Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)II. ÚS 147/2020
PDF · 368.38 KB
No categories available
II. ÚS 147/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
spoločnosti ENERGIO-PTS spol. s r. o., Kremnička 5A, Banská Bystrica, IČO 36 013 498,
zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 11, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 56/2018,
ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 21 Cob 56/2018 z 13. novembra 2018 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 75/2019
a jeho uznesením sp. zn. 5 Obdo 75/2019 z 28. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti ENERGIO-PTS spol. s r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ENERGIO-PTS spol. s r. o.,
Kremnička 5A, Banská Bystrica, IČO 36 013 498 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
21 Cob 56/2018, ako aj jeho rozsudkom sp. zn. 21 Cob 56/2018 z 13. novembra 2018
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 75/2019 a jeho uznesením
sp. zn. 5 Obdo 75/2019 z 28. novembra 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa svojou
žalobou na Okresnom súde Senica (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti spoločnosti
Záhorácka konzerváreň, s. r. o., Moravský Svätý Ján 807 (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia
sumy 51 040,63 € s príslušenstvom z titulu nezaplatenej časti ceny diela na základe
zmluvy o dielo č. 07101/2006 z 24. apríla 2006 (ďalej len „zmluva o dielo“) uzavretej
medzi sťažovateľkou [zhotoviteľkou (v tom čase pod obchodným menom FRIGERA
Slovakia, spol. s r. o., pozn.)] a žalovanou (objednávateľkou), predmetom ktorej bolo
vykonanie diela „Oceľová konštrukcia a Opláštenie objektu – Výrobná hala SO 01
a ADM budova...“ (ďalej len „dielo“) za dohodnutú cenu 15 300 000 Sk (507 866,95 €)
bez dane z pridanej hodnoty. V danej právnej veci bolo na okresnom súde konanie vedené
pod sp. zn. 8 Cb 32/2008.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 Cb 32/2008 zo 7. decembra 2017 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) žalobe v celom rozsahu vyhovel.
4. Žalovaná však proti rozsudku okresného súdu podala riadne a včas odvolanie –
riadny opravný prostriedok, na základe ktorého bol rozsudkom krajského súdu rozsudok
okresného súdu zmenený tak, že krajský súd žalobu pre nesprávne právne posúdenie veci
okresným súdom v celom rozsahu zamietol.
5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu včas dovolanie -
mimoriadny opravný prostriedok, v ktorom s poukazom na § 420 písm. f) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
namietala, že súd jej (strane) nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, a zároveň s poukazom na § 421 písm. a), b) CSP namietala,
že rozsudok krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Uznesením
najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu
bolo sťažovateľke doručené 20. decembra 2019 a podľa zistenia ústavného súdu toho istého
dňa nadobudlo aj právoplatnosť.
6. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:
„... Spor spočíva v tom, že žalobca vykonal dielo v subdodávke na základe zmluvy
o dielo a žalovaný mu neuhradil časť ceny vykonaného diela, pričom žalovaný si uplatnil
protinávrhom zmluvnú pokutu z dôvodu omeškania žalobcu. Ťažisko sporu spočíva
v posúdení otázky či došlo k omeškaniu na strane žalobcu alebo na strane žalovaného...
Bez odlišného skutkového hodnotenia veci odvolací súd dospel k odlišnému
právnemu hodnoteniu, a to k záveru, že nárok uplatnený žalobcom... je potrebné posúdiť
podľa právneho predpisu, ktorý použil prvoinštančný súd, keď aplikoval Obchodný
zákonník, ale podľa iného ustanovenia, ktoré je potrebné subsumovať na skutkový stav
zistený prvoinštančným súdom.
Odvolací súd uviedol, že zmluvná pokuta za omeškanie žalobcu je dôvodná, nakoľko
prvoinštančný súd za takéhoto skutkového stavu mal aplikovať ust. § 551 ods. 1 Obch. zák.,
a zohľadniť, že žalobcovi vytýkané technické nedostatky v pripravenosti stavby mu bránili
plynule pokračovať v zhotovovaní diela. Uvedené ustanovenia upravuje vplyv prekážky,
ktorá bráni zhotoviteľovi v riadnom vykonaní diela a za takúto prekážku odvolací súd
považuje nesplnenie podmienok, ku ktorým sa žalovaný ako objednávateľ v čl. III/3 zmluvy
o dielo zaviazal.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca si ako zhotoviteľ musel byť vedomý
následkov a hrozby sankcie pri nedodržaní termínu zhotovenia diela, ktorý podpísaním
zmluvy o dielo akceptoval, žiadnym právne prípustným spôsobom vzniknutú situáciu
(žalobca) neriešil, preto jeho obranu, podľa ktorej sa omeškal z dôvodu, že mu žalovaný
neposkytol a neodovzdal veci, potrebné na včasné začatie a vykonanie diela nepovažuje
odvolací súd za súladnú so zákonom, hoci sa žalobca snažil napriek tomu dielo i keď
oneskorene ukončiť.
Podľa názoru odvolacieho súdu je to práve ust. § 551 ods. 1 Obch. zák., ktoré
umožňuje zhotoviteľovi predĺžiť termín plnenia so zhotovením diela tým, že objednávateľa
nielen upozorní na nevhodnú povahu veci a pokynov - stavebnú nepripravenosť. Za
takéhoto skutkového stavu, ale mal povinnosť práce prerušiť a vtedy sa o túto dobu posúva
a predlžuje lehota na ukončenie diela. Žalobca vzniknutý problém spôsobom, ktorý mu
zákon poskytuje neriešil, zostal pasívny, hoci musel mať s prihliadnutím na postup prác
na diele vedomosť o tom, že dohodnutý termín plnenia nedodrží a tak práve na základe
vyššie uvedeného za nedodržanie termínu plnenia a omeškanie zodpovedá.
Odvolací súd na daný skutkový stav aplikoval dispozitívne ust. § 551 ods. 1 Obch.
zák., i keď účastníci zmluvy o dielo si zmluvne dohodli usporiadanie celkom iné, vyhovujúce
lepšie špecifickým okolnostiam ich vzťahu. Teda odvolací súd svojvoľne nerešpektoval
zmluvný vzťah, ktorý si zmluvné strany prednostne zmluvne upravili.
Odvolací súd sa vyjadril... že... stačilo jedenkrát prerušiť vykonávanie diela
na potrebnú dobu a do času, kým by nemal zo strany žalovaného poskytnuté veci tak,
aby bolo možné v prácach na diele pokračovať, a tým hroziacu sankciu vo forme
dohodnutej zmluvnej pokuty eliminovať...
Odvolací a dovolací súd nesprávne uplatnil dispozitívne ust. § 551 Obch. zák.,
napriek tomu, že strany si zmluvne upravili zmluvný vzťah... táto aplikácia z dôvodu
dojednania zmluvy je nesprávna a súd sa mal na daný prípad pozerať ako spor medzi
veriteľom a dlžníkom, a uplatniť ust. § 365 Obch. zák...
Vzhľadom na to, že sa ani odvolací ani dovolací súd nevenoval otázke porušenia
povinnosti objednávateľa, a to nesplneniu podmienok dohodnutých v zmluve týkajúcich sa
stavu staveniska, ako aj neposkytnutie súčinnosti, máme za to, že súdy nebrali do úvahy
právne ustanovenia týkajúce sa omeškania veriteľa, respektíve ich označil
za neaplikovateľné...
Odvolací a dovolací súd iba aplikoval ust. § 551 Obch. zák. na stavebnú
nepripravenosť žalovaného a zdôrazňoval povinnosť žalobcu informovať žalovaného, avšak
pritom odignoroval tieto fakty, ktoré mal povinnosť zvážiť... uvedené Opomenuté dôkazy,
teda dôkazy poukazujúcich na upovedomenie objednávateľa na zlú povahu veci:
- upovedomenia o nedostatkoch staveniska v stavebných denníku LIKO-S a.s.,
v montážnom denníku uvedené nedostatky sa nachádzajú na kópiách zaslaných do súdneho
spisu na č. l. 93, 98, 100, 101, 104. V stavebnom denníku označené ako č. l. 0556877,
0556882, 0556884, 0556885, 0556888,
- upovedomenia o nedostatkoch staveniska v stavebnom denníku objektu Záhorácka
konzerváreň s.r.o... uvedené nedostatky sa nachádzajú na kópiách zaslaných do súdneho
spisu na č. l. 131, 133, 134, 135, 136. V stavebnom denníku označené ako č. l. 848909,
848911, 848912, 848913, 848914...
Na základe vyššie uvedeného mal odvolací a dovolací súd zohľadniť, že zhotoviteľ
objednávateľa informoval prostredníctvom stavebných denníkov, ako aj ústne na tieto
skutočnosti, avšak objednávateľ nebol stavebne pripravený a neposkytoval stavebnú
súčinnosť...
Už len samotný skutkový záver, že žalovaný bol v omeškaní s úhradou zálohovej
faktúry ako podmienky pre začiatok plynutia doby odovzdania posúva začiatok plynutia
doby odovzdania diela a nie je možný vznik omeškania na strane sťažovateľa
ako zhotoviteľa. Nezohľadnenie danej skutočnosti je možno hodnotiť ako arbitrárny postup
súdu a svojvôľu pri hodnotení dôkazov...“
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR postupom a uznesením zo dňa 28.11.2019 sp. zn.
5 Obdo/75/20198 a Krajský súd v Trnave postupom a rozhodnutím zo dňa 13. novembra
2018 sp. zn. 21Cob/56/2018 porušil podľa čl. 6 ods. 1, prvá veta, Dohovoru o ľudských
právach a slobôd, ako aj čl. 2 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej.
2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/56/2018 zo
dňa 13. novembra 2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR, zn. 5 Obdo/75/2019 zo dňa
28.11.2019 ruší a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trnave.
3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania
sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia...“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy,
označených základných práv podľa ústavy, označeného práva podľa dohovoru postupom
krajského súdu a jeho rozsudkom a tiež postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením.
16. Ústavnú sťažnosť sťažovateľka odôvodňuje najmä nesprávnym právnym
posúdením veci, keď krajský súd na rozdiel od okresného súdu, aplikujúc na zistený
skutkový stav § 551 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom
v rozhodujúcom období (ďalej len „Obchodný zákonník“), dospel k názoru, že v omeškaní
so svojimi zmluvnými povinnosťami nebola žalovaná (objednávateľka), ale práve naopak,
sťažovateľka (zhotoviteľka) v trvaní 201 dní, a tak pre právne významné započítanie
vzájomnej pohľadávky žalovanej proti sťažovateľke z titulu zmluvnej pokuty (pre toto
omeškanie, pozn.) oproti pohľadávke sťažovateľky proti žalovanej z titulu nezaplatenej
časti ceny diela uplatnenej žalobou táto zanikla, dôsledkom čoho je žaloba v celom rozsahu
nedôvodná.
17. Sťažovateľka tiež v rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia veci tvrdí,
že aplikácia dispozitívneho ustanovenia § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka nie je možná
aj preto, lebo odlišná úprava práv a povinností dohodnutá medzi sťažovateľkou a žalovanou
v zmluve o dielo aplikáciu tohto ustanovenia vylučuje.
18. Sťažovateľka krajskému súdu a najvyššiemu súdu zároveň vytýka, že rozhodli
v príkrom rozpore so skutkovým zistením okresného súdu, opomenuli vyhodnotiť ďalšie
dôkazy, a to konkrétne zápisy opakovaných upozornení (upovedomení) sťažovateľky
na nedostatočnú pripravenosť staveniska a na neposkytnutie potrebnej súčinnosti žalovanou
v stavebných denníkoch, ako aj tú skutočnosť, že žalovaná bola v omeškaní už s úhradou
zálohovej faktúry, čo samo osebe malo mať za následok predĺženie lehoty na odovzdanie
diela.
19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v závere namieta, že rozsudok krajského súdu,
ako aj uznesenie najvyššieho súdu nie sú riadne a vyčerpávajúco odôvodnené, dôsledkom
čoho sú zjavne svojvoľné a arbitrárne.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
21. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
K rozsudku krajského súdu
22. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd v prvom rade
podotýka, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“
(napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)] dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu. Navyše podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde
(účinného od 1. marca 2019, pozn.) ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,
lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym
opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd
považoval lehotu na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu v tomto prípade
za zachovanú aj proti rozsudku krajského súdu.
23. Ústavný súd v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti považuje
za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu:
«... 39. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalovanú istinu, ktorá je cenou za zhotovené dielo, ktoré mal podľa zmluvy žalobca zhotoviť
v termíne v zmluve uvedenom ako „predpoklad 08/2006“, ktorá skutočnosť nebola spornou,
rovnako ako nebolo sporné skutkové zistenie, že dielo bolo odovzdané a ukončené až dňa
20.03.2007, čo znamená, že bolo odovzdané s omeškaním a tak žalovaný si voči žalovanému
plneniu uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa čl. VII/1 zmluvy o dielo,
dohodnutej vo výške 0,05% z ceny diela za každý deň omeškania, ktoré trvalo 201 dní
a nárok na zmluvnú pokutu si do výšky žalovanej istiny započítal jednostranne listom zo dňa
20.12.2007, čím považoval svoj záväzok zaplatiť cenu diela za vyrovnaný. Započítací prejav
žalovaného súd prvej inštancie posudzoval v spojení s obranou žalobcu, ktorý poukazoval
na to, že v zmluve dohodnutý termín nemohol dodržať, pretože mu žalovaný ako
objednávateľ neposkytol potrebnú súčinnosť, ku ktorej sa zaviazal v čl. II/1 a ktorá bola
podrobne špecifikovaná v čl. III/3 zmluvy. Súd prvej inštancie tak za neposkytnutie
súčinnosti označil omeškanie žalovaného s úhradou predfaktúr o 14 dní, nebol spísaný
protokol o odovzdaní staveniska, žalovaný odmietol podpisovať záznamy v stavebnom
denníku, ale najmä nezabezpečil, aby boli spevnené prístupové komunikácie pre prísun
materiálu na stavenisko a pre žeriav... a tak žalobca nemohol pre správanie sa žalovaného
dielo dokončiť a odovzdať v termíne, ku ktorému sa zaviazal a s jeho odovzdaním sa
omeškal práve pre správanie sa žalovaného, ktorý omeškanie žalobcu spôsobil tým, že mu
neposkytol v zmluve dohodnutú súčinnosť.
40. Súd prvej inštancie považoval za skutkovo preukázané, že omeškanie žalobcu
so zhotovením a odovzdaním diela spôsobil žalovaný, preto mu nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty titulom omeškania žalobcu nepriznal a zaviazal ho na zaplatenie ceny
diela, skonštatoval, že žalobca sa nedostal do omeškania so zhotovením diela, pretože
nemohol splniť svoj záväzok pre omeškanie žalovaného, k čomu poukázal na ust. § 365
ods. 4 Obchod. zák.
41. Odvolací súd ale súdom zistený skutkový stav právne posúdil inak než
prvoinštančný súd a to s prihliadnutím na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 551 ods. 1
Obchod. zák.
42. Podľa § 551 Obchod. zák. (1) Zhotoviteľ je povinný upozorniť objednávateľa
bez zbytočného odkladu na nevhodnú povahu vecí prevzatých od objednávateľa alebo
pokynov daných mu objednávateľom na vykonanie diela, ak zhotoviteľ mohol túto
nevhodnosť zistiť pri vynaložení odbornej starostlivosti. Ak nevhodné veci alebo pokyny
prekážajú v riadnom vykonávaní diela, je zhotoviteľ povinný jeho vykonávanie
v nevyhnutnom rozsahu prerušiť do doby výmeny vecí alebo zmeny pokynov objednávateľa
alebo písomného oznámenia, že objednávateľ trvá na vykonávaní diela s použitím
odovzdaných vecí a daných pokynov. O dobu, po ktorú bolo potrebné vykonávanie diela
prerušiť, sa predlžuje lehota určená na jeho dokončenie...
(2) Zhotoviteľ, ktorý splnil povinnosť uvedenú v odseku 1, nezodpovedá za
nemožnosť dokončenia diela...
Podľa § 580 Obč. zák. Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých
plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý
z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom,
keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie...
45. Je to práve ust. § 551 ods. 1 Obchod. zák., ktoré umožňuje zhotoviteľovi predĺžiť
termín plnenia so zhotovením diela tým, že objednávateľa nielen upozorní na nevhodnú
povahu vecí a pokynov, za ktoré v tomto prípade a v zmysle uvedeného právneho
ustanovenia odvolací súd považuje v širšom chápaní i stavebnú pripravenosť, resp.
nepripravenosť, ktorá nepripravenosť, ako sám žalobca ako zhotoviteľ uvádzal mu bránila
v riadnom vykonávaní diela. Za takéhoto skutkového stavu, ale mal povinnosť práce
prerušiť, a vtedy sa o túto dobu posúva a predlžuje lehota na ukončenie diela. Žalobca ale
žiadne vhodné opatrenia, aby lehotu plnenia pre nedostatky na strane objednávateľa
posunul nevykonal. Za vhodné opatrenie pokladá odvolací súd práve prerušenie prác
na zhotovovanom diele do doby, kým nebudú prekážky odstránené. Žalobca vzniknutý
problém spôsobom, ktorý mu zákon poskytuje neriešil, zostal pasívny, hoci musel mať
s prihliadnutím na postup prác na diele vedomosť o tom, že dohodnutý termín plnenia
nedodrží a tak práve na základe vyššie uvedeného za nedodržanie termínu plnenia
a omeškanie zodpovedá, čím je založený nárok žalovaného na zmluvnú pokutu, ktorú si ako
kompenzačný nárok započítal voči nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela.
46... ak žalobca z dôvodu prekážok na strane žalovaného, ktorý nezaplatil žalobcom
vystavené predfaktúry v lehote splatnosti, podľa stavebného denníka mu nebolo stavenisko
odovzdané včas, nemal od žalovaného zabezpečené mechanizmy na vykládku tovaru, ktoré
mali mať podľa žalobcu vplyv na dodržanie termínu zhotovenia diela, mali u žalobcu
vyvolať minimálne potrebu konať podľa čl. X/3 zmluvy o dielo a od zmluvy odstúpiť, ako si
strany sporu upravili dohodou upravili.
47. Odvolací súd reaguje i na stanovisko žalobcu uvedené v jeho podaní
zo dňa 26.09.2018, ktorým odpovedal na výzvu odvolacieho súdu, aby sa vyjadril
k možnému použitiu ust. § 551 Obchod, zák.. Odvolací súd k námietkam a postoju žalobcu
k použitiu ust. § 551 Obchod, zák. zdôrazňuje, že aplikáciu uvedeného ustanovenia
nepovažuje za absurdnú. Žalobca nemusel opakovane žalovaného vyzývať na splnenie
každej jednotlivej v zmluve uvedenej povinnosti, ale ak zistil, že nesúčinnosť žalovaného,
spočívajúca v stavebnej nepripravenosti je v takom rozsahu, že bude mať pre žalobcu
následok spojený s jeho omeškaním, stačilo, jedenkrát prerušiť vykonávanie diela
na potrebnú dobu a do času, kým by nemal zo strany žalovaného poskytnuté veci tak,
aby bolo možné v prácach na diele pokračovať, a tým hroziacu sankciu vo forme
dohodnutej zmluvnej pokuty eliminovať. Ak malo byť dielo podľa zmluvy odovzdané v
auguste 2006 a odovzdané bolo až 20.03.2007, ako je preukázané odovzdávajúcim
protokolom ku Zmluve o dielo... omeškanie trvalo 201 dní, čo pri zmluvnej pokute
dohodnutej v článku VII/1 zmluvy ako 0,05% z ceny diela denne, pri cene 15 300 000,-Sk,
čo je 507 867 eur, znamená presne výšku žalovanej istiny, ktorú žalovaný žalobcovi
nedoplatil z dôvodu, že šiju ako nárok započítal.
48. S poukazom na vyššie uvedené tak odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa
nesprávneho právneho posúdenia veci uplatnená podľa § 365 ods. 1 písm. h / C.s.p. je
dôvodná a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci... Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie venoval dostatok pozornosti v všetkým
skutkovým zisteniam, ale na ne aplikoval nesprávnu právnu normu, preto odvolací súd
na tomto základe rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobu
zamietol...»
24. A) Vzhľadom na princíp subsidiarity [„ak... nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
25. V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
26. V zmysle § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
27. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
28. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala
dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prípustnosť odôvodňovala podľa
§ 420 písm. f) CSP tým, že (krajský) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, a aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, t. j. z dôvodu,
že rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, a že rozsudok krajského súdu spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci, keď krajský súd na okresným súdom zistený
skutkový stav aplikoval § 551 ods. 1 Obchodného zákonníka, a nie § 365 ods. 4
29. Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania rozsudku krajského súdu,
pokiaľ ide o námietku, že (krajský) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, ako aj o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, využitím
mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania, ktoré sťažovateľka napokon
pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu aj využila, a o tomto jej dovolaní bolo
rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu (pozri ďalej argumentáciu k uzneseniu najvyššieho
súdu a tomuto predchádzajúcemu postupu).
30. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu
k námietke nesprávneho procesného postupu a námietke nesprávneho právneho posúdenia
veci) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde].
31. B) Pokiaľ sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že rozhodol v príkrom rozpore
so skutkovým zistením okresného súdu, opomenul vyhodnotiť ďalšie ňou označené dôkazy
(pozri bod 18 tohto uznesenia) a rozsudok krajského súdu trpí nedostatkom riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia, ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku
krajského súdu túto argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Krajský súd, plne sa stotožniac
so skutkovými zisteniami okresného súdu, v rámci svojej argumentácie dostatočne
vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, akou úvahou dospel k inému právnemu posúdeniu veci,
než k akému dospel okresný súd. Ústavný súd preto nevidí žiadny relevantný dôvod
na prehodnocovanie záverov rozhodnutia krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
32. Podľa názoru ústavného súdu totiž krajský súd dal jasnú, zrozumiteľnú
a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo, ako aj právne relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, keď okrem iného najmä s odvolaním sa na § 551 ods. 1
Obchodného zákonníka a s poukazom na to, že ak sťažovateľka napriek riadnemu
nesplneniu si povinnosti žalovanej stavenisko riadne pripraviť a pre vykonávanie diela
poskytnúť sťažovateľke potrebnú súčinnosť vykonávanie diela neprerušila, dôsledkom čoho
by sa bola o čas prerušenia vykonávania diela lehota na jeho odovzdanie predĺžila,
ale žalovanú na tieto nedostatky iba zápismi do stavebných denníkov upozorňovala, krajský
súd dospel k záveru, že práve sťažovateľka (zhotoviteľka) bola v omeškaní so svojou
povinnosťou dielo riadne a včas vykonať. A keďže tak sťažovateľka bola so svojou
povinnosťou dielo riadne a včas vykonať v omeškaní od mesiaca august 2006, v ktorom
malo byť dielo podľa zmluvy o dielo žalovanej odovzdané, až do 20. marca 2007, keď bolo
dielo žalovanej skutočne odovzdané, t. j. v trvaní 201 dní, a za toto obdobie vznikol
žalovanej proti sťažovateľke nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, po právne významom
započítaní pohľadávky žalovanej proti sťažovateľke z titulu zmluvnej pokuty oproti
pohľadávke sťažovateľky proti žalovanej z titulu nezaplatenej časti ceny diela uplatnenej
žalobou táto pohľadávka sťažovateľky zanikla. Krajský súd preto uzavrel, že žaloba je
v celom rozsahu nedôvodná. Ako to teda z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zjavne
vyplýva, rozhodujúcou skutočnosťou z hľadiska posúdenia, či bola v omeškaní so splnením
si svojej povinnosti dielo riadne a včas vykonať sťažovateľka alebo bola v omeškaní
so splnením si povinnosti stavenisko riadne pripraviť a poskytnúť sťažovateľke potrebnú
súčinnosť žalovaná, bolo to, že sťažovateľka vykonávanie diela neprerušila, a to napriek
opakovaným upozorneniam (záznamom) sťažovateľky o nedostatkoch staveniska
a neposkytnutí potrebnej súčinnosti žalovanou do stavebných denníkov, ako aj včasnému
neuhradeniu zálohovej (preddavkovej) faktúry žalovanou. Podľa názoru ústavného súdu je
tak rozsudok krajského súdu logicky, vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený a nevykazuje
znaky svojvôle či arbitrárnosti.
33. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu v tejto časti (vo vzťahu k námietke o nedostatku riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K uzneseniu najvyššieho súdu
34. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.
35. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
36. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
37. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone.
38. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«... 25. Žalobca v dovolaní predovšetkým namietal, že k vade zmätočnosti
predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) C.s.p. došlo v dôsledku toho, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné, arbitrárne...
... 29. K námietke nepreskúmateľnosti súdnych rozhodnutí dovolací súd odkazuje aj
na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky dňa 3.12.2015 pod R 2/2016, podľa ktorého:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré
nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho
treba považovať aj naďalej za aktuálne.
30. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady
najnákladnejšej dôležitosti pre súdny systém (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“
(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
31. Rozhodnutie odvolacieho súdu, v spojení s rozhodnutím prvoinštančným, dávajú
odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré súdy v predmetnom konaní mali zodpovedať.
Z obsahu dovolania v zásade vyplýva, že žalobca v podstate nesúhlasí s právnymi závermi
odvolacieho súdu. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu
nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nemôžu byť základom pre tvrdenia
o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a existencii vady v podľa § 420 písm. f/
C.s.p...
33. Žalobca v rozhodovanej veci vyvodzoval prípustnosť dovolania aj v zmysle
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C.s.p. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí,
že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí ním tvrdený dovolací
dôvod uvedeným spôsobom, je to dôvodom pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenia
§ 447 písm. f/ C.s.p. Podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP dovolací súd odmietne
dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie
dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435.
34. Žalobca v dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom posúdení veci, keď odvolací súd nesprávne aplikoval ust. § 551
Obchodného zákonníka, čím sa odklonil „od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, resp. rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená...“
... 36... bol prijatý záver, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku
riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením
konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. V dovolaní, ktorého
prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/C.s.p., by mal dovolateľ:
a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju odvolací súd
riešil, b) vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne, c) uviesť,
ako by mala byť táto otázka správne riešená...
... Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu
smerujúcu k doplneniu dovolania.
38. V prípade, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), je dovolateľ povinný dovolací dôvod
vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd v riešenom
spore odklonil...
39. Je potom úlohou dovolacieho súdu, ak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu
dovolateľom uvedené, t. j. predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí“ dovolací súd,
že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. aby tento
odklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné, z hľadiska právneho posúdenia vec
vyriešil...
40. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. predpokladá,
že právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako
najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva
dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho
významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je,
že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku
nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ
nesúhlasí). Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí
riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená,
že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní
nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky s rozhodovaným
sporom, ktoré nemajú vôbec súvis.
41. V danom prípade žalobca zastúpený kvalifikovaným zástupcom, pri vymedzení
dovolacieho dôvodu v zmysle tohto ustanovenia uvedeným spôsobom nepostupoval.
Z dovolania vyplýva, že žalobca vytýka odvolaciemu súdu viacero nesprávností, kritizuje
správnosť jeho právnych úvah, náhľadov a záverov, ako aj neopodstatnenosť niektorých
jeho konštatovaní. Ani pri posudzovaní dovolania žalobcu podľa obsahu tohto
mimoriadneho opravného prostriedku (§ 124 ods. 1 C.s.p.) však z neho nevyplýva,
konkrétne ktorou „právnou“ otázkou (pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolacím súdom ešte neriešenou) bola
podľa jej názoru založená prípustnosť ňou podaného dovolania v zmysle § 421 ods. 1
písm. a/, b/ C.s.p. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky relevantnej v zmysle tohto
ustanovenia neboli dané predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho
prieskumu...
42. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že v konaní
pred odvolacím súdom nedošlo k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej
v ustanovení § 420 písm. f/ C.s.p., ani k splneniu podmienok pre prípustné a dôvodné
dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p.. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie žalovaného odmietol v súlade s ustanovením § 447 písm. c/ CSP, ako aj
ustanovením § 447 písm. f/ CSP...»
39. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
40. Právny názor najvyššieho súdu 1. o neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f)
CSP a 2. o neodôvodnení dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1
písm. a) a b) CSP, resp. o nevymedzení dovolacích dôvodov spôsobom uvedeným v § 431
až § 435 CSP, je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.
41. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a vysloveného právneho
názoru, podľa ktorého dovolanie nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi
podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, resp. dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom
uvedeným v § 432 CSP, nestotožňuje, ústavný súd dodáva, že otázka posúdenia podmienok
dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení
sťažovateľkou označených práv.
42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 3 ústavy a základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
43. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského
súdu a tiež uznesením najvyššieho súdu, k tomu ústavný súd uvádza, že označený článok
ústavy neupravuje základné ľudské práva, ktorých ochrany by sa bolo možné samostatne
domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd podotýka, že ústava nepredpokladá
prieskum ústavného princípu podľa čl. 2 ods. 3 v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, keďže jej predmetom sú základné práva a slobody fyzických osôb
a právnických osôb podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy.
44. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna
možnosť jeho porušenia, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie.
45. Pokiaľ totiž sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv, je preto celkom
prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
46. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti namietaného porušenia čl. 2 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
47. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu