Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 124/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Igorom

Ribárom, Halenárska 18A, Trnava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, , a ,

porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre v konaní

vedenom pod ČVS: KRP-49/2-VYS-NR-2019, postupom Okresnej prokuratúry Nitra

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajskej prokuratúry v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“), porušenie práv podľa ,

čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ďalej len „krajské

riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod ČVS: KRP-49/2-VYS-NR-2019, postupom Okresnej

prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajská

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe príkazu na domovú

prehliadku vydaného Okresným súdom Nitra bola 4. septembra 2019 vykonaná domová

prehliadka v špecifikovanom byte, ktorý „obýva sťažovateľka“. Po doručení príkazu na

domovú prehliadku sťažovateľka zistila, že je v texte príkazu označená ako podozrivá

osoba, a z obsahu príkazu na domovú prehliadku tiež zistila, že «Krajské riaditeľstvo v Nitre

uznesením... zo dňa 07. 06. 2019 a následne uznesením... zo dňa 25. 06. 2019 začalo trestné

stíhanie pre skutok špecifikovaný v samotnom texte príkazu, pričom konanie je vedené proti

„doposiaľ nestotožnenej osobe “. Pred vykonaním domovej prehliadky

bola podozrivá poučená, že v nehnuteľnosti ktorú užíva bude vykonaná domová prehliadka

z dôvodu podozrenia, že v danom byte sa majú nachádzať veci pre trestné v konanie

v ktorom sa vyšetruje skutok z ktorého je podozrivá.».

3. Po vykonaní domovej prehliadky došlo tiež k vykonaniu prehliadky iných

priestorov, a to prehliadky špecifikovaného motorového vozidla Volkswagen Beetle.

Sťažovateľka sa tiež dozvedela, že v čase vykonávania domovej prehliadky

v špecifikovanom byte sa vykonala aj domová prehliadka v rodinnom dome jej matky,

dôvod tejto domovej prehliadky bol identický ako dôvod vykonania domovej prehliadky

bytu. O tejto domovej prehliadke sa dozvedela až po jej vykonaní a nemohla sa jej zúčastniť

z dôvodu súčasného vykonávania oboch domových prehliadok.

4. Z textu príkazu na domovú prehliadku a faktického realizovania práv podozrivej

vyplýva, že sťažovateľka mala procesné postavenie podozrivej. Sťažovateľka bola následne

predvolaná na výsluch, ktorý sa mal uskutočniť 6. septembra 2019. V predvolaní na výsluch

bola sťažovateľka označená ako svedkyňa: „V rámci výsluchu bola podozrivá informovaná,

že je v procesnom postavení svedka, pričom bola poučená o svojich právach ako svedok.

Vyšetrovateľ konajúci vo veci bol informovaný, že osoba je vo veci

podozrivou osobou, t. j. je osobou ktorá je konkrétne v rámci skutkovej vety vymedzená ako

osoba dôvodne podozrivá z trestnej činnosti popísanej v skutkovej vete. Napriek tomu

vyšetrovateľ vo veci zdôraznil, že podozrivá je len svedkom, a preto z daného dôvodu môže

realizovať len svoje práva svedka, preto podozrivá nebola poučená o svojom práve

nevypovedať, nebola informovaná o trestnej činnosti z ktorej je podozrivá, nebolo jej

umožnená nahliadnuť do spisu atď.“

5. Sťažovateľka 23. septembra 2019 podala dozorujúcej prokuratúre žiadosť

o preskúmanie postupu krajského riaditeľstva. Okresná prokuratúra prípisom sp. zn.

z 15. októbra 2019 sťažovateľke oznámila, že nebude konať o jej žiadosti

o preskúmanie postupu policajta podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), „nakoľko podozrivá nie je

legitimovaná na podanie žiadosti o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného

poriadku.“. Sťažovateľka sa proti postupu okresnej prokuratúry bránila podaním podnetu

zo 14. novembra 2019 podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Krajská prokuratúra vo svojom prípise uviedla,

že „jej podanie nemôže považovať za žiadne z podaní upravených v

prípadne v osobitných zákonoch, pričom zdôraznila, že v zmysle § 31 ods. 5

zákona o prokuratúre nemôže preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného

v trestnom konaní ani preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní.“.

6. Podľa sťažovateľky základná definícia svedka vychádza z toho, že ide o osobu

odlišnú od obvineného alebo podozrivého. To znamená, že «osoba, voči ktorej existuje

dôvodné podozrenie, že mala spáchať trestný čin, nemôže byť súčasne svedkom vo „vlastnej

trestnej veci,“ keďže by tým súčasne zastávala dve obsahovo odlišné, nezlučiteľné procesné

postavenia. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že explicitne neupravuje

procesné práva podozrivých nezadržaných osôb.». Vychádzajúc z uznesení o začatí

trestného stíhania, je páchateľ „explicitne označený, preto nie je možné vytvárať v konaní

umelo dojem, že konanie je vedené voči neznámej osobe. Vychádzajúc už len z týchto zistení

možno konštatovať, že osoba páchateľa bola orgánom činným v trestnom konaní konkrétne

známa už v čase začatia trestného konania (t. j. dňa 25. 6. 2019 a 07. 06. 2019). Stotožnenie

podozrivej sa nestalo vykonaním iných procesných úkonov, a preto bolo potrebné bez

meškania buď vzniesť obvinenie podľa alebo odmietnuť trestné oznámenie.“.

Podľa sťažovateľky vyšetrovateľ už v čase začatia trestného stíhania disponoval

dostačujúcimi informáciami na presné identifikovanie páchateľa, keď jediným do úvahy

prichádzajúcim je práve sťažovateľka. Účelom trestného stíhania vo veci je vykonávať

procesne použiteľné úkony podľa smerujúce k zisteniu páchateľa

trestného činu a vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe okamžite, ako to je možné.

Po nezameniteľnej identifikácii osoby páchateľa nemožno vykonávať ďalšie konanie

bez vznesenia obvinenia, keďže by túto osobu zbavil možnosti uplatňovať jej procesné

práva ako obvineného, resp. podozrivého podľa . V tomto smere

sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 26. marca 2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky.

7. V kontexte postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry sa vynára otázka,

že v zmysle podozrivé osoby nepatria explicitne medzi aktívne

legitimované subjekty na podanie žiadosti o preskúmanie postupu policajta. Takýto výklad

vyplýva napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. (R 84/2011). V zmysle zásady ústavne konformného výkladu

vyjadrenej v , ktorý je záväzný aj pre orgány činné v trestnom konaní,

je prípustné vykladať extenzívne okruh legitimovaných osôb na podanie žiadosti podľa

. K obdobnému záveru možno dôjsť eurokonformným výkladom

, vychádzajúc z smernice Európskeho parlamentu a Rady

2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (ďalej len „smernica

2012/13/EÚ“). Okresná prokuratúra a ani krajská prokuratúra sa s touto argumentáciou

nijako nevysporiadali. Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva,

že ak koná príslušník Policajného zboru ako orgán činný v trestnom konaní, jeho procesný

postup sa spravuje , preto vady v jeho procesnom postupe možno

preskúmať iba podľa , a nie prípadne v správnom súdnictve. Prijatím

výkladu , ktorý realizovala okresná prokuratúra, resp. krajská

prokuratúra, by vznikol stav, keď by neexistoval orgán, ktorý by preskúmal uvedený zásah

do práv sťažovateľky. Vychádzajúc z čl. 6 a čl. /EÚ, podozrivá osoba

má právo, aby jej boli poskytnuté informácie o trestnom čine, zo spáchania ktorého je

podozrivá, a pritom podozrivej osobe sa garantuje prístup aspoň k všetkým dôkazom, ktoré

majú v držbe príslušné orgány, svedčiacim v prospech či neprospech týchto osôb, aby sa

zaručilo spravodlivé súdne konanie a príprava obhajoby. Predmetná smernica 2012/13/EÚ

zjavne nebola transponovaná Slovenskou republikou úplne, keďže práva, ktoré priznáva

podozrivým osobám, priznáva len obvineným: „V danom prípade tak

nastáva priamy účinok smerníc v tom rozsahu, v akom nebola transpozícia uskutočnená.“

8. Vo veci sťažovateľky došlo k zneužitiu inštitútu začatia trestného stíhania

smerujúceho proti osobám formálne nestíhaným, ale materiálne áno, a to tým, že „je

nezameniteľným spôsobom identifikovaná v uznesení o začatia trestného stíhania vo veci

ako páchateľ trestného činu, je možné upozorniť aj na osobitý zásah do práv sťažovateľky

chránených v zmysle Dohovoru... či . V zmysle

daných ústavných práv je chránené tiež súkromie sťažovateľky. Orgány činné v trestnom

konaní sú povinné postupovať tak, aby do práva na súkromie osôb nezasahovali viac

a neprimerane dlhšie, ako to je nevyhnutné v právnom štáte... Na základe vyššie

špecifikovaného príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemku zo dňa 3. 9. 2019

a príkazu na domovu prehliadku 27. 8. 2019, došlo evidentne do zásahu práva sťažovateľky

na súkromie.“. Zásah do práva sťažovateľky na súkromie nespĺňa kritériá legality,

legitimity ani proporcionality.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Postupom Krajského riaditeľstva policajného zboru v Nitre v konaní ČVS:KRP-

49/2-VYS-NR-2019, postupom Prokuratúry Slovenskej republiky, konkrétne postupom

Okresnej prokuratúry v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajskej

prokuratúry v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. boli porušené

základné práva sťažovateľky podľa čl. 17 ods. 2 , čl. 19 ods.2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

a v , a 3 a Dohovoru...

II. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000 €, ktoré sú

Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre a Krajská

prokuratúra v Nitre povinné zaplatiť sťažovateľke spoločne a nerozdielne do dvoch

mesiacov od doručenia nálezu.

III. Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre

a Krajská prokuratúra v Nitre sú povinné uhradiť sťažovateľke trovy konania

v sume 375,24 € spoločne a nerozdielne na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora

Ribára, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

15. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov alebo iného orgánu verejnej moci nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom alebo iným orgánom verejnej moci

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov alebo iných orgánov verejnej moci môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom alebo iným orgánom verejnej moci by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

16. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu alebo iného orgánu

verejnej moci, ktorý je v súlade s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie

základných ľudských práv (m. m. napr. , , ).

17. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

18. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

21. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

24. Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1).

Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to

v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných

(odsek 2).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Z ústavnej sťažnosti vyplýva námietka sťažovateľky, podľa ktorej krajské

riaditeľstvo vedie trestné stíhanie vo veci, hoci z materiálneho hľadiska vedie trestné

stíhanie proti jej osobe bez vznesenia obvinenia, keďže v uznesení o začatí trestného

stíhania je ako podozrivá identifikovaná menom a priezviskom. Podľa sťažovateľky

z uvedeného je zrejmé, že bol dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá

osoba, preto orgány činné v trestnom konaní mali vzniesť obvinenie podľa § 206 Trestného

poriadku. Tým, že okresná prokuratúra a krajská prokuratúra sa odmietli zaoberať žiadosťou

sťažovateľky podľa , nepriznali jej ako podozrivej práva, ktoré jej

priznáva smernica 2012/13/EÚ.

26. V prerokúvanom prípade z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva,

že predmetná trestná vec sa nachádza v štádiu prípravného konania s tým, že uzneseniami

zo 7. júna 2019 a z 25. júna 2019 bolo začaté trestné stíhanie „vo veci“ a stíhaných skutkov

sa mala dopustiť „doposiaľ nestotožnená osoba vystupujúca pod menom

ako zamestnankyňa “.

27. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie

(), v ktorom uviedol, že trestné konanie je od svojho začiatku až do konca

proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií

pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno

na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených

v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného

trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel

a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného aj náprava

pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní

a súdov).

28. Aj z uvedeného hľadiska neobstojí argumentácia sťažovateľky, ktorá vidí

porušenie ňou označených práv podľa a dohovoru v tom, že krajské riaditeľstvo

začalo trestné stíhanie „vo veci“, hoci v opise skutkovej vety identifikovalo dosiaľ

nestotožnenú osobu ako páchateľa, ktorú označilo menom a priezviskom totožným, ako má

sťažovateľka. V tomto štádiu trestného konania ústavný súd nie je v zásade oprávnený

vstupovať do jeho priebehu a hodnotiť napr. to, či je zo zistených skutočností po začatí

trestného stíhania daný dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba,

a či tým boli splnené podmienky pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia (§ 206

). Ani po zadovážení vyšetrovacieho spisu by ústavný súd nebol

oprávnený prehodnocovať takýto záver orgánov činných v trestnom konaní, pretože okrem

iného by takýto postup viedol k popretiu právomoci napr. dozorujúceho prokurátora

vykonávať dohľad v trestnom konaní. K porušeniu označených práv sťažovateľky nemohlo

dôjsť ani tým, že v danom štádiu trestného konania nemohla ako osoba, proti ktorej nebolo

vznesené obvinenie, uplatniť inštitút podľa . Z týchto hľadísk je

potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky považovať za zjavne neopodstatnenú.

29. Nemožno akceptovať ani odkaz sťažovateľky na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , v ktorom tento súd sformuloval právny záver

o neprípustnosti tzv. materiálneho obvinenia podozrivého pri absencii formálne vzneseného

obvinenia proti nemu. V prvom rade je potrebné poukázať, že uvedený záver Krajský súd

v Bratislave sformuloval v štádiu po podaní obžaloby na súde a po rozhodnutí o odmietnutí

tejto obžaloby. V uvedenom prípade bolo rozhodujúce vykonanie výsluchu maloletej

pred vznesením obvinenia podozrivému a tento dôkaz bol ťažiskový, resp. kardinálny

pre celý reťazec naň nadväzujúcich dôkazov. V aktuálne prerokúvanom prípade je trestné

konanie v počiatočnom štádiu a javí sa, že na vykonané domové prehliadky a prehliadku

iných priestorov bude nadväzovať vykonanie ďalších dôkazov, na základe ktorých orgány

činné v trestnom konaní zvolia príslušný postup.

30. Okresná prokuratúra v prípise z 15. októbra 2019 uviedla, že vzhľadom na to,

že sťažovateľka „v tomto trestnom stíhaní nevystupuje v procesnom postavení obvinenej,

poškodenej ani zúčastnenej osoby, nie je legitimovaná na podanie žiadosti o preskúmanie

postupu policajta v zmysle .“. Krajská prokuratúra v prípise

z 22. novembra 2019 uviedla, že podanie sťažovateľky „nie je možné považovať za žiadne

z podaní upravených v ani v osobitnom zákone.“. Poukázala tiež na

ods. 5 zákona o prokuratúre, podľa ktorého sa postupom podľa tohto zákona nemožno

domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní ani preskúmania

zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní vrátane postupu spočívajúceho

v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania

podľa . Právne závery okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry

ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a ani za zjavne neodôvodnené. Aj z týchto hľadísk je

ústavná sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená.

31. Skutočnosť, že v danom štádiu trestného konania – ktoré sa vedie „vo veci“, a nie

proti konkrétnej osobe ako obvinenej – sa vykonala domová prehliadka v špecifikovanom

byte, resp. prehliadka iných priestorov, sama osebe nemôže viesť k ústavnej

neakceptovateľnosti takéhoto postupu orgánov činných v trestnom konaní, preto na tomto

základe nemožno v prerokúvanej veci uvažovať o porušení práva sťažovateľky podľa čl. 8

dohovoru, resp. základného práva podľa . V prerokúvanom prípade

nebola obmedzená osobná sloboda sťažovateľky, preto nemožno dospieť k záveru

o porušení práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

32. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že došlo k porušeniu ustanovení smernice

2012/13/EÚ, keďže jej ako podozrivej nebolo umožnené napr. nahliadnuť do spisu, je

potrebné pripustiť, že predmetná smernica priznáva konkrétne práva aj podozrivým osobám.

Súčasne je však nevyhnutné zdôrazniť, že časový rámec na uplatnenie niektorých

čiastkových práv (napr. na poskytnutie informácie o trestnom čine, zo spáchania ktorého je

osoba podozrivá, alebo na prístup k dôkazom) je daný materiálne – napr. informácie sa

poskytnú bezodkladne v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého

konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu (čl. 6 ods. /EÚ),

najneskôr pri podaní obžaloby (čl. 6 ods. /EÚ), prístup k materiálom sa

poskytne včas, aby sa tým umožnilo účinné uplatnenie práva na obhajobu (čl. 7 ods. 3

smernice 2012/13/EÚ). Obdobne prístup k určitým materiálom možno za špecifikovaných

podmienok odmietnuť (porovnaj čl. 7 ods. /EÚ). Vychádzajúc

zo skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti a štádia trestného konania tak, ako ho

sťažovateľka opisuje v ústavnej sťažnosti, sa nejaví, že by došlo k zmareniu účinnej

realizácie práv garantovaných v smernici 2012/13/EÚ sťažovateľkou v predmetnom

trestnom konaní. Nemožnosť vykonať tieto práva v určitom (počiatočnom) štádiu trestného

konania nemôže automaticky viesť k záveru o ich porušení orgánmi činnými v trestnom

konaní.

33. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností, ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu