Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 115/2020
PDF · 210.8 KB
No categories available
III. ÚS 115/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky obchodnej spoločnosti VOLVOX UK LTD., Enterprise House, 2 Pass Street,
OL9 HZ Oldham, Manchester, Veľká Británia, Company No: 6940097, zastúpenej
advokátom Mgr. Marekom Benedikom, Rudnayovo námestie 1, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 Cob 210/2017 z 2. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti VOLVOX UK LTD. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti VOLVOX
UK LTD., Enterprise House, 2 Pass Street, OL9 HZ Oldham, Manchester, Veľká Británia,
Company No: 6940097 (ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Cob 210/2017 z 2. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že medzi obchodnou
spoločnosťou , ,
(ďalej len alebo len „záložný veriteľ“), a
, , , a ,
, (ďalej aj „záložní ručitelia“, v spore
o uhradenie pohľadávky pred rozhodcovským súdom aj „žalovaní“ a v spore o zrušenie
rozhodcovského rozsudku aj „žalobcovia“), bola uzavretá zmluva o záložnom práve
z 19. októbra 2005 (ďalej len „zmluva o záložnom práve“) na obchodný podiel v obchodnej
spoločnosti , ,
(ďalej len ). Účelom zmluvy o záložnom práve bolo zabezpečenie pohľadávky
, ktorej boli žalobcovia spoločníci a ktorej poskytla
peňažné prostriedky na základe zmlúv o splátkovom úvere
a (ďalej len „zmluvy o splátkovom úvere“; pohľadávka zo zmlúv
o splátkovom úvere ďalej len „pohľadávka“). Pohľadávka nebola žalovanými uhradená.
Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky a prevzatí záväzkov postupcu
z 5. septembra 2007 uzatvorenou medzi a obchodnou spoločnosťou
, , (ďalej len ), nadobudla
pohľadávku obchodná spoločnosť . Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
z 30. júla 2009 uzatvorenou medzi obchodnou spoločnosťou a sťažovateľkou
(VOLVOX UK LTD.) nadobudla pohľadávku sťažovateľka.
3. Obsahom zmluvy o záložnom práve boli okrem iného tieto ustanovenia:
- podľa čl. II bodu 2.13 „[z]áložný ručiteľ ďalej vyhlasuje v zmysle § 303 Obch. zák.
[zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Obchodný zákonník“)], že zaplatí veriteľovi Pohľadávku za dlžníka,
ak Pohľadávku nezaplatí dlžník v zmysle úverovej zmluvy...“,
- podľa čl. III bodu 3.8 «[v]šetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú medzi záložným
veriteľom a záložným ručiteľom z tejto zmluvy alebo v súvislosti s touto zmluvou, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie (ďalej pre každý jednotlivý a/alebo všetky
uvedené spory len „spory“), budú riešené a vyriešené v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave podľa jeho základných platných
vnútorných predpisov. Rozhodnutie Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk
v Bratislave bude pre záložného veriteľa aj záložného ručiteľa záväzné...».
4. Sťažovateľka žalovala nadobudnutú pohľadávku na Stálom rozhodcovskom súde
Slovenskej bankovej asociácie v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“). Ten žalobe
vyhovel rozhodcovským rozsudkom č. k.. II/2010-2977 z 3. decembra 2010
(ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) a žalovaných (solidárne) zaviazal na zaplatenie sumy
926 255,60 € s príslušenstvom.
5. Žalobcovia sa na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobou
podanou proti sťažovateľke domáhali zrušenia rozhodcovského rozsudku a vyslovenia
neplatnosti rozhodcovskej doložky zo zmluvy o záložnom práve (čl. III bod 3.8 zmluvy
o záložnom práve, ďalej len „rozhodcovská doložka“). Eventuálne sa domáhali zrušenia
rozhodcovského rozsudku, ponechania rozhodcovskej doložky v platnosti, ale za súčasného
vylúčenia rozhodcov, ktorí sa zúčastnili rozhodovania o rozhodcovskom rozsudku a novej
vzájomnej dohode o osobách rozhodcov. Žalobcovia namietali, že rozhodcovská doložka
sa nevzťahovala na rozhodovanie sporov týkajúcich sa ručenia (celým vlastným majetkom)
za dlh spoločnosti , a tvrdili, že sa vzťahuje iba na spory týkajúce sa zmluvy
o záložnom práve (na obchodný podiel spoločnosti ). Namietali, že rozhodcovský
súd rozhodol vo veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, že rozhodcovského
konania sa zúčastnil rozhodca, ktorého vylúčenie z konania nie zo svojej viny nemohli
dosiahnuť, a tiež, že bola porušená zásada rovnosti rozhodcovského konania. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 28 Cb 11/2011 z 3. februára 2017 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
žalobu zamietol.
6. Krajský súd na odvolanie žalobcov napadnutým rozhodnutím rozsudok okresného
súdu zmenil tak, že rozhodcovský rozsudok zrušil. Námietky sťažovateľky sa, čo sa týka
dôvodov rozporujúcich žalobu podanú na okresnom súde, nezmenili; krajský súd však
napriek tomu usúdil, že okresný súd nesprávne právne posúdil znenie rozhodcovskej
doložky. Akceptoval právny názor žalobcov, podľa ktorého rozhodcovská doložka
bola obmedzená na arbitrabilitu zmluvného vzťahu zo zmluvy o záložnom práve,
teda na obchodné podiely žalobcov v spoločnosti . Spor o zaplatenie pohľadávky
z titulu ručenia podľa názoru krajského súdu nesúvisí so sporom z titulu zriadenia záložného
práva. Arbitrabilita takého sporu mala byť osobitne dojednaná v rozhodcovskej zmluve
(doložke), pretože ručenie podľa § 303 Obchodného zákonníka je iným (rozumej odlišným,
pozn.) právnym vzťahom. A to je celý problém vo veci, ktorý sťažovateľka napáda
ústavnou sťažnosťou.
7. Sťažovateľka v spore (už pred okresným súdom) uplatnila na podporu
svojej pozície argumenty, na ktorých konštantne zotrváva. Podľa jej názoru je nesporné,
že žalobcovia boli (sú) stranou zmluvy o záložnom práve. Je nesporné, že žalobcovia
podpisom zmluvy o záložnom práve vyhlásili, že preberajú ručiteľský záväzok podľa § 303
Obchodného zákonníka za dlžníka zo zmlúv o splátkovom úvere – spoločnosť
Je tiež nesporné, že rozhodcovská doložka je priamo súčasťou zmluvy o záložnom práve.
Žalobcovia vedeli, že súčasťou zmluvy o záložnom práve je aj ručiteľský záväzok,
čo potvrdzuje aj vyhlásenie v bode 3.10 zmluvy o záložnom práve o slobodne prejavenej
vôli zmluvných strán pri vzniku zmluvy. Zo zmluvy o záložnom práve je zrejmé,
že žalobcovia vystupovali v dvojakom postavení „záložca“ a „ručiteľ“, čo je vyjadrené
ich označením „záložný ručiteľ“. Akákoľvek reštriktívna konštrukcia snažiaca sa o zúžený
výklad obsahu pojmu iba na záložcu nemá v zmysle už popísaného kontextu opodstatnenie,
pretože žalobcovia si boli ich postavenia vedomí. Analogicky aj rozhodcovská doložka
v zmluve o záložnom práve zastrešuje celý obsah a rozsah zmluvy o záložnom práve,
teda aj ručiteľský záväzok zo zmlúv o splátkovom úvere. Je absurdné úspešne tvrdiť,
keďže žalobcovia podpísali zmluvu o záložnom práve v celom jej rozsahu, že vo vzťahu
k ručeniu s rozhodcovskou doložkou nesúhlasili. Závery krajského súdu sú formálne
všeobecné, neodôvodnené, nepreskúmateľné a v konečnom dôsledku svojvoľné a arbitrárne.
Výklad vôle zmluvných strán krajským súdom je pokrivený, a contrario nebol urobený
so zreteľom na úmysel zmluvných strán (§ 266 a nasl. Obchodného zákonníka). Krajský súd
sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil na konštatovanie, že spory z ručenia neboli expressis
verbis uvedené v rozhodcovskej doložke. „Odvolací súd v podstate od strán rozhodcovskej
zmluvy žiada, aby v prípade, ak zmluva obsahuje viacero právnych inštitútov,
resp. ak ide o zmiešanú zmluvu, ako v tomto prípade, aby v nej presne identifikovali
(vypočítali) všetky právne inštitúty, resp. zmluvné alebo právne vzťahy, ktoré zmluva
obsahuje, ak spory z nich chcú podriadiť rozhodcovskému konaniu. To je úplne
formalistická požiadavka, keď je úplne zrejmé, že ak strany v rozhodcovskej doložke odkážu
na určitú (zmiešanú) zmluvu ako takú (ako celok), že ich vôľou je podriadiť
rozhodcovskému konaniu spory týkajúce sa všetkých právnych inštitútov, zmluvných alebo
iných právnych vzťahov, ktoré sú predmetom jej úpravy, ergo ktoré zmluva zakladá.“.
8. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
vyslovil porušenie v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv napadnutým rozhodnutím,
aby napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal
náhradu trov konania.
9. Sťažovateľka očakáva, že na základe napadnutého rozhodnutia bude zastavené
na vec nadväzujúce exekučné konanie, s čím je nevyhnutne spojený zánik obmedzenia
žalobcov nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii. Keďže žalobcovia môžu túto
situáciu využiť na to, že sa budú majetku podliehajúceho exekúcii zbavovať, sťažovateľka
žiada ústavný súd, aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu,
o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
15. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov,
avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery
sú alebo nie sú v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave.
16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
18. Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ako aj prihliadajúc na uvedené skutočnosti
a na okolnosti daného prípadu (v ktorých mala byť súdmi použitá právna úprava
aplikovaná), nemožno konštatovať, že by interpretáciu zistených skutkových okolností
a aplikáciu normatívneho textu zákonných ustanovení použitých krajským súdom
v posudzovanom rozhodnutí bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnenú
alebo arbitrárnu.
19. Ústavný súd konštatuje, že z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh
je, ako tvrdí sťažovateľka, na prvý pohľad zrejmé, že žalobcovia podpísali zmluvu
o záložnom práve. Ňou založili v prospech obchodný podiel v spoločnosti
. Je nesporné, že zmluva o záložnom práve obsahovala ustanovenie o ručiteľskom
záväzku žalobcov za neplnenie spoločnosti z iných zmlúv – zmlúv o splátkovom
úvere. Je tiež nesporné, že zmluva o záložnom práve obsahovala rozhodcovskú doložku,
ktorá všetky spory vzniknuvšie zo zmluvy o záložnom práve podriaďuje právomoci
rozhodcovského súdu. Sťažovateľka argumentuje, že z veci (formálne) logicky vyplýva,
že zmluva o záložnom práve predsa o ručení obsahovo pojednáva, a preto je súčasťou
zmluvy o záložnom práve. Keďže sa rozhodcovská doložka vzťahuje na celý obsah zmluvy
o záložnom práve, musí sa vzťahovať aj na ručenie.
20. S argumentáciou sťažovateľky sa stotožňuje rozhodcovský súd,
ktorý „po preskúmaní záložných zmlúv dospel k záveru, že sa jedná o zmiešané zmluvy
v súlade s ustanovením § 491 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ustanovením § 275
ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré obsahujú samostatné právne úkony - zmluvy
o záložnom práve na obchodný podiel a ručiteľské vyhlásenia. Spojenie uvedených
právnych úkonov do jednej listiny nie je v rozpore s právnym poriadkom, obchodnými
zvyklosťami ani dobrými mravmi.“.
21. Žalovaní v konaní pred rozhodcovským súdom uviedli, že „ručiteľské vyhlásenia
sú zjavne mimo rámca obsahu zmluvy a (myslené zrejme „čo“, pozn.) je v rozpore s vôľou
žalovaných v prvom a druhom rade, v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku
a v rozpore s dobrými mravmi“. Argumentácia okresného súdu v zásade kopíruje formálnu
logiku rozhodcovského rozsudku a argumentácie sťažovateľky, k sporu preto nemá čo viac
povedať. Sťažovateľka okrem argumentácie, na základe ktorej vyhrala spor
pred rozhodcovským a okresným súdom, pred ústavným súdom argumentuje absenciou
rozumnej logiky v napadnutom rozhodnutí krajského súdu a sťažuje sa na to, že krajský súd
sa v podstate iba obmedzil na konštatovanie, podľa ktorého, keďže spory z ručenia neboli
expressis verbis uvedené v rozhodcovskej doložke, je potrebné rozhodcovský rozsudok
zrušiť. To je podľa jej názoru nedostatočné a, poukazujúc na obsah základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, sa domáha uvedenia dôvodu,
pre ktorý spor pred krajským súdom prehrala.
22. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „[p]okiaľ
by sa rozhodcovská doložka mala vzťahovať aj na spory z iného právneho vzťahu - z titulu
ručenia podľa § 303 Obeh. zák., muselo by to byt’ v rozhodcovskej zmluve (doložke)
uvedené, pretože spor o zaplatenie pohľadávky z titulu ručenia nesúvisí so sporom z titulu
zriadenia záložného práva. Ručenie je len ďalším zabezpečovacím prostriedkom k úverovým
zmluvám, a jedná sa o iný právny vzťah, ako právny vzťah zo zmluvy o záložnom práve
na obchodný podiel. Rozhodcovská doložka sa teda nevzťahuje na ručiteľský vzťah
medzi ručiteľom a veriteľom, pretože v nej nie je vyjadrená vôľa riešiť spory vznikajúce
z ručiteľského vzťahu v rozhodcovskom konaní.“.
23. Pre pochopenie uvedenej protipozície je potrebné sa v úvahe vrátiť o krok späť
a pripomenúť si, že rozhodcovský aj okresný súd založili svoje rozhodnutia na tom,
že zmluvu o záložnom práve vyhlásili za zmiešanú zmluvu, ktorú však neposudzovali
proporcionálne. Mieru diligencie, ktorou argumentovali v prospech autonómie vôle
zmluvných strán, čo sa týka kreácie zmluvy o záložnom práve, nevyvážili rovnakou mierou
diligencie sledovania zmyslu zákona, pokiaľ ide o následné posúdenie zložitosti zmluvy.
24. Podľa § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorým zreteľne argumentuje
rozhodcovský súd (a okresný súd jeho rozhodnutie akceptuje), ak sú uzavreté viaceré
zmluvy pri tom istom rokovaní alebo zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto
zmlúv samostatne.
25. Z citovaného ustanovenia je zrejmá principiálna požiadavka na samostatnosť
(oddelenosť) prístupu k posudzovaniu viacerých na sebe nezávislých zmlúv zahrnutých
do jednej listiny. Rozhodcovský súd sa pri aplikácii práva minul zmyslu citovaného
ustanovenia, pretože ho použil jednostranne, iba v prospech argumentácie o možnosti
spojenia viacerých zmlúv v jednej listine. Krajský súd správne predchádzajúcim
rozhodnutiam vytkol, že „listina“ bola formálne aj materiálne koncipovaná ako zmluva
o záložnom práve a „obsahom tohto zmluvného vzťahu je zabezpečenie pohľadávky
záložného veriteľa zriadením záložného práva na obchodné podiely žalobcov v spoločnosti
dlžníka“. K ďalšiemu nezávislému právnemu úkonu (ručiteľskému vyhláseniu)
inkorporovanému do zmluvy o záložnom práve bolo preto treba pristupovať osobitne.
Rozhodcovská doložka predstavovala v zmluve o záložnom práve opäť ďalší osobitný
právny úkon. Nebolo z nej zrejmé, či sa vzťahuje aj na nenápadné ustanovenie,
ktoré je v zmluve o záložnom práve zjavne obsahovo aj systematicky cudzorodým prvkom
tak zásadného významu, že mení obchodnú pozíciu žalobcov zo záložcov obchodného
podielu obchodnej spoločnosti na ručiteľov celým vlastným majetkom za dlh obchodnej
spoločnosti vyplývajúci z iných zmlúv (zmlúv o splátkovom úvere). Nie je správnym
tvrdenie sťažovateľky, že rozhodcovská doložka zastrešila celú zmluvu o záložnom práve
tak, ako bola koncipovaná, pretože aj rozhodcovská doložka je sama osebe nezávislou
zmluvou. Aj na ňu sa preto vzťahuje citované ustanovenie a platí, že aj ju bolo treba
posudzovať osobitne. Vôľa zmluvných strán, čo sa týka prejednania sporov z ručiteľského
vyhlásenia pred rozhodcovským súdom, nebola v rozhodcovskej doložke daná a vzhľadom
na to ústavný súd nemá čo napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vytknúť. Riešenie
zmluvných sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou ku konaniu
pred všeobecnými súdmi, a preto je požiadavka na vymedzenie predmetu rozhodcovskej
zmluvy (doložky) opodstatnená. Námietka, ktorou sťažovateľka tvrdí, že je úplne
formalistické, pokiaľ krajský súd od strán sporu žiada, aby v rozhodcovskej doložke,
ak ide o zmiešanú zmluvu, presne identifikovali (vypočítali) všetky právne vzťahy,
ktoré zmluva obsahuje, ak spory z nich chcú podriadiť rozhodcovskému konaniu, vzhľadom
na práve uvedené nemá opodstatnenie. Krajský súd sledoval ratio legis už citovanej právnej
úpravy a aplikoval ju proporcionálne.
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Vzhľadom
na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už návrhom sťažovateľky na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu