Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 230/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, Praha, Česká republika, zastúpeného

advokátskou kanceláriou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31,

Trnava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Pavlovič, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. apríla 2020 doručená ústavná , ,

, Praha, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Krajskému súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. 1700401/1/1358383-2/2016 z 20. septembra 2016, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie Colného úradu Košice (ďalej len „colný úrad“) č. 928345/2016

z 26. mája 2014 (ďalej len „rozhodnutie colného úradu“). Označeným rozhodnutím colného

úradu bol sťažovateľovi dodatočne vymeraný colný dlh v zmysle § 220 ods. 4 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. Colný zákon v znení neskorších

predpisov (ďalej len „colný zákon“) a uložená povinnosť uhradiť colný dlh v sume

2 633 753 Sk na základe vykonanej daňovej kontroly.

3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.

4. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť,

o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť meritórne

zamietol.

5. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti ústavnému súdu podrobne opisuje

skutkové okolnosti prípadu, všetky svoje námietky a argumentáciu, ktorú uplatnil v konaní

pred colnými orgánmi a v konaní pred súdmi. Tvrdí, že vo veci konajúce colné orgány

a súdy nesprávne vyhodnotili ním vznesenú námietku premlčania (preklúzie) práva

vyberať a vymáhať nedoplatok colného dlhu vymeraného rozhodnutím colného úradu

č. 66/2001Ke-M/MC z 15. januára 2001, ktorú vzniesol podaním z 29. februára 2016,

a to formou doplnenia odvolania proti rozhodnutiu colného úradu

(č. 928345/2016 z 26. mája 2014, pozn.). Sťažovateľ považuje rozhodnutie colného úradu

č. 66/2001Ke-M/MC z 15. januára 2001 za nezákonné a nulitné (pretože adresátom tohto

rozhodnutia bol označený neexistujúci subjekt, pozn.). Najmä však spochybňuje názor

colného úradu, ako aj krajského súdu, že prekluzívna lehota stanovená v § 220

ods. 5 colného zákona začína plynúť od konca roku, v ktorom bola ukončená následná

kontrola, a tvrdí, že uvedená lehota by sa mala počítať od konca roku, v ktorom vznikol

colný dlh.

6. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a článku 48 ods. 1 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 29. januára 2020 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 29. januára 2020 a zároveň vec vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 354 Eur...“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrh, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (, , ).

13. Ústavný súd v prvom rade pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd

preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie právnych

predpisov s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

14. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

ďalej vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ).

15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument,

ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

().

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej aj „ESĽP“) rozsudok

vo veci Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87, bod 33]

vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli

dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva

na obhajobu. Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy

rozhodnutia, musí byť určený vo svetle okolností prípadu (rozsudok vo veci Ruiz Torija

proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy

nie sú povinné dať odpoveď na všetky im predložené argumenty (rozsudok vo veci

Van de Hurk proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia

musí byť zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok vo veci

Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu

a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce

[rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku (č. 2) z 11. 7. 2017,

sťažnosť č. 19867/12, bod 84; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L. proti Rumunsku

z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04), bod 40]. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno

považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade,

ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe

vnútroštátneho súdu, dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“

(už citovaný Moreira Ferreira, bod 85; tiež rozsudok vo veci Navalnyy a Ofitserov

proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).

III.

Samotné posúdenie veci ústavným súdom

17. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.

Podľa , ak má návrh na začatie konania uvedený

v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže ústavný súd

vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Ak účastník konania

v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne.

Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2 písm. a) až e), h), m), o),

p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu

jeho základných práv a slobôd.

18. Prv než ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnostných námietok, považoval

za nevyhnutné vysporiadať sa s nepresne formulovaným petitom sťažnosti. Sťažovateľ

v úvode sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa ,

pričom v prvom bode petitu žiadal vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 1 . Vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti a tam uvedenej argumentácie

(absencia argumentácie vo vzťahu k základnému právu nebyť odňatý zákonnému sudcovi

upravenému , pozn.) je nepochybné, že pri formulovaní petitu došlo

k chybe v písaní, preto ústavný súd predmet tohto konania ustálil tak, ako je to uvedené

v záhlaví tohto rozhodnutia, bez toho, aby sťažovateľa vyzval k odstráneniu

tejto nezrovnalosti.

19. Sťažovateľ predovšetkým namietal porušenie svojich procesných práv, teda

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

bez toho, aby v prípade identifikoval, ktoré parciálne právo z práv

upravených v čl. 48 ods. 2 napáda. Táto skutočnosť vo väzbe na absenciu konkrétnej

argumentácie, na základe ktorej by bolo možné jednoznačne určiť, ktoré parciálne právo

malo byť porušené, má za daných okolností závažné procesné následky.

20. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti

podľa je povinnosť sťažovateľa uviesť

konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu

jeho základných práv a slobôd. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, ako ani konkretizáciu práva podľa , nespĺňa ani podstatnú

zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v .

Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy výzva

na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 ústavného súdu vzhľadom

na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie najmä

formálnych nedostatkov návrhu, nie však samotnej podstaty návrhu (m. m. ).

21. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že označený nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na perfektnosť

základných náležitostí návrhu slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom.

22. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

23. Keďže predmetná sťažnosť v predloženej podobe vo vzťahu k namietanému

bližšie neidentifikovanému právu podľa neobsahuje náležitosti,

ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a ,

a to kvalifikované odôvodnenie, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľa ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

24. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti ústavnej

sťažnosti v rámci sťažnostných námietok podstatná.

25. Sťažovateľ namietal nesprávne vyhodnotenie jeho námietky premlčania opísanej

v bode 5 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

26. Podľa § 220 ods. 4 colného zákona ak sa vymerala suma cla nižšia, ako je suma

cla, ktorá zodpovedá colným predpisom, colný orgán vymeria sumu cla, ktorá sa má vybrať

alebo ostáva na vybratie dodatočne, a to do troch kalendárnych dní odo dňa, v ktorom

sa o tejto skutočnosti dozvedel.

Podľa § 220 ods. 5 colného zákona colný dlh je možné dodatočne určiť do troch

rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa odseku 4 prvýkrát vymerať.

27. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil námietku premlčania

(preklúzie) na samotné dodatočné určenie colného dlhu podľa § 220 ods. 5 colného zákona.

Argumentuje tým, že pokiaľ by platil výklad tejto normy, tak ako bol aplikovaný najvyšším

súdom v jeho prípade, potom bolo by možné vykonať kontrolu aj po 50 rokoch a na základe

jej výsledkov by bolo možné vymerať sumu cla a následne určiť colný dlh.

28. Najvyšší súd k námietke sťažovateľa v bode 17 odôvodnenia svojho napadnutého

rozhodnutia uviedol, že o dodatočnom vymeraní colného dlhu mohol colný úrad v zmysle

§ 220 ods. 4 colného zákona rozhodnúť až po zisteniach vykonaných následnou kontrolou

v zmysle § 86 colného zákona, ktorá bola skončená v roku 1998. Teda bolo možné

dovyrubiť colný dlh a prvýkrát vymerať v roku 1998, preto prekluzívna lehota podľa § 220

ods. 5 colného zákona uplynula 31. decembra 2001. Rozhodnutie colného úradu

o dovyrubení colného dlhu sp. zn. 66/2001/KE/M/NC z 15. januára 2001 bolo vydané

v zákonnej lehote, pričom sťažovateľ si toto rozhodnutie osobne prevzal 3. mája 2001.

Sťažovateľ toto rozhodnutie nenapadol odvolaním, preto nadobudlo právoplatnosť

18. mája 2001. Najvyšší súd ďalej v bode 18 odôvodnenia konštatoval, že toto rozhodnutie

napriek snahe sťažovateľa zvrátiť jeho účinky nestratilo právoplatnosť.

29. Ústavný súd konštatuje, že výklad do úvahy prichádzajúcich noriem colného

zákona rešpektuje právnu úpravu, je zrozumiteľný a zároveň rešpektuje pravidlá formálnej

logiky. Aplikovanú právnu úpravu nebolo ani podľa názoru ústavného súdu možné vykladať

tak, ako sa domáhal sťažovateľ, že právo na dodatočné vymeranie colného dlhu, ktoré bolo

vymerané za rok 1993, by zaniklo 31. decembra 1996, pretože by došlo k výkladu zákona

contra legem, ktorý by zároveň založil aj jeho protiústavnosť. Najvyšší súd správne

upozornil, že nedoplatok netvorí celú sumu colného dlhu, ale len dovymeranej časti colného

dlhu a táto bola dodatočne vymeraná rozhodnutím colného úradu sp. zn. 66/2001/KE/M/NC

z 15. januára 2001. Takisto najvyšším súdom formulovaný názor (v bode 16 odôvodnenia

napadnutého rozsudku), že začiatok plynutia premlčacej lehoty nemožno stotožniť

s oznámením colného orgánu o začatí konania o colnom dlhu a že prekluzívna lehota začína

plynúť dňom ukončenia následnej kontroly, pretože až vtedy je možné sumu dodatočného

cla vymerať, možno považovať za racionálny, vychádzajúci z predmetnej úpravy.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nedospel k záveru, že by v okolnostiach

veci došlo k neústavnému výkladu dotknutých právnych noriem tak, ako to tvrdil

sťažovateľ, práve naopak, vo veci konajúce súdy aplikovali pomerne jednoznačne

formulované ustanovenia colného zákona, ktoré ani iný racionálny výklad nepripúšťali.

Podľa predmetnej právnej úpravy zákonodarca viaže počiatok plynutia 3-ročnej

lehoty na moment, keď bolo možné sumu dodatočného cla vymerať (§ 220 ods. 5 colného

zákona) a ten je legislatívnym odkazom viazaný na okamih, keď sa colný orgán

o skutočnostiach, že sa vymerala suma cla nižšia, než mala, relevantným spôsobom

dozvedel, čo je spravidla po ukončení kontroly.

31. Ústavný súd si síce uvedomuje neobvyklú konštrukciu behu lehoty podľa § 220

ods. 5 colného zákona, avšak v okolnostiach sťažovateľovej veci argumentáciu sťažovateľa,

spočívajúcu na výklade behu tejto lehoty (argumentum ad absurdum), nebolo možné

akceptovať. V okolnostiach sťažovateľovej veci išlo o vymeranie colného dlhu v colných

konaniach za roky 1993, 1994 a 1995 a colný úrad na základe kontroly ukončenej v roku

1998 zistil skutočnosti, na základe ktorej v zákonnej lehote dodatočne vymeral clo.

32. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že rozhodnutie colného úradu je nulitné

z dôvodu, že adresátom rozhodnutia bol označený neexistujúci subjekt, ústavný súd

konštatuje, že táto námietka je vágna a nekonkrétna, sťažovateľ k nej nič bližšie neuviedol.

Naopak, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že rozhodnutie colného úradu

mu bolo doručované prostredníctvom pošty na v tom čase známu adresu, ale sťažovateľ

si ju neprevzal, preto mu bola doručená prostredníctvom Celního úřadu Praha V

a sťažovateľ si toto rozhodnutie osobne prevzal 3. mája 2001 (bod 19 odôvodnenia

napadnutého rozsudku). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd hodnotí aj túto námietku

sťažovateľa za neopodstatnenú.

33. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sa z obsahu napadnutého rozsudku

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v napadnutom rozsudku dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené

a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

34. Ústavný súd preto konštatuje, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajú zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Sťažovateľom prezentované argumenty podľa názoru ústavného súdu relevantne

nespochybnili ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov najvyšším súdom. Ústavný

súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť v tejto časti bolo potrebné

podľa odmietnuť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

35. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

36. Ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti konštatuje, že právna vec sťažovateľa

sa týka rozhodovania správnych orgánov v colnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva

k aplikácii čl. 6 ods. 1 dohovoru na takéto prípady judikoval vo veci EMESA SUGAR N. V.

proti Holandsku z 13. januára 2005 (sťažnosť č. 62023/00), že v sporoch týkajúcich

sa otázky, či sú alebo nie sú splatné clá alebo poplatky za dovážaný tovar, nestačí

preukázanie, že spor je „peňažný“, aby prilákal uplatniteľnosť článku 6 ods. 1

v jeho „občianskej“ časti, keďže práva a povinnosti jednotlivca nemajú nevyhnutne

občiansky charakter. Keďže clo alebo poplatky za dovážaný tovar vo svojej podstate

spadajú do oblasti daní a daňové záležitosti sú stále súčasťou tvrdého jadra výsadných práv

verejnej moci, pričom verejná povaha vzťahu medzi daňovníkom a spoločenstvom zostáva

prevládajúca, Súdny dvor sa domnieva, že daňové spory vrátane sporov týkajúcich

sa určenia dovozných ciel alebo poplatkov nepatria do rozsahu občianskych práv

a povinností, a to napriek peňažným účinkom, ktoré nevyhnutne majú pre daňovníka (pozri

mutatis mutandis, Ferrazzini v. Taliansko). [GC], č. 44759/98, § 24 – 31, ESĽP 2001-VII,

a Västberga Taxi Aktiebolag a Vulic proti Švédsku (sťažnosť č. 36985/97, § 75,

23. júla 2002).

37. Výnimku z uvedeného pravidla predstavujú prípady, keď Európsky súd

pre ľudské práva považuje daňové konanie (vzhľadom na povahu ciel, uvedené platí

aj pre colné konanie, pozn.) za konanie trestné (pozri rozsudok vo veci Steininger

proti Rakúsku zo 17. 4. 2012, sťažnosť č. 21539/07; rozsudok vo veci Chap Ltd

proti Arménsku zo 4. 5. 2017, sťažnosť č. 15485/09).

38. V danom prípade však nejde ani o uloženie sankcie, ktorá by mala preventívny

a represívny charakter, tak ako to vyžaduje jedno z troch tzv. Engelovských kritérií,

ktorých naplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného

charakteru a konštatovať aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru (k tomu porovnaj Engel

and Others v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a č. 5370/72, rozsudok

pléna ESĽP z 8. 6. 1976, bod 82).

39. Vzhľadom na skutočnosť, že na rozhodnutia colných orgánov, ktoré sa týkajú

určenia dovozných ciel alebo poplatkov, nie je aplikovateľné právo podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru (sťažovateľ nepožíva záruky čl. 6 ods. dohovoru), ústavný súd túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti (podobne , , ).

40. Keďže došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu