Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8db/400193.db67d5.pdf
PDF · 163.27 KB
No categories available
2Cdo/215/2015
Najvyšší súd 2 Cdo 215/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcov : 1/ Á. E.,
bývajúci B., 2/ M. E., bývajúca B., obaja zastúpení JUDr. Juraj Procházka, advokát,
Lakšárska Nová Ves 403, proti ţalovanému : I. S., bývajúci D., zastúpený JUDr. Ján Ščury,
advokát, Laurinská 12, Bratislava, o vypratanie nehnuteľnosti a uloženie zákazu
vstupovať na nehnuteľnosť, vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn.
6 C 7/2008, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. mája 2013
sp. zn. 24 Co 137/2012
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ náhradu trov dovolacieho konania,
ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia v sume 77,95 € do troch dní do rúk alebo na účet
JUDr. Juraja Procházku, Lakšárska Nová Ves 403.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 15. decembra 2011 č. k. 6 C 7/2008-320
uloţil ţalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti – pozemok parcela č. 12/21 registra „C“
2
– orná pôda o výmere 22 845 mkatastrálne územie M., zapísaný v katastri nehnuteľností
Katastrálneho úradu T. – Správa katastra D. na LV č. X., pozemok parcela č. X. registra „C“ –
2
orná pôda o výmere 10 876 mkatastrálne územie M., zapísaný v katastri nehnuteľností
Katastrálneho úradu T.– Správa katastra D. na LV č. X., pozemok parcela č. X registra „C“ –
2
orná pôda o výmere 2 071 m, katastrálne územie M., zapísaný v katastri nehnuteľností
Katastrálneho úradu T. – Správa katastra D.na LV č. X. do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Konanie v časti o uloţenie zákazu vstupovať na nehnuteľnosť po právoplatnosti
rozsudku zastavil. Vyslovil, ţe o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozsudku vo veci samej.
V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe jediným legitímnym
právnym titulom uţívania tzv. náhradných pozemkov je relevantné rozhodnutie miestne
príslušného pozemkového úradu. Zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde
a o pozemkových spoločenstvách neupravuje ţiadny iný spôsob pridelenia pozemkov
do dočasného uţívania. Rozhodnutie Pozemkového úradu v D.zo dňa 17.2.1992 je
taktieţ pre právne posúdenie tejto veci bez právnej relevancie. Jedná sa o rozhodnutie
o vykonaní urýchleného usporiadania vlastníckych a uţívacích pomerov podľa § 15 zák. č.
330/1991 Zb. V tomto rozhodnutí však nie sú presne špecifikované parcely, na
ktorých sa urýchlené usporiadanie podľa tohto zákona v katastrálnom území M. vykonalo.
Rovnako nie je jasné, aký zjednodušený rozdeľovací plán tvorí jeho prílohu. Rozdeľovací
plán riešiaci lokalitu Széked zaloţený v spise nie je ten, ktorý tvoril prílohu rozhodnutia
pozemkového úradu zo dňa 17.2.1992 a to z tohto dôvodu, ţe tento rozdeľovací plán bol
robený aţ po vydaní samotného rozhodnutia. Rozhodnutie pozemkového úradu je datované
dňom 17.2.1992 a rozdeľovací plán doloţený ţalovaným na lokalitu Széked pochádza
z marca 1994. Taktieţ ani geometrický plán č. 243-202-77/91 nebol pouţitý ako podklad pre
prideľovanie náhradných pozemkov, pretoţe tento nie je uvádzaný v rozhodnutí
pozemkového úradu. Náhradné pozemky boli vtedajším pozemkovým úradom dávané
do náhradného uţívania podľa § 15 zák. č. 330/1991 Zb. najneskôr v roku 1991. Dohoda
o dočasnom uţívaní parciel od roku 1991 uzavretá medzi ţalovaným a PD V. dokazuje
dočasné uţívanie pozemku ţalovaným od 1.10.1990. Z uvedeného vyplýva, ţe v roku 1990
nemohol byť ţalovanému odovzdaný pozemok, ktorý je predmetom sporu do náhradného
uţívania, pretoţe o náhradnom uţívaní mohol rozhodnúť vtedajší pozemkový úrad, a to
najneskôr v roku 1991 po tom, ako vstúpil do účinnosti zákon č. 330/1991 Zb. Navyše tak,
ako je vyššie vyhodnotené, táto dohoda o dočasnom uţívaní náhradného pozemku uzavretá
medzi PD V. a ţalovaným naposledy bola predĺţená na obdobie od 1.10.1992
do 30.9.1993.
Vzhľadom na vyššie uvedené vykonané dokazovanie vo veci je jednoznačné, ţe pozemky,
ktoré sú predmetom sporu nikdy platne neboli ţalovanému pridelené do uţívania ako
náhradné pozemky. Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne preukázané,
ţe ţalovaný zasahuje do vlastníckeho práva ţalobcov tým, ţe uţíva pozemky, ktoré sú v ich
vlastníctve. Ţalovaného nemoţno povaţovať za oprávneného drţiteľa, pretoţe v konaní bolo
zistené, ţe predmetné pozemky nikdy platne nenadobudol ako pozemky náhradné. Vzhľadom
na uvedenú skutočnosť návrhu v celom rozsahu vyhovel a uloţil ţalovanému povinnosť
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, vypratať.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 29. mája 2013
č. k. 24 Co 137/2012-375 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
vyhovujúcej časti a v časti zastavenia konania zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe preberá súdom prvého stupňa
zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatňovaného
nároku a pretoţe v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver vo veci, s poukazom na § 219
ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku v jeho vyhovujúcej časti. Nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto
právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôţe preto dať za pravdu odvolateľovi.
Ţalovaný svoje právo na uţívanie časti pozemkových nehnuteľností patriacim
do (spolu)vlastníctva ţalobcov preukazoval nie rozhodnutím, ale dohodou o prenechaní iného
vhodného pozemku vlastníkovi pôdy na dočasné bezplatné uţívanie, uzavretej medzi
Poľnohospodárskym druţstvom V. a ţalovaným a jeho manţelkou zo dňa 30.3.1992. Okrem
všetkých nedostatkov tejto dohody zistených a dôvodne vytýkaných súdom prvého stupňa,
odvolací súd zdôraznil, ţe aj keby išlo o listinu oprávňujúcu ţalovaného na uţívanie v nej
uvedených pozemkov, predmetná dohoda bola uzavretá na dobu určitú – na jeden rok, to
znamená podľa jeho obsahu od 1.10.1991 do 30.9. beţného roka a bola predĺţená na obdobie
od 1.10.1991 do 30.9.1992 a následne od 1.10.1992 do 30.9.1993. Z uvedeného vyplýva, ţe
ţalovaný po 30.9.1993 nepreukázal ţiadny titul, ktorý by ho oprávňoval k uţívaniu
náhradných pozemkov. Námietka odvolateľa, ţe neuţíva celú výmeru pozemkov, ktoré majú
byť ním vypratané je irelevantná, pretoţe vypratať má povinnosť len tú časť týchto parciel,
ktoré zabral a ktoré v skutočnosti uţíva a tým bráni ich uţívaniu vlastníkovi pozemkov.
Obdobne odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na odvolací dôvod, ţe návrh mal smerovať aj
proti ţalovaného bratovi, ktorý predmetné nehnuteľnosti uţíva a obhospodaruje
so ţalovaným. Poznamenal, ţe ţalobca je pánom sporu a konanie sa môţe viesť len proti
tomu, koho ako účastníka na strane ţalovaného označí ţalobca.
Podľa rozhodnutia Pozemkového úradu v D.č. j. D/2012/00014-458 zo dňa 30.7.2012 bolo
podľa § 14 ods. 4 zákona o pozemkových úpravách (zákon č. 330/1991 Zb.), schválené
vykonanie projektu pozemkových úprav v katastrálnom území V., schváleného
rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v D.pod č. D/2011/00016-439 zo
dňa 10.8.2011. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17.8.2012. Dňom 14.8.2012 zanikajú
nájomné vzťahy k pôvodným nehnuteľnostiam, z čoho treba vyvodiť záver, ţe ţalovaný
aj z tohto dôvodu uţ nemá nárok na uţívanie akýchkoľvek náhradných pozemkov.
Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o uloţení zákazu vstupovať na nehnuteľnosť
po právoplatnosti rozsudku tak, ţe konanie v tejto časti zastavil, toto rozhodnutie ţiadnym
spôsobom ani právne ani vecne neodôvodnil. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého
stupňa v časti zastavenia konania s pouţitím § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. zrušil a podľa
odseku 2 cit. ustanovenia vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do jeho potvrdzujúcej časti podal dovolanie
ţalovaný a navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, ţe súdy nedostatočne zistili
skutkový stav veci, nevykonali ním navrhnuté dôkazy, v dôsledku čoho vec nesprávne právne
posúdili.
Ţalobcovia vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie ţalovaného odmietnuť a priznať im
trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením
veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
K odňatiu moţnosti ţalovaného pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým,
ţe súdy nevyhoveli ním podaným návrhom na vykonanie dokazovania.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril
uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., lebo
samo osebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom konať.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nevykonaním ţalovaným
navrhovaných dôkazov nebola ţalovanému odňatá moţnosť pred súdmi konať (§ 237 písm.f/
O.s.p.).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho
jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalovaný nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo
ţalobcom a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalobcovia podali návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto
aj vyčíslili. Dovolací súd im priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich
zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 18. júla 2014 [§ 13a ods. 1 písm.c/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 11 ods. 1 písm.a/, kde jeden úkon právnej sluţby činí 61,87 €. Keďţe však ide
o zastupovanie dvoch ţalobcov v zmysle § 13 ods. 2, základnú sadzbu tarifnej odmeny zníţil
o 50 %, kde jeden úkon právnej sluţby teda činí 30,935 €. Keďţe ide o zastupovanie dvoch
ţalobcov, spolu je to 61,87 €. K tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) vo výške 8,04 €, keďţe ide o zastupovanie dvoch osôb,
jedná sa o 16,08 €, čo predstavuje spolu 77,95 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2016
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová