Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 226/2020
PDF · 217.4 KB
No categories available
II. ÚS 226/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Václava Jaroščiaka –
REALITA, M. Rázusa 1240/14, Žilina, IČO 10 955 500, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 44/2018 z 24. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť JUDr. Václava Jaroščiaka – REALITA o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Václava Jaroščiaka – REALITA,
M. Rázusa 1240/14, Žilina, IČO 10 955 500 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 44/2018 z 24. októbra 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalobcu sa v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 37 Cbi 75/2014 domáhal určenia, že je veriteľom úpadcu MIGAREAL, s. r. o.
v konkurze (ďalej len „úpadca“), z titulu dodania právnych služieb a náhrady nákladov
právneho zastúpenia vo výške 14 999,03 € s poradím prednostnej pohľadávky
z reštrukturalizačného konania, ktorá v konkurze vedenom okresným súdom pod sp. zn.
28 K 1/2013 je zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 8/J-16. Právnym
dôvodom vzniku pohľadávky v celkovej prihlásenej výške 14 999,03 € bolo poskytnutie
právnych služieb úpadcovi v spore o vypratanie nehnuteľnosti, vedenom pred Okresným
súdom Žilina pod sp. zn. 11 Cbi 25/2012. Sťažovateľ považoval za výpočtový základ
pre výpočet odmeny za právne služby poskytnuté úpadcovi cenu nehnuteľnosti, ktorá bola
predmetom vypratania, a „odmenu po dohode s úpadcom určil a vyúčtoval podľa § 9 ods. 1,
§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie
právnych služieb v znení neskorších predpisov... podľa základnej sadzby tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty ceny veci, ktorej sa právna služba týka“.
Správkyňa úpadcu pohľadávku sťažovateľa pod poradovým číslom 8/J-16 poprela, čo sa
týka právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky i poradia pohľadávky.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 37 Cbi 75/2014 z 19. mája 2016 určil, že
sťažovateľ je veriteľom inej, vymáhateľnej pohľadávky proti úpadcovi vo výške 283,35 €
za poskytnuté právne služby v právnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
11 Cb 25/2012 zapísanej v zozname pohľadávok po číslom 8/J/16. Vo zvyšnej časti žalobu
zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Okresný súd vyjadril
svoj právny názor, že v sporoch o vypratanie veci (nehnuteľnosti) je základná odmena
advokáta určená podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), a to vo výške 1/13 výpočtového základu.
Proti prvoinštančnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie vo vzťahu k prvému výroku
v časti o určení poradia prihlásenej pohľadávky a vo vzťahu k druhému a tretiemu výroku
v celom rozsahu. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vec nesprávne právne posúdil, ak
prijal právny záver, že v prípade sporov o vypratanie nehnuteľností patrí advokátovi
odmena určená podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami. Krajský súd v Trenčíne rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom
sp. zn. 16 CoKR 20/2016 z 11. júla 2017. Z obsahu jeho odôvodnenia vyplýva, že odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že v prípade sporov
o vypratanie nehnuteľností patrí advokátovi odmena určená podľa § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
4. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie
vo vzťahu k výroku, ktorým potvrdil druhý výrok súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol
žalobu o určenie pohľadávky, čo sa týka určenia jej výšky, ktorá predstavuje rozdiel medzi
výškou odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb určenej podľa § 10 ods. 1
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a odmenou advokáta určenou podľa § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky 655/2004 Z. z. Prípustnosť podania dovolania sťažovateľ vyvodil z § 421 ods. 1
písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“).
5. Dovolací súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol a žalovanej priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že sa
nestotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že pri riešení relevantnej právnej otázky právne
názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené, a teda, že odvolací súd sa
pri riešení právnej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
6. Podľa názoru sťažovateľa je „otázka určenia odmeny advokáta v konaniach
o vypratanie nehnuteľnosti v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít ustálená“.
Sťažovateľ argumentuje, že dovolací súd „nevyhodnotil otázku ustálenej rozhodovacej
praxe v tejto veci v súlade s princípom právnej istoty...“ a na podporu svojich tvrdení
poukazuje na stanovisko občiansko-právneho kolégia najvyššieho súdu č. Cpj 20/2000, ako
aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu i ústavného súdu. Vo vzťahu k rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol ako príklad
nejednotného výkladu relevantnej právnej otázky, sťažovateľ uvádza, že „bezprostredným
predmetom týchto konaní, nebolo riešenie otázky čo je výpočtovým základom pre určenie
odmeny advokáta v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, a prečo, ale iba sekundárne
rozhodnutie o náhrade trov konania. Napriek tomu, že rozhodnutia o náhrade trov konania
v týchto konaniach sa evidentne odkláňali od Stanoviska Cpi 20/2000 zo dňa 20. 6. 2002,
ani v jednom prípade rozhodujúci dovolací súd tento odklon od zjednocujúcej judikatúry
nijako neodôvodnil.“.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. Václava Jaroščiaka vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Oddo/44/2018 z 24. 10. 2019
porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Oddo/44/2018 z 24. 10.
2019 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom, vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj
ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
20. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo
veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
21. V rámci uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
22. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ
vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP
s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, ktorá
riešila právnu otázku inak, ako ju riešil odvolací súd.
23. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:
„V danom prípade kľúčovou otázkou pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo, či
v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci) pre účely určenia odmeny advokáta za
poskytovanie právnych služieb je možné vyjadriť hodnotu veci (ktorá má byť vyprataná,
vydaná) v peniazoch, teda či je predmet konania oceniteľný peniazmi. Žalobca vo vzťahu
k tejto otázke zastáva názor, že v prípade konania o vypratanie nehnuteľnosti pri určení
odmeny za poskytnutie právnych služieb sa vychádza z hodnoty sporu, ktorou je hodnota
nehnuteľnosti. Bolo preto úlohou najvyššieho súdu, aby v dovolacom konaní posúdil, či sa
odvolací súd pri riešení tejto otázky, majúcej pre jeho rozhodnutie kľúčový význam, odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú dovolateľ vymedzil
a konkretizoval ním označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.
Žalobca tvrdí, že sa odvolací súd odklonil od právnych záverov najvyššieho súdu,
ktoré už zaujal v stanovisku Cpj 20/2000 z 20. júna 2002, rozsudku sp. zn. MCdo 182/2002
z 25. septembra 2002 a ústavného súdu, ktoré zaujal v nálezoch sp. zn. III. ÚS 334/07
z 23. apríla 2008, sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 a sp. zn. II. ÚS 583/2013
z 11. decembra 2014. Je pravdou, že v uvedených rozhodnutiach dospeli súdy k záveru, že
ak ide o konanie o žalobe o vypratanie nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým, čoho
sa účastník pri procesnej ochrane domáha, skutočnosti, na ktorých sa zakladá ochrana
vlastníckeho práva, vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec. Dovolací súd
poukazuje na odlišné rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2 Cdo/340/2013 z 27. februára
2014, sp. zn. 2 Cdo/32/2010 z 31. marca 2010, sp. zn. 3 Cdo 206/2011 z 21. júna 2012,
sp. zn. 2 Cdo 215/2015 z 28. januára 2016, sp. zn. 5 MCdo 9/2010 z 29. novembra 2010,
v ktorých dovolací súd vychádzal pri určení odmeny právneho zástupcu z tarifnej sadzby
odmeny upravenej v § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. z ktorej sa vychádza
v prípade, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno
zistiť len s nepatrnými ťažkosťami. Pritom predmetom všetkých týchto konaní bolo
vypratanie nehnuteľností.“
24. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd argumentuje:
«Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho
súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa svojím rozhodnutím
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu dospel dovolací súd k záveru,
že pri riešení relevantnej právnej otázky v predmetnej veci sa v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť, navonok prejavená v odlišných právnych názoroch
a to či v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci) možno vyjadriť hodnotu veci
(ktorá má byť vyprataná, vydaná) v peniazoch alebo je peniazmi neoceniteľná. Z uvedených
rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že pri riešení relevantnej právnej otázky právne
názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené, so zreteľom na skutočnosť ktorú
dovolací súd dospel k záveru, že žalobca síce označil právnu otázku, neopodstatnené je však
jeho tvrdenie, že odvolací súd sa pri riešení tejto právnej otázky odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). So zreteľom na uvedené
dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu je procesné neprípustné a preto ho podľa §
447 písm. f/ CSP odmietol.»
25. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie
prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
26. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho
záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého
uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho
súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal sťažovateľom nastolenou relevantnou právnou
otázkou, ako aj ďalšou podmienkou dovolacieho konania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
ktorou je odklon od jej ustáleného riešenia, pričom dospel k záveru, že v okolnostiach
posudzovanej veci nemôže ísť o odklon, pretože rozhodovanie jednotlivých senátov
najvyššieho súdu pri riešení nastolenej právnej otázky je nejednotné. Ústavný súd
konštatuje, že nie je podstatné, či relevantnú právnu otázku riešil najvyšší súd v merite veci
alebo vo vzťahu k trovám dovolacieho konania, pretože stále ide o totožnú právnu otázku.
Súc viazaný dovolacími dôvodmi podľa § 440 CSP tak dovolací súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa ako
neprípustné podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.
27. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
28. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu