľ však takéto obmedzenie spĺňa podmienku legality, legitimity

a proporcionality, treba ho kvalifikovať ako ústavne konformné a súladné s

a dohovorom (porovnaj ). V konkrétnom prípade sťažovateľa priame

obmedzenie jeho základného práva podnikať a nepriame obmedzenie vlastníckeho práva

je vzhľadom na povahu stíhaných skutkov primerané, prirodzené a ústavne akceptovateľné

na dosiahnutie účelu preventívnej väzby miernejšími opatreniami ako obmedzením osobnej

slobody sťažovateľa.

31. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa a 2

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 dohovoru, je potrebné uviesť, že napadnutým

uznesením konštituovaný právny a faktický stav je nepochybne priaznivejší z hľadiska

osobnej slobody sťažovateľa, keďže bol prepustený z väzby na slobodu. Ústavný súd

neidentifikoval také skutočnosti, ktoré by umožnili prijať záver, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, resp. jeho postupom v napadnutom konaní boli porušené základné práva

podľa a 2 alebo práva podľa , ods. 3 dohovoru.

32. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu