Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 186/2020
PDF · 186.5 KB
No categories available
II. ÚS 186/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tos 130/2019 z 12. decembra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. januára
2020 doručené podanie , , toho času Ústav
na výkon trestu odňatia slobody, , označené ako
„Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“, z obsahu ktorého vyplýva, že
odsúdenie sťažovateľa za trestný čin krádeže vychádzalo z aplikácie právneho názoru
obsiahnutého v stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 publikovanom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2012, avšak
následne novelou Trestného zákona vykonanou zákonom č. 214/2019 Z. z., došlo k takej
zmene právnej úpravy, ktorá možnosť použitia označeného právneho názoru najvyššieho
súdu v konečnom dôsledku vylučuje. Sťažovateľ preto ústavný súd požiadal o vyslovenie
nesúladu predmetného stanoviska sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 so zákonom
s tým, že nález ústavného súdu by následne poslúžil ako dôvod obnovy trestného konania
vedeného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 193/2016,
ktorým bol právoplatne odsúdený. Aplikácia uvedeného stanoviska okresným súdom
v trestnej veci sťažovateľa podľa jeho názoru porušuje základné práva podľa čl. 17 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Za dôsledok aplikácie právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom
stanovisku považuje sťažovateľ „drakonické tresty za bagateľné trestné činy“. V závere
svojho podania žiada ústavný súd o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom o tejto právnej veci s poukazom na svoje majetkové a osobné pomery.
Prílohu tohto podania tvorí okrem iných listín rovnopis uznesenia okresného súdu sp. zn.
3 Nt 8/2019 z 3. októbra 2019, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie
obnovy konania vo veci sp. zn. 2 T 193/2016 a rovnopis uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 130/2019 z 12. decembra 2019
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 3 Nt 8/2019 z 3. októbra 2019 vo veci nepovolenia obnovy konania.
2. Následne bolo 4. februára 2020 doručené podanie sťažovateľa označené ako
„Dodatok sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR – príloha“, ktorým doplnil svoje skoršie
podanie tak, že namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 130/2019 z 12. decembra 2019, ktorého
rovnopis tvoril prílohu predchádzajúceho podania doručeného ústavnému súdu 29. januára
2020. Napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 8/2019 z 3. októbra 2019 (ktorým
bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 2 T 193/2016,
pozn.), sťažovateľ vytýka nedostatok zrozumiteľného odôvodnenia, ktorý zasahuje do jeho
označených základných práv. Poukazuje tiež na to, že jeho odsúdenie za trestný čin krádeže
vychádzalo z aplikácie právneho názoru obsiahnutého v stanovisku trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 publikovanom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2012.
3. Ústavný súd výzvou z 13. februára 2020 požiadal sťažovateľa o doplnenie
absentujúceho podpisu na podaní zo 4. februára 2020, ktorý sťažovateľ doplnil 19. februára
2020.
4. Z príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 2 T 193/2016 zo 16. novembra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 To 10/2018 z 28. februára 2018 uznaný vinným zo zločinu krádeže formou
spolupáchateľstva podľa § 20k, § 212 ods. 1 a 3 písm. b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona
a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 4 mesiace za súčasného
zrušenia výroku o treste uloženom skorším rozsudkom okresného súdu sp. zn.
22 T 130/2016 z 24. novembra 2016.
5. Z príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva aj to, že sťažovateľ požiadal o povolenie
obnovy konania, pretože od 1. augusta 2019 došlo k zmene zákona, ktorým sa mení § 212
Trestného zákona, a tento novší predpis je pre sťažovateľa priaznivejší. Zmena legislatívy,
podľa ktorej sa krádež vlámaním už nepovažuje za zločin, predstavuje novú skutočnosť,
ktorá súdu skôr nebola známa a v spojení s ostatnými skutočnosťami a dôkazmi odôvodňuje
zmenu trestu, pretože pôvodne uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti spáchania
skutku.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie
a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.
Právne posúdenie ústavnej sťažnosti
12. Sťažovateľ vo svojom podaní z 29. januára 2020 predovšetkým požadoval
posúdenie súladu označeného „zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu so zákonom“.
Zároveň doplnil toto podanie v zákonnej lehote na podanie ústavnej sťažnosti podaním
zo 4. februára 2020 o namietané porušenie označených práv napadnutým uznesením
krajského súdu, ktoré tvorilo prílohu prvého podania. Preto ústavný súd posúdil tieto
podania podľa ich obsahu vo vzájomnej jednote a vyhodnotil, že spĺňa náležitosti návrhu
na začatie konania o individuálnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, okrem
povinného právneho zastúpenia. Sťažovateľ však navrhol ustanovenie právneho zástupcu
ústavným súdom.
13. Sťažovateľ najmä namieta, že zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, ktoré
nebolo záväzné, keďže nebolo súčasťou normatívnej zákonnej úpravy Trestného zákona,
bolo v jeho veci aplikované. Po následnej zmene právnej úpravy, ktorá vstúpila do účinnosti
po jeho právoplatnom odsúdení a spôsobila ďalšiu neaplikovateľnosť zjednocujúceho
stanoviska v neskorších konaniach, mala byť podľa názoru sťažovateľa dostatočným
dôvodom na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Keďže odôvodnenie
napadnutého uznesenia krajského súdu na túto otázku podľa tvrdenia sťažovateľa
dostatočne nereflektuje, považuje ho za arbitrárne a porušujúce označené základné práva
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.
14. V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu (str. 2, pozn.) sa
k dôvodu povolenia obnovy označenému sťažovateľom uvádza:
„Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, že obnovu konania v danom prípade je
potrebné povoliť vzhľadom na legislatívnu zmenu ust. § 212 Tr. Zákona, je pravdou tá
skutočnosť, že Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. bol novelizovaný ohľadom trestného činu
krádeže podľa § 212 Tr. Zák. Táto novelizácia nadobudla účinnosť 1.8.2019, čo znamená,
že sa týka len trestných činov, ktoré neboli do tohto termínu právoplatne skončené.
Vzhľadom k tomu, že obžalovaný bol odsúdený v zmysle právoplatného Trestného zákona
č. 300/2005, v znení zákona č. 1/2014, bol odsúdený v zmysle platného zákona a ani krajský
súd nevidí dôvod na zmenu, akej sa obžalovaný domáha. V danom prípade išlo o novelu Tr.
Zákona, nie o Nález Ústavného súdu SR, ktorý by vyslovil nesúlad Ústavy s niektorými
ustanoveniami Tr. Zákona ako to bolo napr. v Náleze Ústavného súdu SR o neústavnosti
časti asperačnej zásady po sp. zn. PL. ÚS 106/2011/85.“
15. K citovanému odôvodneniu síce možno mať výhrady, pokiaľ ide o jeho stručnosť
či nepresnú terminológiu, avšak je z neho zrejmé, že kľúčovým dôvodom nepovolenia
obnovy konania bola neaplikovateľnosť novelizovaného ustanovenia vo veci sťažovateľa.
16. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu
a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
17. Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia je vo všeobecnosti pre posúdenie
trestnosti činu a ukladanie trestu možné aplikovať len taký zákon, ktorý je účinný v čase
spáchania činu. Na neskoršie priaznivejšie ustanovenie je pri ukladaní trestu možné
prihliadnuť len vtedy, ak tento priaznivejší zákon nadobudol účinnosť pred vynesením
rozsudku. To nie je prípad sťažovateľa, keďže rozsudok v jeho veci bol okresným súdom
vynesený 16. novembra 2017, v odvolacom konaní bol vynesený 28. februára 2018 a novela
trestného zákona nadobudla účinnosť 1. augusta 2019.
18. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 394 ods. 4 Trestného poriadku skutočnosťou skôr neznámou podľa
odsekov 1 až 3 je aj
a) rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím
prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli
porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto
rozhodnutia nemožno inak napraviť,
b) strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia podľa
čl. 125 ods. 3 ústavy voči rozsudku vydanému na základe aplikácie takého právneho
predpisu jeho časti alebo niektorého ustanovenia, ak tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť, ale nebol vykonaný.
19. Novelizáciu ustanovenia Trestného zákona nemožno subsumovať pod legálny
pojem „skutočnosť súdu skôr neznáma“, jednak preto, že nie je vymenovaná v § 394 ods. 4
Trestného poriadku, ale najmä s poukazom na citované znenie § 2 ods. 1 Trestného zákona.
20. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným
a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za
zjavne neopodstatnenú, a teda nespôsobilú byť dôvodom zrušenia napadnutého uznesenia
krajského súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
22. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy nemôže uplatniť právomoci, ktoré mu patria v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny
názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať
len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich
nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného
rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje
výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako
súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného teda predovšetkým vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver
vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť
v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti
senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna
(čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2
ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou
atrahovať právomoc pléna ústavného súdu (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
23. Navyše, do právomoci ústavného súdu vymedzenej v čl. 125 ústavy nepatrí
rozhodovanie o „súlade“ právnych názorov či zjednocujúcich stanovísk so zákonom, ako to
sťažovateľ označil. Konanie o súlade právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou tiež môže
iniciovať len ústavou a zákonom o ústavnom súde taxatívne vymedzený okruh subjektov,
a to najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej
republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti s prejednávanou vecou, generálny
prokurátor Slovenskej republiky, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky, ak ide
o právny predpis týkajúci sa výkonu súdnictva, a verejný ochranca práv. Vzhľadom
na uvedené nie je možné iniciovať konanie o súlade právnych predpisov iným subjektom –
sťažovateľom a zároveň označené zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nie je
spôsobilým predmetom prieskumu ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov
24. Ústavný súd v závere konštatuje, že nepovažoval za účelné a hospodárne
odstraňovať nedostatok povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred
ústavným súdom o tejto ústavnej sťažnosti, pretože vzhľadom na charakter uplatňovaných
námietok už pri predbežnom posúdení veci ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie ochrany
ústavnosti, čo by nebolo možné odstrániť ani prípadným zastúpením advokátom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu