Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 160/2020
PDF · 174.18 KB
No categories available
II. ÚS 160/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska kancelária s. r. o., Popradská 82,
Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Franko, PhD., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13 Co 128/2018 z 26. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Peter Franko, advokátska
kancelária s. r. o., Popradská 82, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter
Franko, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2,
čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 128/2018 z 26. septembra 2019 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu sa v konaní vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 10 C 15/2017 domáhal proti Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.
Sťažovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 €, náhrady
zaplatených trov právneho zastúpenia vo výške 1 616,15 € a náhrady trov konania z dôvodu
zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie o treste.
3. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
1 T 124/00 z 5. septembra 2001 uznaný vinným a bol mu uložený trest. Sťažovateľ podal
v zákonnej lehote odvolanie a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 1034/01
zo 14. februára 2002 bol zrušený trest uložený rozsudkom okresného súdu a bol mu uložený
trest nový spolu s peňažným trestom. Sťažovateľ podal 3. februára 2011 návrh na obnovu
konania, ktorý bol uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Nt 63/2011 z 22. júna 2011
zamietnutý. Krajský súd následne rozhodol o podanej sťažnosti a obnovu konania povolil
(uznesenie sp. zn. 4 Tos 4/2011 zo 14. septembra 2011).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 124/2000 z 15. apríla 2013 opätovne rozhodol
o vine a treste. Uvedený rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu sp. zn.
5 To 61/2013 z 29. októbra 2013 a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd
rozsudkom z 13. februára 2014 znova rozhodol o vine sťažovateľa. Po odvolaní krajský súd
rozsudkom sp. zn. 5 To 49/2014 zo 4. novembra 2014 napadnuté rozhodnutie zrušil
a sťažovateľa spod obžaloby definitívne oslobodil. Dňa 24. októbra 2016 požiadal
sťažovateľ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o prerokovanie jeho nároku.
Žiadosť bola vyhodnotená ako nedôvodná.
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 15/2017 z 31. januára 2018 žalobu zamietol
a žalovanej priznal nárok náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Proti
tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
5. Sťažovateľ uvádza, že všeobecné súdy jeho nárok nesprávne právne posúdili,
keďže vychádzali „z § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi a z § 23 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom podľa ktorého právo na náhradu škody podľa prvej časti
druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce
rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým
bolo trestné konanie zastavené“. Sťažovateľ namieta, že si uplatnil právo podľa § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka, a teda podlieha trojročnej premlčacej lehote, nie jednoročnej, ako
je to v prípade náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
6. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa ústavy, ako aj
práv podľa dohovoru a protokolu č. 7 došlo ústavne neakceptovateľnou interpretáciou
a aplikáciou predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
súdmi...
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Rozhodnutím Krajského sudu Banská Bystrica sp. zn.: 13 Co/128/2018 zo dňa
26. 9. 2019, ktorý potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn.: 10 C/15/2017
zo dňa 30. 1. 2018 bolo porušené právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 a ods. 3
Ústavy, právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo na odškodnenie pri justičnom omyle podľa čl. 3 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života
zaručeného v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie
súkromného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.:
13 Co/128/2018 zo dňa 26. 9. 2019, v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu Banská
Bystrica na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 346,26 Eur.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
10. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
15. Podľa čl. 3 protokolu č. 7 ak sa konečný rozsudok v trestnej veci neskôr zruší
alebo ak sa udelí milosť, pretože nová alebo novoodhalená skutočnosť dokazuje, že došlo
k justičnému omylu, je osoba, na ktorej bol vykonaný trest podľa tohto rozsudkom,
odškodnená podľa zákona alebo praxe platných v príslušnom štáte, pokiaľ sa nepreukáže, že
k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou tejto
osoby.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľa zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, práv zaručených čl. 6
ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 3 protokolu č. 7 napadnutým
rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade Civilným
sporovým poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
21. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity,
na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných
práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
22. V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný
súd telefonickým dopytom v informačnej kancelárii okresného súdu zistil, že v právnej veci
sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 15/2017 bolo podané 23. decembra
dovolanie.
23. V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a
ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m.
24. V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania dovolania a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie ústavnej
sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovaná aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
25. Vzhľadom na už uvedené a skutočnosti, že najvyšší súd ku dňu predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti o podanom dovolaní nerozhodol, ústavný súd ju uplatnením
zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 132 ods. 2
v spojení s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu