Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 187/2020
PDF · 233.66 KB
No categories available
I. ÚS 187/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 99/2018 a jeho uznesením sp. zn. 4 Tos 99/2018
z 29. novembra 2018 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 99/2018 a jeho uznesením sp. zn. 4 Tos 99/2018
z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi
a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 prerokovaná v prvom senáte
ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovateľ
podal 24. októbra 2017 Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie
obnovy konania, ktoré sa skončilo rozsudkom okresného súdu sp. zn. 33 T 31/2010
zo 14. apríla 2014, právoplatným 15. októbra 2015, v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 To 46/2014 z 15. októbra 2015 (ďalej len „trestné konanie“). Okresný súd
uznesením sp. zn. 5 Nt 89/2016 zo 4. septembra 2018 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) návrh sťažovateľa zamietol podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pretože nezistil podmienky
obnovy trestného konania podľa § 394 Trestného poriadku.
3.1 Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku ako nedôvodnú zamietol. Napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené
6. februára 2019.
3.2 Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd zamietnutím jeho sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu porušil jeho v ústavnej sťažnosti označené základné práva tým,
že „si v plnom rozsahu osvojil odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a tieto v podstate
skopíroval do svojho“. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že krajský súd ako „súd
sťažnostný nenapravil vytýkané chyby, je to preto on, kto nesie plnú zodpovednosť
za porušenie mojich práv“.
3.3 Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd pochybil, keď odmietol vykonať ním
navrhované dôkazy, a to výpovede svedkov a fotodokumentáciu zo zájazdu do Holandska,
a vysporiadal sa s nimi „iba povrchne a formalisticky bez materiálneho posúdenia týchto
dôkazov a zhodnotenia ich obsahu“. Sťažovateľ okresnému súdu taktiež vytkol, že
bagatelizoval a riadne nevyhodnotil fakt, že osobné motorové vozidlo, do kufra ktorého mal
byť poškodený naložený, nemalo v roku 1997 konštatované evidenčné číslo. Tieto podľa
názoru sťažovateľa pochybenia okresného súdu nenapravil ani krajský súd, a preto považuje
napadnuté uznesenie za svojvoľné a arbitrárne.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol, že krajský súd svojím
postupom a napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy, aby zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.
4.1 V závere ústavnej sťažnosti zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd
o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom „vzhľadom k tomu, že
sa nachádzam vo výkone trestu odňatia slobody a... moja finančná situácia mi neumožňuje
si obhajcu zvoliť“.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského
súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd
nenapravil sťažovateľom tvrdené pochybenia okresného súdu, ktorý zamietol jeho návrh
na obnovu trestného konania, keď:
- nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy (výsluch troch svedkov, ktorí neboli
známi a vypočutí počas pôvodného súdneho konania, a fotodokumentáciu zo zájazdu
do Holandska, ktoré mali preukázať, že sa v čase spáchania skutku nachádzal v zahraničí);
- bagatelizoval z jeho pohľadu dôležitý fakt (evidenčné číslo osobného motorového
vozidla uvedené aj v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku).
Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal predovšetkým na tú skutočnosť, že
krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia plne stotožnil s odôvodnením uznesenia
okresného súdu, čo považuje za nesprávne a porušujúce ním označené základné práva.
Súčasne sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
pre konanie pred ústavným súdom.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 99/2018 z 29. novembra 2018
13. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou
konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
14. V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany
(m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
15. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka
vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka
úspechu v konaní pred všeobecným súdom.
16. Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
aj z obsahu uznesenia okresného súdu v predmetnom konaní v súlade so svojím ustáleným
právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože tieto konania z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Taktiež v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92,
body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového súdu, ako aj druhostupňového
súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
17. Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom uznesenia okresného súdu, ktorým
zamietol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy trestného konania, ústavný súd
v súvislosti s predloženou argumentáciou poukazuje na tie časti odôvodnenia uznesenia
okresného súdu, ktoré považoval za relevantné a zopakoval ich aj krajský súd v namietanom
uznesení:
«Návrhy odsúdených sa svojím obsahom týkajúcim sa toho, že
(poškodený, pozn.) žije niekde vo Francúzsku a že odsúdený bol v čase spáchania
skutku vo Holandsku na výstave kvetov, v podstate nevymykali z obrany odsúdených
a prezentovanej pred odvolacím súdom, s ktorou sa odvolací súd vo svojom
uznesení sp. zn. 2To/46/2014 aj na stranách 9 a 10 aj vysporiadal; z tohto dôvodu súd
I. stupňa odmietol vykonať dôkaz vypočutím účastníkov zájazdu. Odsúdení neuviedli žiadne
nové skutočnosti, všetky nové skutočnosti, o ktorých sa zmieňovali vo svojich návrhoch
na obnovu konania, neboli podložené novými dôkazmi. Súd z vykonaného dokazovania
zistil, že vypočutá svedkyňa , ktorá nebola v pôvodnom konaní vypočutá,
evidentne pri svojej výpovedi zavádzala súd I. stupňa, keď uviedla, že na jeseň bola v ich
obci rozkopávka. Obecný úrad obce jej tvrdenie vyvrátil, keď súdu písomne
oznámil, že rozkopávka obce začala až v marci 1998. Preto súd aj v ostatnom považoval
všetky tvrdenia tejto svedkyne za klamlivé. Súd I. stupňa, napriek tomu, že odvolací sa
vysporiadal aj obranou odsúdeného ohľadne toho, že žije vo
Francúzsku, toto jeho tvrdenie preveril (toto odvolacím súdom nebolo preverované) a
jednoznačne cez Interpol zistil, že takáto osoba v zahraničí nežije. Ani fakt, že vozidlo BMW
318, do kufra ktorého bol naložený, nemalo v roku 1997 EČV: , tak
ako bolo uvedené aj v skutkovej vete rozsudku, nemal vplyv na rozhodnutie o povolení
obnovy konania, pretože na základe tohto dôkazu by nedošlo k inému rozhodnutiu vo veci.
Hodnotenie dôkazov v rámci tzv. obnovovacieho konania sa sústreďuje len na zistenia,
či navrhovaný dôkaz sám, alebo v spojení s inými už vykonaným dôkazmi môže viesť
k inému rozhodnutiu vo veci a uvedený rozsah by hodnotenie dôkazov nemalo prekračovať.
Súd I. stupňa zdôraznil, že úlohou obnovy konania ako mimoriadneho opravného
prostriedku nie je doplňovať dokazovanie z pôvodného konania, ale rozhodnúť, či vyšli
najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe, alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine.
Odsúdení vo svojich podaniach podľa vyššie rozvedeného neuviedli žiadne nové skutočnosti
a dôkazy, ktoré by mohli samy o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr
známymi odôvodniť iné rozhodnutie o ich vine. Súd I. stupňa uviedol, že odsúdení
opakovaním obrany prezentovanej v pôvodnom konaní o tom, že nebohý ešte žije a že
odsúdený nemohol byť účastný „vraždy“, lebo bol práve v tom čase Holandsku, sa
mylne domnievali, že takýmto podaniami zvrátia pre nich nepriaznivý právoplatný
odsudzujúci rozsudok. Už odvolací súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil obranu
odsúdeného ako účelovú poukazujúc na skutočnosť, že iba z predloženej
fotodokumentácie jednoznačne nevyplynulo, že by sa mal odsúdený zúčastniť výletu
do Holandska práve v inkriminovanom čase a túto obranu potvrdzujúca výpoveď svedkyne
bola pôvodne konajúci súdmi vyhodnotená ako účelová pre blízky vzťah
k odsúdenému . V tejto súvislosti sa javilo, že práve túto argumentáciu
odvolacieho súdu využili odsúdení pri podávaní návrhu na obnovu konania a ako nový
dôkaz označili výpovede účastníkov zájazdu, teda už sa neodvolávali len na fotografie
zo zájazdu a výpoveď svedkyne , ktoré boli považované za účelové... Súd
I. stupňa všetky odsúdenými „novonavrhnuté“ dôkazy nepovažoval za nové, ktoré by neboli
súdu známe v pôvodnom konaní a pre ktoré by bolo možné obnovu konania povoliť. Súd nie
je povinný vykonať akýkoľvek dôkaz navrhnutý odsúdenými alebo ktoré neboli vykonané
v pôvodnom konaní pred súdom. Posúdenie, ktoré dôkazy súd vykoná je súčasťou diskrečnej
právomoci súdu. Takéto návrhy na vykonanie dokazovania mohli odsúdení využiť
a uplatňovať v pôvodnom konaní, nie v konaní obnovovacom. Súd I. stupňa vyhodnotil, že
návrhy odsúdených na obnovu konania neobsahovali žiadne nové skutočnosti ani dôkazy
skôr neznáme, ktoré by vyšli najavo po právoplatnosti rozhodnutia v merite veci a ktoré by
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli zmeniť pôvodné právoplatné
rozhodnutie o vine a o treste odsúdených.»
18. K argumentácii okresného súdu týkajúcej sa nesplnenia podmienok obnovy
trestného konania krajský súd doplnil, že „účelom obnovy konania nie je vykonanie
dokazovania na verejnom zasadnutí v nadväznosti na novotvrdené skutočnosti a dôkazy
a týmto spôsobom zisťovať ich nový obsah alebo výsledok dôkazov v pôvodnom konaní, ale
iba posúdiť, či tvrdené nové skutočnosti, ktoré nevyhnutne musia byť preukázané
konkrétnymi dôkazmi s konkrétnym obsahom, sú spôsobilé za podmienok podľa § 394 odsek
1 Trestného poriadku odôvodniť iné rozhodnutie a nie je povinnosťou súdu overovať
navrhovateľom iba tvrdené a nepreukázané skutočnosti a dôkazné bremeno je
na odsúdenom, aby tvrdené skutočnosti, ktoré majú byť novým dôkazom, aj preukázal.
Je nesprávna predstava odsúdených, že súd v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania
je povinný bez ďalšieho preverovať spôsob ich obhajoby, navyše opakovaný z pôvodného
konania, t.j. z konania pred okresným súdom v konaní pod sp. zn. 33T/31/2010,
pred odvolacím súdom v konaní pod sp. zn. 2To/46/2014 a taktiež v konaní o mimoriadnom
opravnom prostriedku, ktorá je v celom rozsahu totožná s obsahom návrhov na obnovu
konania v prípade oboch odsúdených a s ktorou sa vysporiadali súdy všetkých stupňov
a s ktorou skutočnosťou sa vecne správne vysporiadal súd I. stupňa v napadnutom
uznesení.“. Vzhľadom na uvedené krajský súd uzavrel, že „súd považoval rozhodnutie súdu
I. stupňa za vecne správne a zákonné a odôvodnené v súlade s ustanovením § 176 odsek 2
Trestného poriadku, a preto sťažnosti odsúdených podľa § 193 odsek 1 písmeno c/
Trestného poriadku zamietol“.
19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
20. Úloha ústavného súdu sa pri preskúmaní ústavnej sťažnosti obmedzila len
na kontrolu, či všeobecné súdy pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí postupovali ústavne
konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania,
resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania.
21. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnil, z akých dôvodov sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu a prečo
nepovažoval námietky sťažovateľa uplatnené v jeho sťažnosti za relevantné. Krajský súd
v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysvetlil, prečo považoval uznesenie okresného súdu
za správne a z akých dôvodov neboli splnené podmienky obnovy trestného konania.
22. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd konštatuje, že argumentácia
krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu sa javí v danej veci ako
dostatočná a presvedčivá a nenesie známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Len
skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, sama osebe nemôže odôvodňovať
porušenie ním označených práv. Je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ v podanej ústavnej
sťažnosti len pokračuje v tej istej argumentácii, ktorú už uviedol v sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu, pričom nedokázal spochybniť žiadny zo záverov, na ktorých krajský súd
založil napadnuté uznesenie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú
súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením krajského súdu.
23. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, tieto podľa názoru ústavného súdu nemajú žiadnu
relevanciu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu. Takéto tvrdenia
sťažovateľa by boli relevantné jedine v ústavnej sťažnosti smerujúcej proti konečnému
a právoplatnému rozhodnutiu všeobecných súdov v pôvodnom trestnom konaní. Ústavný
súd ale podotýka, že ak by aj táto ústavná sťažnosť sťažovateľa smerovala
proti rozhodnutiam všeobecných súdov v pôvodnom trestnom konaní, musel by ju
odmietnuť ako oneskorene podanú.
24. Z uvedených dôvodov treba ústavnú sťažnosť sťažovateľa považovať za zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (bod 1 výroku rozhodnutia).
III.2 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
25. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
26. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne
splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
27. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná
ani zjavne neopodstatnená.
28. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne
neopodstatnenú, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017).
29. Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu