Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 256/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Danica

Birošová, s. r. o., Piaristická 46, Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Michaela Gáborík, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. októbra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola

27. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ

sa pred všeobecnými súdmi domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný 1“), Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný 2“), Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej

a justičnej stráže (ďalej aj „žalovaný 3“) a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu

na výkon väzby Leopoldov (ďalej aj „ústav na výkon trestu“ alebo „žalovaný 4“, všetci

spolu ďalej aj „žalovaní“) náhrady škody a ušlého zisku vo výške 782,91 € a náhrady

nemajetkovej ujmy a bolestného spolu vo výške 336 939,18 €. Sťažovateľ opieral

uplatňovaný nárok o údajné porušovanie svojich práv, ktoré malo spočívať v zlom

a ponižujúcom zaobchádzaní v ústave na výkon trestu, v ktorom vykonával trest odňatia

slobody na doživotie, ako aj v nedostatočnom zabezpečovaní stravy, zásahmi do pokojného

užívania majetku, diskrimináciou pri zaraďovaní do práce a podobne.

3. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

č. k. z 29. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu

sťažovateľa zamietol a žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože

si ho neuplatnili. V rámci odôvodnenia rozhodnutia okresný súd najskôr poukázal

na to, že právny zástupca sťažovateľa na pojednávaní uskutočnenom 18. februára 2016

upresnil, že všetky uvedené zásahy do práv sťažovateľa možno subsumovať pod nesprávny

úradný postup podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), hoci pôvodne ich sťažovateľ subsumoval

pod ochranu osobnosti. Nadväzne okresný súd skúmal zákonné podmienky pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (existenciu škody,

nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu a príčinnú súvislosť medzi

nimi) a uzavrel, že sťažovateľ nepreukázal ani jednu z nich, a preto žalobu v celom rozsahu

zamietol. Po preskúmaní sťažovateľom predložených listinných dôkazov okresný súd zhrnul

závery z nich plynúce, teda, že pri prešetrovaní sťažností, podnetov a trestných oznámení

sťažovateľa v súvislosti so skutkovými okolnosťami popísanými v žalobe nebolo žiadnym

z vyšetrujúcich subjektov zistené pochybenie zo strany ústavu na výkon trestu a zároveň

nebol zistený ani dôvod na začatie trestného stíhania. Zároveň okresný súd z listinných

dôkazov zistil, že nedošlo k porušeniu ustanovení ani k porušeniu iných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súvislosti so zaobchádzaním s osobou

sťažovateľa vo výkone trestu. K tomu dodal, že v konaní o náhradu škody, ako aj o nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu nemôže posudzovať

určitý postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu.

Týmto sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

a jeho výsledkom je súd v civilnom procese viazaný, inak by došlo zo strany súdov

k neprípustnému zásahu do trestného konania a do výkonu pôsobnosti orgánov činných

v trestnom konaní.

3.1 Okrem toho, okresný súd s poukazom na § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona

o zodpovednosti za škodu vo vzťahu k žalovaným 2, 3 a 4 skonštatoval, že nie sú v konaní

pasívne vecne legitimovaní, pretože vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

ktoré sťažovateľ označil ako žalovaného 1. Okresný súd sa napokon zaoberal i námietkou

premlčania vznesenou žalovanými 3 a 4, pretože sťažovateľ si svoje nároky voči

nim uplatnil až podaním doručeným okresnému súdu 29. novembra 2011, ktorým rozšíril

žalobu. Keďže žaloba bola podaná 28. decembra 2007, premlčacia lehota uplynula v roku

2010, a teda žaloba nasmerovaná proti označeným žalovaným bola podaná po uplynutí

trojročnej premlčacej lehoty.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal,

že nevykonaním jeho výsluchu počas celého konania došlo k odňatiu veci zákonnému

sudcovi, ďalej to, že okresný súd nevykonal žiaden z dôkazov navrhnutých sťažovateľom

s výnimkou listinných dôkazov, ako aj to, že náhradu škody si uplatnil z dôvodu, že štát

nezabezpečil taký výkon trestu, ktorý by zodpovedal zásadám faktického výkonu trestu

v zmysle o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Krajský súd napadnutým rozsudkom

rozhodnutie okresného súdu potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Podľa jeho názoru okresný súd riadne zistil skutkový stav veci,

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, výsledky

vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým

a právnym záverom, ktoré náležite, jasne a výstižne odôvodnil. Preto sa krajský súd

s poukazom na v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov

uvedených v rozsudku okresného súdu. Dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietnuté, a to v časti, v ktorej sťažovateľ namietal procesnú vadu

zmätočnosti podľa § 447 písm. c) a vo zvyšnej časti, v ktorej namietal nesprávne právne

posúdenie podľa .

5. Proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu nasmeroval

sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť. Tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

krajského súdu tvorí strohých 5 bodov, v rámci ktorých krajský súd neodpovedá

na podstatné a právne významné dôvody sťažovateľom podaného odvolania. Zákon pritom

vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia zaujal odvolací súd jasné stanovisko

k podstatným vyjadreniam strán prednesených v konaní, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal

v odôvodnení rozhodnutia už súd prvej inštancie. Napadnutý rozsudok súdu tieto náležitosti

nespĺňa, pretože krajský súd sa nevyjadril k námietke sťažovateľa o tom, že počas celého

konania nedošlo k jeho výsluchu ani k predvolaniu a vypočutiu ním navrhnutých svedkov

a ani sám krajský súd tieto pochybenia nenapravil. Sťažovateľ zdôraznil, že neodmietol

v predmetnej veci vypovedať, ale odmietol spôsob, akým k tomu malo dôjsť,

a to prostredníctvom dožiadaného súdu. Doplnil, že možnosť vypovedať mal už v roku

2012, pričom svoju žalobu rozšíril o skutky spáchané na ňom v roku 2014 a k týmto nebol

vypočutý. Krajskému súdu tiež vyčíta, že neprihliadol na ním doložený znalecký posudok,

ktorý mal pre zistenie skutkového stavu podstatný význam, a žiadnym spôsobom

sa s tým v rámci odôvodnenia nevysporiadal. Konštatuje, že pokiaľ súd nedokáže odôvodniť

svoje rozhodnutie, také rozhodnutie sa javí byť svojvoľným a nelegitímnym

a za také považuje aj rozsudok krajského súdu.

6. K náprave uvedených procesných pochybení nedošlo ani v konaní pred dovolacím

súdom, a preto sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda i rozhodnutie najvyššieho súdu

a vo vzťahu k nemu formuluje totožné námietky.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa , napadnuté rozhodnutia zrušil,

a aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len ,,“).

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

14. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstata základného práva na súdnu

ochranu podľa spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany

svojich práv na súde (, ). Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument,

ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(, ).

III.

K prerokovaniu ústavnej sťažnosti

16. Sťažovateľ listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 16. októbra 2019, podal

generálnu námietku zaujatosti všetkých sudcov ústavného súdu vo všetkých konaniach

o jeho ústavných sťažnostiach vedených na ústavnom súde. V tomto liste uviedol,

že «už dlhší čas sa k [nemu] dostávajú informácie, že [ho] na rôznych školeniach,

prednáškach a iných podobných akciách, kde „vystupuje“ aj personál Ústavného súdu SR,

[je] predmetom týchto akcií aj [on] osobne a [jeho] veci... nie však v dobrom».

17. Ústavný súd na základe obsahu tohto listu konštatuje, že sťažovateľ namietol

zaujatosť všetkých jeho sudcov.

18. Podľa ak ide o rozhodovanie v senáte

ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu

určený rozvrhom práce. Ak z dôvodu vylúčenia sudcov ústavného súdu, z dôvodu vznesenia

námietky zaujatosti účastníkmi konania voči viacerým sudcom ústavného súdu, z dôvodu

vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo z dôvodu oznámenia

dôvodov vylúčenia podľa § 49 ods. 4 nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,

rozhodne o veci samej senát ústavného súdu v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia

účastníka konania o odmietnutí sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, vyhlásenia sudcu

ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci a oznámenia dôvodov vylúčenia

podľa § 49 ods. 4 sa neprihliada.

19. Vzhľadom na uvedené rozhodol v tejto veci s odkazom na § 51 ods. 2 zákona

o ústavnom súde senát ústavného súdu v pôvodnom zložení.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV. 1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu

20. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za neodôvodnený a arbitrárny,

pretože neodpovedá na námietky uplatnené sťažovateľom v podanom opravnom

prostriedku. V tejto súvislosti tvrdí, že všeobecné súdy nevykonali jeho výsluch,

nepredvolali a nevypočuli ním navrhnutých svedkov, a svojvoľne nevykonali a nepripustili

ním navrhnutý dôkaz – znalecký posudok, ktorý si dal na svoje náklady vypracovať.

21. Ústavný súd sa musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti podania ústavnej

sťažnosti vzťahujúcej sa k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa

rozsudkom krajského súdu ako jednou z procesných podmienok prípustnosti ústavnej

sťažnosti. Opierajúc sa o [ako aj o rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika

(sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)] pritom vychádzal z právoplatnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu (30. júl 2019), ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa

ako procesne neprípustné. Keďže podľa štvrtej vety

ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku,

ústavný súd považoval dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v danej veci

za zachovanú.

22. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu následne ústavný súd

vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (súdu prvého stupňa

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

23. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal

dokazovanie výsluchom žalovaných 1 až 4, ako aj obsahom listinných dôkazov

predložených sťažovateľom, ktorých zoznam podrobne uviedol v bode 17 rozsudku.

Nadväzne uviedol dôvody, pre ktoré nevykonal ostatné dôkazy navrhnuté sťažovateľom.

K výsluchu sťažovateľa ako žalujúcej strany sporu uviedol, že bol 9. mája 2012 o 10.00 h

predvedený na výsluch dožiadaným súdom, ktorým bol Okresný súd Trenčín,

. Sťažovateľ sa dostavil spolu so svojím právnym zástupcom a uviedol,

že odmieta vypovedať a s dožiadaným súdom nebude žiadnym spôsobom spolupracovať,

čím sa sám vzdal možnosti vypovedať pred súdom. K tomu okresný súd dodal,

že sťažovateľ bol zastúpený právnym zástupcom, a preto s poukazom na § 178

ods. 1 nepovažoval za nevyhnutné jeho výsluch vykonať. K nevypočutiu svedkov

navrhovaných sťažovateľom okresný súd konštatoval (s. 11 rozsudku okresného súdu),

že dôkaz výsluchom svedkov nevykonal z dôvodu hospodárnosti, ako aj z dôvodu,

že ich výsluch nebol nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci. Napokon, k znaleckému posudku

predloženému sťažovateľom okresný súd uviedol, že tento mu doručil 12. júla 2016,

teda až po skončení dokazovania, a preto na tento dôkaz neprihliadol.

24. Ústavný súd konštatuje, že na odôvodení napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v celom

rozsahu stotožnil, nebadať sťažovateľom tvrdené známky arbitrárnosti či svojvôle. Pokiaľ

sťažovateľ namieta, že neodmietol vo veci vypovedať, ale odmietol iba spôsob, akým

k tomu malo dôjsť, je potrebné uviesť, že na tomto výsluchu bol prítomný i jeho právny

zástupca, a teda bolo mu zrejmé, že výsluch vykonávaný dožiadaným súdom má rovnakú

právnu silu ako výsluch vykonávaný vecne a mieste príslušným súdom. Sťažovateľovi

teda bola daná reálna možnosť uplatnenia jeho procesných práv a bolo len na ňom,

či a ako ju využije. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné, že sťažovateľ nebol postupom

všeobecných súdov vylúčený z realizácie procesných práv priznaných mu v civilnom

konaní na účel ochrany jeho práv a ich (ne)realizáciu následne všeobecné súdy premietli

do odôvodnenia svojich rozhodnutí. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani námietka

sťažovateľa o tom, že rozšíril žalobu o ďalšie na ňom vykonané skutky v roku 2014, a preto

mal byť v konaní vypočutý, pretože okresný súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku

vysporiadal aj so všetkými listinnými dôkazmi vzťahujúcimi sa k týmto skutkom.

[Uznesením ústavu na výkon trestu bolo pre tieto skutky začaté trestné stíhanie podľa § 199

ods. 1 pre prečin ublíženia na zdraví podľa Trestného

zákona, následne bolo toto trestné stíhanie uznesením zastavené. Proti tomuto rozhodnutiu

podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava uznesením

podľa zamietol, pretože nebola dôvodná.].

Ako už bolo uvedené, okresný súd bol z hľadiska žalobou uplatneného nároku obsahom

rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní viazaný a výsluch sťažovateľa k nim už

teda nebol, aj s ohľadom na jeho kvalifikované právne zastúpenie, potrebný.

25. Na základe dôvodov popísaných v bode 23 môže ústavný súd uzavrieť,

že sťažovateľ dostal dostatočnú a presvedčivú odpoveď aj na svoje námietky týkajúce

sa vykonaného dokazovania vrátane znaleckého posudku. Ak všeobecné súdy mali

dostatočný základ na svoje rozhodnutie v už vykonaných dôkazoch, nebolo ďalej potrebné

vykonávať ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, resp. vypočúvať ním navrhovaných

svedkov.

26. K námietke o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku a ku kritickému

pohľadu sťažovateľa na aplikáciu krajským súdom ústavný súd súhrnne

uvádza, že platná a účinná právna úprava uľahčuje odvolaciemu súdu prácu

pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ak sú súčasne splnené dve podmienky – ak je výrok

vecne správny a súčasne sa v celom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd tak nemusí v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia

opakovať podstatnú časť z odôvodnenia súdu prvej inštancie, ale stačí, ak sa obmedzí

len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne doplní

ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. Tak tomu bolo

aj v prípade sťažovateľa.

27. Ústavný súd v tomto smere už judikoval, že odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ). Rovnako

Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere

uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať

tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd

sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García

Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

28. Za situácie, keď sťažovateľ v odvolaní uplatnil rovnakú argumentáciu

ako v konaní pred súdom prvej inštancie a už v tomto konaní dostal dostatočnú odpoveď

na to, prečo jeho argumentácia nebola opodstatnená, a keďže krajský súd nedospel

k iným skutkovým alebo právnym záverom než súd prvého stupňa, neexistujú relevantné

dôvody na to, aby ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska spochybňoval rozhodnutie

vydané v rámci odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd postupoval podľa

. Nie je totiž hospodárne a ani účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní

uvádzal tie isté dôvody alebo len inými slovami vyjadril dôvody, pre ktoré bola strana sporu

už v konaní pred súdom prvej inštancie neúspešná.

29. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

IV. 2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

30. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu v podstate z rovnakých

dôvodov, z akých namietal i rozsudok krajského súdu. Tvrdí, že ani najvyšší súd

v napadnutom uznesení nenapravil pochybenia, ktorých sa dopustil krajský súd.

31. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr poukázal na závery

všeobecných súdov a nadväzne uviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania.

Ústavný súd nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

V rámci rozhodovania o otázke prípustnosti dovolania najvyšší súd riadne aplikoval právne

normy vzťahujúce sa na právny stav sťažovateľovej veci, pričom záver najvyššieho súdu

nijako nevybočuje z rámca zákonnej a ústavnej interpretácie príslušných právnych noriem.

32. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že samotná otázka posúdenia podmienok

pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Posúdenie tejto otázky

je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového

poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii

základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom

dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Inými slovami,

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú, posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa (mutatis mutandis ).

33. Ústavný súd konštatuje, že práve závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom

uznesení sú presvedčivé a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľné. Navyše, sťažovateľ

tieto závery vo svojej ústavnej sťažnosti nijakým relevantným spôsobom nespochybnil.

34. V dôsledku uvedeného bolo potrebné aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu