Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 226/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť JUDr. Václava Jaroščiaka –

REALITA, M. Rázusa 1240/14, Žilina, IČO 10 955 500, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť JUDr. Václava Jaroščiaka – REALITA o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť JUDr. Václava Jaroščiaka – REALITA,

M. Rázusa 1240/14, Žilina, IČO 10 955 500 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalobcu sa v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. domáhal určenia, že je veriteľom úpadcu MIGAREAL, s. r. o.

v konkurze (ďalej len „úpadca“), z titulu dodania právnych služieb a náhrady nákladov

právneho zastúpenia vo výške 14 999,03 € s poradím prednostnej pohľadávky

z reštrukturalizačného konania, ktorá v konkurze vedenom okresným súdom pod sp. zn.

je zapísaná v zozname pohľadávok pod poradovým číslom 8/J-16. Právnym

dôvodom vzniku pohľadávky v celkovej prihlásenej výške 14 999,03 € bolo poskytnutie

právnych služieb úpadcovi v spore o vypratanie nehnuteľnosti, vedenom pred Okresným

súdom Žilina pod sp. zn. . Sťažovateľ považoval za výpočtový základ

pre výpočet odmeny za právne služby poskytnuté úpadcovi cenu nehnuteľnosti, ktorá bola

predmetom vypratania, a „odmenu po dohode s úpadcom určil a vyúčtoval podľa § 9 ods. 1,

vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie

právnych služieb v znení neskorších predpisov... podľa základnej sadzby tarifnej odmeny za

jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty ceny veci, ktorej sa právna služba týka“.

Správkyňa úpadcu pohľadávku sťažovateľa pod poradovým číslom 8/J-16 poprela, čo sa

týka právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky i poradia pohľadávky.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2016 určil, že

sťažovateľ je veriteľom inej, vymáhateľnej pohľadávky proti úpadcovi vo výške 283,35 €

za poskytnuté právne služby v právnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.

zapísanej v zozname pohľadávok po číslom 8/J/16. Vo zvyšnej časti žalobu

zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Okresný súd vyjadril

svoj právny názor, že v sporoch o vypratanie veci (nehnuteľnosti) je základná odmena

advokáta určená podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „“), a to vo výške 1/13 výpočtového základu.

Proti prvoinštančnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie vo vzťahu k prvému výroku

v časti o určení poradia prihlásenej pohľadávky a vo vzťahu k druhému a tretiemu výroku

v celom rozsahu. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vec nesprávne právne posúdil, ak

prijal právny záver, že v prípade sporov o vypratanie nehnuteľností patrí advokátovi

odmena určená podľa vyhlášky č. , pretože nie je možné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami. Krajský súd v Trenčíne rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom

sp. zn. z 11. júla 2017. Z obsahu jeho odôvodnenia vyplýva, že odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v tom, že v prípade sporov

o vypratanie nehnuteľností patrí advokátovi odmena určená podľa § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky č.

4. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie

vo vzťahu k výroku, ktorým potvrdil druhý výrok súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol

žalobu o určenie pohľadávky, čo sa týka určenia jej výšky, ktorá predstavuje rozdiel medzi

výškou odmeny advokáta za poskytnutie právnych služieb určenej podľa § 10 ods. 1

vyhlášky č. a odmenou advokáta určenou podľa

vyhlášky Prípustnosť podania dovolania sťažovateľ vyvodil z

písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“).

5. Dovolací súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol a žalovanej priznal

nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že sa

nestotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že pri riešení relevantnej právnej otázky právne

názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené, a teda, že odvolací súd sa

pri riešení právnej otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

[ ].

6. Podľa názoru sťažovateľa je „otázka určenia odmeny advokáta v konaniach

o vypratanie nehnuteľnosti v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít ustálená“.

Sťažovateľ argumentuje, že dovolací súd „nevyhodnotil otázku ustálenej rozhodovacej

praxe v tejto veci v súlade s princípom právnej istoty...“ a na podporu svojich tvrdení

poukazuje na stanovisko občiansko-právneho kolégia najvyššieho súdu č. , ako

aj na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu i ústavného súdu. Vo vzťahu k rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ktoré dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol ako príklad

nejednotného výkladu relevantnej právnej otázky, sťažovateľ uvádza, že „bezprostredným

predmetom týchto konaní, nebolo riešenie otázky čo je výpočtovým základom pre určenie

odmeny advokáta v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, a prečo, ale iba sekundárne

rozhodnutie o náhrade trov konania. Napriek tomu, že rozhodnutia o náhrade trov konania

v týchto konaniach sa evidentne odkláňali od Stanoviska Cpi 20/2000 zo dňa 20. 6. 2002,

ani v jednom prípade rozhodujúci dovolací súd tento odklon od zjednocujúcej judikatúry

nijako neodôvodnil.“.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. Václava Jaroščiaka vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, na spravodlivé súdne konanie podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. 10. 2019

porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. 10.

2019 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

16. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

17. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

18. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

19. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom, vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj

ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

20. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd

(m. m. , ).

21. V rámci uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

22. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ

vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia

s odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, ktorá

riešila právnu otázku inak, ako ju riešil odvolací súd.

23. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

„V danom prípade kľúčovou otázkou pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo, či

v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci) pre účely určenia odmeny advokáta za

poskytovanie právnych služieb je možné vyjadriť hodnotu veci (ktorá má byť vyprataná,

vydaná) v peniazoch, teda či je predmet konania oceniteľný peniazmi. Žalobca vo vzťahu

k tejto otázke zastáva názor, že v prípade konania o vypratanie nehnuteľnosti pri určení

odmeny za poskytnutie právnych služieb sa vychádza z hodnoty sporu, ktorou je hodnota

nehnuteľnosti. Bolo preto úlohou najvyššieho súdu, aby v dovolacom konaní posúdil, či sa

odvolací súd pri riešení tejto otázky, majúcej pre jeho rozhodnutie kľúčový význam, odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorú dovolateľ vymedzil

a konkretizoval ním označenými rozhodnutiami najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.

Žalobca tvrdí, že sa odvolací súd odklonil od právnych záverov najvyššieho súdu,

ktoré už zaujal v stanovisku z 20. júna 2002, rozsudku sp. zn. MCdo 182/2002

z 25. septembra 2002 a ústavného súdu, ktoré zaujal v nálezoch sp. zn.

z 23. apríla 2008, sp. zn. zo 16. mája 2012 a sp. zn.

z 11. decembra 2014. Je pravdou, že v uvedených rozhodnutiach dospeli súdy k záveru, že

ak ide o konanie o žalobe o vypratanie nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým, čoho

sa účastník pri procesnej ochrane domáha, skutočnosti, na ktorých sa zakladá ochrana

vlastníckeho práva, vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec. Dovolací súd

poukazuje na odlišné rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. z 27. februára

2014, sp. zn. z 31. marca 2010, sp. zn. z 21. júna 2012,

sp. zn. z 28. januára 2016, sp. zn. z 29. novembra 2010,

v ktorých dovolací súd vychádzal pri určení odmeny právneho zástupcu z tarifnej sadzby

odmeny upravenej v vyhl. č. z ktorej sa vychádza

v prípade, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno

zistiť len s nepatrnými ťažkosťami. Pritom predmetom všetkých týchto konaní bolo

vypratanie nehnuteľností.“

24. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd argumentuje:

«Pre právnu otázku, ktorú má na mysli je charakteristický

„odklon“ jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho

súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky a odvolací súd sa svojím rozhodnutím

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí dovolacieho súdu dospel dovolací súd k záveru,

že pri riešení relevantnej právnej otázky v predmetnej veci sa v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu vyskytla nejednotnosť, navonok prejavená v odlišných právnych názoroch

a to či v konaní o vypratanie nehnuteľnosti (vydanie veci) možno vyjadriť hodnotu veci

(ktorá má byť vyprataná, vydaná) v peniazoch alebo je peniazmi neoceniteľná. Z uvedených

rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že pri riešení relevantnej právnej otázky právne

názory dovolacích senátov zostali nejednotné a neustálené, so zreteľom na skutočnosť ktorú

dovolací súd dospel k záveru, že žalobca síce označil právnu otázku, neopodstatnené je však

jeho tvrdenie, že odvolací súd sa pri riešení tejto právnej otázky odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ). So zreteľom na uvedené

dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu je procesné neprípustné a preto ho podľa §

447 písm. f/ odmietol.»

25. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie

prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

26. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho

záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého

uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho

súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal sťažovateľom nastolenou relevantnou právnou

otázkou, ako aj ďalšou podmienkou dovolacieho konania podľa ,

ktorou je odklon od jej ustáleného riešenia, pričom dospel k záveru, že v okolnostiach

posudzovanej veci nemôže ísť o odklon, pretože rozhodovanie jednotlivých senátov

najvyššieho súdu pri riešení nastolenej právnej otázky je nejednotné. Ústavný súd

konštatuje, že nie je podstatné, či relevantnú právnu otázku riešil najvyšší súd v merite veci

alebo vo vzťahu k trovám dovolacieho konania, pretože stále ide o totožnú právnu otázku.

Súc viazaný dovolacími dôvodmi podľa tak dovolací súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa ako

neprípustné podľa bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého

rozsudku.

27. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základných práv sťažovateľa podľa a a tiež

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala

možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

28. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu