Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 105/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou

kanceláriou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Milan Ficek, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 a podľa

a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2019 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. zo 31. mája 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a 2 (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2019 (ďalej len

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spolu s manželkou

iniciovali 10. apríla 2015 správne konanie návrhom na vydanie územného rozhodnutia

na stavbu „Rodinný dom dvojgeneračný“ Príslušný stavebný úrad

vydal 12. júna 2015 rozhodnutie č. 2015/1100/preruš/KR, ktorým prerušil začaté konanie

a vyzval sťažovateľa s manželkou, aby svoj návrh doplnili v lehote 60 dní s tým, že boli

poučení o následku nedoplnenia návrhu v určenej lehote, ktorým bolo zastavenie konania.

Určená lehota uplynula 18. augusta 2015.

3. Vzhľadom na objektívnu nemožnosť doplnenia požadovaných dokladov požiadal

sťažovateľ s manželkou o predĺženie procesnej lehoty o najmenej 90 dní. Stanovisko

magistrátu, o ktoré sťažovateľ požiadal 14. apríla 2015, bolo sťažovateľovi doručené

až 19. augusta 2015, teda jeden deň po lehote stanovenej správnym orgánom. Sťažovateľ

uviedol, že nemohol predpokladať, ako dlho bude trvať magistrátu vydanie stanoviska,

a preto, keď sa blížilo márne uplynutie stanovenej lehoty, v dobrej viere požiadal správny

orgán o predĺženie procesnej lehoty. Správny orgán predĺženiu lehoty nevyhovel a správne

konanie rozhodnutím č. /zast/KR zo 7. septembra 2015 zastavil.

Na základe odvolania sťažovateľa vo veci rozhodol Okresný úrad Bratislava, odbor

výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č. OU-BA-OVBP2-2015/88535/ZAD-2

z 9. novembra 2015 (ďalej len „rozhodnutie odvolacieho orgánu“), ktorým odvolanie

sťažovateľa a jeho manželky zamietol.

4. Následne sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti rozhodnutiu odvolacieho

orgánu žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, o ktorej rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2018 tak, že ju zamietol. O kasačnej sťažnosti

sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 31. júla 2019 tak,

že ju zamietol.

5. Podľa názoru sťažovateľa v jeho právnej veci došlo v rozhodnutiach všeobecných

súdov k viacerým pochybeniam. Ani krajský súd, ani najvyšší súd sa dôsledne nezaoberali

najpodstatnejším argumentom sťažovateľa, teda objektívnou neprimeranosťou lehoty 60 dní

určenej stavebným úradom na doplnenie návrhu, čo bolo v danej veci kľúčové

pre posúdenie celej veci. Stanovenie neprimeranej lehoty sťažovateľovi a jeho manželke

objektívne znemožnilo naplnenie účelu správneho konania a došlo k ich vylúčeniu

z možnosti uplatňovania svojich práv.

6. Za výrazné pochybenie považuje sťažovateľ tiež prístup konajúcich súdov k jeho

argumentácii týkajúcej sa nepredloženia záväzného stanoviska hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislava po lehote určenej správnym orgánom, keď súdy uviedli, že sťažovateľ

v správnom konaní uvedené stanovisko nepredložil ani po uplynutí určenej lehoty, hoci ním

už v tom čase disponoval. Sťažovateľ pri svojom postupe vychádzal z poučenia vo výzve

na doplnenie návrhu, v zmysle ktorej následkom nedoplnenia návrhu je zastavenie

správneho konania. Keďže objektívne nebol sťažovateľ schopný predložiť všetku

požadovanú dokumentáciu, požiadal o predĺženie lehoty. Ako laik nemal vedomosť

o teoretickej koncepcii jednotnosti konania, na ktorú poukázal kasačný súd. Aj tak však

nemohol ignorovať poučenie správneho orgánu, v ktorom nebolo uvedené, že podklady

môže doručiť aj po lehote. Sťažovateľ preto zastáva názor, že bol stavebným úradom

poučený nesprávne. Odvolací správny orgán, krajský súd, ako aj najvyšší súd pritom

navodzujú vo svojich rozhodnutiach dojem, akoby poučenie stavebného úradu nemalo

žiadnu právnu záväznosť a nemusí sa ním riadiť. Sťažovateľ sa nemohol domnievať,

že pokiaľ predloží jeden z požadovaných dokladov po lehote určenej stavebným úradom,

malo by to za následok zrušenie rozhodnutia o zastavení správneho konania.

7. Sťažovateľ zastáva názor, že v lehote 60 dní nemohol objektívne predložiť

požadované doklady. Ak stavebný úrad vyzval sťažovateľa na doplnenie dokladov v takej

krátkej lehote, rovnaký následok by malo aj priame zastavenie konania bez predchádzajúcej

výzvy. Správny orgán tak sledoval jedine to, aby konanie zastavil, čomu svedčí

aj skutočnosť, že bez relevantného dôvodu nevyhovel včas podanej žiadosti sťažovateľa

o predĺženie lehoty. Uvedený postup poškodil sťažovateľ pri uplatňovaní jeho práv.

8. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2

a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu porušené boli, zruší rozsudok najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu

a vec vráti na ďalšie konanie, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške

5 000 eur od každého z porušovateľov a trovy konania.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). Za iné

dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne

okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer a ich únosnosť

z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

15. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

16. Ústavný súd konštantne judikuje, že medzi obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, preto ich porušenie tvrdené sťažovateľom

posudzoval spoločne (m. m. , ).

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

17. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať

kasačnú sťažnosť, čo aj využil.

18. S ohľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že kasačná sťažnosť

predstavovala v okolnostiach prejednávanej veci účinný prostriedok, prostredníctvom

ktorého následne najvyšší súd ako súd kasačný poskytoval ochranu základným právam

i právam zaručeným medzinárodnými zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namietal

v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Dokazuje to i skutočnosť, že najvyšší súd

o kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodol meritórne tak, že ju podľa § 461 Správneho

súdneho poriadku zamietol. Je tak naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu

subsidiarity podľa („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), ktorá ústavnému súdu odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených

základných práv i práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

19. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie podľa .

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

20. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv arbitrárnosťou napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa nevysporiadal s niektorými podstatnými námietkami,

najmä s námietkou objektívnej neprimeranosti šesťdesiatdňovej procesnej lehoty určenej

stavebným úradom na doplnenie návrhu sťažovateľa a jeho manželky na vydanie územného

rozhodnutia na stavbu „Rodinný dom dvojgeneračný – .“ V uvedenej lehote

podľa sťažovateľa nebolo objektívne možné predložiť všetky požadované doklady, a preto

sťažovateľ požiadal o predĺženie lehoty, čomu stavebný úrad bez relevantného dôvodu

nevyhovel a správne konanie zastavil. Pokiaľ bolo podľa názoru odvolacieho správneho

orgánu a konajúcich všeobecných súdov možné doplniť podklady aj po uplynutí procesnej

lehoty, uvedené sťažovateľ vzhľadom na poučenie vo výzve stavebného úradu

(že po márnom uplynutí lehoty bude konanie zastavené) nemohol predpokladať, a preto bol

správnym orgánom nesprávne poučený.

21. K najpodstatnejšej argumentácii sťažovateľa najvyšší súd, poukazujúc na zásadu

aktívnej súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, v zmysle ktorej správny orgán

je oprávnený správne konanie prerušiť a vyzvať účastníkov konania na doplnenie návrhu

o potrebné doklady s cieľom úplného a objektívneho zistenia stavu veci, konštatoval,

že postup správnych orgánov v danej veci zodpovedal okolnostiam, keďže sťažovateľ

s manželkou predložili svoj návrh na vydanie územného rozhodnutia bez príslušnej

dokumentácie (návrh neobsahoval ani základné údaje a doklady ako zoznam účastníkov

konania, výpis z listu vlastníctva k dotknutým pozemkom, pozn.). Najvyšší súd tiež v tejto

súvislosti zdôraznil, že v danom prípade ide o návrhové konanie, s ktorým

Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších

právnych predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a jeho vykonávacia vyhláška spájajú

povinnosť predložiť spolu s návrhom konkrétne prílohy. V danej veci stavebný úrad

nepožadoval žiadne prílohy, ktoré by mal mať sám k dispozícii, resp. požadoval doklady,

ktoré by neboli relevantné vo vzťahu k navrhovanému rozhodnutiu alebo by išlo o doklady,

ktoré sťažovateľ objektívne nemohol predložiť. Sťažovateľ bol tiež riadne poučený

o následku, ktorý nastane v prípade nepredloženia požadovaných dokladov. Uvedené závery

najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nespochybnil.

22. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú neprimeranú dĺžku procesnej lehoty

poskytnutej stavebným úradom na doplnenie návrhu sťažovateľa, najvyšší súd uvedenú

považoval za primeranú aj vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ si povinnosť doplniť

doklady nesplnil ani v odvolacom konaní, v ktorom sa preskúmavalo rozhodnutie

o zastavení konania. Najvyšší súd tu poukázal aj na zásadu jednotnosti konania, v zmysle

ktorej celé správne konanie tvorí jeden celok.

23. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na nález ústavného súdu sp. zn.

, v ktorom uviedol:

„Podľa štandardnej judikatúry ústavného súdu obsahom základného práva na inú

právnu ochranu podľa poskytovanú orgánom štátnej správy je umožniť

každému reálny prístup k takému orgánu a tomu zodpovedajúcu povinnosť tohto orgánu

vo veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov upravených v druhej

hlave siedmom oddiele ()... Vychádzajúc zo základnej charakteristiky

a podstaty správneho konania ústavný súd uvádza, že každý správny orgán, ktorý má konať

a rozhodovať v správnom procese, je orgánom právnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1

.

... Úlohou i cieľom územného konania je vykonať požadované opatrenia v území tak,

aby bola v plnom rozsahu zabezpečená ochrana záujmov spoločnosti ako celku

pri súčasnom rešpektovaní oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

... Súkromný záujem je v konaní zabezpečený vymedzením okruhu subjektov,

ktorým zákon priznáva postavenie účastníka konania.

... účelom konania o umiestnení stavby je vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby

ako predpokladu pre vydanie stavebného povolenia..., v ktorom sú požiadavky ochrany

prírody a krajiny a na zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie len časťou z ďalších

požiadaviek ustanovených v § 39a ods. 2 stavebného zákona na vydanie rozhodnutia

o umiestnení stavby.“

24. Základné právo na inú právnu ochranu sa napĺňa takým procesným postupom

a rozhodnutím kompetentného štátneho orgánu, ktorý je v súlade s procesnými a hmotnými

právnymi normami vzťahujúcimi sa na vec. Správny orgán je tým subjektom, ktorý je

povinný poskytovať účastníkom konania a ich oprávneným záujmom právnu ochranu

v rozsahu svojej pôsobnosti spôsobom súladným s platným právom. Táto povinnosť

mu vyplýva z ako všeobecného procesného kódexu

na úrovni administratívneho konania.

25. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná (podobne napr. , ).

26. Aj vzhľadom na uvedené je pre meritórne posúdenie dôvodnosti správnej žaloby

vždy dôležité, či došlo k reálnemu ukráteniu na subjektívnych právach žalobcu v dôsledku

nezákonne poskytnutej právnej ochrany administratívnym orgánom. Ide o záver súdu o tom,

či ukrátenie na právach, ktoré žalobca v správnej žalobe tvrdil, aj v konaní preukázal.

27. Zároveň ústavný súd konštatuje, že nie každé zistené procesné pochybenie

je dôvodom na zrušenie administratívneho rozhodnutia, pretože nie je účelom správneho

súdnictva dosiahnutie procesného purizmu v administratívnom konaní, ale účinná ochrana

práv jednotlivca. Bezpochyby však môže dôjsť k takému porušeniu procesných pravidiel

v administratívnom konaní, ktoré je spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť preskúmavaného

rozhodnutia či zasiahnuť do práv účastníka ústavne neakceptovateľným spôsobom.

28. Stavebný zákon v § 35 ods. 1 ustanovuje vo všeobecnej rovine náležitosti návrhu

na vydanie územného rozhodnutia, odkazujúc na osobitné a vykonávacie predpisy, ktoré

tieto náležitosti a dokumentáciu bližšie špecifikujú. V odseku 2 tohto ustanovenia je zase

pre stavebný úrad zakotvená povinnosť vyzvať navrhovateľa na doplnenie nepredložených,

ale potrebných podkladov v primeranej lehote s tým, že pokiaľ tak navrhovateľ neučiní,

stavebný úrad konanie zastaví, o čom musí navrhovateľa riadne poučiť. Je procesnou

zodpovednosťou navrhovateľa predložiť požadované dokumenty. Správny orgán má zase

povinnosť zohľadniť všetko, čo v správnom konaní vyšlo najavo, teda aj neskôr predložené

doklady, ak tieto preukazujú včas uplatnené tvrdenia navrhovateľa a boli predložené

pred vynesením rozhodnutia, resp. v odvolacom konaní. Uvedené korešponduje riadnemu

a spravodlivému výkonu verejnej správy.

29. V skutkových a právnych okolnostiach prejednávanej veci sťažovateľom

predostretá argumentácia nemá potenciál zasiahnuť do jeho práva na súdnu ochranu

s ústavnoprávnou relevanciou, keďže z hľadiska správneho súdu je dôvodom na zrušenie

napádaného rozhodnutia niektorá z týchto vád:

- sťažovateľ na výzvu správneho orgánu odstránil nedostatky svojho návrhu, resp.

jeho návrh nedostatky neobsahoval,

- nebol poučený o možnosti zastavenia konania,

- výzva na doplnenie návrhu bola bezdôvodná,

- v správnom konaní sa vyskytli iné závažné nedostatky (pozri bod 32 odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

30. Ústavný súd konštatuje, že žiadny z uvedených nedostatkov sa v prípade

sťažovateľa nevyskytol. Sťažovateľ spolu s návrhom na vydanie územného rozhodnutia

ani v čase do rozhodnutia stavebného úradu a ani v odvolacom konaní nepredložil ani

základné doklady vyžadované osobitnými a vykonávacími predpismi pre posúdenie návrhu,

odvolávajúc sa na neprimeranosť šesťdesiatdňovej lehoty, ktorá nebola na základe jeho

žiadosti predĺžená, resp. na neznalosť možnosti predložiť doklady aj po uplynutí stanovenej

lehoty. Ústavný súd konštatuje, že uvedenú argumentáciu sťažovateľa vyhodnotil v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami danej veci ako nedosahujúcu ústavnoprávnu intenzitu, resp.

ústavnoprávny rozmer, ktorú v konečnom dôsledku oslabuje aj skutočnosť, že rozhodnutie

o zastavení správneho konania nie je meritórnym rozhodnutím, a preto sťažovateľ mohol,

resp. bude môcť opakovane podať nový návrh na vydanie územného rozhodnutia.

31. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa podľa č. 46 ods. 1 ,

listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil takú príčinnú súvislosť ústavnoprávnej

relevancie, ktorá by odôvodňovala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyslovenie

porušenia označených práv sťažovateľa, a preto v tejto časti ústavnú sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu