Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 639/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -31 z 12. marca 2013 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -31 z 12. marca 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 315,84 € (slovom tristopätnásť eur a osemdesiatštyri centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 z 22. novembra 2018 prijal podľa vtedy platného a účinného § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. -31

z 12. marca 2013. Vo zvyšnej časti ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

2. Ústavná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile

Gajdošíkovej, ktorej 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019

nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5

písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu

4. decembra 2019 na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh

práce“) je na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu

v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca

spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce

pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom

pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav

Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa preto prerokoval senát v zložení

uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v napadnutom konaní

sa , (ďalej len „žalobca“), žalobou podanou okresnému

súdu 8. januára 2007 domáhal proti sťažovateľovi v právnom postavení žalovaného

zaplatenia sumy 21 191,93 € s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia odmeny za poskytnuté

právne služby.

5. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľa už ústavný súd nálezom

č. k. -31 z 12. marca 2013 vyslovil, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli

v napadnutom konaní postupom okresného súdu porušené. Ústavný súd prikázal okresnému

súdu konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie

v sume 500 € a trovy konania v sume 269,58 €.

6. Rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2017, ktorý nadobudol

právoplatnosť 14. februára 2018, okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol

a sťažovateľovi priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu

s tým, že o výške trov konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že okresný súd ho „zmätočným“

prípisom z 24. júla 2018 „vadne“ vyzval, aby „v právnej veci údajného žalobcu:

ENERGOSERVIS Janda s.r.o. ( neexistentný subjekt - lusturuj v Obchodním řejstríku ČR )

v lehote do 3 dní doručil súdu vyčíslenie trov konania, ak si ich uplatnil. Na túto výzvu

sťažovateľ reagoval podaním do podateľne porušovateľa dňa 06.08.2018“.

8. Sťažovateľ namieta, že ani po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 12. marca 2013 okresný súd riadne vo veci nekoná, pretože o výške trov

konania dosiaľ nerozhodol. Sťažovateľ preto tvrdí, že „stav jeho právnej neistoty o výsledok

konania pri posudzovaní ako CELKU trvá už viac ako 11 ROKOV a 8 MESIACOV, teda

EXTRÉMNE DLHO, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné“.

Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že argumentácia sťažovateľa sa týka fázy

rozhodovania okresného súdu o trovách konania, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ

argumentuje, že okresný súd nekoná riadne, keďže mu dosiaľ nedoručil rozhodnutie

o trovách konania. Ďalej uvádza, že vzniknuté prieťahy v konaní nespôsobil ani k nim

žiadnym spôsobom neprispel, pričom podľa názoru sťažovateľa nejde o vec, ktorá by bola

skutkovo alebo právne zložitá.

9. Na základe už uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví,

že základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa

dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. porušené bolo

a prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne

sa sťažovateľ domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 11 000 € a náhrady trov

konania v sume 315,84 €.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

10. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti

sťažovateľa na ďalšie konanie okresný súd zaujal stanovisko podaním sp. zn. Spr. 190/18

zo 14. januára 2019, v ktorom podpredsedníčka okresného súdu podrobne opísala

chronologický priebeh konania v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 12. marca 2013 a súčasne uviedla:

„... Vec je priemerne skutkovo zložitá, vyžaduje však obsiahlejšie právne posúdenie.

Súd podľa môjho názoru konal, pojednávania boli vytyčované v primeraných lehotách,

avšak kvôli obštrukciám zo strany sťažovateľa, boli opakovane odročované. Správanie

sa sťažovateľa sa javí ako účelové, pretože si musel byť vedomý, že svojimi žiadosťami

o odročenia pojednávaní prispieva k predlžovaniu konania a je paradoxné, že dĺžku konania

teraz sám namieta...“

Súčasne podpredsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavnej sťažnosti.

11. Sťažovateľ k vyjadreniu okresného súdu stanovisko nezaujal. Podaním

doručeným ústavnému súdu 30. januára 2019 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len ,,“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,

ako aj s obsahom spisu dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

III.

K obsahu súdneho spisu okresného súdu v napadnutom konaní

13. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho

spisu okresného súdu zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu napadnutého konania

v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o náhrade trov konania:

- 4. decembra 2017 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom sa vyjadrili účastníci

konania, boli prednesené záverečné reči a bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobu

v celom rozsahu zamietol a priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania s tým,

že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením. Uvedený rozsudok nadobudol

právoplatnosť 14. februára 2018,

- 16. júla 2018 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o poskytnutie

informácie o stave konania po vydaní rozsudku,

- 24. júla 2018 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyčíslenie trov právneho

zastúpenia,

- 6. augusta 2018 – bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa na výzvu,

- 3. januára 2019 – okresný súd uznesením rozhodol o výške trov konania tak,

že žalobca nemá povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania,

- 7. januára 2019 okresný súd uznesenie o výške trov konania expedoval účastníkom

napadnutého konania.

IV.

Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a vyhodnotenie postupu okresného súdu

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Súčasne sa domáha aj vyslovenia porušenia

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach, v ktorých sa namieta

porušenie základného práva podľa vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v zmysle ktorej je účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

(m. m. ).

18. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

19. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(m. m. , , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

21. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo napadnuté konanie v čase

podania ústavnej sťažnosti vo veci samej právoplatne skončené (rozsudok okresného súdu

č. k. -480 zo 4. decembra 2017 nadobudol právoplatnosť 14. februára 2018,

pozn.), a teda konanie prebiehalo už len vo fáze týkajúcej sa rozhodovania o výške trov

konania, keďže o nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd spolu s výrokom

vo veci samej podľa . Všeobecný súd rozhoduje o trovách konania podľa

vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané stranami sporu

a ich právnymi zástupcami, preto ústavný súd postup pri rozhodovaní o trovách konania

nepovažuje za právne zložitý a taký, ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť. Rozhodovanie

o trovách konania je rutinnou záležitosťou každodennej praxe súdov, preto výrazné

predĺženie postupu súdu v napadnutom konaní nie je dôvodné. Pokiaľ teda ide o prvé

kritérium, t. j. právnu a skutkovú zložitosť napadnutého konania, je potrebné dospieť

k záveru, že konanie v uvedenej fáze (rozhodovanie o výške trov konania podľa § 262

ods. 2 ) nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité.

22. V konaní o ústavnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma

aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala ústavnú

sťažnosť vo veci porušenia jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

23. Ústavný súd v danom prípade nevzhliadol v správaní sťažovateľa žiadnu

okolnosť, na základe ktorej by mu mohol byť pričítaný podiel na veci, v akom

sa nachádzala v čase podania ústavnej sťažnosti. Naopak, aktivitu sťažovateľa možno vidieť

v žiadosti sťažovateľa zo 16. júla 2018 adresovanej okresnému súdu o poskytnutie

informácie o stave konania po vydaní rozsudku vo veci samej.

24. Ústavný súd napokon hodnotil samotný postup okresného súdu v napadnutom

konaní ako tretie kritérium pre posúdenie vzniku zbytočných prieťahov a s tým spojené

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta vznik

zbytočných prieťahov vo fáze konania, v ktorej mal okresný súd rozhodnúť len o výške trov

konania, ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v súvislosti s možným vznikom

prieťahom len vo vzťahu k fáze konania po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, t. j.

po 14. februári 2018.

25. Z obsahu spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. vyplýva,

že od právoplatnosti rozsudku vo veci samej (14. februára 2018), ktorým okresný súd

rozhodol o zamietnutí žaloby a taktiež o nároku na náhradu trov konania, uplynulo

do právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu o výške trov konania (11. marca 2019)

takmer 13 mesiacov. Okresný súd bol nečinný približne 11 mesiacov, keďže o výške trov

konania rozhodol až uznesením z 3. januára 2019. Ústavný súd zastáva názor, že aj napriek

tomu, že rozhodovanie o trovách konania sa od účinnosti , t. j.

od 1. júla 2016, člení na dve samostatné fázy (rozhodovanie o nároku na náhradu trov

konania podľa a v bezprostrednej nadväznosti rozhodovanie o výške trov

konania), nemožno dobu takmer 13 mesiacov, ktorú okresný súd potreboval na to,

aby právoplatne rozhodoval o výške trov konania, považovať za primeranú. Ústavný súd

akcentuje, že aj keď neustanovuje žiadnu lehotu, v ktorej je súd

povinný rozhodnúť o výške trov konania podľa po právoplatnom

rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania, aj v tejto fáze konania je súd povinný

rešpektovať základný princíp hospodárnosti konania vyjadrený v .

26. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok ESĽP v prípade

Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016 k sťažnosti č. 65302/11),

ktorým ESĽP rozhodol okrem iného aj o tom, že dĺžka konania napadnutého sťažnosťou

nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (a to aj napriek

skutočnosti, že toto konanie v čase podania ústavnej sťažnosti prebiehalo podobne

ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania). ESĽP v bode 50 uvedeného

rozsudku konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania

týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania

nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov)

boli rozhodnuté v primeranej lehote.

27. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo vo fáze rozhodovania

o trovách konania k vzniku zbytočných prieťahov, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

28. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

29. Hoci ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho

veci bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) bolo postupom okresného súdu porušené (bod 1 výroku nálezu), ústavný

súd vo výroku tohto nálezu v tomto štádiu konania neprikázal, aby okresný súd vo veci

konal bez zbytočných prieťahov v zmysle druhej vety (bod 3 výroku

nálezu). V čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa totiž bolo

konanie právoplatne skončené, keďže okresný súd samostatným uznesením sp. zn.

z 3. januára 2019 s právoplatnosťou 11. marca 2019 rozhodol o výške trov

konania tak, že žalobca nemá povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.

30. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

31. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia

v sume 11 000 €, čo zdôvodňuje dĺžkou zbytočných prieťahov v konaní, ako aj s nimi

spojenú ujmu, ktorá mu vznikla, pričom danú sumu považuje sťažovateľ za primeranú.

32. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva (). Právo na poskytnutie primeraného finančného

zadosťučinenia však nie je absolútne. Finančné zadosťučinenie má povahu sekundárnej

kompenzácie, preto nárok na jeho priznanie nevzniká pri každom porušení základného

práva alebo slobody. Už samotné deklarovanie porušenia základného práva alebo slobody

ústavným súdom totiž predstavuje významnú súčasť zadosťučinenia pre sťažovateľa.

33. Ústavný súd v danom prípade pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil skutočnosť, že napadnuté konanie

sa v čase podania ústavnej sťažnosti nachádzalo už len vo fáze rozhodovania okresného

súdu o výške trov konania, ktoré navyše bolo v čase rozhodnutia ústavného súdu o prijatej

ústavnej sťažnosti právoplatne skončené uznesením z 3. januára 2019, ktorým okresný súd

rozhodol, že žalobca nie je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania. Z tohto dôvodu

ústavný súd považoval už len samotné konštatovanie porušenia základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) za dostatočné, preto návrhu sťažovateľa

na priznanie finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku).

34. Ústavnému súdu je súčasne z jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľ

v jednotlivých konaniach všeobecných súdov účelovo využíva procesné práva v záujme

dosiahnutia vyslovenia porušenia jeho práv a následného priznania finančného

zadosťučinenia. Takéto správanie sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu hraničí

so zneužívaním práva, ktorého zákaz bol transponovaný i do procesných predpisov

( ).

VI.

Trovy konania

35. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

36. Ústavný súd v súlade s napokon rozhodol

aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2017, ktorá bola 921 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2018.

Vzhľadom na to, že sťažovateľom vyčíslená suma trov právneho zastúpenia nepresiahla

výšku, ktorá by mu patrila v zmysle § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) za 2 úkony právnej služby vyplývajúce z obsahu spisu vykonané v roku 2018

(1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti), ústavný súd

priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške 315,84 €.

37. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyni sťažovateľa JUDr. Emílie Korčekovej v lehote uvedenej v bode 2 výroku tohto

nálezu ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu