Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 178/2020
PDF · 236.34 KB
No categories available
III. ÚS 178/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Janou Viktóriou Žvachovou, Včelárska 21, Bratislava, pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, bližšie nekonkretizovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 126/2005, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 236/2018 z 8. apríla 2019 a postupom, ktorý mu predchádzal,
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a napadnutého uznesenia, sťažnostná
argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, bližšie
nekonkretizovaného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 126/2005 (ďalej len „napadnuté konanie“), uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 236/2018
z 8. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý mu predchádzal.
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že 10. júna 2016 podala dovolanie
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 430/2013 z 9. marca 2016,
ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 126/2005 zo 7. januára 2013,
ktorým súd určil, že závet poručiteľky, v ktorom ustanovila sťažovateľku za závetnú
dedičku, je neplatný. Dovolanie si sťažovateľka pre krátkosť času koncipovala sama,
keďže jej vtedajší právny zástupca nejavil o vec záujem a po neúspechu v odvolacom
konaní odmietol spísať dovolanie a ďalej sťažovateľku zastupovať. Ďalší oslovení advokáti
podľa sťažovateľky takisto odmietli spísať dovolanie.
3. Uznesením č. k. 7 C 126/2005-580 z 13. júna 2016 okresný súd vyzval
sťažovateľku na odstránenie vád dovolania, a to na doloženie plnej moci udelenej
advokátovi v lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Sťažovateľka podala proti tomuto
uzneseniu odvolanie, v ktorom navrhla predĺženie uvedenej 10-dňovej lehoty na lehotu
15 dní od doručenia rozhodnutia Centra právnej pomoci o žiadosti sťažovateľky
o ustanovenie advokáta. Podľa nej krátkou 10-dňovou lehotou ju okresný súd dostal
do ťažko riešiteľnej situácie.
4. Sťažovateľka sa 31. októbra 2016 dohodla na zastupovaní s advokátskou
kanceláriou LG Legal, s. r. o., konajúcou advokátkou JUDr. Luciou Gálovou. Podľa
tvrdenia sťažovateľky plnomocenstvo v ten istý deň odniesla okresnému súdu jej priateľka
. Rovnako ho mal na súd poslať aj zvolený advokát.
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu
nepredloženia plnomocenstva na zastupovanie advokátom.
6. Sťažovateľka vytkla porušenie svojich práv postupom okresného súdu, ktorý vec
predložil na rozhodnutie najvyššiemu súdu bez toho, aby jej odvolanie proti uzneseniu
na odstránenie vád dovolania predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Poukázala
aj na to, že okresný súd nezaložil do súdneho spisu plnomocenstvo pre advokátku
JUDr. Gálovú (LG Legal, s. r. o.). Sťažovateľka tiež vytkla, že najvyšší súd odmietol
dovolanie s poukazom na jej procesnú pasivitu s odôvodnením, že neboli splnené
podmienky konania, pričom nevzal do úvahy podané odvolanie proti uzneseniu
na odstránenie vád dovolania. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd mal spis vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie vo veci jej odvolania. Sťažovateľka konštatovala, že
uznesenie na odstránenie vád dovolania nenadobudlo právoplatnosť, pričom zároveň vady
odstránila predložením plnomocenstva pre advokátsku kanceláriu LG Legal, s. r. o.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , , bytom
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 236/2018
zo dňa 08.04.2019 a konaním, ktoré mu predchádzalo a konaním Okresného súdu
Bratislava III vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/126/2005 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 236/2018 zo dňa 08.04.2019 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Okresný súd Bratislava III sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť sťažovateľovi , , bytom
trovy konania v sume 346,26 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu na účet právnej zástupkyne advokátky JUDr. Jany Viktórii Žvachovej.“
8. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi
Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola vec
predbežne prerokovaná v treťom senáte ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka
(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
19. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
20. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
21. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pričom k porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, napadnutým uznesením najvyššieho súdu
o odmietnutí dovolania sťažovateľky z dôvodu nepredloženia plnomocenstva
na zastupovanie advokátom a postupom, ktorý mu predchádzal.
22. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vytkla predovšetkým skutočnosť, že okresný
súd predložil vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu bez toho, aby jej odvolanie
proti uzneseniu na odstránenie vád dovolania č. k. 7 C 126/2005-580 z 13. júna 2016
predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu, toto uznesenie podľa nej nenadobudlo
právoplatnosť, pričom zároveň vady mala odstrániť predložením plnomocenstva
pre advokátsku kanceláriu LG Legal, s. r. o., okresnému súdu.
23. K predmetným námietkam ústavný súd uvádza, že preskúmal podanie
sťažovateľky zo 7. júla 2016 doručené okresnému súdu 8. júla 2016 označené ako
„Odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu v Bratislave III sp. zn. 7C/126/2005-580
zo dňa 13.06.2016“, pričom z jeho obsahu vyplýva, že sťažovateľka namieta iba príliš
krátku lehotu na odstránenie vád dovolania, opisuje okolnosti odôvodňujúce predĺženie
lehoty a navrhuje predĺženie 10-dňovej lehoty uvedenej v uznesení č. k. 7 C 126/2005-580
z 13. júna 2016 na 15 dní od doručenia rozhodnutia Centra právnej pomoci o jej žiadosti
o ustanovenie advokáta.
24. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené podanie sťažovateľky
označené ako odvolanie, v ktorom iba žiadala o predĺženie lehoty na odstránenie vád
dovolania, bolo podané už za účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), kým podanie jej dovolania i výzva
okresného súdu realizovaná uznesením č. k. 7 C 126/2005-580 z 13. júna 2016 spadajú
do obdobia účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
25. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
26. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno
uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových
tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
27. Podľa § 241 ods. 1 druhej vety OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,
pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho
koná.
28. Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie,
aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje
náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve
súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa
dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.
29. Podľa § 447 písm. e) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené
podmienky podľa § 429.
30. Okresný súd teda v súlade s § 241 ods. 4 OSP vyzval sťažovateľku na doplnenie
jej dovolania a poučil ju o následkoch neodstránenia vád dovolania.
31. Najvyšší súd v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„Civilný sporový poriadok upravuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorá
spočíva v tom, že dovolateľ bez právnického vzdelania musí byť v dovolacom konaní
zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 prvá veta v spojení s § 429 ods. 2 písm. a/ CSP). Pokiaľ
dovolateľ nie je zastúpený advokátom, ide o vadu konania, ktorá je odstrániteľná, avšak len
dovolateľom.
6. V danom prípade súd prvej inštancie uznesením vyzval žalovanú, aby odstránila
nedostatok predmetnej osobitnej podmienky dovolacieho konania (č. 1. 580 spisu).
Následne žalovaná požiadala súd prvej inštancie o predĺženie stanovenej lehoty (z 10 -
dňovej na 15 - dňovú lehotu) na doplnenie požadovaných nedostatkov, nakoľko si podala
žiadosť do Centra právnej pomoci o ustanovenie advokáta (č. 1. 583). Dňa 8. septembra
2016 Centrum právnej pomoci vydalo rozhodnutie o nepriznaní nároku na poskytnutie
právnej pomoci žalovanej, a to z dôvodu, že nesplnila v stanovenej lehote všetky podmienky,
ktoré ustanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13. septembra 2016. Vyššie uvedené informácie boli poskytnuté Centrom
právnej pomoci (č. 1. 605), a to na žiadosť súdu prvej inštancie (č. 1. 602).
...
8. Najvyšší súd konštatuje, že v dôsledku procesnej pasivity dovolateľky zostala
nesplnená osobitná podmienka dovolacieho konania (§ 429 ods. 1 CSP) a nenastali také
právne účinky, v dôsledku ktorých by bolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum.“
32. Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú
sťažovateľkou nijako nespochybnené skutočnosti, že 8. septembra 2016 Centrum právnej
pomoci vydalo rozhodnutie o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci
sťažovateľke, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 2016.
Sťažovateľka vo svojom podaní zo 7. júla 2016 navrhla predĺženie 10-dňovej lehoty
uvedenej v uznesení č. k. 7 C 126/2005-580 z 13. júna 2016 na 15 dní od doručenia
rozhodnutia Centra právnej pomoci o jej žiadosti o ustanovenie advokáta. Z uvedeného
vyplýva, že samotnou sťažovateľkou navrhovaná predĺžená 15-dňová lehota uplynula
28. septembra 2016 (počítaná od 13. septembra 2016, keď rozhodnutie Centra právnej
pomoci o žiadosti sťažovateľky nadobudlo právoplatnosť), pričom sťažovateľkou
deklarované plnomocenstvo pre advokátsku kanceláriu LG Legal, s. r. o., ktoré malo byť
doručené okresnému súdu, je datované až na 31. október 2016, teda po uplynutí
sťažovateľkou navrhovanej predĺženej lehoty. V popísaných okolnostiach ústavný súd
nepovažuje sťažovateľkinu argumentáciu o tom, že okresný súd nepostupoval správne,
keď jej odvolanie nepredložil odvolaciemu súdu, za ústavne relevantnú. Z hľadiska
možného dopadu eventuálneho nesprávneho postupu okresného súdu po podaní odvolania
sťažovateľky na jej základné právo na súdnu ochranu a na jej právo na spravodlivé súdne
konanie je v konkrétnych súvislostiach prejednávanej veci podstatné iba to,
že do 31. októbra 2016 nebolo o jej dovolaní rozhodnuté.
33. Pokiaľ následne sťažovateľka argumentuje, že zabezpečila prostredníctvom
svojej priateľky predloženie plnomocenstva z 31. októbra 2016
pre advokátsku kanceláriu LG Legal, s. r. o., okresnému súdu a že okresný súd nezaložil
predmetné plnomocenstvo do súdneho spisu, ústavný súd k tomu uvádza, že predmetné
tvrdenia sťažovateľka hodnoverne nepreukázala. Okolnosti predloženia uvedeného
plnomocenstva okresnému súdu sú iba v rovine tvrdení a na kópii plnomocenstva priloženej
k ústavnej sťažnosti absentuje prezentačná pečiatka okresného súdu. Pokiaľ ide o k ústavnej
sťažnosti priložené podanie , ,
, z 5. júla 2019, adresované okresnému súdu, v ktorom opisuje okolnosti udelenia
plnomocenstva z 31. októbra 2016 a uvádza jeho osobné odovzdanie do podateľne
okresného súdu, toto podanie nemožno považovať za dôkaz doručenia plnomocenstva
okresnému súdu. Podanie nemá charakter čestného vyhlásenia a ani z neho nevyplýva, že by
si podávajúca bola vedomá následkov nepravdivého čestného vyhlásenia.
34. Z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol priznať sťažovateľkinej
argumentácii ani dôkaznej situácii, ktorú predloženými prílohami svojej sťažnosti navodila,
dôvodnosť a relevanciu vyššiu než opisu a hodnoteniu skutkového stavu (konštatovaná
procesná pasivita sťažovateľky), ktorý za základ svojho napadnutého uznesenia pojal
najvyšší súd a ktorý právne posúdil tak, že „zostala nesplnená osobitná podmienka
dovolacieho konania (§ 429 ods. 1 CSP)...“. Závery najvyššieho súdu sú v napadnutom
uznesení riadne zdôvodnené a uznesenie nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti
ani arbitrárnosti.
35. Ústavný súd vzhľadom aj na uvedené nezistil také zásahy do práv sťažovateľky,
a to ani zo strany okresného súdu ako ani zo strany najvyššieho súdu, ktoré by boli
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani
k záveru, že by bol výklad okresného súdu a najvyššieho súdu z ústavného hľadiska
neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľkou označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
36. Ústavný súd tak dospel k záveru, že medzi napadnutým postupom okresného
súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv.
37. Pokiaľ sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti napáda aj postup najvyššieho
súdu, ústavný súd konštatuje, že tento postup bol uzavretý, a teda aj konzumovaný
samotným rozhodnutím najvyššieho súdu.
38. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, vzhľadom na už uvedené skutočnosti nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto
základného práva.
40. Sťažovateľka sa v petite ústavnej sťažnosti domáha aj vyslovenia porušenia práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak bez toho, aby ich bližšie špecifikovala, keďže uvedeným
ustanovením sa priznáva viacero základných práv (základné právo na verejné prerokovanie
veci, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania, základné právo
na právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, základné právo na právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom). Sťažovateľkina sťažnosť tak nespĺňa náležitosť
podľa § 123 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde, ktorý vyžaduje, aby v sťažnosti bolo
riadne označené základné právo a sloboda, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí.
Z popísaného nedostatku sťažnosti kontinuálne vyplýva aj ďalší, spočívajúci v tom,
že sťažovateľka ústavne relevantným spôsobom neodôvodnila porušenie niektorého
zo základných práv plynúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje,
že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona
o ústavnom súde je povinnosť sťažovateľa uviesť nielen konkrétne skutkové,
ale aj konkrétne právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho
základných práv a slobôd. Keďže ústavná sťažnosť neobsahuje v tomto smere relevantné
odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 123
ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
41. Ústavný súd pripomína, že uplatnenie jeho právomocí je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný
súd opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom súde). Osobitne to platí v prípadoch,
v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
advokátom (m. m. III. ÚS 334/09).
42. Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia ústavnej sťažnosti významné
procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal
skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným
súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie ústavnej sťažnosti
obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Nevyhnutnou
podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je teda vznesenie relevantných námietok zo strany
sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných
práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inou aktivitou
alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo
záujmovej samosprávy, súdu atď.).
43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované
právne zastúpenie sťažovateľky ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti
(zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu