Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 105/2020
PDF · 326.08 KB
No categories available
IV. ÚS 105/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Laliková s. r. o., Radlinského 27, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Eva Laliková, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7
z 18. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Laliková s. r. o., Radlinského 27, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Eva Laliková, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) upovedomením generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7
z 18. januára 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na podklade sťažovateľom podaného
trestného oznámenia bolo uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava III, odboru kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľka“)
ČVS: ORP-799/3-VYS-B3-2016 z 28. novembra 2016 podľa § 199 ods. 1 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len
„Trestný zákon“) a následne uznesením vyšetrovateľky ČVS: ORP-799/3-VYS-B3-2016
z 31. mája 2017 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie
, , , pre zločin podvodu
podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona. Trestnoprávna rovina konania obvinenej
mala spočívať v tom, že aj napriek podpisu kúpnopredajnej zmluvy z 22. júla 2013,
predmetom ktorej bol odpredaj pozemkov v jej vlastníctve, a zaplatenej kúpnej cene tieto
ďalej odpredala tretej osobe a nepodala návrh na vklad do katastra nehnuteľností,
čím tak neumožnila sťažovateľovi nadobudnúť vlastnícke právo k prevádzaným pozemkom.
Prípravné konanie bolo v predmetnej veci ukončené uznesením prokurátorky Okresnej
prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 4 Pv 745/16/1103-15
z 29. júna 2017, ktorým trestné stíhanie obvinenej podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku zastavila z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie
trestné stíhanie, ktoré bolo v sťažnostnom konaní potvrdené uznesením
prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“)
č. k. 1 KPt 614/18/1100-2 zo 6. augusta 2018. Generálny prokurátor písomným
upovedomením č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 z 18. januára 2019 sťažovateľovi písomne
oznámil, že jeho návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní
podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku nevyhovel.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti koncentroval svoje sťažnostné námietky
na svoj nesúhlas so zastavením trestného stíhania obvinenej podľa § 215 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku a zdôraznil, že „... v predmetnej trestnej veci došlo k porušeniu
ustanovení trestného poriadku, keďže orgány činné v trestnom konaní nedostatočne
vykonali dokazovanie, ktoré sťažovateľ v rámci trestného konania navrhol“, a pritom
poukázal na to, že „... skutkový stav nebol zistený dôsledne a v rozsahu potrebnom
na rozhodnutie. Dôkazy, ktoré prokurátor považoval za rozhodujúce neumožňujú
nepochybný záver, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa nestal.“. V rámci svojej
argumentácie sťažovateľ predložil vlastnú interpretáciu vo veci vykonaných dôkazov
s akcentom na z nich vyplývajúce závery a nabádal ústavný súd na ich právne posúdenie
s imperatívom, že „OČTK sú povinné vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia náležité
zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci
spravodlivo rozhodnúť. Prokurátor by nemal vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu
veci v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku len z dôkazov predložených ktoré
sťažovateľ vyvrátil a spochybnil, pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti
o náležitom zistení skutkového stavu veci. Taktiež bez ďalších dôkazov predložených
sťažovateľom prokurátor nemôže posudzovať, či sa skutok stal, alebo nestal. Pre zastavenie
trestného stíhania nemal prokurátor dostatočné podklady, žiaden z dôkazov predložených
bližšie neanalyzoval a nehovoriac o tom, že na dôkazy predložené sťažovateľom
neprihliadal a považoval ich za vyvrátené pochybnými tvrdeniami . Svoje
vyjadrenia sťažovateľ k výpovedi zo dňa 18.10.2017 doložil písomne 14.06.2018
s dôkazovými materiálmi vyvracajúce tvrdenia . Predložené dôkazy
neposudzoval v ich vzájomných súvislostiach, tvrdenia a ňou predložené dôkazy
považoval za jednoznačné bez dôvodných pochybností, čím jednoznačne nedostatočne
ustálil nesprávny záver, keď trestné stíhanie zastavil.“. V podrobnostiach sťažovateľ
rozoberá jednotlivé vo veci vykonané dôkazy po ich obsahovej stránke a trestnoprávnu
rovinu konania obvinenej zakladá na jej konaní, z ktorého vyplýva, resp. má vyplývať záver
o účelnosti jej správania, keď „aj napriek tomu, že jej bola uhradená kúpna cena
v sume 30.000,- Eur na základe platnej kúpnej zmluvy, časť týchto nehnuteľností previedla
na tretiu osobu a v zmluvnými stranami v dohodnutom termíne nepodala návrh na vklad
na vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľa.“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Generálneho prokurátora č. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 zo dňa 18.01.2019, ktorým
nevyhovel návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v trestnom konaní sťažovateľa
porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Rozhodnutie Generálneho prokurátora č. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 zo dňa 18.01.2019
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Generálna prokuratúra je povinná sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume,
a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
13. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá
tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej
základné práva a slobody.
14. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola
predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
III.
Referenčné právne normy
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou
sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany
dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
19. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej
moci, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06,
I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné). Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci
rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb
a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských
právach a základných slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06). V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je
úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Taktiež nie je možné právo
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusia
rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09).
20.1 Podľa § 215 ods. 1 Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie,
ak a) je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, b) nie je tento
skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, c) je nepochybné, že skutok
nespáchal obvinený. Podľa § 285 Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného
spod obžaloby, ak a) nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, b)
skutok nie je trestným činom, c) nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený... e) trestnosť
činu zanikla, f) prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2.
20.2 Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní
veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody
na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1
alebo 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.
IV.
Rozhodnutia orgánov verejnej moci
IV.1 Upovedomenie generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7
z 18. januára 2019
21.1 Z upovedomenia generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7
z 18. januára 2019 v podstatnom vyplýva:
„Oznamujem Vám, že po preskúmaní trestnej veci som nezistil dôvody na zrušenie
namietaných právoplatných uznesení.
Okrem priamych dôkazov vo forme výpovede svedkyne
a potvrdenia , preukazujúcich, že obvinená
v čase spáchania skutku nebola v Bratislave a teda nemohla podpísať zmluvu č. 2/2013
v byte poškodeného, za presvedčivú považujem aj výpoveď obv. , ktorá
korešponduje s vykonanými dôkazmi.
Skutočnosť, že obv. o kúpnej zmluve č. 2/2013 mala vedomosť
z prebiehajúcich stavebných konaní a túto nerozporovala, nie je dôkazom o tom, že skutok
sa stal.
Naopak, v týchto konaniach jej právni zástupcovia konštatovali, že o uvedenej
zmluve obv. nemala vedomosť.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že obv. vedome
podpísala kúpnu zmluvu č. 2/2013.
Z výpovede poškodeného vyplýva, že obv.
v čase, kedy medzi nimi došlo k partnerským nezhodám a fakticky k ukončeniu vzťahu druh
a družka, mala poškodeného požiadať o pôžičku, ktorú sa zvláštnej iniciatívy rozhodol riešiť
prostredníctvom kúpnej zmluvy č. 2/2013 z 22.07.2013.
Okrem toho, že vzťahy poškodeného a obvinenej v kritickom čase neboli priateľské,
dôvodné pochybnosti o skutočnom uzavretí kúpnej zmluvy č. 2/2013 vzbudzuje
aj skutočnosť, že poškodený súhlasil s tým, aby na základe kúpnej zmluvy návrh na vklad
do katastra nehnuteľností bol podaný najneskôr do 30.04.2015.
Na druhej strane, 22.07.2013 poškodený s obvinenou podpísali ďalšiu kúpnu zmluvu,
na základe ktorej bol, v ten istý deň, podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností, pričom zaplatenie kúpnej ceny bolo dohodnuté úplne odlišným spôsobom.“
21.2 Pri preskúmavaní upovedomenia generálneho prokurátora
č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 z 18. januára 2019 a argumentácie v ňom obsiahnutej
a vzhľadom na samotný odkaz generálneho prokurátora na odôvodnenia rozhodnutí
podriadených prokuratúr ústavný súd akceptoval, že generálny prokurátor demonštratívne
predostrel aj argumentačnú líniu krajskej prokuratúry a okresnej prokuratúry v ich súhrne,
teda procesného komplexu navzájom nadväzujúcich rozhodnutí, ktoré preskúmaval:
„Ďalšie námietky uvedené v návrhu v podstatných častiach sú totožné s námietkami
uvedenými v odôvodnení sťažnosti poškodeného proti prvostupňovému meritórnemu
rozhodnutiu. Analogicky a argumentačne sa s týmito námietkami zaoberala prokurátorka
Krajskej prokuratúry v Bratislave v napadnutom uznesení. Na odôvodnenie tohto
rozhodnutia a limine poukazujem.“ Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok, čo v tomto prípade platí aj vo vzťahu ku konaniu o sťažnosti proti
rozhodnutiu prokurátora, o ktorej rozhodoval nadriadený prokurátor, s rovnakým
procesným mechanizmom a rozsahom prieskumu ako pri preskúmaní uznesenia súdu
v trestnom konaní nadriadeným súdom a širším rozsahom „ex offo“ prieskumu
ako v odvolacom konaní proti rozsudku.
IV.2 Uznesenie krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 614/18/1100-2 zo 6. augusta
2018
22. Z odôvodnenia uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 614/18/1100-2
zo 6. augusta 2018 vyplýva:
„Prokurátor okresnej prokuratúry svoje rozhodnutie oprel o skutočnosť,
že i relevantné dôkazy neumožňujú prijať záver o takom priebehu skutku, pre aký bolo
v danej veci začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie.
Poukázal pritom najmä na svedeckú výpoveď , kamarátky
obvinenej, podporenú oficiálnym lekárskym potvrdením ,
ktoré korešpondujú s výpoveďou obvinenej a z ktorých vyplýva, že obvinená
sa v čase údajného skutku mala nachádzať na inom mieste. Tieto dôkazy opisujú skutkový
dej, ktorý sa mohol stať, sú logické, konzistentné a neboli vyvrátené žiadnym objektívnym
dôkazom.
Čestné prehlásenie z 27.11.2017, predložené poškodeným
na podporu svojich tvrdení, že menovaný dňa 22.07.2013 (pred 4 rokmi) videl na okamih
neznámu ženu, ktorú videl znova dňa 27.07.2013, kedy sa mu predstavila ako
(bez verifikácie, že išlo o obvinenú), nemá dostatočnú dôkaznú silu na vyvrátenie vyššie
uvedených dôkazov.
Skutočnosti uvádzané obvinenou, resp. jej obhajkyňou ohľadne dodávky a montáže
okien a súvisiace dôkazy nepovažujem pre vyhodnotenie stíhaného skutku za smerodajné,
tieto majú pri ustálení skutkového deja len podpornú úlohu. Nepokladám preto za potrebné
ich dôkladnejšie rozoberať, ani vyjadrovať sa v tejto súvislosti k odôvodneniu napadnutého
uznesenia prokurátora.
Považujem však za potrebné uviesť, že verziu poškodeného ohľadne
priebehu skutku nepodporujú ani ďalšie produkované dôkazy. Napriek pomerne veľkému
množstvu zabezpečených dôkazov týkajúcich sa finančných pomerov obvinenej v čase
skutku, nebolo preukázané, že by obvinená v tomto čase bola v takej finančnej situácii, že by
potrebovala predmetnú finančnú čiastku od poškodeného za podmienky podpisu kúpnej
zmluvy na jej nehnuteľnosť v . Naviac za situácie, kedy mala s poškodeným
v rovnaký deň podpísať kúpnu zmluvu na iné svoje nehnuteľnosti (ktorej uzatvorenie žiadny
z účastníkov nespochybňuje), kúpnu cenu vyplývajúcu z ktorej jej mal poškodený podľa
predložených dokladov uhradiť až na základe jej výzvy dňa 08.11.2016 (viac ako 3 roky
po skutku) a aj to nie v plnej dohodnutej výške.
Odhliadnuc od uvedeného, aj v prípade preukázania skutkového deja tak, ako to
uvádza poškodený , by nebolo možné vyvodiť voči obvinenej trestnoprávnu
zodpovednosť pre spáchanie stíhaného zločinu, nakoľko na základe vykonaných dôkazov
nie je možné konštatovať naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty stíhaného
trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zák...
Z hľadiska naplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu
zákon vyžaduje, aby všetky znaky jeho objektívnej stránky uvedené vyššie boli pokryté
predchádzajúcim úmyslom páchateľa.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by pošk. vykonal
v omyle vyvolanom alebo využitom obvinenou nejakú majetkovú dispozíciu, v dôsledku
ktorej by menovaná, či iná osoba získala majetkový prospech a poškodený utrpel škodu
a už vôbec, že by k tomu došlo v predchádzajúcom úmysle .
Sám poškodený vo svojej výpovedi uviedol, že obvinená ho požiadala pôžičku,
za ktorú chcela ručiť nehnuteľnosťami v a v , predaj
nehnuteľnosti v ju nezaujímal. On súhlasil s poskytnutím sumy 30.000 € pod
podmienkou podpisu predmetnej kúpnej zmluvy, išlo teda o zastretý právny úkon,
iniciátorom ktorého bol poškodený, čo predchádzajúcemu podvodnému úmyslu zo strany
nenasvedčuje.
Produkované dôkazy nenasvedčujú ani tomu, že by konaním obvinenej mohlo dôjsť
k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239
Tr. zák., uvádzanému poškodeným, či iného trestného činu.“
IV.3 Uznesenie okresnej prokuratúry č. k. 4 Pv 745/16/1103-33 z 29. júna 2018
23. Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. 4 Pv 745/16/1103-33 z 29. júna 2018
vyplýva:
«Vzhľadom na vykonané dokazovanie považujem za nevyhnutné konštatovať
nasledovné skutočnosti, o ktorých nie sú akékoľvek pochybnosti.
Podpis predávajúcej na spornej kúpnej zmluve č. 2/13 je v zmysle záverov
znaleckého posudku z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo zo dňa 23.05.2017
nepochybne autentickým pravým podpisom obvinenej .
Obvinená nepochybne uzavrela s poškodeným kúpnu
zmluvu dňa 22.07.2013, ktorej existenciu dokazuje aj samotný návrh na vklad do katastra
nehnuteľností, ako aj overenie jej podpisu na Obecnom úrade .
Je rovnako nepochybné, že obvinená mala s poškodeným blízky vzťah,
ktorý ukončila v roku 2013.
Ďalej je nepochybnou tá skutočnosť, že obvinená predala nehnuteľnosti uvedené
v kúpnej zmluve č. 2/13 svedkovi .
Napriek vyššie uvedeným nepochybným skutočnostiam, ktoré boli zistené y, priebehu
vyšetrovania je však potrebné vysloviť záver, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie
sa nestal.
V tomto smere považujem za nevyhnutné poukázať na samotnú výpoveď obvinenej,
výpoveď svedkyne , ako aj potvrdenie . Uvedené dôkazy
jednoznačne vyvracajú kľúčové tvrdenie svedka - poškodeného a to, že k podpisu kúpnej
zmluvy č. 2/13 zo dňa 22.07.2013 malo dôjsť dňa 22.07.2013 v podvečerných hodinách
(cca. po 17.30 hod.) v Bratislave. Z uvedených dôkazov vyplýva presný opak, a teda tá
skutočnosť, že obvinená sa v čase údajného podpisovania zmluvy nachádzala v ambulancii
u , pričom následne ju mala svedkyňa odviesť do
.
Vyššie uvedené závery rozporoval svedok - poškodený dôkazom, ktorý zaobstaral
on sám. Svedok - poškodený doložil do vyšetrovacieho spisu „Čestné prehlásenie“
, , trvalé bytom , v ktorom
uvedená osoba prehlasuje, že dňa 22.07.2013 zabezpečoval údržbu plastových okien
na , ktorý je vo vlastníctve .
Práce mal realizovať v čase od 18.00 hod., pričom ho mal požiadať o malé
strpenie, nakoľko má stretnutie, ktoré o chvíľu končí. mal vidieť, ako z bytu
vychádza žena. Dňa 27.07.2013 mal pomáhať pri dokončení
sklenenej výplne okien na rozostavanej stavbe v obci , k.ú. . Tu sa mu táto
žena mala predstaviť ako pani .
K uvedenému dôkazu predloženého svedkom - poškodeným sa dňa 13.06.2018
vyjadrila obvinená prostredníctvom svojej obhajkyne, pričom uviedla, že okná na byte
svedka - poškodeného montovala spoločnosť MB Euromont Šaľa, ktorá ich aj servisovala.
K tvrdeniu týkajúceho sa dňa 27.07.2013, kedy malo dôjsť k dokončovaniu sklenej výplne
okien na chate v uviedla, že tieto mala realizovať spoločnosť Ekoprofil, s.r.o.
Nitra, pričom k svojmu tvrdeniu doložila e- mailovú správu od spoločnosti Ekoprofil, s.r.o.
zo dňa 15.03.2017 ako aj objednávkový formulár.
Z e-mailu spoločnosti Ekoprofil s.r.o. zo dňa 15.03.2017 vyplýva, že montáž vykonal
pán , pričom dokončenie vykonal pán . Z e-mailu ďalej vyplýva,
že dokončenie uvedenej objednávky nastalo 07.08.2013. Cena uvedená v objednávke bola
za tovar aj prácu.
Vzhľadom na vyššie uvedené uvádzam, že skutočnosti obsiahnuté v čestnom
prehlásení predloženom svedkom - poškodeným sú v plnej miere vyvrátené skutočnosťami,
ktoré predložila obvinená prostredníctvom svojej obhajkyne.
Nad rámec spomenutých skutkových zistení v rámci úvahy uvádzam, že považujem
za vysoko nepravdepodobné a zároveň aj nelogické, aby si osoba, ktorá si objednala
dodanie určitého tovaru (okien) a služieb (ich montáže), za ktoré zaplatila, nechala túto
prácu vykonať duplicitne.
Existencia skutku, určitej na konaní jednotlivca závislej udalosti vo vonkajšom svete,
je absolútne kľúčovou skutočnosťou odôvodňujúcou vedenie trestného stíhania.
Bez akýchkoľvek dôvodných pochybností je možno uviesť, že skutok, pre ktorý bolo
začaté trestné stíhanie a následne vznesené obvinenie, sa nestal. Tvrdenie svedka -
poškodeného o podpise zmluvy v Bratislave v podvečerných hodinách je v plnej miere
vyvrátené vyššie uvedenými dôkazmi. Dôkaz svedka - poškodeného v podobe čestného
prehlásenia osoby vyvracia e-mail spoločnosti Ekoprofil s.r.o. zo dňa
15.03.2017...
Po vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov samostatne, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti som však dospel k záveru, že skutok sa tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia nestal.»
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
V.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
24.1 Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálneho prokurátora
č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 z 18. januára 2019 (v spojení aj so závermi vyplývajúcimi
z uznesení krajskej prokuratúry č. k. 1 KPt 614/18/1100-2 zo 6. augusta 2018 a okresnej
prokuratúry č. k. 4 Pv 745/16/1103-33 z 29. júna 2018) ústavný súd konštatuje,
že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, ktoré sa vzťahujú
na posudzovaný skutok a postup v konaní. Jeho úvahy sa odvíjajú od vykonaných dôkazov
a použitých zákonných ustanovení, ktorými sa (aj odkazom na závery skôr konajúcich
orgánov) dostatočne zaoberá, a v tomto smere sú tieto úvahy legitímne a právne
akceptovateľné. Celkový postup generálneho prokurátora sa preto javí ako ústavne
konformný, neumožňujúci záver o porušení základného práva sťažovateľa na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Je potrebné už na tomto mieste zdôrazniť, že ústavný
súd nepreskúmava skutkové a právne závery generálneho prokurátora (a v kontexte závery
skôr konajúcich orgánov) do dôsledkov ich absolútnej správnosti, ale podľa parametrov
ústavnej udržateľnosti, a to z hľadiska základného práva, ktorého porušenie je namietané.
Nie je teda úlohou ústavného súdu, aby v prípade takej (ústavnej) udržateľnosti komplexne
nahrádzal rozhodovanie všeobecného súdu. Takto vymedzený uhol pohľadu vyvoláva
v dotknutej veci záver o odmietnutí ústavnej sťažnosti v tejto jej časti ako zjavne
neopodstatnenej podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
24.2 Na spresnenie už uvedeného rezultátu generálny prokurátor reflektoval podstatu
argumentov sťažovateľa vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku (s ktorými sa vyrovnáva nielen samostatne, ale aj odkazom na odôvodnenie
rozhodnutí skôr konajúcich orgánov, s ktorým sa stotožnil). Zároveň (opäť v kontexte
aj skorších rozhodnutí) predstavil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru o nenaplnení
trestnoprávnej zodpovednosti obvinenej za spáchanie zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3
písm. a) Trestného zákona. K tomu došlo na základe záveru o tom, že sa skutok nestal, a to
so subsidiárnym prvkom (najmä bod 23: „aj v prípade preukázania skutkového deja tak,
ako to uvádza poškodený ...“) dôkaznej absencie subjektívnej stránky trestného
činu, teda podvodného úmyslu obvinenej pri uvedení iného do omylu alebo využití
omylu iného. To explicitne sťažovateľovi vyplýva aj z uznesenia krajskej prokuratúry
č. k. 1 KPt 614/18/1100-2 zo 6. augusta 2018 („Vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by pošk. vykonal v omyle vyvolanom alebo využitom obvinenou
nejakú majetkovú dispozíciu, v dôsledku ktorej by menovaná, či iná osoba získala majetkový
prospech a poškodený utrpel škodu a už vôbec, že by k tomu došlo v predchádzajúcom
úmysle .“).
24.3 Generálny prokurátor na podklade vykonaného dokazovania dospel v konečnom
dôsledku k negatívnemu záveru o tom, „že obv. vedome podpísala
kúpnu zmluvu č. 2/2013.“. K takému záveru o dôkazne podporenom nenaplnení subjektívnej
stránky trestného činu v konaní obvinenej je potrebné uviesť, že sa tu čiastočne prekrýva
dôvod zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku,
čo je však vo výsledku, ako aj z hľadiska ústavnej udržateľnosti takého záveru nepodstatné
– pri nedokázaní len zavinenia (tu potrebného vo forme úmyslu so špecifickými účinkami
úmyselného uvedenia iného do omylu alebo využitia omylu iného v konkrétnom,
pre majetkovú dispozíciu relevantnom čase) ide o druhý z uvedených procesných titulov,
aj keď úmysel (resp. subjektívna stránka) je skutkovou okolnosťou (s hmotnoprávnym –
kvalifikačným odrazom), ktorá sa dokazuje. V tomto kontexte závery, ku ktorým dospel
generálny prokurátor vo výslednici svojho posúdenia dôvodnosti zastavenia trestného
stíhania, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné, neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda
nie je možné považovať ani za arbitrárne.
25.1 V širších súvislostiach ústavný súd uvádza, že (ako už bolo naznačené) nie je
tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie
skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalšou inštanciou rozhodujúcou o opravnom
prostriedku sťažovateľa. Taktiež dodáva, že judikatúra Komisie pre ľudské práva
(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom),
ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu (I. ÚS 26/2014).
25.2 V predmetných súvislostiach teda ústavný súd akcentuje, že jeho úlohou ako
nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné limity postupu orgánov
verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych
aktoch z pohľadu toho, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii
so skutkovými a s právnymi okolnosťami tej-ktorej veci. Teda úlohou ústavného súdu nie je
nahrádzať činnosť, resp. právne závery orgánov činných v trestnom konaní, ale dohliadať
na zlučiteľnosť účinkov výkonu právomoci orgánov verejnej moci so základnými právami
garantovanými prostredníctvom ústavy a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.
Ak je postup orgánu verejnej moci v konkrétnej veci ústavne konformný a v súlade
so zákonom a jeho rozhodnutie je preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti, ústavný súd
nemá dôvod zasahovať do výkonu jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv
(I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
26.1 Tomuto nazeraniu ústavného súdu na (dotknutými orgánmi, v konečnom
dôsledku generálnym prokurátorom) úplne autonómne použitý trestnoprocesný postup
pri zohľadnení jeho špecifík zodpovedá aj alternatívna procesná aktivita samotného
sťažovateľa, ktorý, ako sám uvádza v podanej ústavnej sťažnosti, „... podal na Okresný súd
Galanta žalobu o zaplatenie istiny 30.000,- Eur s prísl. Predmetné konanie je vedené
príslušným súdom pod sp.zn. 10C/313/2016. V tomto konaní súd vydal zabezpečovacie
opatrenie, ktorým na predmetné nehnuteľnosti zriadil záložné právo za účelom,
aby v budúcnosti vymoženie pohľadávky sťažovateľa nebolo ohrozené. Voči uzneseniu
o zriadení záložného práva sa odvolala, kedy súd druhého stupňa uznesenie
Okresného súdu Galanta potvrdil.“.
26.2 Trestné právo je teda prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu
možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej
úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady (v primárne legislatívnom
kontexte) má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo
najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde
iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví nie sú dostatočné, teda už boli
vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie
trestného práva potom − z takto chápaného prostriedku ultima ratio − musia byť
akcentované právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti
činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lege (pozri čl. 49 ústavy) či zásada
in dubio pro reo (pozri čl. 50 ods. 2 ústavy).
26.3 Nad rámec ústavnej udržateľnosti záverov generálneho prokurátora týkajúcich
sa zastavenia trestného stíhania v dotknutej veci, ale v relevantnej súvislosti riešenej
problematiky, ústavný súd uvádza: Pri porovnaní úpravy Trestného poriadku v jeho § 215
a § 285 je potrebné vziať do úvahy aj § 234 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý (aj oproti
alternatíve zastavenia trestného stíhania) ustanovuje podmienky pre možnosť podania
obžaloby (Ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú
postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu...).
V nadväznosti na uvedené a v súvislosti s charakterom následného súdneho konania,
ktoré musí vykazovať znaky spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru (s čím úzko súvisí
aj kontradiktórnosť a dôkazné bremeno prokurátora), platí, že je pre prokurátora vždy
potrebné zvažovať z hľadiska výsledkov prípravného konania jeho možnosť uspieť
ako žalobca v súdnom konaní (z pozície strany, ktorá v ňom bude dôkazným bremenom
zaťažená). Musí teda zvážiť, či nepodáva obžalobu samoúčelne, čo je prvkom ústavne
konformného výkladu zákona pri zohľadnení celého komplexu jeho ustanovení.
26.4 V konečnom dôsledku ústavný súd zároveň poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby
na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde
prokurátorom nie je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu (II. ÚS 42/00,
II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).
27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne
neopodstatnenú.
V.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
28. V prípade namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda pri namietaní
porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
poukazuje, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach
občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom
konania pred súdom (III. ÚS 206/06, III. ÚS 2/09, II. ÚS 494/2014). V dôsledku uvedeného
je ústavná sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju preto
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu