Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 256/2020
PDF · 450.96 KB
No categories available
I. ÚS 256/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica
Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Michaela Gáborík, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 Co 58/2017 z 24. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 83/2018 z 30. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola
27. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 58/2017
z 24. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 83/2018
z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ
sa pred všeobecnými súdmi domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný 1“), Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný 2“), Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej
a justičnej stráže (ďalej aj „žalovaný 3“) a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu
na výkon väzby Leopoldov (ďalej aj „ústav na výkon trestu“ alebo „žalovaný 4“, všetci
spolu ďalej aj „žalovaní“) náhrady škody a ušlého zisku vo výške 782,91 € a náhrady
nemajetkovej ujmy a bolestného spolu vo výške 336 939,18 €. Sťažovateľ opieral
uplatňovaný nárok o údajné porušovanie svojich práv, ktoré malo spočívať v zlom
a ponižujúcom zaobchádzaní v ústave na výkon trestu, v ktorom vykonával trest odňatia
slobody na doživotie, ako aj v nedostatočnom zabezpečovaní stravy, zásahmi do pokojného
užívania majetku, diskrimináciou pri zaraďovaní do práce a podobne.
3. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
č. k. 9 C 210/2007 312 z 29. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu
sťažovateľa zamietol a žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože
si ho neuplatnili. V rámci odôvodnenia rozhodnutia okresný súd najskôr poukázal
na to, že právny zástupca sťažovateľa na pojednávaní uskutočnenom 18. februára 2016
upresnil, že všetky uvedené zásahy do práv sťažovateľa možno subsumovať pod nesprávny
úradný postup podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), hoci pôvodne ich sťažovateľ subsumoval
pod ochranu osobnosti. Nadväzne okresný súd skúmal zákonné podmienky pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (existenciu škody,
nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi
nimi) a uzavrel, že sťažovateľ nepreukázal ani jednu z nich, a preto žalobu v celom rozsahu
zamietol. Po preskúmaní sťažovateľom predložených listinných dôkazov okresný súd zhrnul
závery z nich plynúce, teda, že pri prešetrovaní sťažností, podnetov a trestných oznámení
sťažovateľa v súvislosti so skutkovými okolnosťami popísanými v žalobe nebolo žiadnym
z vyšetrujúcich subjektov zistené pochybenie zo strany ústavu na výkon trestu a zároveň
nebol zistený ani dôvod na začatie trestného stíhania. Zároveň okresný súd z listinných
dôkazov zistil, že nedošlo k porušeniu ustanovení Trestného zákona ani k porušeniu iných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súvislosti so zaobchádzaním s osobou
sťažovateľa vo výkone trestu. K tomu dodal, že v konaní o náhradu škody, ako aj o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu nemôže posudzovať
určitý postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu.
Týmto sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
a jeho výsledkom je súd v civilnom procese viazaný, inak by došlo zo strany súdov
k neprípustnému zásahu do trestného konania a do výkonu pôsobnosti orgánov činných
v trestnom konaní.
3.1 Okrem toho, okresný súd s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona
o zodpovednosti za škodu vo vzťahu k žalovaným 2, 3 a 4 skonštatoval, že nie sú v konaní
pasívne vecne legitimovaní, pretože vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
ktoré sťažovateľ označil ako žalovaného 1. Okresný súd sa napokon zaoberal i námietkou
premlčania vznesenou žalovanými 3 a 4, pretože sťažovateľ si svoje nároky voči
nim uplatnil až podaním doručeným okresnému súdu 29. novembra 2011, ktorým rozšíril
žalobu. Keďže žaloba bola podaná 28. decembra 2007, premlčacia lehota uplynula v roku
2010, a teda žaloba nasmerovaná proti označeným žalovaným bola podaná po uplynutí
trojročnej premlčacej lehoty.
4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,
že nevykonaním jeho výsluchu počas celého konania došlo k odňatiu veci zákonnému
sudcovi, ďalej to, že okresný súd nevykonal žiaden z dôkazov navrhnutých sťažovateľom
s výnimkou listinných dôkazov, ako aj to, že náhradu škody si uplatnil z dôvodu, že štát
nezabezpečil taký výkon trestu, ktorý by zodpovedal zásadám faktického výkonu trestu
v zmysle zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Krajský súd napadnutým rozsudkom
rozhodnutie okresného súdu potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Podľa jeho názoru okresný súd riadne zistil skutkový stav veci,
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým
a právnym záverom, ktoré náležite, jasne a výstižne odôvodnil. Preto sa krajský súd
s poukazom na § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov
uvedených v rozsudku okresného súdu. Dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odmietnuté, a to v časti, v ktorej sťažovateľ namietal procesnú vadu
zmätočnosti podľa § 447 písm. c) a vo zvyšnej časti, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie podľa § 447 písm. f) CSP.
5. Proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu nasmeroval
sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť. Tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
krajského súdu tvorí strohých 5 bodov, v rámci ktorých krajský súd neodpovedá
na podstatné a právne významné dôvody sťažovateľom podaného odvolania. Zákon pritom
vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia zaujal odvolací súd jasné stanovisko
k podstatným vyjadreniam strán prednesených v konaní, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal
v odôvodnení rozhodnutia už súd prvej inštancie. Napadnutý rozsudok súdu tieto náležitosti
nespĺňa, pretože krajský súd sa nevyjadril k námietke sťažovateľa o tom, že počas celého
konania nedošlo k jeho výsluchu ani k predvolaniu a vypočutiu ním navrhnutých svedkov
a ani sám krajský súd tieto pochybenia nenapravil. Sťažovateľ zdôraznil, že neodmietol
v predmetnej veci vypovedať, ale odmietol spôsob, akým k tomu malo dôjsť,
a to prostredníctvom dožiadaného súdu. Doplnil, že možnosť vypovedať mal už v roku
2012, pričom svoju žalobu rozšíril o skutky spáchané na ňom v roku 2014 a k týmto nebol
vypočutý. Krajskému súdu tiež vyčíta, že neprihliadol na ním doložený znalecký posudok,
ktorý mal pre zistenie skutkového stavu podstatný význam, a žiadnym spôsobom
sa s tým v rámci odôvodnenia nevysporiadal. Konštatuje, že pokiaľ súd nedokáže odôvodniť
svoje rozhodnutie, také rozhodnutie sa javí byť svojvoľným a nelegitímnym
a za také považuje aj rozsudok krajského súdu.
6. K náprave uvedených procesných pochybení nedošlo ani v konaní pred dovolacím
súdom, a preto sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda i rozhodnutie najvyššieho súdu
a vo vzťahu k nemu formuluje totožné námietky.
7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu,
ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, napadnuté rozhodnutia zrušil,
a aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
14. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstata základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany
svojich práv na súde (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06). Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,
ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument,
ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(II. ÚS 410/06, II. ÚS 449/2015).
III.
K prerokovaniu ústavnej sťažnosti
16. Sťažovateľ listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 16. októbra 2019, podal
generálnu námietku zaujatosti všetkých sudcov ústavného súdu vo všetkých konaniach
o jeho ústavných sťažnostiach vedených na ústavnom súde. V tomto liste uviedol,
že «už dlhší čas sa k [nemu] dostávajú informácie, že [ho] na rôznych školeniach,
prednáškach a iných podobných akciách, kde „vystupuje“ aj personál Ústavného súdu SR,
[je] predmetom týchto akcií aj [on] osobne a [jeho] veci... nie však v dobrom».
17. Ústavný súd na základe obsahu tohto listu konštatuje, že sťažovateľ namietol
zaujatosť všetkých jeho sudcov.
18. Podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte
ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu
určený rozvrhom práce. Ak z dôvodu vylúčenia sudcov ústavného súdu, z dôvodu vznesenia
námietky zaujatosti účastníkmi konania voči viacerým sudcom ústavného súdu, z dôvodu
vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo z dôvodu oznámenia
dôvodov vylúčenia podľa § 49 ods. 4 nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,
rozhodne o veci samej senát ústavného súdu v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia
účastníka konania o odmietnutí sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, vyhlásenia sudcu
ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci a oznámenia dôvodov vylúčenia
podľa § 49 ods. 4 sa neprihliada.
19. Vzhľadom na uvedené rozhodol v tejto veci s odkazom na § 51 ods. 2 zákona
o ústavnom súde senát ústavného súdu v pôvodnom zložení.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV. 1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu
20. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za neodôvodnený a arbitrárny,
pretože neodpovedá na námietky uplatnené sťažovateľom v podanom opravnom
prostriedku. V tejto súvislosti tvrdí, že všeobecné súdy nevykonali jeho výsluch,
nepredvolali a nevypočuli ním navrhnutých svedkov, a svojvoľne nevykonali a nepripustili
ním navrhnutý dôkaz – znalecký posudok, ktorý si dal na svoje náklady vypracovať.
21. Ústavný súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti podania ústavnej
sťažnosti vzťahujúcej sa k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa
rozsudkom krajského súdu ako jednou z procesných podmienok prípustnosti ústavnej
sťažnosti. Opierajúc sa o § 124 zákona o ústavnom súde [ako aj o rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika
(sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)] pritom vychádzal z právoplatnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu (30. júl 2019), ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa
ako procesne neprípustné. Keďže podľa § 124 štvrtej vety zákona o ústavnom súde
ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,
ústavný súd považoval dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v danej veci
za zachovanú.
22. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu následne ústavný súd
vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (súdu prvého stupňa
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(m. m. IV. ÚS 350/09).
23. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal
dokazovanie výsluchom žalovaných 1 až 4, ako aj obsahom listinných dôkazov
predložených sťažovateľom, ktorých zoznam podrobne uviedol v bode 17 rozsudku.
Nadväzne uviedol dôvody, pre ktoré nevykonal ostatné dôkazy navrhnuté sťažovateľom.
K výsluchu sťažovateľa ako žalujúcej strany sporu uviedol, že bol 9. mája 2012 o 10.00 h
predvedený na výsluch dožiadaným súdom, ktorým bol Okresný súd Trenčín,
. Sťažovateľ sa dostavil spolu so svojím právnym zástupcom a uviedol,
že odmieta vypovedať a s dožiadaným súdom nebude žiadnym spôsobom spolupracovať,
čím sa sám vzdal možnosti vypovedať pred súdom. K tomu okresný súd dodal,
že sťažovateľ bol zastúpený právnym zástupcom, a preto s poukazom na § 178
ods. 1 CSP nepovažoval za nevyhnutné jeho výsluch vykonať. K nevypočutiu svedkov
navrhovaných sťažovateľom okresný súd konštatoval (s. 11 rozsudku okresného súdu),
že dôkaz výsluchom svedkov nevykonal z dôvodu hospodárnosti, ako aj z dôvodu,
že ich výsluch nebol nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci. Napokon, k znaleckému posudku
predloženému sťažovateľom okresný súd uviedol, že tento mu doručil 12. júla 2016,
teda až po skončení dokazovania, a preto na tento dôkaz neprihliadol.
24. Ústavný súd konštatuje, že na odôvodení napadnutého rozsudku krajského súdu
v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožnil, nebadať sťažovateľom tvrdené známky arbitrárnosti či svojvôle. Pokiaľ
sťažovateľ namieta, že neodmietol vo veci vypovedať, ale odmietol iba spôsob, akým
k tomu malo dôjsť, je potrebné uviesť, že na tomto výsluchu bol prítomný i jeho právny
zástupca, a teda bolo mu zrejmé, že výsluch vykonávaný dožiadaným súdom má rovnakú
právnu silu ako výsluch vykonávaný vecne a mieste príslušným súdom. Sťažovateľovi
teda bola daná reálna možnosť uplatnenia jeho procesných práv a bolo len na ňom,
či a ako ju využije. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné, že sťažovateľ nebol postupom
všeobecných súdov vylúčený z realizácie procesných práv priznaných mu v civilnom
konaní na účel ochrany jeho práv a ich (ne)realizáciu následne všeobecné súdy premietli
do odôvodnenia svojich rozhodnutí. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani námietka
sťažovateľa o tom, že rozšíril žalobu o ďalšie na ňom vykonané skutky v roku 2014, a preto
mal byť v konaní vypočutý, pretože okresný súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku
vysporiadal aj so všetkými listinnými dôkazmi vzťahujúcimi sa k týmto skutkom.
[Uznesením ústavu na výkon trestu bolo pre tieto skutky začaté trestné stíhanie podľa § 199
ods. 1 Trestného poriadku pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného
zákona, následne bolo toto trestné stíhanie uznesením zastavené. Proti tomuto rozhodnutiu
podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava uznesením
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pretože nebola dôvodná.].
Ako už bolo uvedené, okresný súd bol z hľadiska žalobou uplatneného nároku obsahom
rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní viazaný a výsluch sťažovateľa k nim už
teda nebol, aj s ohľadom na jeho kvalifikované právne zastúpenie, potrebný.
25. Na základe dôvodov popísaných v bode 23 môže ústavný súd uzavrieť,
že sťažovateľ dostal dostatočnú a presvedčivú odpoveď aj na svoje námietky týkajúce
sa vykonaného dokazovania vrátane znaleckého posudku. Ak všeobecné súdy mali
dostatočný základ na svoje rozhodnutie v už vykonaných dôkazoch, nebolo ďalej potrebné
vykonávať ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, resp. vypočúvať ním navrhovaných
svedkov.
26. K námietke o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku a ku kritickému
pohľadu sťažovateľa na aplikáciu § 387 ods. 2 CSP krajským súdom ústavný súd súhrnne
uvádza, že platná a účinná právna úprava uľahčuje odvolaciemu súdu prácu
pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve podmienky – ak je výrok
vecne správny a súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia
opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvej inštancie, ale stačí, ak sa obmedzí
len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne doplní
ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. Tak tomu bolo
aj v prípade sťažovateľa.
27. Ústavný súd v tomto smere už judikoval, že odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako
Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať
tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd
sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García
Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).
28. Za situácie, keď sťažovateľ v odvolaní uplatnil rovnakú argumentáciu
ako v konaní pred súdom prvej inštancie a už v tomto konaní dostal dostatočnú odpoveď
na to, prečo jeho argumentácia nebola opodstatnená, a keďže krajský súd nedospel
k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa, neexistujú relevantné
dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska spochybňoval rozhodnutie
vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd postupoval podľa
§ 387 ods. 2 CSP. Nie je totiž hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní
uvádzal tie isté dôvody alebo len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bola strana sporu
už v konaní pred súdom prvej inštancie neúspešná.
29. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné časť ústavnej sťažnosti smerujúcu
proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
IV. 2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
30. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu v podstate z rovnakých
dôvodov, z akých namietal i rozsudok krajského súdu. Tvrdí, že ani najvyšší súd
v napadnutom uznesení nenapravil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd.
31. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr poukázal na závery
všeobecných súdov a nadväzne uviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania.
Ústavný súd nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
V rámci rozhodovania o otázke prípustnosti dovolania najvyšší súd riadne aplikoval právne
normy vzťahujúce sa na právny stav sťažovateľovej veci, pričom záver najvyššieho súdu
nijako nevybočuje z rámca zákonnej a ústavnej interpretácie príslušných právnych noriem.
32. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že samotná otázka posúdenia podmienok
pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Posúdenie tejto otázky
je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového
poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii
základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom
dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Inými slovami,
v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú, posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
33. Ústavný súd konštatuje, že práve závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom
uznesení sú presvedčivé a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľné. Navyše, sťažovateľ
tieto závery vo svojej ústavnej sťažnosti nijakým relevantným spôsobom nespochybnil.
34. V dôsledku uvedeného bolo potrebné aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu