Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 153/2020
PDF · 377.79 KB
No categories available
I. ÚS 153/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 172/2013 a jeho
rozsudkom z 11. septembra 2014 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 To 17/2015 a jeho rozsudkom z 2. júla 2015 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých konaní a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 T 172/2013 a jeho rozsudkom z 11. septembra 2014 a postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 17/2015 a jeho rozsudkom z 2. júla 2015.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v rámci trestného konania
vedeného proti jeho osobe pre zločin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188
ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov požiadal
o ustanovenie mu obhajcu v trestnom konaní z dôvodu povinnej obhajoby podľa bližšie
sťažovateľom nešpecifikovaného ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), avšak okresný súd
jeho žiadosti nevyhovel, obhajcu mu neustanovil a za takéhoto stavu rozhodol v merite veci
rozsudkom z 11. septembra 2014.
3. Rozhodnutie prvostupňového súdu sťažovateľ napadol odvolaním, v ktorom
namietal tak skutočnosť, že v trestnom konaní „nemal advokáta na hlavnom pojednávaní“,
ako aj nesprávnu právnu kvalifikáciu stíhaného skutku a s tým spojenú výšku jemu
uloženého trestu odňatia slobody.
4. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 2 To 17/2015 z 2. júla 2015, ktorým rozhodol
o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa (a ďalších spoluobžalovaných), jeho
námietkam nevyhovel, preto sťažovateľ proti odvolaciemu rozhodnutiu podal 12. júla 2018
mimoriadny opravný prostriedok, v ktorom rovnako namietal porušenie práva na obhajobu
z dôvodu neustanovenia mu obhajcu v trestnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 4 Tdo 7/2019
z 24. septembra 2019 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol (t. j. bolo zrejmé,
že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku). Dovolaciemu súdu
sťažovateľ vytýka, že nepreskúmal správnosť konania súdov nižších stupňov
a nevysporiadal sa s namietaným porušením jeho práva na obhajobu a práva na spravodlivý
súdny proces.
5. Sťažovateľ sa v tejto veci 10. januára 2020 neúspešne obrátil ústavnou sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavný súd, ktorou žiadal „o prešetrenie celého... spisového
materiálu“.
6. Samotné spáchanie stíhaného trestného činu sťažovateľ popiera. Tvrdí, že jeho
vina nebola preukázaná.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že okresný súd postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 T 172/2013 a jeho rozsudkom z 11. septembra 2014 v spojení s postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 17/2015 a jeho rozsudkom z 2. júla 2015
porušili základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru „pre porušenie práva
na nutnú obhajobu“.
8. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ navrhol zrušiť a vec vrátiť
tomuto súdu na ďalšie konanie. Žiadal tiež rozhodnúť o priznaní mu finančného
zadosťučinenia v sume 35 000 €, na zaplatení ktorého sa má okresný súd podieľať sumou
15 000 € a krajský súd sumou 20 000 €.
9. Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
7 T 172/2013 a rozsudkom z 11. septembra 2014, ako aj krajský súd postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 17/2015 a rozsudkom z 2. júla 2015 porušili jeho základné právo
na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť
zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a to tým, že napriek presvedčeniu sťažovateľa
o splnení zákonných podmienok povinnej obhajoby v trestnom konaní vedenom proti jeho
osobe mu obhajca ustanovený nebol.
14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
15. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
16. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
17. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
18. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Ústavný súd s prihliadnutím na § 56 zákona o ústavnom súde v prvom rade
zisťoval, či prijatiu ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie nebráni existencia
niektorého z dôvodov uvedených v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že ostatným orgánom verejnej moci
konajúcim v trestnej veci sťažovateľa bol najvyšší súd, ktorý rozhodoval o jeho
mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní. Uznesenie, ktorým dovolací súd dovolanie
sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, bolo vydané 24. septembra
2019 a toto malo byť sťažovateľovi, ako to sám uvádza, doručované 29. novembra 2019.
21. Od momentu doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 7/2019
z 24. septembra 2019 sťažovateľovi začala plynúť lehota dvoch mesiacov na podanie
ústavnej sťažnosti (podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) pre namietané porušenie základných práv
všeobecnými súdmi v predmetnom trestnom konaní, ustanovená v § 124 zákona o ústavnom
súde. Ústavnú sťažnosť, doručenú ústavnému súdu 9. marca 2020, však sťažovateľ
odovzdal príslušnému orgánu na prepravu 5. marca 2020. Je zrejmé, že tak urobil zjavne
po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, ktorá, ako to sám sťažovateľ tvrdí, skončila
29. januára 2020.
22. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny
názor, že ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02,
II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, I. ÚS 203/2010). Jednou zo zákonných podmienok pre jej
prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu
do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.
23. Ústavný súd už mnohokrát uviedol, že nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako podanej oneskorene.
V prípade podania ústavnej sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (obdobne pozri napr. IV. ÚS 14/03,
24. Aj keď sťažovateľ nijako nespochybňuje skončenie plynutia lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti 29. januára 2019, svoje presvedčenie o včasnom podaní tejto ústavnej
sťažnosti obhajuje skutočnosťou, že sa na ústavný súd predošlou ústavnou sťažnosťou
z 2. januára 2020, doručenou ústavnému súdu 10. januára 2020, obrátil včas.
25. Takúto interpretáciu príslušných právnych noriem však ústavný súd nemohol
akceptovať.
26. O včas podanej ústavnej sťažnosti, t. j. o predošlej ústavnej sťažnosti doručenej
ústavnému súdu 10. januára 2020 ústavný súd už právoplatne rozhodol uznesením
sp. zn. II. ÚS 50/2020 z 30. januára 2020, ktorým ju podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona
o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. Vzhľadom
na stav, v ktorom sa konanie o predošlej ústavnej sťažnosti nachádza (jeho právoplatné
skončenie), nie je možné o aktuálnej ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 9. marca
2020) konať a rozhodovať ako o doplnení alebo rozšírení pôvodnej, včas podanej ústavnej
sťažnosti a skončené konanie „obnoviť“ a pokračovať v ňom, ale je nevyhnutné na ňu
nazerať ako na novú ústavnú sťažnosť, ktorú je potrebné posúdiť a rozhodnúť o nej
v medziach platnej a účinnej právnej úpravy, a to v prvom rade z hľadiska splnenia všetkých
zákonom vyžadovaných procesných podmienok na konanie o nej. A práve oneskorenosť jej
podania bráni ústavnému súdu v jej ďalšom preskúmaní.
27. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, iba ústavnú sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene (bod
1 výroku rozhodnutia).
28. Pre úplnosť sa žiada pripomenúť, že v uznesení sp. zn. II. ÚS 50/2020
z 30. januára 2020 ústavný súd sťažovateľovi jasne ozrejmil aj to, prečo ho na odstránenie
nedostatkov ústavnej sťažnosti nevyzýval. Dôvodom takého postupu bola skutočnosť, že by
ju aj po potenciálnom odstránení jej nedostatkov musel odmietnuť pre nedostatok svojej
právomoci, keďže táto smerovala iba proti postupu a rozhodnutiu okresného súdu. Navyše,
v označenom uznesení ústavný súd konštatoval, že aj po relevantnom doplnení ústavnej
sťažnosti by (i) vzhľadom na ústavné práva, ktoré boli sťažovateľom označené za porušené,
(ii) vzhľadom na sťažovateľovu argumentáciu o porušení práva na obhajobu uvedenú
v ústavnej sťažnosti a najmä (iii) na závery najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
sťažovateľa a ich odôvodnenie nebolo možné uvažovať o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie.
29. Na týchto záveroch ústavného súdu obsiahnutých v uznesení z 30. januára 2020
sa podaním aktuálnej ústavnej sťažnosti nič nezmenilo, preto aj keby nebolo o tejto ústavnej
sťažnosti rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, táto nemá
potenciál byť opodstatnenou.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
30. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
31. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k zisťovaniu, či sú kumulatívne splnené
tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, a (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
32. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná
ani zjavne neopodstatnená.
33. Vzhľadom na výsledok konania, keď ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa preto, že bola podaná oneskorene, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,
34. Pretože zjavne nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).
35. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu