Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 187/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a základného práva

na obhajobu podľa postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi

a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte

ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ

podal 24. októbra 2017 Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie

obnovy konania, ktoré sa skončilo rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2014, právoplatným 15. októbra 2015, v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 15. októbra 2015 (ďalej len „trestné konanie“). Okresný súd

uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2018 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“) návrh sťažovateľa zamietol podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pretože nezistil podmienky

obnovy trestného konania podľa .

3.1 Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku ako nedôvodnú zamietol. Napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené

6. februára 2019.

3.2 Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd zamietnutím jeho sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu porušil jeho v ústavnej sťažnosti označené základné práva tým,

že „si v plnom rozsahu osvojil odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a tieto v podstate

skopíroval do svojho“. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že krajský súd ako „súd

sťažnostný nenapravil vytýkané chyby, je to preto on, kto nesie plnú zodpovednosť

za porušenie mojich práv“.

3.3 Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd pochybil, keď odmietol vykonať ním

navrhované dôkazy, a to výpovede svedkov a fotodokumentáciu zo zájazdu do Holandska,

a vysporiadal sa s nimi „iba povrchne a formalisticky bez materiálneho posúdenia týchto

dôkazov a zhodnotenia ich obsahu“. Sťažovateľ okresnému súdu taktiež vytkol, že

bagatelizoval a riadne nevyhodnotil fakt, že osobné motorové vozidlo, do kufra ktorého mal

byť poškodený naložený, nemalo v roku 1997 konštatované evidenčné číslo. Tieto podľa

názoru sťažovateľa pochybenia okresného súdu nenapravil ani krajský súd, a preto považuje

napadnuté uznesenie za svojvoľné a arbitrárne.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol, že krajský súd svojím

postupom a napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , aby zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

4.1 V závere ústavnej sťažnosti zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd

o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom „vzhľadom k tomu, že

sa nachádzam vo výkone trestu odňatia slobody a... moja finančná situácia mi neumožňuje

si obhajcu zvoliť“.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho

základných práv podľa a napadnutým uznesením krajského

súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd

nenapravil sťažovateľom tvrdené pochybenia okresného súdu, ktorý zamietol jeho návrh

na obnovu trestného konania, keď:

- nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy (výsluch troch svedkov, ktorí neboli

známi a vypočutí počas pôvodného súdneho konania, a fotodokumentáciu zo zájazdu

do Holandska, ktoré mali preukázať, že sa v čase spáchania skutku nachádzal v zahraničí);

- bagatelizoval z jeho pohľadu dôležitý fakt (evidenčné číslo osobného motorového

vozidla uvedené aj v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku).

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal predovšetkým na tú skutočnosť, že

krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia plne stotožnil s odôvodnením uznesenia

okresného súdu, čo považuje za nesprávne a porušujúce ním označené základné práva.

Súčasne sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

pre konanie pred ústavným súdom.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2018

13. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

14. V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany

(m. m. , ).

15. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka

vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka

úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

16. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

aj z obsahu uznesenia okresného súdu v predmetnom konaní v súlade so svojím ustáleným

právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože tieto konania z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Taktiež v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92,

body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového súdu, ako aj druhostupňového

súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

17. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu, ktorým

zamietol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy trestného konania, ústavný súd

v súvislosti s predloženou argumentáciou poukazuje na tie časti odôvodnenia uznesenia

okresného súdu, ktoré považoval za relevantné a zopakoval ich aj krajský súd v namietanom

uznesení:

«Návrhy odsúdených sa svojím obsahom týkajúcim sa toho, že

(poškodený, pozn.) žije niekde vo Francúzsku a že odsúdený bol v čase spáchania

skutku vo Holandsku na výstave kvetov, v podstate nevymykali z obrany odsúdených

a prezentovanej pred odvolacím súdom, s ktorou sa odvolací súd vo svojom

uznesení sp. zn. aj na stranách 9 a 10 aj vysporiadal; z tohto dôvodu súd

I. stupňa odmietol vykonať dôkaz vypočutím účastníkov zájazdu. Odsúdení neuviedli žiadne

nové skutočnosti, všetky nové skutočnosti, o ktorých sa zmieňovali vo svojich návrhoch

na obnovu konania, neboli podložené novými dôkazmi. Súd z vykonaného dokazovania

zistil, že vypočutá svedkyňa , ktorá nebola v pôvodnom konaní vypočutá,

evidentne pri svojej výpovedi zavádzala súd I. stupňa, keď uviedla, že na jeseň bola v ich

obci rozkopávka. Obecný úrad obce jej tvrdenie vyvrátil, keď súdu písomne

oznámil, že rozkopávka obce začala až v marci 1998. Preto súd aj v ostatnom považoval

všetky tvrdenia tejto svedkyne za klamlivé. Súd I. stupňa, napriek tomu, že odvolací sa

vysporiadal aj obranou odsúdeného ohľadne toho, že žije vo

Francúzsku, toto jeho tvrdenie preveril (toto odvolacím súdom nebolo preverované) a

jednoznačne cez Interpol zistil, že takáto osoba v zahraničí nežije. Ani fakt, že vozidlo BMW

318, do kufra ktorého bol naložený, nemalo v roku 1997 EČV: , tak

ako bolo uvedené aj v skutkovej vete rozsudku, nemal vplyv na rozhodnutie o povolení

obnovy konania, pretože na základe tohto dôkazu by nedošlo k inému rozhodnutiu vo veci.

Hodnotenie dôkazov v rámci tzv. obnovovacieho konania sa sústreďuje len na zistenia,

či navrhovaný dôkaz sám, alebo v spojení s inými už vykonaným dôkazmi môže viesť

k inému rozhodnutiu vo veci a uvedený rozsah by hodnotenie dôkazov nemalo prekračovať.

Súd I. stupňa zdôraznil, že úlohou obnovy konania ako mimoriadneho opravného

prostriedku nie je doplňovať dokazovanie z pôvodného konania, ale rozhodnúť, či vyšli

najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe, alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Odsúdení vo svojich podaniach podľa vyššie rozvedeného neuviedli žiadne nové skutočnosti

a dôkazy, ktoré by mohli samy o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr

známymi odôvodniť iné rozhodnutie o ich vine. Súd I. stupňa uviedol, že odsúdení

opakovaním obrany prezentovanej v pôvodnom konaní o tom, že nebohý ešte žije a že

odsúdený nemohol byť účastný „vraždy“, lebo bol práve v tom čase Holandsku, sa

mylne domnievali, že takýmto podaniami zvrátia pre nich nepriaznivý právoplatný

odsudzujúci rozsudok. Už odvolací súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil obranu

odsúdeného ako účelovú poukazujúc na skutočnosť, že iba z predloženej

fotodokumentácie jednoznačne nevyplynulo, že by sa mal odsúdený zúčastniť výletu

do Holandska práve v inkriminovanom čase a túto obranu potvrdzujúca výpoveď svedkyne

bola pôvodne konajúci súdmi vyhodnotená ako účelová pre blízky vzťah

k odsúdenému . V tejto súvislosti sa javilo, že práve túto argumentáciu

odvolacieho súdu využili odsúdení pri podávaní návrhu na obnovu konania a ako nový

dôkaz označili výpovede účastníkov zájazdu, teda už sa neodvolávali len na fotografie

zo zájazdu a výpoveď svedkyne , ktoré boli považované za účelové... Súd

I. stupňa všetky odsúdenými „novonavrhnuté“ dôkazy nepovažoval za nové, ktoré by neboli

súdu známe v pôvodnom konaní a pre ktoré by bolo možné obnovu konania povoliť. Súd nie

je povinný vykonať akýkoľvek dôkaz navrhnutý odsúdenými alebo ktoré neboli vykonané

v pôvodnom konaní pred súdom. Posúdenie, ktoré dôkazy súd vykoná je súčasťou diskrečnej

právomoci súdu. Takéto návrhy na vykonanie dokazovania mohli odsúdení využiť

a uplatňovať v pôvodnom konaní, nie v konaní obnovovacom. Súd I. stupňa vyhodnotil, že

návrhy odsúdených na obnovu konania neobsahovali žiadne nové skutočnosti ani dôkazy

skôr neznáme, ktoré by vyšli najavo po právoplatnosti rozhodnutia v merite veci a ktoré by

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli zmeniť pôvodné právoplatné

rozhodnutie o vine a o treste odsúdených.»

18. K argumentácii okresného súdu týkajúcej sa nesplnenia podmienok obnovy

trestného konania krajský súd doplnil, že „účelom obnovy konania nie je vykonanie

dokazovania na verejnom zasadnutí v nadväznosti na novotvrdené skutočnosti a dôkazy

a týmto spôsobom zisťovať ich nový obsah alebo výsledok dôkazov v pôvodnom konaní, ale

iba posúdiť, či tvrdené nové skutočnosti, ktoré nevyhnutne musia byť preukázané

konkrétnymi dôkazmi s konkrétnym obsahom, sú spôsobilé za podmienok podľa § 394 odsek

1 odôvodniť iné rozhodnutie a nie je povinnosťou súdu overovať

navrhovateľom iba tvrdené a nepreukázané skutočnosti a dôkazné bremeno je

na odsúdenom, aby tvrdené skutočnosti, ktoré majú byť novým dôkazom, aj preukázal.

Je nesprávna predstava odsúdených, že súd v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania

je povinný bez ďalšieho preverovať spôsob ich obhajoby, navyše opakovaný z pôvodného

konania, t.j. z konania pred okresným súdom v konaní pod sp. zn. ,

pred odvolacím súdom v konaní pod sp. zn. a taktiež v konaní o mimoriadnom

opravnom prostriedku, ktorá je v celom rozsahu totožná s obsahom návrhov na obnovu

konania v prípade oboch odsúdených a s ktorou sa vysporiadali súdy všetkých stupňov

a s ktorou skutočnosťou sa vecne správne vysporiadal súd I. stupňa v napadnutom

uznesení.“. Vzhľadom na uvedené krajský súd uzavrel, že „súd považoval rozhodnutie súdu

I. stupňa za vecne správne a zákonné a odôvodnené v súlade s ustanovením § 176 odsek 2

, a preto sťažnosti odsúdených podľa písmeno c/

zamietol“.

19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

i po zmene právnej úpravy, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

20. Úloha ústavného súdu sa pri preskúmaní ústavnej sťažnosti obmedzila len

na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne

konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania,

resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.

21. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, z akých dôvodov sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a prečo

nepovažoval námietky sťažovateľa uplatnené v jeho sťažnosti za relevantné. Krajský súd

v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil, prečo považoval uznesenie okresného súdu

za správne a z akých dôvodov neboli splnené podmienky obnovy trestného konania.

22. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že argumentácia

krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu sa javí v danej veci ako

dostatočná a presvedčivá a nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Len

skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nemôže odôvodňovať

porušenie ním označených práv. Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej ústavnej

sťažnosti len pokračuje v tej istej argumentácii, ktorú už uviedol v sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu, pričom nedokázal spochybniť žiadny zo záverov, na ktorých krajský súd

založil napadnuté uznesenie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a napadnutým uznesením krajského súdu.

23. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia základného práva

na obhajobu podľa , tieto podľa názoru ústavného súdu nemajú žiadnu

relevanciu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu. Takéto tvrdenia

sťažovateľa by boli relevantné jedine v ústavnej sťažnosti smerujúcej proti konečnému

a právoplatnému rozhodnutiu všeobecných súdov v pôvodnom trestnom konaní. Ústavný

súd ale podotýka, že ak by aj táto ústavná sťažnosť sťažovateľa smerovala

proti rozhodnutiam všeobecných súdov v pôvodnom trestnom konaní, musel by ju

odmietnuť ako oneskorene podanú.

24. Z uvedených dôvodov treba ústavnú sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (bod 1 výroku rozhodnutia).

III.2 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

25. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže

ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

26. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu

žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne

splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery

odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti.

27. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc

ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná

ani zjavne neopodstatnená.

28. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne

neopodstatnenú, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , ).

29. Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).

30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu