Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 224/2020
PDF · 251.65 KB
No categories available
II. ÚS 224/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom
Földesom, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
6 Co 19/2017 z 19. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 Cdo 4/2018 z 21. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
a 8, Komárno (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom
Földesom, Domašská 11, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 19/2017 z 19. júla
2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 4/2018 z 21. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu sa v konaní vedenom Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 18 C 19/2015 domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 3 621,60 €
s príslušenstvom z titulu náhrady škody. Okresný súd žalobu rozsudkom sp. zn.
18 C 19/2015 z 15. apríla 2016 zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej
trovy právneho zastúpenia. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
3. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci zo strany odvolacieho súdu, keď jeho
rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie
odmietol a žalovanej priznal voči sťažovateľovi náhradu trov dovolacieho konania.
4. Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru tým, že súdy (okresný súd i krajský súd) „nevykonali
dôkazy navrhované sťažovateľom ako stranou konania, žalobcom, ktorými dôkazmi sa
a vôbec nezaoberali, a ktoré mohli mať rozhodujúci význam na konanie a rozhodnutie súdu,
na objektívne a spravodlivé posúdenie súdom skutočne existujúceho právneho a skutkového
stavu vo veci samej z hľadiska aj rozhodujúcich skutkových tvrdení sťažovateľa“.
5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ argumentuje, že
„... dovolací súd sa riadne nevysporiadal so skutočnosťou namietanou sťažovateľom a to, že
odvolací súd nesprávne právne posúdil vec“ a trvá na tom, že bol naplnený dovolací dôvod
vymedzený „podľa §§ 431 ods. 2 a 421 ods. 1 CSP uplatnený sťažovateľom, t. j. nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom a odvolací súd svojim napadnutým uznesením
v rozpore s objektívne existujúcim a s ním konštatovaným právnym a skutkovým stavom
dovolanie sťažovateľa ako strany konania odmietol!“.
6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo na súdnu
a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 46 ods. 1, Ústavy SR, uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.:
8 Cdo/4/2018 zo dňa 21. novembra 2019 a rozsudkom Krajského súde v Nitre sp. zn.:
6 Co/19/2017 - 270 zo dňa 19. júla 2017 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 8 Cdo/4/2018 zo dňa 21. novembra 2019
sa rozsudok Krajského súde v Nitre sp. zn.: 6 Co/19/2017-270 zo dňa 19. júla 2017 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Nitre je povinný spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania sťažovateľovi v sume 375,24 Eur
(slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Ľudovíta Földesa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu Ústavného
súdu.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 19/2017
z 19. júla 2017
14. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,
resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
16. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
17. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že rozhodnutia všeobecných súdov
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu, že nevykonali rozhodujúce
dôkazy, ktoré navrhoval „na preukázanie rozhodujúcich skutkových tvrdení“.
18. V súvislosti s námietkami sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti
poukazuje ústavný súd na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu, v ktorej krajský súd uvádza:
„V preskúmavanej veci bolo vykonaným rozsiahlym a vyčerpávajúcim dokazovaním
jednoznačne preukázané, že žalobca v predmetnej veci neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť protiprávne konanie žalovanej, teda splnenie
zákonných predpokladov pre uplatnenie zodpovednosti za škodu. Žalobca nepreukázal
spôsobenie škody žalovanou, existenciu škody a jej výšku a taktiež príčinnú súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou. V konaní nebolo preukázané ani listinnými
dôkazmi, ani svedeckými výpoveďami spôsobenie žalobcom tvrdenej škody žalovanou,
pričom vyhodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov súd prvej inštancie právne
vyčerpávajúco zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré tvrdenia si aj odvolací
súd preberá za svoje vlastné a sa s nimi v plnej miere stotožňuje. V uvedenej veci odvolací
súd nepovažoval za potrebné, účelné, hospodárne, vykonať ďalšie dôkazy vzhľadom na ich
už spomenuté rozsiahle a absolútne vyčerpávajúce vykonanie. Súd prvej inštancie riadne
zdôvodnil aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. Záverom odvolací súd len zvýrazňuje, že
v konaní bolo preukázané, že v konaní pred Okresným súdom Komárno sp. zn.
15 C/19/2011 žalovaná ako žalobcom splnomocnená advokátka vykonávala riadne
procesné úkony a zúčastňovala sa nariadených pojednávaní, žalovaná si ako advokátka
vyúčtovala odmenu za úkony spojené s jeho zastupovaním na súde v súlade so zákonom o
advokácii. V konaní nebolo preukázané porušenie ustanovení advokátskeho poriadku
žalovanou (viď rozhodnutie disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory sp. zn.
DSVII.47/14: 503/2014 zo dňa 12. 11. 2015, právoplatné a vykonateľné dňa 14. 12. 2015).
Nesporne bolo preukázané, že žalobcovi bola odovzdaná zápisnica z pojednávania, na
ktorom bol medzi účastníkmi konania uzatvorený súdny zmier dňa 09. 05. 2013, zo
zápisnice je zrejmé, že žalobca s uzavretým súdnym zmierom v plnom rozsahu súhlasil,
obsah súdneho z mieru mu bol riadne oznámený a vysvetlený, čo následne potvrdil dvoma
podpismi, teda musel si byť vedomý svojej povinnosti vyplatiť bývalú manželku. O tejto
vedomosti žalobcu o jeho povinnosti vyplatiť bývalej manželke sumu 32.000 eur svedčí aj
skutočnosť, že so žalovanou riešil sumu vyporiadania BSM, snažil sa vyporiadanú
nehnuteľnosť predať ako výlučný vlastník /ako výlučný vlastník bol zapísaný zápisom do
katastra nehnuteľností ku dňu 04. 09. 2013/, zháňal si finančné prostriedky na vyplatenie
bývalej manželky zaviazanou sumou. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že exekučné
konanie proti žalobcovi začalo z dôvodu riadneho neplnenia si povinností zo strany žalobcu
voči jeho bývalej manželke a nie z dôvodu pochybenia žalovanej ako advokátky žalobcu. K
námietkam žalobcu k sume vyporiadania schválenej súdnym zmierom odvolací súd udáva,
že preskúmavanie tejto otázky nie je predmetom tohto konania a ani nemá s predmetom
tohto konania žiaden súvis, ale opakovane v zhode s názorom prvoinštančného súdu
poznamenáva, že žalovaný v konaní pred Okresným súdom Komárno sp. zn. 15 C/19/2011
nespochybnil hodnotu nehnuteľností, ktorá mala byť predmetom vyporiadania BSM medzi
ním a jeho bývalou manželkou, na jej ocenenie bol vypracovaný znalecký posudok, o ktorom
mal vedomosť a cenu nehnuteľností, určenú znaleckým posudkom nenamietal.“
19. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nevykonali ním
navrhované dôkazy, resp. vykonali len dôkazy navrhované protistranou, ústavný súd
uvádza, že rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,
ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje, že
ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Postup súdu, ktorý
nevykonal všetky stranami navrhované dôkazy, resp. situácia, keď súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, však sám osebe neznamená porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. V okolnostiach
posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že krajský súd jasne a zrozumiteľne uviedol,
z akých vykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými úvahami sa riadil
pri posudzovaní výroku prvoinštančného rozhodnutia, s ktorého závermi sa stotožnil
a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil svoje vlastné úvahy a právne závery.
20. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
21. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu (v spojení s odôvodnením
prvoinštančného rozsudku) za dostatočnú, jasnú a zrozumiteľnú, založenú na právnych
záveroch, ktoré majú oporu v zákone, resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel
aplikovaných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), resp. Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k posudzovaniu vzniku nároku na náhradu škody.
22. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a označeným základným právom podľa ústavy, ako aj právom podľa dohovoru, ktorých
porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú
sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 4/2018
z 21. novembra 2019
23. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj
ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
24. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
25. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa.
26. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ
vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože
podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Sťažovateľ
tiež argumentoval, že odvolací súd vec neprávne právne posúdil.
27. Dovolací súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uvádza:
„V posudzovanej veci žalovaná prevzala právne zastupovanie žalobcu v spore
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde
Komárno pod sp. zn. 15 C 19/2011, a to na základe udeleného písomného plnomocenstva
a Zmluvy o právnej pomoci, obe z 23. júna 2011. Žalobca sa domáhal náhrady škody, ktorá
mu mala byť spôsobená žalovanou pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi ako jej
klientovi, t. j. náhrady škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie.
V zmysle § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú
mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na
škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva
advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto
ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.
Vzťah medzi klientom a advokátom je primárne upravený v zákone o advokácii.
Citované ustanovenie zákona o advokácii obsahuje špeciálnu úpravu zodpovednosti za
škodu spôsobenú advokátom pri výkone advokácie. Táto zodpovednosť advokáta je
koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. V zmysle uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015 sp. zn. II. ÚS 678/2015
zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená
na kumulatívnom splnení troch predpokladov: činnosť súvisiaca s výkonom advokácie;
vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie
a vznikom škody. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že ak medzi klientom
a advokátom existuje platná zmluva o poskytovaní právnych služieb, zodpovednosť
advokáta za škodu vo vzťahu ku klientovi sa vždy posudzuje podľa § 26 zákona o advokácii.
Na obdobných právnych záveroch je založené aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 25. marca
2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012 vo veci náhrady škody spôsobenej pri výkone advokátskej
činnosti... Zodpovednosť za škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou v zmysle
§ 420a Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na odlišné prípady...“
28. V súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, od ktorého sa mal odvolací súd
podľa názoru sťažovateľa odkloniť pri riešení relevantnej právnej otázky, dovolací súd
argumentuje:
„V dovolateľom označenom rozhodnutí najvyššieho súdu z 19. apríla 2011 sp. zn.
5 Cdo 1/2010 dovolací súd vychádzal z úplne odlišného skutkového a právneho stavu. Išlo
o spor vo veci náhrady škody z ublíženia na zdraví a mimoriadneho zvýšenia bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia... Podľa názoru dovolacieho súdu však toto
rozhodnutie s prejednávaným sporom po právnej a skutkovej stránke nijako nesúvisí
a odvolací súd sa svojim právnym posúdením veci v žiadnom prípade od tohto rozhodnutia
neodklonil.
Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd správne vec právne posúdil,
ak vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre
uplatnenie zodpovednosti za škodu, t. j. spôsobenie škody žalovanou, existenciu škody a jej
výšku a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, a to ani v zmysle
§ 26 ods. 1 zákona o advokácii, ani v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Svojim
rozhodnutím sa taktiež nijako neodklonil od právnych záverov vyjadrených v skoršom
rozhodnutí najvyššieho súdu z 25. marca 2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012.
Z dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namietal nevykonanie nim predložených
dôkazov odvolacím súdom v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že takéto odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci nezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu
v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 432 ods. 2 C. s. p. Z uvedených dôvodov dospel
najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2
C.s. p.). Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447
písm. c/ a f/ C.s.p.“
29. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
30. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, a tento jeho záver
nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia
nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu
(v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s námietkami sťažovateľa
uplatnenými v dovolaní, posúdil relevantnú právnu otázku, ktorú sťažovateľ nastolil
vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré malo predstavovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, poukázal na odlišnosť právnej veci sťažovateľa a právnej otázky, ktorú dovolací súd
v skoršej právnej veci riešil. Najvyšší súd navyše poukázal na iné svoje relevantné
rozhodnutie (sp. zn. 1 Cdo 105/2012 z 25. marca 2013) a konštatoval, že odvolací súd sa
nijako neodklonil od záverov v ňom vyjadrených. Následne dovolací súd odmietol
dovolanie sťažovateľa ako neprípustné podľa § 447 písm. c) a f) CSP.
31. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
32. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu