Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 393/2019
PDF · 245.85 KB
No categories available
II. ÚS 393/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
zastúpeného
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. (20 C) 8 C 94/2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. (20 C) 8 C 94/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. (20 C) 8 C 94/2012
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. p r i z n á v a trovy právneho zastúpenia v sume
326,66 € (slovom tristodvadsaťšesť eur a šesťdesiatšesť centov), ktoré j e Okresný súd
Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej,
Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. (20 C) 8 C 94/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ
podal 7. mája 2012 na okresnom súde žalobu o zaplatenie odškodného proti Slovenskej
republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaná“). Vec bola na okresnom súde pôvodne vedená pod sp. zn. 8 C 94/2012.
Na poslednom pojednávaní konanom 25. septembra 2014 bez prítomnosti sťažovateľa,
ktorý bol v tom čase vo väzbe a okresný súd nezabezpečil jeho osobnú účasť z väzby
na tomto pojednávaní, okresný súd vydal rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) potvrdzujúcim rozsudkom sp. zn. 10 Co 87/2015 z 26. marca 2015.
Proti tomuto rozhodnutiu súdu druhej inštancie podal sťažovateľ dovolanie. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol o dovolaní tak, že zrušil rozsudky
okresného súdu aj krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu
o jeho dovolaní mu nebolo zo strany okresného súdu ku dňu podania ústavnej sťažnosti
účinne doručené do vlastných rúk: „Z povahy veci je však nesporným, že dovolací súd
rozhodol v prospech sťažovateľa. Napriek tomu sťažovateľovi bolo dňa 30.07.2019
doručené predvolanie na pojednávanie dňa 17.10.2019.“
Podľa sťažovateľa tým, že v napadnutom „kompenzačnom“ konaní nebolo za viac
ako 7 rokov a 3 mesiace právoplatne rozhodnuté, došlo k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd podľa názoru
sťažovateľa nekoná efektívne a sústredene. Sťažnosť predsedovi okresného súdu sťažovateľ
nepodal, pretože vzhľadom na dĺžku konania by sa minula účinkom.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v kompenzačnom konaní
č. k. (20C)8C 94/2012 porušené boli.
Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod
č. k. (20C)8C 94/2012 konal bez zbytočných prieťahov
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- Eur, ktoré je
Okresný súd Bratislava I povinný mu zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
priznáva úhradu trov konania v sume 326,66 Eur , ktoré je
Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne...“
5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 393/2019-19 z 5. decembra 2019 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril
k prijatej ústavnej sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či trvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k ústavnej sťažnosti
prípisom sp. zn. 1 SprV 514/2019 z 3. februára 2020, v ktorom predseda okresného súdu
v podstatnom uviedol:
«Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nedoručeniu uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/41/2016 zo dňa 25. 04. 2017, vychádzajúc zo spisového
materiálu sp. zn. 8C/94/2012 a vyjadrenia zákonného sudcu, uvádzam, že zo spisu
nevyplývajú žiadne prieťahy v súvislosti s doručovaním predmetného rozhodnutia, nakoľko
toto bolo sťažovateľovi doručené v zmysle § 111 ods. 3 CSP už dňa 22. 08. 2017, a pokiaľ
sa týka opätovného doručenia predmetného uznesenia žiadateľovi dňa 29. 10. 2019, toto
bolo realizované na žiadosť žiadateľa doručenú tunajšiemu súdu v konaní sp. zn.
8C/94/2012 dňa 21. 08. 2019 a následne dňa 04. 10. 2019, ktorú odôvodnil skutočnosťou,
že v čase doručovania predmetného rozhodnutia sa nezdržiaval v mieste doručenia, nakoľko
bol v tom čase so svojou rodinou v zahraničí. Z uvedeného vyplýva, že predmetné
rozhodnutie bolo žiadateľovi doručené dňa 29. 10. 2019 opätovne a to na jeho vlastnú
žiadosť. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k tomuto doručovaniu nedošlo v konaní k vzniku
prieťahov zo strany tunajšieho súdu.
Pokiaľ ide o celkovú dĺžku konania a prípadnej nečinnosti súdu, ktorá mala k tejto
dĺžke prispieť, takúto nečinnosť tunajšieho súdu nemožno konštatovať, nakoľko súd vo veci
konal plynulo, na druhej strane však treba prihliadnuť na skutočnosť, že žalobca sám
svojím správaním v značnej miere prispel k tejto dĺžke súdneho konania a to najmä tým, že
sa opakovane nezúčastnil nariadeného pojednávania dňa 27. 05. 2014 ako aj 25. 09. 2014.
Zároveň je nezanedbateľné, že predmetom konania je uplatnený nárok sťažovateľa
na náhradu škody vo výške 23.922,76 EUR s príslušenstvom a náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 14.000,-EUR v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo samo o sebe predstavuje nielen právne,
ale aj skutkovo náročnú vec, pričom súdne konanie bolo na tunajšom súde skončené už dňa
25. 09. 2014, vyhlásením rozsudku vo veci samej a následne právoplatne dňa 16. 06. 2015
kedy tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 10Co/87/2015 zo dňa 26. 03. 2015. Následne bol tunajší súd oprávnený
vo veci opätovne konať až po právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/41/2016 zo dňa 25. 04. 2017, ktorým bol zrušený nielen rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/87/2015 zo dňa 26. 03. 2015, ale aj rozsudok
tunajšieho súdu, teda v konaní mohol pokračovať až po dni 22. 08. 2017. S poukazom
na uvedené tunajší súd nenesie a ani nemôže niesť zodpovednosť za dĺžku trvania konania
v období, kedy sa spis nachádzal na súdoch vyššieho stupňa.
Záverom k sťažovateľom uvádzanému deštrukčnému konaniu tunajšieho súdu
v predmetnom konaní a s tým súvisiacemu psychickému strádaniu sťažovateľa o výsledok
tohto konania, spojeného s pocitom bezmocnosti a beznádeje v príčinnej súvislosti
s údajným „korupčným konaním“ tunajšieho súdu, ako aj prežitými útrapami sťažovateľa
z organizovania zla tunajším súdom, podľa jeho slov predstierajúc údajne zákonný postup
tunajšieho súdu uvádzam, že takéto vyjadrenie zo strany sťažovateľa možno považovať
za neprimerané, nedôstojné a neúctivé vo vzťahu k tunajšiemu súdu, pričom je otázna
relevancia a pravdivosť takýchto vyjadrení, vzhľadom na nepreukázanie týchto tvrdení
sťažovateľom predložením relevantných dôkazov, ako aj skutočnosť, že vo vzťahu
k sťažovateľovi tunajší súd k dnešnému dňu eviduje približne 70 právoplatne neskončených
a približne 40 právoplatne skončených súdnych konaní, v ktorých sťažovateľ vystupuje ako
žalobca. Spolu tak súd eviduje cca 110 súdnych konaní, ktoré ako žalobca inicioval
sťažovateľ, čo vyvoláva otázku, či je vôbec možné, aby vo vzťahu k jedinej fyzickej osobe
došlo k toľkým zásahom do jeho práv, aby tak mohlo dôjsť k vzniku viac ako 100 súdnych
konaní, a aj to iba na jednom zo súdov prvého stupňa.»
V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci.
7. Právna zástupkyňa sťažovateľa možnosť vyjadriť sa k stanovisku okresného súdu
nevyužila a v podaní doručenom ústavnému súdu 25. februára 2020 oznámila, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
8. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom vyžiadaného
spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Obsah súdneho spisu v napadnutom konaní
9. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov
konania a zo zapožičaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
napadnutého konania:
- 7. mája 2012 bola okresnému súdu (v tomto bode nálezu ďalej len „súd“) doručená
žaloba sťažovateľa o zaplatenie odškodného proti žalovanej,
- 10. mája 2012 súd zaslal žalovanej výzvu na vyjadrenie sa k žalobe,
- 13. septembra 2012 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovanej,
- 23. novembra 2012 súd zaslal vyjadrenie žalovanej sťažovateľovi,
- 6. novembra 2013 súd zaslal stranám predvolanie na pojednávanie
na 23. január 2014,
- 19. novembra 2013 súd zaslal kópiu žaloby Okresnému súdu Bratislava III,
- 23. januára 2014 bolo vykonané pojednávanie, sťažovateľ bol súdom vypočutý,
pojednávanie bolo odročené na 27. máj 2014 a prítomný sťažovateľ zobral termín
pojednávania na vedomie s tým, že písomne predvolaný už nebude,
- 24. apríla 2014 súd požiadal Okresný súd Bratislava III o zapožičanie súvisiaceho
spisu vedeného pod sp. zn. 28 Cb 19/2006,
- pojednávanie 27. mája 2014 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa,
- 29. mája 2014 bolo súdu doručené mailom z ústavu pre výkon väzby oznámenie,
že sťažovateľ je od 12. apríla 2014 vo väzbe,
- 20. júna 2014 bolo zaslané stranám sporu predvolanie na pojednávanie
25. septembra 2014 s upozornením, že pojednávania sa nemusia zúčastniť,
- 20. júna 2014 bola zaslaná opätovná výzva Okresnému súdu Bratislava III
o zapožičanie spisu,
- 26. júna 2014 bol súdu zaslaný žiadaný spis,
- 25. septembra 2014 bolo súdu doručené ospravedlnenie neúčasti žalovanej
na pojednávaní,
- 25. septembra 2014 bolo vykonané pojednávanie bez účasti strán a bol vyhlásený
rozsudok, ktorým sa návrh sťažovateľa zamietol,
- 13. novembra 2014 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa,
- 20. novembra 2014 súd doručil kópiu odvolania žalovanej,
- 13. marca 2015 spis bol s odvolaním doručený krajskému súdu,
- 26. marca 2015 krajský súd vyhlásil potvrdzujúci rozsudok,
- 13. apríla 2015 bol súdu doručený rozsudok krajského súdu, ktorý bol následne
doručovaný stranám sporu,
- 14. júla 2015 bolo súdu doručené dovolanie sťažovateľa,
- 9. novembra 2015 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku
za dovolanie a zaslal dovolanie žalovanej s možnosťou vyjadriť sa k nemu,
- 8. decembra 2015 bolo v spise založené potvrdenie o zaplatení súdneho poplatku,
- 31. marca 2016 súd predložil dovolanie a spisový materiál najvyššiemu súdu,
- 28. apríla 2017 bolo súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 41/2016,
- 25. júla 2017 súd doručoval stranám sporu uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľ
zásielku súdu v odbernej lehote neprevzal (vykázané doručenie z 22. augusta 2017, pozn.),
- 18. februára 2019 došlo k zmene zákonného sudcu,
- 4. júna 2019 bola ďalšia zmena zákonného sudcu,
- 24. júna 2019 súd doručoval predvolanie na pojednávanie na 17. október 2019,
- 19. augusta 2019 sťažovateľ urgoval oznámenie výsledku dovolacieho konania,
- 2. októbra 2019 bolo súdu doručené oznámenie sťažovateľa o nemožnosti zúčastniť
sa pojednávania pre zlý zdravotný stav,
- 7. októbra 2019 súd doručoval oznámenie o zrušení termínu pojednávania
a predvolanie na pojednávanie na 30. január 2020.
IV.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiska v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
16. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna
neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu,
t. j. stavu právnej istoty, dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného
štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (20 C) 8 C 94/2012 trvajúcom ku dňu
podania ústavnej sťažnosti 7 rokov, v ktorom vystupuje ako žalobca.
18. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická
zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou
ESĽP ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02).
Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
19. Pokiaľ ide o prvé posudzované kritérium, ústavný súd konštatuje, že predmet
namietaného konania, t. j. uplatňovanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, je sporom patriacim do štandardnej agendy
všeobecných súdov v rámci ich rozhodovacej činnosti, teda po právnej stránke sa daná vec
nijako nevymyká ich bežnému rozhodovaciemu procesu. Avšak po skutkovej stránke bolo
rozhodovanie v napadnutom konaní zložitejšie, pretože, ako to vyplýva zo súdneho spisu
a na čo poukázal aj predseda okresného súdu, sťažovateľ si vo viacerých konaniach
uplatňuje náhradu škody proti štátu z rovnakého nesprávneho úradného postupu a často aj
na viacerých súdoch. Napriek tomu, že zdĺhavý priebeh napadnutého konania ústavný súd
nemôže pripísať iba na vrub zložitosti veci, na túto okolnosť nemohol neprihliadať
pri určení primeraného zadosťučinenia.
20. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd konštatuje, že dĺžku namietaného konania značne
ovplyvnili aj podané procesné návrhy zo strany sťažovateľa. Ústavný súd zohľadňuje,
že sťažovateľ ako strana sporu má nesporne právo na procesné úkony, ktoré v napadnutom
konaní urobil, na druhej strane však poukazuje na to, že za prieťahy vzniknuté v dôsledku
uplatnenia procesných práv sporových strán nemožno pripísať zodpovednosť na vrub súdu
konajúcemu vo veci. Poukazujúc na doterajšiu judikatúru, čas, ktorý bol nevyhnutný
pre rozhodnutie o procesných návrhoch sťažovateľa, ústavný súd nezapočítal do doby
zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (m. m. I. ÚS 514/2017, I. ÚS 287/2018).
K určitým prieťahom v napadnutom konaní prispelo menšou mierou aj správanie
sťažovateľa, keďže sa rušil termín pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti.
21. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup okresného súdu. Ústavný súd
po preskúmaní postupu okresného súdu dospel k záveru, že v napadnutom konaní nie sú
zaznamenané obdobia nečinnosti, v ktorých by okresný súd vo veci dlhšie nekonal bez toho,
aby mu v tom bránila závažná prekážka. Okresný súd konal v napadnutom konaní v zásade
plynulo až do 22. augusta 2017, keď mu bolo doručené uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 41/2016 z 25. apríla 2017, ktorým boli zrušené rozsudky krajského súdu
a okresného súdu a vec vrátená okresnému súdu na nové konanie. V tomto štádiu konania
okresný súd nevykonal po dobu 22 mesiacov žiadne úkony, a to až do 4. júna 2019,
keď bola vec pridelená novému zákonnému sudcovi. Po ďalšej zmene zákonného sudcu
z dôvodu odchodu predchádzajúceho sudcu na iný súd bolo vo veci nariadené pojednávanie
na 17. október 2019, ktoré bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa, a ďalšie
bolo nariadené na 30. január 2020.
22. Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné
prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku označenej doby nečinnosti (bod 21). Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd nemohol považovať postup okresného súdu za súladný
so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
právom na prejednanie veci v primeranej lehote, preto vyslovil, že doterajším postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
23. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo
slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal.
24. Ústavný súd v nadväznosti na výrok uvedený v bode 1 výrokovej časti nálezu,
že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi prikázal
okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. (20 C) 8 C 94/2012 konal bez zbytočných
prieťahov, pretože označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej
sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).
VI.
Primerané finančné zadosťučinenie
25. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
26. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten,
komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané
finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia
sa mu zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý
rok omeškania až do jeho zaplatenia.
27. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia
v sume 7 000 €, čo odôvodňuje dĺžkou zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi
spojenou ujmou, ktorá mu vznikla, a danú sumu považuje za primeranú.
28. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
29. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v napadnutom
konaní, berúc do úvahy konkrétne okolnosti veci a tiež predmet sporu, čo je v hre, resp.
v stávke („at stake“) pre sťažovateľa, majúc na pamäti, že cieľom priznania primeraného
finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv
alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou, ústavný súd
považoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie (bod 3 výroku
nálezu).
30. Iba na okraj ústavný súd opakovane dodáva, že z jeho rozhodovacej činnosti je
známe, že sťažovateľ v jednotlivých konaniach všeobecných súdov účelovo využíva
procesné práva v záujme dosiahnutia vyslovenia porušenia svojich práv a následného
priznania finančného zadosťučinenia. Takéto správanie sťažovateľa podľa názoru ústavného
súdu hraničí so zneužívaním práva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných
predpisov (IV. ÚS 639/2018).
VII.
Náhrada trov konania
31. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právna zástupkyňa
sťažovateľa si uplatnila nárok na náhradu trov konania v sume 326,66 €.
32. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu a priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za prvý polrok 2018, ktorá bola v sume 980 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané
v roku 2019.
33. Vzhľadom na to, že sťažovateľom vyčíslená suma trov právneho zastúpenia
nepresiahla sumu, ktorá by mu patrila v zmysle § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
za dva úkony právnej služby vyplývajúce z obsahu spisu vykonané v roku 2019 (prevzatie
a príprava právneho zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti), ústavný súd priznal
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume 326,66 € (bod 4
výroku nálezu).
34. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa JUDr. Emílie Korčekovej v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto
nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde).
35. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného
súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu