Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 224/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Földesom, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 19. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

a 8, Komárno (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Földesom, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. júla

2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 3 621,60 €

s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn.

z 15. apríla 2016 zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej

trovy právneho zastúpenia. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

3. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci zo strany odvolacieho súdu, keď jeho

rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie

odmietol a žalovanej priznal voči sťažovateľovi náhradu trov dovolacieho konania.

4. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru tým, že súdy (okresný súd i krajský súd) „nevykonali

dôkazy navrhované sťažovateľom ako stranou konania, žalobcom, ktorými dôkazmi sa

a vôbec nezaoberali, a ktoré mohli mať rozhodujúci význam na konanie a rozhodnutie súdu,

na objektívne a spravodlivé posúdenie súdom skutočne existujúceho právneho a skutkového

stavu vo veci samej z hľadiska aj rozhodujúcich skutkových tvrdení sťažovateľa“.

5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ argumentuje, že

„... dovolací súd sa riadne nevysporiadal so skutočnosťou namietanou sťažovateľom a to, že

odvolací súd nesprávne právne posúdil vec“ a trvá na tom, že bol naplnený dovolací dôvod

vymedzený „podľa § a ods. 1 uplatnený sťažovateľom, t. j. nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom a odvolací súd svojim napadnutým uznesením

v rozpore s objektívne existujúcim a s ním konštatovaným právnym a skutkovým stavom

dovolanie sťažovateľa ako strany konania odmietol!“.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ... na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo na súdnu

a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a , SR, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.:

zo dňa 21. novembra 2019 a rozsudkom Krajského súde v Nitre sp. zn.:

- 270 zo dňa 19. júla 2017 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa 21. novembra 2019

sa rozsudok Krajského súde v Nitre sp. zn.: -270 zo dňa 19. júla 2017 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Nitre je povinný spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy konania sťažovateľovi v sume 375,24 Eur

(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Ľudovíta Földesa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu Ústavného

súdu.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. júla 2017

14. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

16. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že rozhodnutia všeobecných súdov

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu, že nevykonali rozhodujúce

dôkazy, ktoré navrhoval „na preukázanie rozhodujúcich skutkových tvrdení“.

18. V súvislosti s námietkami sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti

poukazuje ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu, v ktorej krajský súd uvádza:

„V preskúmavanej veci bolo vykonaným rozsiahlym a vyčerpávajúcim dokazovaním

jednoznačne preukázané, že žalobca v predmetnej veci neuniesol dôkazné bremeno

a nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť protiprávne konanie žalovanej, teda splnenie

zákonných predpokladov pre uplatnenie zodpovednosti za škodu. Žalobca nepreukázal

spôsobenie škody žalovanou, existenciu škody a jej výšku a taktiež príčinnú súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a škodou. V konaní nebolo preukázané ani listinnými

dôkazmi, ani svedeckými výpoveďami spôsobenie žalobcom tvrdenej škody žalovanou,

pričom vyhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov súd prvej inštancie právne

vyčerpávajúco zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré tvrdenia si aj odvolací

súd preberá za svoje vlastné a sa s nimi v plnej miere stotožňuje. V uvedenej veci odvolací

súd nepovažoval za potrebné, účelné, hospodárne, vykonať ďalšie dôkazy vzhľadom na ich

už spomenuté rozsiahle a absolútne vyčerpávajúce vykonanie. Súd prvej inštancie riadne

zdôvodnil aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. Záverom odvolací súd len zvýrazňuje, že

v konaní bolo preukázané, že v konaní pred Okresným súdom Komárno sp. zn.

žalovaná ako žalobcom splnomocnená advokátka vykonávala riadne

procesné úkony a zúčastňovala sa nariadených pojednávaní, žalovaná si ako advokátka

vyúčtovala odmenu za úkony spojené s jeho zastupovaním na súde v súlade so zákonom o

advokácii. V konaní nebolo preukázané porušenie ustanovení advokátskeho poriadku

žalovanou (viď rozhodnutie disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory sp. zn.

DSVII.47/14: 503/2014 zo dňa 12. 11. 2015, právoplatné a vykonateľné dňa 14. 12. 2015).

Nesporne bolo preukázané, že žalobcovi bola odovzdaná zápisnica z pojednávania, na

ktorom bol medzi účastníkmi konania uzatvorený súdny zmier dňa 09. 05. 2013, zo

zápisnice je zrejmé, že žalobca s uzavretým súdnym zmierom v plnom rozsahu súhlasil,

obsah súdneho z mieru mu bol riadne oznámený a vysvetlený, čo následne potvrdil dvoma

podpismi, teda musel si byť vedomý svojej povinnosti vyplatiť bývalú manželku. O tejto

vedomosti žalobcu o jeho povinnosti vyplatiť bývalej manželke sumu 32.000 eur svedčí aj

skutočnosť, že so žalovanou riešil sumu vyporiadania BSM, snažil sa vyporiadanú

nehnuteľnosť predať ako výlučný vlastník /ako výlučný vlastník bol zapísaný zápisom do

katastra nehnuteľností ku dňu 04. 09. 2013/, zháňal si finančné prostriedky na vyplatenie

bývalej manželky zaviazanou sumou. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že exekučné

konanie proti žalobcovi začalo z dôvodu riadneho neplnenia si povinností zo strany žalobcu

voči jeho bývalej manželke a nie z dôvodu pochybenia žalovanej ako advokátky žalobcu. K

námietkam žalobcu k sume vyporiadania schválenej súdnym zmierom odvolací súd udáva,

že preskúmavanie tejto otázky nie je predmetom tohto konania a ani nemá s predmetom

tohto konania žiaden súvis, ale opakovane v zhode s názorom prvoinštančného súdu

poznamenáva, že žalovaný v konaní pred Okresným súdom Komárno sp. zn.

nespochybnil hodnotu nehnuteľností, ktorá mala byť predmetom vyporiadania BSM medzi

ním a jeho bývalou manželkou, na jej ocenenie bol vypracovaný znalecký posudok, o ktorom

mal vedomosť a cenu nehnuteľností, určenú znaleckým posudkom nenamietal.“

19. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nevykonali ním

navrhované dôkazy, resp. vykonali len dôkazy navrhované protistranou, ústavný súd

uvádza, že rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,

ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje, že

ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Postup súdu, ktorý

nevykonal všetky stranami navrhované dôkazy, resp. situácia, keď súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, však sám osebe neznamená porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. V okolnostiach

posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol,

z akých vykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil

pri posudzovaní výroku prvoinštančného rozhodnutia, s ktorého závermi sa stotožnil

a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil svoje vlastné úvahy a právne závery.

20. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

21. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu (v spojení s odôvodnením

prvoinštančného rozsudku) za dostatočnú, jasnú a zrozumiteľnú, založenú na právnych

záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel

aplikovaných ustanovení v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), resp. vo vzťahu

k posudzovaniu vzniku nároku na náhradu škody.

22. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a označeným základným právom podľa , ako aj právom podľa dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú

sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. novembra 2019

23. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj

ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

24. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

25. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa.

26. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ

vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia , pretože

podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Sťažovateľ

tiež argumentoval, že odvolací súd vec neprávne právne posúdil.

27. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:

„V posudzovanej veci žalovaná prevzala právne zastupovanie žalobcu v spore

o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde

Komárno pod sp. zn. , a to na základe udeleného písomného plnomocenstva

a Zmluvy o právnej pomoci, obe z 23. júna 2011. Žalobca sa domáhal náhrady škody, ktorá

mu mala byť spôsobená žalovanou pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi ako jej

klientovi, t. j. náhrady škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie.

V zmysle § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú

mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na

škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva

advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto

ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

Vzťah medzi klientom a advokátom je primárne upravený v zákone o advokácii.

Citované ustanovenie zákona o advokácii obsahuje špeciálnu úpravu zodpovednosti za

škodu spôsobenú advokátom pri výkone advokácie. Táto zodpovednosť advokáta je

koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. V zmysle uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015 sp. zn.

zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená

na kumulatívnom splnení troch predpokladov: činnosť súvisiaca s výkonom advokácie;

vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie

a vznikom škody. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že ak medzi klientom

a advokátom existuje platná zmluva o poskytovaní právnych služieb, zodpovednosť

advokáta za škodu vo vzťahu ku klientovi sa vždy posudzuje podľa § 26 zákona o advokácii.

Na obdobných právnych záveroch je založené aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. marca

2013 sp. zn. vo veci náhrady škody spôsobenej pri výkone advokátskej

činnosti... Zodpovednosť za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou v zmysle

sa vzťahuje na odlišné prípady...“

28. V súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, od ktorého sa mal odvolací súd

podľa názoru sťažovateľa odkloniť pri riešení relevantnej právnej otázky, dovolací súd

argumentuje:

„V dovolateľom označenom rozhodnutí najvyššieho súdu z 19. apríla 2011 sp. zn.

dovolací súd vychádzal z úplne odlišného skutkového a právneho stavu. Išlo

o spor vo veci náhrady škody z ublíženia na zdraví a mimoriadneho zvýšenia bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenia... Podľa názoru dovolacieho súdu však toto

rozhodnutie s prejednávaným sporom po právnej a skutkovej stránke nijako nesúvisí

a odvolací súd sa svojim právnym posúdením veci v žiadnom prípade od tohto rozhodnutia

neodklonil.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd správne vec právne posúdil,

ak vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre

uplatnenie zodpovednosti za škodu, t. j. spôsobenie škody žalovanou, existenciu škody a jej

výšku a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, a to ani v zmysle

zákona o advokácii, ani v zmysle . Svojim

rozhodnutím sa taktiež nijako neodklonil od právnych záverov vyjadrených v skoršom

rozhodnutí najvyššieho súdu z 25. marca 2013 sp. zn. .

Z dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal nevykonanie nim predložených

dôkazov odvolacím súdom v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd v tejto súvislosti

poznamenáva, že takéto odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci nezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu

v zmysle v spojení s Z uvedených dôvodov dospel

najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2

). Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa

písm. c/ a f/ “

29. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa , ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

30. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, a tento jeho záver

nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu

(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s námietkami sťažovateľa

uplatnenými v dovolaní, posúdil relevantnú právnu otázku, ktorú sťažovateľ nastolil

vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré malo predstavovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho

súdu, poukázal na odlišnosť právnej veci sťažovateľa a právnej otázky, ktorú dovolací súd

v skoršej právnej veci riešil. Najvyšší súd navyše poukázal na iné svoje relevantné

rozhodnutie (sp. zn. z 25. marca 2013) a konštatoval, že odvolací súd sa

nijako neodklonil od záverov v ňom vyjadrených. Následne dovolací súd odmietol

dovolanie sťažovateľa ako neprípustné podľa a .

31. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základného práva sťažovateľa podľa a tiež práva podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu