Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 639/2018
PDF · 463.05 KB
No categories available
IV. ÚS 639/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 895/2008
v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 45/2013-31 z 12. marca 2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 895/2008 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 45/2013-31 z 12. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 315,84 € (slovom tristopätnásť eur a osemdesiatštyri centov) na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 639/2018-16 z 22. novembra 2018 prijal podľa vtedy platného a účinného § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 895/2008 (ďalej aj „napadnuté
konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 45/2013-31
z 12. marca 2013. Vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú.
2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile
Gajdošíkovej, ktorej 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019
nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5
písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená
a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu
4. decembra 2019 na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh
práce“) je na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu
v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca
spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce
pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom
pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav
Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto prerokoval senát v zložení
uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní
sa , (ďalej len „žalobca“), žalobou podanou okresnému
súdu 8. januára 2007 domáhal proti sťažovateľovi v právnom postavení žalovaného
zaplatenia sumy 21 191,93 € s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia odmeny za poskytnuté
právne služby.
5. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľa už ústavný súd nálezom
č. k. III. ÚS 45/2013-31 z 12. marca 2013 vyslovil, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli
v napadnutom konaní postupom okresného súdu porušené. Ústavný súd prikázal okresnému
súdu konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie
v sume 500 € a trovy konania v sume 269,58 €.
6. Rozsudkom sp. zn. 5 C 895/2008 zo 4. decembra 2017, ktorý nadobudol
právoplatnosť 14. februára 2018, okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol
a sťažovateľovi priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
s tým, že o výške trov konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že okresný súd ho „zmätočným“
prípisom z 24. júla 2018 „vadne“ vyzval, aby „v právnej veci údajného žalobcu:
ENERGOSERVIS Janda s.r.o. ( neexistentný subjekt - lusturuj v Obchodním řejstríku ČR )
v lehote do 3 dní doručil súdu vyčíslenie trov konania, ak si ich uplatnil. Na túto výzvu
sťažovateľ reagoval podaním do podateľne porušovateľa dňa 06.08.2018“.
8. Sťažovateľ namieta, že ani po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 45/2013 z 12. marca 2013 okresný súd riadne vo veci nekoná, pretože o výške trov
konania dosiaľ nerozhodol. Sťažovateľ preto tvrdí, že „stav jeho právnej neistoty o výsledok
konania pri posudzovaní ako CELKU trvá už viac ako 11 ROKOV a 8 MESIACOV, teda
EXTRÉMNE DLHO, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné“.
Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že argumentácia sťažovateľa sa týka fázy
rozhodovania okresného súdu o trovách konania, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ
argumentuje, že okresný súd nekoná riadne, keďže mu dosiaľ nedoručil rozhodnutie
o trovách konania. Ďalej uvádza, že vzniknuté prieťahy v konaní nespôsobil ani k nim
žiadnym spôsobom neprispel, pričom podľa názoru sťažovateľa nejde o vec, ktorá by bola
skutkovo alebo právne zložitá.
9. Na základe už uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví,
že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 895/2008 porušené bolo
a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne
sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 11 000 € a náhrady trov
konania v sume 315,84 €.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
10. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti
sťažovateľa na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr. 190/18
zo 14. januára 2019, v ktorom podpredsedníčka okresného súdu podrobne opísala
chronologický priebeh konania v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 45/2013 z 12. marca 2013 a súčasne uviedla:
„... Vec je priemerne skutkovo zložitá, vyžaduje však obsiahlejšie právne posúdenie.
Súd podľa môjho názoru konal, pojednávania boli vytyčované v primeraných lehotách,
avšak kvôli obštrukciám zo strany sťažovateľa, boli opakovane odročované. Správanie
sa sťažovateľa sa javí ako účelové, pretože si musel byť vedomý, že svojimi žiadosťami
o odročenia pojednávaní prispieva k predlžovaniu konania a je paradoxné, že dĺžku konania
teraz sám namieta...“
Súčasne podpredsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho
prejednania ústavnej sťažnosti.
11. Sťažovateľ k vyjadreniu okresného súdu stanovisko nezaujal. Podaním
doručeným ústavnému súdu 30. januára 2019 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,
ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
III.
K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní
13. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho
spisu okresného súdu zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania
v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o náhrade trov konania:
- 4. decembra 2017 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili účastníci
konania, boli prednesené záverečné reči a bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobu
v celom rozsahu zamietol a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania s tým,
že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením. Uvedený rozsudok nadobudol
právoplatnosť 14. februára 2018,
- 16. júla 2018 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o poskytnutie
informácie o stave konania po vydaní rozsudku,
- 24. júla 2018 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyčíslenie trov právneho
zastúpenia,
- 6. augusta 2018 – bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa na výzvu,
- 3. januára 2019 – okresný súd uznesením rozhodol o výške trov konania tak,
že žalobca nemá povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania,
- 7. januára 2019 okresný súd uznesenie o výške trov konania expedoval účastníkom
napadnutého konania.
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a vyhodnotenie postupu okresného súdu
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Súčasne sa domáha aj vyslovenia porušenia
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej
judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
(m. m. IV. ÚS 221/04).
18. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
19. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(m. m. II. ÚS 32/02, III. ÚS 241/2017, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
21. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo napadnuté konanie v čase
podania ústavnej sťažnosti vo veci samej právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu
č. k. 5 C 895/2008-480 zo 4. decembra 2017 nadobudol právoplatnosť 14. februára 2018,
pozn.), a teda konanie prebiehalo už len vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o výške trov
konania, keďže o nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd spolu s výrokom
vo veci samej podľa § 262 ods. 1 CSP. Všeobecný súd rozhoduje o trovách konania podľa
vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu
a ich právnymi zástupcami, preto ústavný súd postup pri rozhodovaní o trovách konania
nepovažuje za právne zložitý a taký, ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť. Rozhodovanie
o trovách konania je rutinnou záležitosťou každodennej praxe súdov, preto výrazné
predĺženie postupu súdu v napadnutom konaní nie je dôvodné. Pokiaľ teda ide o prvé
kritérium, t. j. právnu a skutkovú zložitosť napadnutého konania, je potrebné dospieť
k záveru, že konanie v uvedenej fáze (rozhodovanie o výške trov konania podľa § 262
ods. 2 CSP) nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité.
22. V konaní o ústavnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma
aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú
sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Ústavný súd v danom prípade nevzhliadol v správaní sťažovateľa žiadnu
okolnosť, na základe ktorej by mu mohol byť pričítaný podiel na veci, v akom
sa nachádzala v čase podania ústavnej sťažnosti. Naopak, aktivitu sťažovateľa možno vidieť
v žiadosti sťažovateľa zo 16. júla 2018 adresovanej okresnému súdu o poskytnutie
informácie o stave konania po vydaní rozsudku vo veci samej.
24. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní ako tretie kritérium pre posúdenie vzniku zbytočných prieťahov a s tým spojené
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta vznik
zbytočných prieťahov vo fáze konania, v ktorej mal okresný súd rozhodnúť len o výške trov
konania, ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v súvislosti s možným vznikom
prieťahom len vo vzťahu k fáze konania po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, t. j.
po 14. februári 2018.
25. Z obsahu spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C 895/2008 vyplýva,
že od právoplatnosti rozsudku vo veci samej (14. februára 2018), ktorým okresný súd
rozhodol o zamietnutí žaloby a taktiež o nároku na náhradu trov konania, uplynulo
do právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o výške trov konania (11. marca 2019)
takmer 13 mesiacov. Okresný súd bol nečinný približne 11 mesiacov, keďže o výške trov
konania rozhodol až uznesením z 3. januára 2019. Ústavný súd zastáva názor, že aj napriek
tomu, že rozhodovanie o trovách konania sa od účinnosti Civilného sporového poriadku, t. j.
od 1. júla 2016, člení na dve samostatné fázy (rozhodovanie o nároku na náhradu trov
konania podľa § 262 ods. 1 CSP a v bezprostrednej nadväznosti rozhodovanie o výške trov
konania), nemožno dobu takmer 13 mesiacov, ktorú okresný súd potreboval na to,
aby právoplatne rozhodoval o výške trov konania, považovať za primeranú. Ústavný súd
akcentuje, že aj keď Civilný sporový poriadok neustanovuje žiadnu lehotu, v ktorej je súd
povinný rozhodnúť o výške trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnom
rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania, aj v tejto fáze konania je súd povinný
rešpektovať základný princíp hospodárnosti konania vyjadrený v čl. 17 CSP.
26. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok ESĽP v prípade
Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11),
ktorým ESĽP rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou
nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek
skutočnosti, že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne
ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania). ESĽP v bode 50 uvedeného
rozsudku konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania
týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania
nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov)
boli rozhodnuté v primeranej lehote.
27. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 895/2008 došlo vo fáze rozhodovania
o trovách konania k vzniku zbytočných prieťahov, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
28. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
29. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) bolo postupom okresného súdu porušené (bod 1 výroku nálezu), ústavný
súd vo výroku tohto nálezu v tomto štádiu konania neprikázal, aby okresný súd vo veci
konal bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy (bod 3 výroku
nálezu). V čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa totiž bolo
konanie právoplatne skončené, keďže okresný súd samostatným uznesením sp. zn.
5 C 895/2008 z 3. januára 2019 s právoplatnosťou 11. marca 2019 rozhodol o výške trov
konania tak, že žalobca nemá povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.
30. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
31. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia
v sume 11 000 €, čo zdôvodňuje dĺžkou zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi
spojenú ujmu, ktorá mu vznikla, pričom danú sumu považuje sťažovateľ za primeranú.
32. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Právo na poskytnutie primeraného finančného
zadosťučinenia však nie je absolútne. Finančné zadosťučinenie má povahu sekundárnej
kompenzácie, preto nárok na jeho priznanie nevzniká pri každom porušení základného
práva alebo slobody. Už samotné deklarovanie porušenia základného práva alebo slobody
ústavným súdom totiž predstavuje významnú súčasť zadosťučinenia pre sťažovateľa.
33. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil skutočnosť, že napadnuté konanie
sa v čase podania ústavnej sťažnosti nachádzalo už len vo fáze rozhodovania okresného
súdu o výške trov konania, ktoré navyše bolo v čase rozhodnutia ústavného súdu o prijatej
ústavnej sťažnosti právoplatne skončené uznesením z 3. januára 2019, ktorým okresný súd
rozhodol, že žalobca nie je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania. Z tohto dôvodu
ústavný súd považoval už len samotné konštatovanie porušenia základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) za dostatočné, preto návrhu sťažovateľa
na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku).
34. Ústavnému súdu je súčasne z jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľ
v jednotlivých konaniach všeobecných súdov účelovo využíva procesné práva v záujme
dosiahnutia vyslovenia porušenia jeho práv a následného priznania finančného
zadosťučinenia. Takéto správanie sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu hraničí
so zneužívaním práva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných predpisov
VI.
Trovy konania
35. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
36. Ústavný súd v súlade s § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde napokon rozhodol
aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2017, ktorá bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018.
Vzhľadom na to, že sťažovateľom vyčíslená suma trov právneho zastúpenia nepresiahla
výšku, ktorá by mu patrila v zmysle § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) za 2 úkony právnej služby vyplývajúce z obsahu spisu vykonané v roku 2018
(1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti), ústavný súd
priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške 315,84 €.
37. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyni sťažovateľa JUDr. Emílie Korčekovej v lehote uvedenej v bode 2 výroku tohto
nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu