Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 218/2020
PDF · 407.12 KB
No categories available
I. ÚS 218/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti AGRODATE s. r. o., Folkušová 108, IČO 36 401 714, zastúpenej
advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Michal Ševčík, PhD., vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 165/2019-202 z 20. novembra 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRODATE s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti AGRODATE s. r. o.,
Folkušová 108, IČO 36 401 714 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 165/2019-202
z 20. novembra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 2. novembra 2016 sa sťažovateľka
domáhala proti obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 1 000 €
z titulu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôsledkom mylnej platby sťažovateľky
v prospech bankového účtu č. vedeného žalobkyňou, majiteľa
ktorého považuje sťažovateľka za neexistujúci subjekt. Okresný súd rozsudkom
č. k. 23 Cb 8/2017-157 z 3. apríla 2019 žalobu zamietol ako nedôvodnú. Z odôvodnenia
uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru,
že žalovaná nebola v konaní pasívne vecne legitimovaná, že sa nemohla bezdôvodne
obohatiť na úkor sťažovateľky, keďže bankový účet, v prospech ktorého sťažovateľka
vykonala platbu, žalovaná zriadila a viedla pre subjekt
, ktoré vzhľadom na všeobecne záväzné právne predpisy
účinné v čase jeho založenia nemožno považovať za neexistujúci subjekt.
3. Na základe odvolania sťažovateľky, v ktorom namietala, že predmetný bankový
účet žalovaná vedie „v rozpore so zákonom o bankách“ a že žalovaná sťažovateľke
neposkytla údaje o jeho majiteľovi, krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 165/2019-202
z 20. novembra 2019 rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 8/2017-157 z 3. apríla 2019
potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“). V odôvodnení uvedeného rozhodnutia krajský súd uviedol, že nie je pravdivé
tvrdenie sťažovateľky, že jej žalovaná neposkytla údaje o príjemcovi platby, a že účet
v prospech ktorého sťažovateľka platila, existuje. Nič na tom nemení ani skutočnosť,
že sa zmenili právne predpisy týkajúce sa právnej subjektivity pozemkových spoločenstiev.
4. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc námietky,
ktoré vzniesla v podanom odvolaní, v ústavnej sťažnosti krajskému súdu vytýka,
že „nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom založil právnu neistotu ohľadne
konania bánk v postavení žalovaného, kedy žalobca využijúc všetky dostupné prostriedky
je napokon neúspešný voči tomu, kto 1.000 EUR prijal a má ich v držbe – t. j. žalovaný...
Keďže zaplatenie 1.000 EUR vylučuje dovolanie pre nízku hodnotu sporu, príslušným
je jedine Ústavný súd SR, aby konštatoval, že rozsudok porušovateľa zasiahol do uvedených
práv sťažovateľa.“.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje
len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 165/2019-202
z 20. novembra 2019 (bod 3), ktoré sťažovateľka považuje za nedostatočne odôvodnené
(bod 4).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch.
15. Podľa § 55 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je neprípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,
v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky
konania boli splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu alebo
d) to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
16. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
17. Z dôvodovej správy k zákonu o ústavnom súde vyplýva, že „neprípustnosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom znamená, že zákon zakazuje ústavnému
súdu konať o návrhu, hoci má na rozhodnutie právomoc. Dôvodmi, pre ktoré je návrh
na začatie konania pred ústavným súdom neprípustný, sú: prekážka veci rozsúdenej,
prekážka už začatého konania, ústavný zákaz na podanie opravného prostriedku
proti rozhodnutiu ústavného súdu (čl. 133 ústavy, časť vety pred bodkočiarkou)
a ďalšie dôvody, ktoré výslovne ustanovuje zákon, napríklad nevyčerpanie iných právnych
prostriedkov nápravy (§ 132 ods. 2, § 142 ods. 2). Prekážka veci rozsúdenej je zmiernená
prípustnosťou nového návrhu, ak dôvodom odmietnutia predchádzajúceho návrhu bolo
len nesplnenie podmienok konania. Napríklad v prípade, ak by ústavný súd odmietol
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy z dôvodu, že sťažnosťou bolo napadnuté neprávoplatné
rozhodnutie, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia je možné toto rozhodnutie
napadnúť novou sťažnosťou.“.
18. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu
jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva,
ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom
(m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní,
môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
19. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
21. „Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu,
a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených
s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu
a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutia spravodlivosti)“ [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017].
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľka
napriek poučeniu, že „proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa... v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii“, dovolanie
proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 420 písm. f) CSP nepodala.
23. Sťažovateľa nepodaním dovolania podľa § 420 písm. f) CSP proti napadnutému
rozsudku krajského súdu nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej priznáva zákon
na ochranu jej základných práv a slobôd.
24. Tvrdenie sťažovateľky, že „zaplatenie 1.000 EUR vylučuje dovolanie pre nízku
hodnotu sporu“, neobstojí, pretože v zmysle § 422 ods. 1 CSP neprípustnosť dovolania
v tzv. bagateľných sporoch je vylúčená iba vo vzťahu k § 421 ods. 1 CSP.
25. Sťažovateľka netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, preto neprichádzal do úvahy ani prípadný možný
postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
26. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu... Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
27. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
krajského súdu
28. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
29. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
30. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona
o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, keďže vo vzťahu
k nim neuviedla žiadne ústavne relevantné námietky.
31. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú podľa čl. 144
ods. 1 ústavy pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy (II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07).
32. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké
predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené
v Ústave Slovenskej republiky alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby
má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú
osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy
všaknemožno vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)
bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95).
33. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka
podľa čl. 20 ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom,
a nie aj s tými, ktorí sa usilujú o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym
názorom Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené
čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A,
1979, č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).
34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu