Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 160/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o., Popradská 82,

Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Franko, PhD., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 26. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska

kancelária s. r. o., Popradská 82, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter

Franko, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2,

a 3 (ďalej len „“) a práv podľa

a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. septembra 2019 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal proti Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

Sťažovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 €, náhrady

zaplatených trov právneho zastúpenia vo výške 1 616,15 € a náhrady trov konania z dôvodu

zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie o treste.

3. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 5. septembra 2001 uznaný vinným a bol mu uložený trest. Sťažovateľ podal

v zákonnej lehote odvolanie a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 14. februára 2002 bol zrušený trest uložený rozsudkom okresného súdu a bol mu uložený

trest nový spolu s peňažným trestom. Sťažovateľ podal 3. februára 2011 návrh na obnovu

konania, ktorý bol uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. júna 2011

zamietnutý. Krajský súd následne rozhodol o podanej sťažnosti a obnovu konania povolil

(uznesenie sp. zn. zo 14. septembra 2011).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. apríla 2013 opätovne rozhodol

o vine a treste. Uvedený rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. októbra 2013 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd

rozsudkom z 13. februára 2014 znova rozhodol o vine sťažovateľa. Po odvolaní krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 4. novembra 2014 napadnuté rozhodnutie zrušil

a sťažovateľa spod obžaloby definitívne oslobodil. Dňa 24. októbra 2016 požiadal

sťažovateľ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o prerokovanie jeho nároku.

Žiadosť bola vyhodnotená ako nedôvodná.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2018 žalobu zamietol

a žalovanej priznal nárok náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Proti

tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

5. Sťažovateľ uvádza, že všeobecné súdy jeho nárok nesprávne právne posúdili,

keďže vychádzali „z o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého

zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi a z § 23 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom podľa ktorého právo na náhradu škody podľa prvej časti

druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce

rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým

bolo trestné konanie zastavené“. Sťažovateľ namieta, že si uplatnil právo podľa § 11 a § 13

, a teda podlieha trojročnej premlčacej lehote, nie jednoročnej, ako

je to v prípade náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

6. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa , ako aj

práv podľa dohovoru a protokolu č. 7 došlo ústavne neakceptovateľnou interpretáciou

a aplikáciou predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci

súdmi...

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozhodnutím Krajského sudu Banská Bystrica sp. zn.: zo dňa

26. 9. 2019, ktorý potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn.:

zo dňa 30. 1. 2018 bolo porušené právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a ods. 3

, právo na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo na odškodnenie pri justičnom omyle podľa čl. 3 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života

zaručeného v a 2 a právo na rešpektovanie

súkromného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.:

zo dňa 26. 9. 2019, v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Banská

Bystrica na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 346,26 Eur.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

10. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

15. Podľa čl. 3 protokolu č. 7 ak sa konečný rozsudok v trestnej veci neskôr zruší

alebo ak sa udelí milosť, pretože nová alebo novoodhalená skutočnosť dokazuje, že došlo

k justičnému omylu, je osoba, na ktorej bol vykonaný trest podľa tohto rozsudkom,

odškodnená podľa zákona alebo praxe platných v príslušnom štáte, pokiaľ sa nepreukáže, že

k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou tejto

osoby.

16. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľa zaručených a 2 a a 3 , práv zaručených

ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 3 protokolu č. 7 napadnutým

rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade Civilným

sporovým poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

21. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,

na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných

práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

22. V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný

súd telefonickým dopytom v informačnej kancelárii okresného súdu zistil, že v právnej veci

sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. bolo podané 23. decembra

dovolanie.

23. V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m.

).

24. V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania dovolania a súbežne podanej sťažnosti podľa je

takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie ústavnej

sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

25. Vzhľadom na už uvedené a skutočnosti, že najvyšší súd ku dňu predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti o podanom dovolaní nerozhodol, ústavný súd ju uplatnením

zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 132 ods. 2

v spojení s .

26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu