Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 186/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky v spojení s a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 12. decembra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. januára

2020 doručené podanie , , toho času Ústav

na výkon trestu odňatia slobody, , označené ako

„Sťažnosť podľa “, z obsahu ktorého vyplýva, že

odsúdenie sťažovateľa za trestný čin krádeže vychádzalo z aplikácie právneho názoru

obsiahnutého v stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 publikovanom v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2012, avšak

následne novelou , došlo k takej

zmene právnej úpravy, ktorá možnosť použitia označeného právneho názoru najvyššieho

súdu v konečnom dôsledku vylučuje. Sťažovateľ preto ústavný súd požiadal o vyslovenie

nesúladu predmetného stanoviska sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 so zákonom

s tým, že nález ústavného súdu by následne poslúžil ako dôvod obnovy trestného konania

vedeného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

ktorým bol právoplatne odsúdený. Aplikácia uvedeného stanoviska okresným súdom

v trestnej veci sťažovateľa podľa jeho názoru porušuje základné práva podľa čl. 17 ods. 2,

a (ďalej len „“) a právo podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Za dôsledok aplikácie právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom

stanovisku považuje sťažovateľ „drakonické tresty za bagateľné trestné činy“. V závere

svojho podania žiada ústavný súd o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom o tejto právnej veci s poukazom na svoje majetkové a osobné pomery.

Prílohu tohto podania tvorí okrem iných listín rovnopis uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 3. októbra 2019, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania vo veci sp. zn. a rovnopis uznesenia Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 12. decembra 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2019 vo veci nepovolenia obnovy konania.

2. Následne bolo 4. februára 2020 doručené podanie sťažovateľa označené ako

„Dodatok sťažnosti podľa SR – príloha“, ktorým doplnil svoje skoršie

podanie tak, že namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a v spojení s a právo podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. decembra 2019, ktorého

rovnopis tvoril prílohu predchádzajúceho podania doručeného ústavnému súdu 29. januára

2020. Napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. októbra 2019 (ktorým

bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. ,

pozn.), sťažovateľ vytýka nedostatok zrozumiteľného odôvodnenia, ktorý zasahuje do jeho

označených základných práv. Poukazuje tiež na to, že jeho odsúdenie za trestný čin krádeže

vychádzalo z aplikácie právneho názoru obsiahnutého v stanovisku trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 78/2011 z 12. decembra 2011 publikovanom v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2012.

3. Ústavný súd výzvou z 13. februára 2020 požiadal sťažovateľa o doplnenie

absentujúceho podpisu na podaní zo 4. februára 2020, ktorý sťažovateľ doplnil 19. februára

2020.

4. Z príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 16. novembra 2017 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. februára 2018 uznaný vinným zo zločinu krádeže formou

spolupáchateľstva podľa , a a

a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 4 mesiace za súčasného

zrušenia výroku o treste uloženom skorším rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. novembra 2016.

5. Z príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva aj to, že sťažovateľ požiadal o povolenie

obnovy konania, pretože od 1. augusta 2019 došlo k zmene zákona, ktorým sa mení § 212

, a tento novší predpis je pre sťažovateľa priaznivejší. Zmena legislatívy,

podľa ktorej sa krádež vlámaním už nepovažuje za zločin, predstavuje novú skutočnosť,

ktorá súdu skôr nebola známa a v spojení s ostatnými skutočnosťami a dôkazmi odôvodňuje

zmenu trestu, pretože pôvodne uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti spáchania

skutku.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúra

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. (m. m. , ,

).

11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.

Právne posúdenie ústavnej sťažnosti

12. Sťažovateľ vo svojom podaní z 29. januára 2020 predovšetkým požadoval

posúdenie súladu označeného „zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu so zákonom“.

Zároveň doplnil toto podanie v zákonnej lehote na podanie ústavnej sťažnosti podaním

zo 4. februára 2020 o namietané porušenie označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu, ktoré tvorilo prílohu prvého podania. Preto ústavný súd posúdil tieto

podania podľa ich obsahu vo vzájomnej jednote a vyhodnotil, že spĺňa náležitosti návrhu

na začatie konania o individuálnej ústavnej sťažnosti podľa , okrem

povinného právneho zastúpenia. Sťažovateľ však navrhol ustanovenie právneho zástupcu

ústavným súdom.

13. Sťažovateľ najmä namieta, že zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu, ktoré

nebolo záväzné, keďže nebolo súčasťou normatívnej zákonnej úpravy ,

bolo v jeho veci aplikované. Po následnej zmene právnej úpravy, ktorá vstúpila do účinnosti

po jeho právoplatnom odsúdení a spôsobila ďalšiu neaplikovateľnosť zjednocujúceho

stanoviska v neskorších konaniach, mala byť podľa názoru sťažovateľa dostatočným

dôvodom na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Keďže odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu na túto otázku podľa tvrdenia sťažovateľa

dostatočne nereflektuje, považuje ho za arbitrárne a porušujúce označené základné práva

sťažovateľa podľa a dohovoru.

14. V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu (str. 2, pozn.) sa

k dôvodu povolenia obnovy označenému sťažovateľom uvádza:

„Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, že obnovu konania v danom prípade je

potrebné povoliť vzhľadom na legislatívnu zmenu ust. § 212 Tr. Zákona, je pravdou tá

skutočnosť, že 005 Z.z. bol novelizovaný ohľadom trestného činu

krádeže podľa § 212 Tr. Zák. Táto novelizácia nadobudla účinnosť 1.8.2019, čo znamená,

že sa týka len trestných činov, ktoré neboli do tohto termínu právoplatne skončené.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný bol odsúdený v zmysle právoplatného

č. 300/2005, v znení , bol odsúdený v zmysle platného zákona a ani krajský

súd nevidí dôvod na zmenu, akej sa obžalovaný domáha. V danom prípade išlo o novelu Tr.

Zákona, nie o Nález Ústavného súdu SR, ktorý by vyslovil nesúlad s niektorými

ustanoveniami Tr. Zákona ako to bolo napr. v Náleze Ústavného súdu SR o neústavnosti

časti asperačnej zásady po sp. zn. .“

15. K citovanému odôvodneniu síce možno mať výhrady, pokiaľ ide o jeho stručnosť

či nepresnú terminológiu, avšak je z neho zrejmé, že kľúčovým dôvodom nepovolenia

obnovy konania bola neaplikovateľnosť novelizovaného ustanovenia vo veci sťažovateľa.

16. Podľa sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá

podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu

a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje

a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

17. Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia je vo všeobecnosti pre posúdenie

trestnosti činu a ukladanie trestu možné aplikovať len taký zákon, ktorý je účinný v čase

spáchania činu. Na neskoršie priaznivejšie ustanovenie je pri ukladaní trestu možné

prihliadnuť len vtedy, ak tento priaznivejší zákon nadobudol účinnosť pred vynesením

rozsudku. To nie je prípad sťažovateľa, keďže rozsudok v jeho veci bol okresným súdom

vynesený 16. novembra 2017, v odvolacom konaní bol vynesený 28. februára 2018 a novela

nadobudla účinnosť 1. augusta 2019.

18. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa skutočnosťou skôr neznámou podľa

odsekov 1 až 3 je aj

a) rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím

prokurátora alebo súdu Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli

porušené základné ľudské práva alebo slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto

rozhodnutia nemožno inak napraviť,

b) strata účinnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia podľa

voči rozsudku vydanému na základe aplikácie takého právneho

predpisu jeho časti alebo niektorého ustanovenia, ak tento rozsudok nadobudol

právoplatnosť, ale nebol vykonaný.

19. Novelizáciu ustanovenia nemožno subsumovať pod legálny

pojem „skutočnosť súdu skôr neznáma“, jednak preto, že nie je vymenovaná v § 394 ods. 4

, ale najmä s poukazom na citované znenie .

20. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným

a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje ústavnú sťažnosť sťažovateľa za

zjavne neopodstatnenú, a teda nespôsobilú byť dôvodom zrušenia napadnutého uznesenia

krajského súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa .

22. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 nemôže uplatniť právomoci, ktoré mu patria v konaní o súlade právnych

predpisov podľa . V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny

názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať

len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich

nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného

rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje

výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako

súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež

, , ). Z citovaného teda predovšetkým vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný

ods. 2 , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou

atrahovať právomoc pléna ústavného súdu (porovnaj ).

23. Navyše, do právomoci ústavného súdu vymedzenej v nepatrí

rozhodovanie o „súlade“ právnych názorov či zjednocujúcich stanovísk so zákonom, ako to

sťažovateľ označil. Konanie o súlade právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou tiež môže

iniciovať len a taxatívne vymedzený okruh subjektov,

a to najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej

republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti s prejednávanou vecou, generálny

prokurátor Slovenskej republiky, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky, ak ide

o právny predpis týkajúci sa výkonu súdnictva, a verejný ochranca práv. Vzhľadom

na uvedené nie je možné iniciovať konanie o súlade právnych predpisov iným subjektom –

sťažovateľom a zároveň označené zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu nie je

spôsobilým predmetom prieskumu ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov

podľa .

24. Ústavný súd v závere konštatuje, že nepovažoval za účelné a hospodárne

odstraňovať nedostatok povinného právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred

ústavným súdom o tejto ústavnej sťažnosti, pretože vzhľadom na charakter uplatňovaných

námietok už pri predbežnom posúdení veci ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie ochrany

ústavnosti, čo by nebolo možné odstrániť ani prípadným zastúpením advokátom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu