Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 105/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Laliková s. r. o., Radlinského 27, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Eva Laliková, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7

z 18. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Laliková s. r. o., Radlinského 27, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Eva Laliková, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) upovedomením generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7

z 18. januára 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na podklade sťažovateľom podaného

trestného oznámenia bolo uznesením vyšetrovateľky Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Bratislava III, odboru kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľka“)

ČVS: ORP-799/3-VYS-B3-2016 z 28. novembra 2016 podľa § 199 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) začaté trestné stíhanie vo veci pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. a)

v znení účinnom v čase skutku (ďalej len

„“) a následne uznesením vyšetrovateľky ČVS: ORP-799/3-VYS-B3-2016

z 31. mája 2017 podľa vznesené obvinenie

, , , pre zločin podvodu

podľa , . Trestnoprávna rovina konania obvinenej

mala spočívať v tom, že aj napriek podpisu kúpnopredajnej zmluvy z 22. júla 2013,

predmetom ktorej bol odpredaj pozemkov v jej vlastníctve, a zaplatenej kúpnej cene tieto

ďalej odpredala tretej osobe a nepodala návrh na vklad do katastra nehnuteľností,

čím tak neumožnila sťažovateľovi nadobudnúť vlastnícke právo k prevádzaným pozemkom.

Prípravné konanie bolo v predmetnej veci ukončené uznesením prokurátorky Okresnej

prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -15

z 29. júna 2017, ktorým trestné stíhanie obvinenej podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku zastavila z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie

trestné stíhanie, ktoré bolo v sťažnostnom konaní potvrdené uznesením

prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“)

č. k. -2 zo 6. augusta 2018. Generálny prokurátor písomným

upovedomením č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 z 18. januára 2019 sťažovateľovi písomne

oznámil, že jeho návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní

podľa a nasl. nevyhovel.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti koncentroval svoje sťažnostné námietky

na svoj nesúhlas so zastavením trestného stíhania obvinenej podľa § 215 ods. 1 písm. a)

a zdôraznil, že „... v predmetnej trestnej veci došlo k porušeniu

ustanovení , keďže orgány činné v trestnom konaní nedostatočne

vykonali dokazovanie, ktoré sťažovateľ v rámci trestného konania navrhol“, a pritom

poukázal na to, že „... skutkový stav nebol zistený dôsledne a v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie. Dôkazy, ktoré prokurátor považoval za rozhodujúce neumožňujú

nepochybný záver, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa nestal.“. V rámci svojej

argumentácie sťažovateľ predložil vlastnú interpretáciu vo veci vykonaných dôkazov

s akcentom na z nich vyplývajúce závery a nabádal ústavný súd na ich právne posúdenie

s imperatívom, že „OČTK sú povinné vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia náležité

zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci

spravodlivo rozhodnúť. Prokurátor by nemal vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu

veci v zmysle len z dôkazov predložených ktoré

sťažovateľ vyvrátil a spochybnil, pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti

o náležitom zistení skutkového stavu veci. Taktiež bez ďalších dôkazov predložených

sťažovateľom prokurátor nemôže posudzovať, či sa skutok stal, alebo nestal. Pre zastavenie

trestného stíhania nemal prokurátor dostatočné podklady, žiaden z dôkazov predložených

bližšie neanalyzoval a nehovoriac o tom, že na dôkazy predložené sťažovateľom

neprihliadal a považoval ich za vyvrátené pochybnými tvrdeniami . Svoje

vyjadrenia sťažovateľ k výpovedi zo dňa 18.10.2017 doložil písomne 14.06.2018

s dôkazovými materiálmi vyvracajúce tvrdenia . Predložené dôkazy

neposudzoval v ich vzájomných súvislostiach, tvrdenia a ňou predložené dôkazy

považoval za jednoznačné bez dôvodných pochybností, čím jednoznačne nedostatočne

ustálil nesprávny záver, keď trestné stíhanie zastavil.“. V podrobnostiach sťažovateľ

rozoberá jednotlivé vo veci vykonané dôkazy po ich obsahovej stránke a trestnoprávnu

rovinu konania obvinenej zakladá na jej konaní, z ktorého vyplýva, resp. má vyplývať záver

o účelnosti jej správania, keď „aj napriek tomu, že jej bola uhradená kúpna cena

v sume 30.000,- Eur na základe platnej kúpnej zmluvy, časť týchto nehnuteľností previedla

na tretiu osobu a v zmluvnými stranami v dohodnutom termíne nepodala návrh na vklad

na vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľa.“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Generálneho prokurátora č. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 zo dňa 18.01.2019, ktorým

nevyhovel návrhu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v trestnom konaní sťažovateľa

porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozhodnutie Generálneho prokurátora č. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 zo dňa 18.01.2019

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Generálna prokuratúra je povinná sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume,

a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

13. Podľa ústavnú sťažnosť môže podať osoba, ktorá

tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej

základné práva a slobody.

14. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

III.

Referenčné právne normy

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). Za iné dôvody zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou

sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany

dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne

vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (, , ).

19. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je teda právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej

moci, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (, , ,

, a iné). Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci

rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb

a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských

právach a základných slobodách (, ). V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je

úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ). Taktiež nie je možné právo

na inú právnu ochranu podľa stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusia

rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok (, , ).

20.1 Podľa prokurátor zastaví trestné stíhanie,

ak a) je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, b) nie je tento

skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, c) je nepochybné, že skutok

nespáchal obvinený. Podľa súd oslobodí obžalovaného

spod obžaloby, ak a) nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, b)

skutok nie je trestným činom, c) nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený... e) trestnosť

činu zanikla, f) prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2.

20.2 Podľa ak generálny prokurátor po preskúmaní

veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody

na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1

alebo 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

IV.

Rozhodnutia orgánov verejnej moci

IV.1 Upovedomenie generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7

z 18. januára 2019

21.1 Z upovedomenia generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7

z 18. januára 2019 v podstatnom vyplýva:

„Oznamujem Vám, že po preskúmaní trestnej veci som nezistil dôvody na zrušenie

namietaných právoplatných uznesení.

Okrem priamych dôkazov vo forme výpovede svedkyne

a potvrdenia , preukazujúcich, že obvinená

v čase spáchania skutku nebola v Bratislave a teda nemohla podpísať zmluvu č. 2/2013

v byte poškodeného, za presvedčivú považujem aj výpoveď obv. , ktorá

korešponduje s vykonanými dôkazmi.

Skutočnosť, že obv. o kúpnej zmluve č. 2/2013 mala vedomosť

z prebiehajúcich stavebných konaní a túto nerozporovala, nie je dôkazom o tom, že skutok

sa stal.

Naopak, v týchto konaniach jej právni zástupcovia konštatovali, že o uvedenej

zmluve obv. nemala vedomosť.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že obv. vedome

podpísala kúpnu zmluvu č. 2/2013.

Z výpovede poškodeného vyplýva, že obv.

v čase, kedy medzi nimi došlo k partnerským nezhodám a fakticky k ukončeniu vzťahu druh

a družka, mala poškodeného požiadať o pôžičku, ktorú sa zvláštnej iniciatívy rozhodol riešiť

prostredníctvom kúpnej zmluvy č. 2/2013 z 22.07.2013.

Okrem toho, že vzťahy poškodeného a obvinenej v kritickom čase neboli priateľské,

dôvodné pochybnosti o skutočnom uzavretí kúpnej zmluvy č. 2/2013 vzbudzuje

aj skutočnosť, že poškodený súhlasil s tým, aby na základe kúpnej zmluvy návrh na vklad

do katastra nehnuteľností bol podaný najneskôr do 30.04.2015.

Na druhej strane, 22.07.2013 poškodený s obvinenou podpísali ďalšiu kúpnu zmluvu,

na základe ktorej bol, v ten istý deň, podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností, pričom zaplatenie kúpnej ceny bolo dohodnuté úplne odlišným spôsobom.“

21.2 Pri preskúmavaní upovedomenia generálneho prokurátora

č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 z 18. januára 2019 a argumentácie v ňom obsiahnutej

a vzhľadom na samotný odkaz generálneho prokurátora na odôvodnenia rozhodnutí

podriadených prokuratúr ústavný súd akceptoval, že generálny prokurátor demonštratívne

predostrel aj argumentačnú líniu krajskej prokuratúry a okresnej prokuratúry v ich súhrne,

teda procesného komplexu navzájom nadväzujúcich rozhodnutí, ktoré preskúmaval:

„Ďalšie námietky uvedené v návrhu v podstatných častiach sú totožné s námietkami

uvedenými v odôvodnení sťažnosti poškodeného proti prvostupňovému meritórnemu

rozhodnutiu. Analogicky a argumentačne sa s týmito námietkami zaoberala prokurátorka

Krajskej prokuratúry v Bratislave v napadnutom uznesení. Na odôvodnenie tohto

rozhodnutia a limine poukazujem.“ Ústavný súd pritom vychádzal zo svojho ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok, čo v tomto prípade platí aj vo vzťahu ku konaniu o sťažnosti proti

rozhodnutiu prokurátora, o ktorej rozhodoval nadriadený prokurátor, s rovnakým

procesným mechanizmom a rozsahom prieskumu ako pri preskúmaní uznesenia súdu

v trestnom konaní nadriadeným súdom a širším rozsahom „ex offo“ prieskumu

ako v odvolacom konaní proti rozsudku.

IV.2 Uznesenie krajskej prokuratúry č. k. -2 zo 6. augusta

2018

22. Z odôvodnenia uznesenia krajskej prokuratúry č. k. -2

zo 6. augusta 2018 vyplýva:

„Prokurátor okresnej prokuratúry svoje rozhodnutie oprel o skutočnosť,

že i relevantné dôkazy neumožňujú prijať záver o takom priebehu skutku, pre aký bolo

v danej veci začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie.

Poukázal pritom najmä na svedeckú výpoveď , kamarátky

obvinenej, podporenú oficiálnym lekárskym potvrdením ,

ktoré korešpondujú s výpoveďou obvinenej a z ktorých vyplýva, že obvinená

sa v čase údajného skutku mala nachádzať na inom mieste. Tieto dôkazy opisujú skutkový

dej, ktorý sa mohol stať, sú logické, konzistentné a neboli vyvrátené žiadnym objektívnym

dôkazom.

Čestné prehlásenie z 27.11.2017, predložené poškodeným

na podporu svojich tvrdení, že menovaný dňa 22.07.2013 (pred 4 rokmi) videl na okamih

neznámu ženu, ktorú videl znova dňa 27.07.2013, kedy sa mu predstavila ako

(bez verifikácie, že išlo o obvinenú), nemá dostatočnú dôkaznú silu na vyvrátenie vyššie

uvedených dôkazov.

Skutočnosti uvádzané obvinenou, resp. jej obhajkyňou ohľadne dodávky a montáže

okien a súvisiace dôkazy nepovažujem pre vyhodnotenie stíhaného skutku za smerodajné,

tieto majú pri ustálení skutkového deja len podpornú úlohu. Nepokladám preto za potrebné

ich dôkladnejšie rozoberať, ani vyjadrovať sa v tejto súvislosti k odôvodneniu napadnutého

uznesenia prokurátora.

Považujem však za potrebné uviesť, že verziu poškodeného ohľadne

priebehu skutku nepodporujú ani ďalšie produkované dôkazy. Napriek pomerne veľkému

množstvu zabezpečených dôkazov týkajúcich sa finančných pomerov obvinenej v čase

skutku, nebolo preukázané, že by obvinená v tomto čase bola v takej finančnej situácii, že by

potrebovala predmetnú finančnú čiastku od poškodeného za podmienky podpisu kúpnej

zmluvy na jej nehnuteľnosť v . Naviac za situácie, kedy mala s poškodeným

v rovnaký deň podpísať kúpnu zmluvu na iné svoje nehnuteľnosti (ktorej uzatvorenie žiadny

z účastníkov nespochybňuje), kúpnu cenu vyplývajúcu z ktorej jej mal poškodený podľa

predložených dokladov uhradiť až na základe jej výzvy dňa 08.11.2016 (viac ako 3 roky

po skutku) a aj to nie v plnej dohodnutej výške.

Odhliadnuc od uvedeného, aj v prípade preukázania skutkového deja tak, ako to

uvádza poškodený , by nebolo možné vyvodiť voči obvinenej trestnoprávnu

zodpovednosť pre spáchanie stíhaného zločinu, nakoľko na základe vykonaných dôkazov

nie je možné konštatovať naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty stíhaného

trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zák...

Z hľadiska naplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu

zákon vyžaduje, aby všetky znaky jeho objektívnej stránky uvedené vyššie boli pokryté

predchádzajúcim úmyslom páchateľa.

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by pošk. vykonal

v omyle vyvolanom alebo využitom obvinenou nejakú majetkovú dispozíciu, v dôsledku

ktorej by menovaná, či iná osoba získala majetkový prospech a poškodený utrpel škodu

a už vôbec, že by k tomu došlo v predchádzajúcom úmysle .

Sám poškodený vo svojej výpovedi uviedol, že obvinená ho požiadala pôžičku,

za ktorú chcela ručiť nehnuteľnosťami v a v , predaj

nehnuteľnosti v ju nezaujímal. On súhlasil s poskytnutím sumy 30.000 € pod

podmienkou podpisu predmetnej kúpnej zmluvy, išlo teda o zastretý právny úkon,

iniciátorom ktorého bol poškodený, čo predchádzajúcemu podvodnému úmyslu zo strany

nenasvedčuje.

Produkované dôkazy nenasvedčujú ani tomu, že by konaním obvinenej mohlo dôjsť

k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239

Tr. zák., uvádzanému poškodeným, či iného trestného činu.“

IV.3 Uznesenie okresnej prokuratúry č. k. -33 z 29. júna 2018

23. Z uznesenia okresnej prokuratúry č. k. -33 z 29. júna 2018

vyplýva:

«Vzhľadom na vykonané dokazovanie považujem za nevyhnutné konštatovať

nasledovné skutočnosti, o ktorých nie sú akékoľvek pochybnosti.

Podpis predávajúcej na spornej kúpnej zmluve č. 2/13 je v zmysle záverov

znaleckého posudku z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo zo dňa 23.05.2017

nepochybne autentickým pravým podpisom obvinenej .

Obvinená nepochybne uzavrela s poškodeným kúpnu

zmluvu dňa 22.07.2013, ktorej existenciu dokazuje aj samotný návrh na vklad do katastra

nehnuteľností, ako aj overenie jej podpisu na Obecnom úrade .

Je rovnako nepochybné, že obvinená mala s poškodeným blízky vzťah,

ktorý ukončila v roku 2013.

Ďalej je nepochybnou tá skutočnosť, že obvinená predala nehnuteľnosti uvedené

v kúpnej zmluve č. 2/13 svedkovi .

Napriek vyššie uvedeným nepochybným skutočnostiam, ktoré boli zistené y, priebehu

vyšetrovania je však potrebné vysloviť záver, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie

sa nestal.

V tomto smere považujem za nevyhnutné poukázať na samotnú výpoveď obvinenej,

výpoveď svedkyne , ako aj potvrdenie . Uvedené dôkazy

jednoznačne vyvracajú kľúčové tvrdenie svedka - poškodeného a to, že k podpisu kúpnej

zmluvy č. 2/13 zo dňa 22.07.2013 malo dôjsť dňa 22.07.2013 v podvečerných hodinách

(cca. po 17.30 hod.) v Bratislave. Z uvedených dôkazov vyplýva presný opak, a teda tá

skutočnosť, že obvinená sa v čase údajného podpisovania zmluvy nachádzala v ambulancii

u , pričom následne ju mala svedkyňa odviesť do

.

Vyššie uvedené závery rozporoval svedok - poškodený dôkazom, ktorý zaobstaral

on sám. Svedok - poškodený doložil do vyšetrovacieho spisu „Čestné prehlásenie“

, , trvalé bytom , v ktorom

uvedená osoba prehlasuje, že dňa 22.07.2013 zabezpečoval údržbu plastových okien

na , ktorý je vo vlastníctve .

Práce mal realizovať v čase od 18.00 hod., pričom ho mal požiadať o malé

strpenie, nakoľko má stretnutie, ktoré o chvíľu končí. mal vidieť, ako z bytu

vychádza žena. Dňa 27.07.2013 mal pomáhať pri dokončení

sklenenej výplne okien na rozostavanej stavbe v obci , k.ú. . Tu sa mu táto

žena mala predstaviť ako pani .

K uvedenému dôkazu predloženého svedkom - poškodeným sa dňa 13.06.2018

vyjadrila obvinená prostredníctvom svojej obhajkyne, pričom uviedla, že okná na byte

svedka - poškodeného montovala spoločnosť MB Euromont Šaľa, ktorá ich aj servisovala.

K tvrdeniu týkajúceho sa dňa 27.07.2013, kedy malo dôjsť k dokončovaniu sklenej výplne

okien na chate v uviedla, že tieto mala realizovať spoločnosť Ekoprofil, s.r.o.

Nitra, pričom k svojmu tvrdeniu doložila e- mailovú správu od spoločnosti Ekoprofil, s.r.o.

zo dňa 15.03.2017 ako aj objednávkový formulár.

Z e-mailu spoločnosti Ekoprofil s.r.o. zo dňa 15.03.2017 vyplýva, že montáž vykonal

pán , pričom dokončenie vykonal pán . Z e-mailu ďalej vyplýva,

že dokončenie uvedenej objednávky nastalo 07.08.2013. Cena uvedená v objednávke bola

za tovar aj prácu.

Vzhľadom na vyššie uvedené uvádzam, že skutočnosti obsiahnuté v čestnom

prehlásení predloženom svedkom - poškodeným sú v plnej miere vyvrátené skutočnosťami,

ktoré predložila obvinená prostredníctvom svojej obhajkyne.

Nad rámec spomenutých skutkových zistení v rámci úvahy uvádzam, že považujem

za vysoko nepravdepodobné a zároveň aj nelogické, aby si osoba, ktorá si objednala

dodanie určitého tovaru (okien) a služieb (ich montáže), za ktoré zaplatila, nechala túto

prácu vykonať duplicitne.

Existencia skutku, určitej na konaní jednotlivca závislej udalosti vo vonkajšom svete,

je absolútne kľúčovou skutočnosťou odôvodňujúcou vedenie trestného stíhania.

Bez akýchkoľvek dôvodných pochybností je možno uviesť, že skutok, pre ktorý bolo

začaté trestné stíhanie a následne vznesené obvinenie, sa nestal. Tvrdenie svedka -

poškodeného o podpise zmluvy v Bratislave v podvečerných hodinách je v plnej miere

vyvrátené vyššie uvedenými dôkazmi. Dôkaz svedka - poškodeného v podobe čestného

prehlásenia osoby vyvracia e-mail spoločnosti Ekoprofil s.r.o. zo dňa

15.03.2017...

Po vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov samostatne, ako aj v ich vzájomnej

súvislosti som však dospel k záveru, že skutok sa tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia nestal.»

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu

ochranu podľa

24.1 Po oboznámení sa s obsahom upovedomenia generálneho prokurátora

č. k. XVI/2 Pz 96/18/1000-7 z 18. januára 2019 (v spojení aj so závermi vyplývajúcimi

z uznesení krajskej prokuratúry č. k. -2 zo 6. augusta 2018 a okresnej

prokuratúry č. k. -33 z 29. júna 2018) ústavný súd konštatuje,

že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým

s príslušnými ustanoveniami a , ktoré sa vzťahujú

na posudzovaný skutok a postup v konaní. Jeho úvahy sa odvíjajú od vykonaných dôkazov

a použitých zákonných ustanovení, ktorými sa (aj odkazom na závery skôr konajúcich

orgánov) dostatočne zaoberá, a v tomto smere sú tieto úvahy legitímne a právne

akceptovateľné. Celkový postup generálneho prokurátora sa preto javí ako ústavne

konformný, neumožňujúci záver o porušení základného práva sťažovateľa na inú právnu

ochranu podľa . Je potrebné už na tomto mieste zdôrazniť, že ústavný

súd nepreskúmava skutkové a právne závery generálneho prokurátora (a v kontexte závery

skôr konajúcich orgánov) do dôsledkov ich absolútnej správnosti, ale podľa parametrov

ústavnej udržateľnosti, a to z hľadiska základného práva, ktorého porušenie je namietané.

Nie je teda úlohou ústavného súdu, aby v prípade takej (ústavnej) udržateľnosti komplexne

nahrádzal rozhodovanie všeobecného súdu. Takto vymedzený uhol pohľadu vyvoláva

v dotknutej veci záver o odmietnutí ústavnej sťažnosti v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenej podľa .

24.2 Na spresnenie už uvedeného rezultátu generálny prokurátor reflektoval podstatu

argumentov sťažovateľa vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku (s ktorými sa vyrovnáva nielen samostatne, ale aj odkazom na odôvodnenie

rozhodnutí skôr konajúcich orgánov, s ktorým sa stotožnil). Zároveň (opäť v kontexte

aj skorších rozhodnutí) predstavil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru o nenaplnení

trestnoprávnej zodpovednosti obvinenej za spáchanie zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 3

písm. a) . K tomu došlo na základe záveru o tom, že sa skutok nestal, a to

so subsidiárnym prvkom (najmä bod 23: „aj v prípade preukázania skutkového deja tak,

ako to uvádza poškodený ...“) dôkaznej absencie subjektívnej stránky trestného

činu, teda podvodného úmyslu obvinenej pri uvedení iného do omylu alebo využití

omylu iného. To explicitne sťažovateľovi vyplýva aj z uznesenia krajskej prokuratúry

č. k. -2 zo 6. augusta 2018 („Vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, že by pošk. vykonal v omyle vyvolanom alebo využitom obvinenou

nejakú majetkovú dispozíciu, v dôsledku ktorej by menovaná, či iná osoba získala majetkový

prospech a poškodený utrpel škodu a už vôbec, že by k tomu došlo v predchádzajúcom

úmysle .“).

24.3 Generálny prokurátor na podklade vykonaného dokazovania dospel v konečnom

dôsledku k negatívnemu záveru o tom, „že obv. vedome podpísala

kúpnu zmluvu č. 2/2013.“. K takému záveru o dôkazne podporenom nenaplnení subjektívnej

stránky trestného činu v konaní obvinenej je potrebné uviesť, že sa tu čiastočne prekrýva

dôvod zastavenia trestného stíhania podľa a ,

čo je však vo výsledku, ako aj z hľadiska ústavnej udržateľnosti takého záveru nepodstatné

– pri nedokázaní len zavinenia (tu potrebného vo forme úmyslu so špecifickými účinkami

úmyselného uvedenia iného do omylu alebo využitia omylu iného v konkrétnom,

pre majetkovú dispozíciu relevantnom čase) ide o druhý z uvedených procesných titulov,

aj keď úmysel (resp. subjektívna stránka) je skutkovou okolnosťou (s hmotnoprávnym –

kvalifikačným odrazom), ktorá sa dokazuje. V tomto kontexte závery, ku ktorým dospel

generálny prokurátor vo výslednici svojho posúdenia dôvodnosti zastavenia trestného

stíhania, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné, neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda

nie je možné považovať ani za arbitrárne.

25.1 V širších súvislostiach ústavný súd uvádza, že (ako už bolo naznačené) nie je

tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie

skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalšou inštanciou rozhodujúcou o opravnom

prostriedku sťažovateľa. Taktiež dodáva, že judikatúra Komisie pre ľudské práva

(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom),

ako aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu ().

25.2 V predmetných súvislostiach teda ústavný súd akcentuje, že jeho úlohou ako

nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné limity postupu orgánov

verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych

aktoch z pohľadu toho, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii

so skutkovými a s právnymi okolnosťami tej-ktorej veci. Teda úlohou ústavného súdu nie je

nahrádzať činnosť, resp. právne závery orgánov činných v trestnom konaní, ale dohliadať

na zlučiteľnosť účinkov výkonu právomoci orgánov verejnej moci so základnými právami

garantovanými prostredníctvom a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.

Ak je postup orgánu verejnej moci v konkrétnej veci ústavne konformný a v súlade

so zákonom a jeho rozhodnutie je preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti, ústavný súd

nemá dôvod zasahovať do výkonu jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv

(, ).

26.1 Tomuto nazeraniu ústavného súdu na (dotknutými orgánmi, v konečnom

dôsledku generálnym prokurátorom) úplne autonómne použitý trestnoprocesný postup

pri zohľadnení jeho špecifík zodpovedá aj alternatívna procesná aktivita samotného

sťažovateľa, ktorý, ako sám uvádza v podanej ústavnej sťažnosti, „... podal na Okresný súd

Galanta žalobu o zaplatenie istiny 30.000,- Eur s prísl. Predmetné konanie je vedené

príslušným súdom pod sp.zn. . V tomto konaní súd vydal zabezpečovacie

opatrenie, ktorým na predmetné nehnuteľnosti zriadil záložné právo za účelom,

aby v budúcnosti vymoženie pohľadávky sťažovateľa nebolo ohrozené. Voči uzneseniu

o zriadení záložného práva sa odvolala, kedy súd druhého stupňa uznesenie

Okresného súdu Galanta potvrdil.“.

26.2 Trestné právo je teda prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu

možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej

úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady (v primárne legislatívnom

kontexte) má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo

najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde

iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví nie sú dostatočné, teda už boli

vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie

trestného práva potom − z takto chápaného prostriedku ultima ratio − musia byť

akcentované právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti

činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lege (pozri ) či zásada

in dubio pro reo (pozri ).

26.3 Nad rámec ústavnej udržateľnosti záverov generálneho prokurátora týkajúcich

sa zastavenia trestného stíhania v dotknutej veci, ale v relevantnej súvislosti riešenej

problematiky, ústavný súd uvádza: Pri porovnaní úpravy v jeho

a je potrebné vziať do úvahy aj , ktorý (aj oproti

alternatíve zastavenia trestného stíhania) ustanovuje podmienky pre možnosť podania

obžaloby (Ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú

postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu...).

V nadväznosti na uvedené a v súvislosti s charakterom následného súdneho konania,

ktoré musí vykazovať znaky spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru (s čím úzko súvisí

aj kontradiktórnosť a dôkazné bremeno prokurátora), platí, že je pre prokurátora vždy

potrebné zvažovať z hľadiska výsledkov prípravného konania jeho možnosť uspieť

ako žalobca v súdnom konaní (z pozície strany, ktorá v ňom bude dôkazným bremenom

zaťažená). Musí teda zvážiť, či nepodáva obžalobu samoúčelne, čo je prvkom ústavne

konformného výkladu zákona pri zohľadnení celého komplexu jeho ustanovení.

26.4 V konečnom dôsledku ústavný súd zároveň poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby

na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde

prokurátorom nie je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu (,

, ).

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

V.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

28. V prípade namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda pri namietaní

porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd

poukazuje, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach

občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom

konania pred súdom (, , ). V dôsledku uvedeného

je ústavná sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju preto

podľa odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu