Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžfk/32/2018

Identifikačné číslo spisu: 7016201269 Dátum vydania rozhodnutia: 29.01.2020 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7016201269.1

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej, právnej veci žalobcu: G.. Y. P., A. XX. P. XXXX, W. X. XXX, XXX XX O., F. Q., Č. H., právne zastúpeného Prosman a Pavlovič, Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu SR, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1700401/1358383-2/2016 z 20. septembra 2016 a o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -67 z 23. novembra 2017, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .

Účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

O d ô v o d n e n i e

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. -67 z 23. novembra 2017 podľa ust. (ďalej len „“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1700401/1358383-2/2016 z 20. septembra 2016, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Colného úradu Košice č. 928345/2016 z 26. mája 2016, ktorým bola žalobcova námietka premlčania práva vybrať a vymáhať nedoplatok cla vymeraného rozhodnutím Colného úradu Košice o dovyrubení colného dlhu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15. januára 2001, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť uhradiť sumu colného dlhu vo výške 2.633.753,00 Sk, podľa v spojení s ods. 1 Colný zákon, zamietnutá; súčasne žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku správny súd, po tom čo skonštatoval priebeh administratívneho konania (bod 21. - 22. rozsudku), ustálil, že predmetom konania posúdiť, či názor colného úradu, ako aj žalovaného, že prekluzívna lehota stanovená v začína plynúť od konca roku, v

ktorom bola ukončená následná kontrola alebo tak, ako to tvrdí žalobca, že uvedená lehota by sa mala počítať od konca roku, v ktorom vznikol colný dlh (bod 23. rozsudku).

3. Správny súd mal za to, že v danej právnej veci nie je možné akceptovať námietku premlčania vznesenú podľa , keďže v súlade so všeobecnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy je potrebné vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo, tzn. premlčacie lehoty začínajú plynúť a až do ich skončenia plynú, podľa práva platného v čase, kedy začala premlčacia lehota plynúť. V danom prípade rozhodnutím zn. 66/2001/KE- M/NC z 15. januára 2001 bol žalobcovi ako fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie dodatočne vymeraný colný dlh vo výške 2.633.753,00 Sk (87.424,58 Eur) v zmysle , ktoré žalobca osobne prevzal 3. mája 2001 a právoplatnosť nadobudlo po uplynutí odvolacej lehoty 18. mája 2001, pričom podľa je suma celá splatná do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Uvedeným rozhodnutím žalobcovi teda bola dodatočne vymeraná len suma colného dlhu, a to už za účinnosti , a preto na plynutie premlčacej lehoty na právo vybrať a vymáhať predmetný nedoplatok je potrebné aplikovať ustanovenie a zároveň nie je možné v danom prípade na námietku premlčania aplikovať ustanovenie . Aplikácia premlčacích lehôt práva vybrať a vymáhať nedoplatok cla podľa v danom prípade nie je možná ani v spojení s , lebo prechodné ustanovenie sa týka aj lehôt na uplatnenie práv, ktoré sa spájajú s doterajšími predpismi, aj keď začnú plynúť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, avšak lehota na premlčanie práva vybrať a vymáhať nedoplatok sa viaže len na právnu úpravu účinnú v čase splatnosti nedoplatku dodatočne vymeraného colného dlhu, a to v danom prípade, keďže dodatočné vymeranie colného dlhu bolo už za účinnosti . (bod 24. rozsudku)

4. K tvrdeniam žalobcu, že trojročná lehota na dodatočný výmer cla sa do colných predpisov dostala v procese harmonizácie slovenských predpisov s predpismi európskych spoločenstiev, konkrétne s nariadením Rady (EHS) č. 2913/1992 z 12. októbra 1992, ktorým sa stanovuje colný kódex Spoločenstva v znení neskorších zmien a predpisov, správny súd uviedol, že lehoty stanovené v a boli skutočne zavedené do Slovenského colného práva až od 1. júla 1996, t. j. od účinnosti a v rovnakom znení tento zákon platil až do 30. júna 2001, kedy nadobudol účinnosť , ktorým bol nahradený . Do nebola prevzatá prekluzívna trojročná lehota v zmysle článku 221 ods. 3 Colného kódexu na oznámenie colného dlhu plynúceho odo dňa vzniku colného dlhu, ale bola zavedená prekluzívna trojročná lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu plynúca od konca roku, v ktorom bolo možné dodatočnú sumu cla prvýkrát vymerať. Prekluzívna trojročná lehota na oznámenie colného dlhu tak, ako je upravená v ustanovení článku 221 ods. 3 Colného kódexu bola do colného práva Slovenskej republiky zavedená až , ktorým sa mení a dopĺňa a nadobudol účinnosť 1. decembra 2003, a to novelou . Správny súd ďalej uviedol, že ust. jednoznačne uvádza, že prekluzívna lehota v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje len na sumu cla podľa , a to znamená len na sumu dodatočne vymeraného cla. Lehota uvedená v sa počíta od konca roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa , t. j. ktorá sa dodatočne vymeriava, prvýkrát vymerať, takže táto lehota sa v predmetnom prípade počíta od skončenia následnej kontroly (v zmysle má byť táto suma vymeraná do troch kalendárnych dní odo dňa, v ktorom sa colný úrad o tejto skutočnosti dozvedel). V súlade s ustanovením článku 2 ods. 2 štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Preto aplikácia logického, jazykového alebo historického výkladu právnej normy, analógie alebo správnej úvahy prichádza do úvahy až v prípade nejasnej alebo neexistujúcej právnej normy, čo v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko ustanovenie , má jasné, zrozumiteľné a presné znenie. Lehota podľa sa má v danom prípade počítať od skončenia následnej kontroly, ktorá bola vykonaná v roku 1998. V súvislosti s čím

správny súd poukázal, že uvedený právny názor vyplýva aj z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. („Prekluzívna lehota začala plynúť ... dňom ukončenia následnej kontroly.“) a sp. zn. („Až po zistení správnych údajov bola splnená podmienka pre začatie plynutia trojročnej lehoty určenej podľa , t. j. až vtedy bolo možné sumu cla podľa ods. 4 prvýkrát vymerať.“) vydaných v obdobných právnych veciach. V súvislosti s uvedeným potom námietka žalobcu, že pri takom výklade začiatku plynutia premlčacej lehoty sa môže stať, že k dovymeraniu colného dlhu by došlo aj po 50 rokoch, v danom prípade už nie je opodstatnená, lebo s účinnosťou od 1. júla 2001 už neplatí trojročná prekluzívna lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu v takom znení, v akom ju upravovalo ustanovenie . (bod 25. - 26. rozsudku)

5. K námietke žalobcu, ako sa mala vypočítať prekluzívna lehota stanovená v v prípade, ak nedošlo k následnej kontrole, správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. novembra 2008, v ktorom najvyšší súd uvádza, že predmetná prekluzívna lehota by v takýchto prípadoch začala plynúť až po zistení správnych údajov potrebných na dodatočné vymeranie colného dlhu, keďže až vtedy je možné sumu cla podľa prvýkrát vymerať. V danom prípade k vykonaniu následnej kontroly v zmysle došlo, takže prekluzívna lehota v zmysle začala plynúť dňom ukončenia následnej kontroly. Ak by k vykonaniu následnej kontroly nedošlo, zrejme by ani nebol zistený colný dlh, z ktorého dôvodu by ani v zmysle nezačala plynúť žiadna prekluzívna lehota. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, ako aj colného úradu, že v danom prípade o dodatočnom vymeraní colného dlhu v colných konaniach v rokoch 1993, 1994 a 1995 mohol colný úrad v zmysle rozhodnúť až po zisteniach vykonaných následnou kontrolou v zmysle , ktorá bola skončená v roku 1998, teda bolo možné dovyrubiť colný dlh a prvýkrát ho vymerať v roku 1998, kedy bola skončená dodatočná kontrola, a potom prekluzívna lehota v zmysle uplynula ku 31. decembru 2001. Rozhodnutie colného úradu o dovyrubení colného dlhu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15. januára 2001 bolo teda vydané včas. Žalobca toto rozhodnutie osobne prevzal 3. mája 2001, ale v zákonom stanovenej lehote nepodal odvolanie, takže nadobudlo právoplatnosť uplynutím 15 dňovej lehoty 18. mája 2001. (bod 27. - 29. rozsudku)

6. Záverom odôvodnenia správny súd uviedol, že žalobca vo všetkých svojich písomných podaniach výkladom ustanovenia a počítaním prekluzívnych lehôt od vzniku pôvodných colných dlhov v roku 1993, 1994, 1995 v podstate napáda zákonnosť rozhodnutia colného úradu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15. januára 2001 o dodatočnom vymeraní colného dlhu a v podstate tvrdí, že toto rozhodnutie bolo vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na to, že rozhodnutie colného úradu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15. januára 2001 o dodatočnom vymeraní colného dlhu mal žalobca možnosť namietať v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, prípadne pri uplatnení niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov. Žalobca odvolanie proti rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote nepodal, preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Žalobca sa zrušenia uvedeného rozhodnutia domáhal až mimo odvolacieho konania na Colnom riaditeľstve SR, ktoré mu oznámilo, že uvedené rozhodnutie mimo odvolacieho konania už nemožno zrušiť, ani zmeniť, pretože uplynula trojročná prekluzívna lehota od právoplatnosti rozhodnutia a taktiež bol žalobca neúspešný s podávaním podnetov na Krajskú prokuratúru v Košiciach a Generálnu prokuratúru SR, pretože ani v jednom prípade prokurátor nepodal protest. K námietke žalobcu, ktorú uviedol v replike o preverenie, či rozhodnutie colného úradu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15. januára 2001 mu bolo skutočne riadne doručené, a teda, či toto rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť, správny súd uviedol, že predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručované na v tom čase známu adresu Veleslavínska 39, Praha, Česká republika, ale žalobca si zásielku v odbernej lehote nevyzdvihol, preto bolo následne toto rozhodnutie žalobcovi doručované prostredníctvom Celního úřadu Praha V a žalobca si rozhodnutie osobne prevzal 3. mája 2001, pričom odvolanie nepodal, z ktorého dôvodu colný úrad správne na rozhodnutí vyznačil právoplatnosť uplynutím 15 dňovej lehoty na podanie odvolania 18. mája 2001 a vykonateľnosť uplynutím 10 dňovej lehoty na zaplatenie dlhu 13. mája 2001. (bod 30. - 31. rozsudku)

7. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol, nepriznal právo na náhradu trov konania. (bod 32. rozsudku)

8. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a písm. g) S.s.p., v ktorej namietal, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; a že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenie veci a navrhoval, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie.

9. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal zmätočnom rozsudku správneho súdu, keď napriek tomu, že námietka premlčania podľa vôbec nebola predmetom správnej žaloby, správny súd sa v bode 24. rozsudku podrobne zaoberá námietkou premlčania podľa , čo v kontexte odôvodnenia rozsudku pôsobí zmätočne a rozporuplne, a to aj v súvislosti s nadväzujúcim bodom 25. odôvodnenia, v ktorom sa už správny súd zaoberá trojročnou prekluzívnou lehotou podľa , , z čoho zmätočne vyplýva, akoby lehota podľa bola v novom colnom zákone nahradená lehotou podľa . Z uvedeného vyplýva, že správny súd v bode 24. rozsudku posudzoval výhradne premlčaciu lehotu podľa na vybratie a vymáhanie nedoplatku na cle a v bode 25. a nasl. posudzoval prekluzívnu lehotu na vymeranie/určenie cla podľa , a to tak, akoby šlo o rovnaké lehoty v rôznych na seba nadväzujúcich obdobiach platnosti dvoch rôznych predpisov, pričom ide o plynutie dvoch úplne odlišných lehôt. Nedoplatok cla, resp. nedoplatok na cle je totiž suma cla, jeho príslušenstva, daní a iných platieb vyberaných pri dovoze uložených podľa colných predpisov, ktorá nebola uhradená v lehote na zaplatenie, ako to vyplýva z ustanovenia ako aj z . Ak sa hovorí o nedoplatku na cle, ide vždy o sumu cla už vymeranú (určenú), dlžníkovi oznámenú a nezaplatenú v lehote splatnosti, pričom analógiu možno nachádzať aj v o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konkrétne v , podľa ktorého je daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane (detto v daňový poriadok). Predmetom správnej žaloby však bola námietka premlčania (preklúzie) lehoty na samotné dodatočné určenie (vymeranie) colného dlhu dlžníkovi, preto je mylný predpoklad správneho súdu, že sa v danom prípade rozhoduje o inštitúte vybratia a vymáhania nedoplatku na cle a tiež je mylný predpoklad, že sa rozhoduje o námietke premlčania. Odôvodnenie rozsudku obsahujúce argumenty vylučujúce použitie námietky premlčania podľa a námietky premlčania podľa v danom prípade, spôsobuje nedostatok dôvodov a zmätočnosť rozsudku, keď zjavne správny súd vychádzal z nesprávnych predpokladov pri formulovaní záverov odôvodnenia, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď sa znemožnilo účastníkovi konania uskutočniť jemu patriace práva.

10. Sťažovateľ ďalej rozporoval záver správneho súdu, že prekluzívna trojročná lehota na oznámenie colného dlhu tak, ako je upravená v článku 221 ods. 3 Colného kódexu bola do colného práva Slovenskej republiky zavedená až , ktorým sa mení a dopĺňa a nadobudol účinnosť 1. decembra 2003, a to novelou Poukázal na to, že už v žalobe uviedol, že neobsahoval ustanovenie, ktorým by sa určovala lehota na oznámenie (určenie) dodatočne určeného cla, a že lehotu na dodatočné určenie cla ustanovil až v (ktorý nahradil ), išlo o novú lehotu zavedenú v colných predpisoch podľa vzoru európskej colnej legislatívy, ktorá lehota sa mala aplikovať na všetky prípady dovymerania cla od účinnosti Colného (od 1. júla 1996); a teda neuviedol, že išlo presne o tú istú lehotu, ako bola lehota ustanovená v článku 221 ods. 3 Colného kódexu, ale uviedol, že táto lehota bola do slovenskej colnej legislatívy zavedená podľa vzoru európskej colnej legislatívy. To, že sa táto lehota líšila od lehoty podľa článku 221 ods. 3 Colného kódexu iba tým, že kým lehota podľa bola lehotou na dodatočné určenie cla a

lehota podľa článku 221 ods. 3 Colného kódexu bola lehotou na oznámenie cla (vrátane dodatočne určeného), nemôže byť použité ako argument proti žalobným dôvodom, pretože išlo rovnako o 3 ročnú prekluzívnu lehotu, celkom zjavne inšpirovanú európskou colnou legislatívou pri jej zavádzaní do nášho právneho poriadku. Tento aspekt úzko súvisí s nesprávnym záverom správneho súdu uvedeným v bode 26. rozsudku, že ustanovenie , má jasné, zrozumiteľné a presné znenie a preto aplikácia logického, jazykového alebo historického výkladu právnej normy, analógie alebo správnej úvahy prichádza do úvahy až v prípade nejasnej alebo neexistujúcej právnej normy, čo v danom prípade neprichádza do úvahy. Je úplne zrejmé, že ustanovenie , nie je jednoznačné, pripúšťa rôzny výklad a je preto potrebné si pomôcť aj inými výkladovými technikami, ktoré v danom prípade prichádzajú do úvahy, najmä logický a historický výklad. Sťažovateľ poukázal, že logické aspekty nesprávnosti výkladu ustanovenia , colným úradom, Finančným riaditeľstvom SR a aj správnym súdom, uvádzal vo všetkých relevantných podaniach v danom prípade, preto ak sa aj správny súd bez relevantných argumentov stotožnil s právnym názorom, že lehota podľa sa má v danom prípade počítať od skončenia následnej kontroly, (čo má byť moment, kedy je možné sumu cla prvýkrát vymerať), súčasne nemôže argumentovať, že námietka sťažovateľa, že sa môže stať, že k dovymeraniu colného dlhu by došlo aj po 50 rokoch, je nedôvodná, lebo s účinnosťou od 1. júla 2001 už neplatí trojročná prekluzívna lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu v takom znení, v akom ju upravovalo ustanovenie , keď na jednej strane tým správny súd nepriamo pripúšťa, že ust. nie je až také „bezvadné” a zjavne si pomohol pri tomto argumente výkladovým prostriedkom (logickým výkladom), ktorý vzhľadom na údajnú jednoznačnosť a zrozumiteľnosť tohto ustanovenia na druhej strane (na strane sťažovateľa) nepripúšťa, a na strane druhej je logické, že právna norma sa vykladá s použitím jej pôvodného normatívneho textu časovo súvisiaceho s posudzovaným prípadom, na ktorý sa daná právna norma aplikuje; čo je jasný dôkaz toho, že táto norma nemala jasné, zrozumiteľné a presné znenie, a teda bolo potrebné použiť iné výkladové prostriedky, konkrétne logický a historický výklad, na ktorý sťažovateľ vo svojich podaniach poukazoval, a ktoré výkladové prostriedky správny súd úplne odmietol. Záverom argumentácie sťažovateľ doplnil, že cieľom novej právnej úpravy prekluzívnej lehoty účinnej od 1. júla 2001 nebola nejaká oprava negatívnych následkov ustanovenia , (s ktorými sa ani nepočítalo), ale úplná aproximácia našej colnej legislatívy s colnou legislatívou Európskej únie.

11. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ zopakoval svoju žalobnú argumentáciu čo do výkladu ust. , a opätovne poukázal na závery a/alebo nesprávnu interpretáciu rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. .

12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v zásade zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení k žalobe z 28. marca 2017, pričom zdôraznil, že v bode 23 napadnutého rozsudku je presne uvedené, že úlohou správneho súdu v tomto konaní bolo posúdiť plynutie prekluzívnej lehoty ustanovenej v , na čo nadväzujú body 25. až 29. rozsudku, v ktorých sa správny súd zaoberá len plynutím prekluzívnej lehoty podľa , a v ktorých svoj právny názor na danú vec odôvodňuje. Tvrdenie sťažovateľa, že bod 24. predmetného rozsudku je zmätočný, preto žalovaný považoval za účelové a v tejto súvislosti uviedol, že meritom napadnutých rozhodnutí správnych orgánov (oboch stupňov) je práve zamietnutie sťažovateľom vznesenej námietky premlčania podľa . Sťažovateľ podaním doručeným colnému úradu 21. septembra 2015 vzniesol námietku premlčania colného dlhu, vymeraného rozhodnutím Colného úradu Košice zn. 66/2001/KE-M/NC z 15. januára 2001, a to najprv podľa , potom v doplnení odvolania z 29. februára 2016 vzniesol námietku premlčania toho istého colného dlhu tentokrát podľa , a nakoniec, v rovnakom podaní, taktiež namietal preklúziu podľa Všetky tieto námietky boli sťažovateľom vznesené v jednom konaní a až následne (po zrušení prvotného rozhodnutia Colného úradu Košice zn. 1764963/2015 z 10. decembra 2015 a vrátení danej právnej veci na nové prejednanie a rozhodnutie), aby sa predišlo zmätočnosti výroku, Colný úrad Košice rozhodol o

vznesených námietkach premlčania dvomi samostatnými rozhodnutiami, ktoré boli odvolacím orgánom potvrdené. Žalobné dôvody sa týkali len preklúzie colného dlhu podľa , avšak sťažovateľ v postavení žalobcu sa domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1700401/1358383-2/2016 z 20. septembra 2016 a rozhodnutia Colného úradu Košice č. 928345/2016 z 26. mája 2016, meritom ktorých nebolo rozhodnutie o preklúzii colného dlhu podľa , ale rozhodnutie o námietke premlčania vznesenej podľa v spojení s ods. 1 , a teda žaloba aj kasačná sťažnosť smerujú len proti časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, ktorá nemá vplyv na správnosť výroku rozhodnutí o zamietnutí námietky premlčania colného dlhu.

13. Žalovaný považoval rozsudok správneho súdu za správny a zákonný, námietky vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S.s.p.), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 S. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 29. januára 2020 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

15. Najvyšší súd ako súd kasačný zo súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako bol opísaný v napadnutom rozsudku krajského súdu a preto sa nebude opakovať a v celom rozsahu naň odkazuje. Úlohou kasačného súdu v tomto konaní je predovšetkým posúdiť, či názor colného úradu ako aj žalovaného, že prekluzívna lehota stanovená v začína plynúť od konca roku, v ktorom bola ukončená následná kontrola alebo tak, ako to tvrdí žalobca, že uvedená lehota by sa mala počítať od konca roku, v ktorom vznikol colný dlh, tak ako si predmet sporu ustálil krajský súd.

16. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd v Košiciach, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vecne správne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1700401/1358383-2/2016 z 20. septembra 2016, pričom pri jeho prieskume správne prihliadol na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 19.11.2008 a z 30. 10. 2013 podľa ktorých „začiatok plynutia premlčacej lehoty nemožno stotožniť s oznámením colného orgánu o začatí konania o colnom dlhu, čoho sa domáhal žalovaný, prekluzívna lehota začala plynúť dňom ukončenia následnej kontroly (až vtedy bolo možné sumu dodatočného cla vymerať)“. Aj podľa názoru kasačného súdu prekluzívna lehota v zmysle začala plynúť dňom ukončenia následnej kontroly, pričom ak by k vykonaniu následnej kontroly nedošlo, zrejme by ani nebol zistený colný dlh, z ktorého dôvodu by ani v zmysle nezačala plynúť žiadna prekluzívna lehota.

17. Aj kasačný súd v zhode s krajským súdom poukazuje že v danom prípade o dodatočnom vymeraní colného dlhu v colných konaniach v rokoch 1993, 1994 a 1995 mohol colný úrad v zmysle rozhodnúť až po zisteniach vykonaných následnou kontrolou v zmysle , ktorá bola skončená v roku 1998. Teda bolo možné dovyrubiť colný dlh a prvýkrát ho vymerať v roku 1998, kedy bola skončená dodatočná kontrola, takže potom prekluzívna lehota v zmysle uplynula ku dňu 31.12.2001. Rozhodnutie colného úradu o dovyrubení colného dlhu zn. 66/2001/KE-M/NC zo dňa 15.01.2001 teda bolo vydané v zákonnej lehote, pričom žalobca si toto rozhodnutie osobne prevzal dňa 03.05.2001. Toto rozhodnutie nebolo zo strany žalobcu napadnuté odvolaním a preto nadobudlo dňa l8.05.2001 právoplatnosť. V tejto súvislosti neobstojí tvrdenie žalobcu, že právo na dodatočné vymeranie colného dlhu, ktoré bolo dodatočne vymerané za rok 1993 zaniklo 31.12.1996, za rok 1994 zaniklo 31.12.1997 a za rok 1995 zaniklo 31.12.1998. Takýto právny názor by bol v rozpore s ust. , nakoľko nedoplatok netvorí celá suma colného dlhu, ale len dovymeraná časť colného dlhu, ktorá bola

dodatočne vymeraná rozhodnutím colného úradu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15.01.2001 za účinnosti . Za účinnosti tohto zákona bola táto suma oznámená aj žalobcovi ako dlžníkovi a nastala aj splatnosť tejto sumy. Naviac prekluzívna lehota upravená v sa týka len dodatočne vymeranej sumy cla podľa uvedeného zákona, a preto sa počíta od konca roka, v ktorom bolo možné dodatočne určenú sumu cla prvýkrát vymerať a prvýkrát bolo možné sumu cla v danom prípade dovymerať až po ukončení následnej kontroly, ktorá bola v roku 1998, takže prekluzívna lehota uplynula ku dňu 31.12.2001.

18. Aj podľa názoru kasačného súdu sa žalobca svojim postupom snažil zvrátiť rozhodnutie colného úradu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15.01.2001 o dodatočnom vymeraní colného dlhu, pričom aj najvyšší súd v zhode s o správnym súdom v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodnutie colného úradu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15.01.2001 o dodatočnom vymeraní colného dlhu mal žalobca možnosť namietať v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu, prípadne pri uplatnení niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov a taktiež nepodal ani žalobu na preskúmanie predmetného rozhodnutia podľa V. časti, 2 hlavy . Žalobca odvolanie proti rozhodnutiu colného úradu zn. 66/2001/KE-M/NC z 15.01.2001 v zákonom stanovenej lehote nepodal, preto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tejto veci nebol úspešný ani jeho návrhom na zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania na Colnom riaditeľstve SR, ktoré mu oznámilo, že uvedené rozhodnutie mimo odvolacieho konania už nemožno zrušiť, ani zmeniť, pretože uplynula trojročná prekluzívna lehota od právoplatnosti rozhodnutia a žalobca nebol úspešný s podávaním podnetov na Krajskú prokuratúru v Košiciach a Generálnu prokuratúru SR, pretože ani v jednom prípade prokurátor nepodal protest.

19. Pokiaľ žalobca namietal skutočnosti ohľadom doručenia rozhodnutia colného úradu zn. 66/2001/KE- M/NC z 15.01.2001, či mu bolo skutočne riadne doručené a teda, či toto rozhodnutie mohlo nadobudnúť právoplatnosť, aj kasačný súd vychádzal z toho, že predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručované na v tom čase známu adresu Veleslavínska 39, Praha, Česká republika, ale žalobca si zásielku v odbernej lehote nevyzdvihol. Následne toto rozhodnutie prostredníctvom Celního úřadu Praha V bolo žalobcovi doručované a žalobca si rozhodnutie osobne prevzal dňa 03.05.2001. Proti rozhodnutiu colného úradu žalobca odvolanie nepodal, z ktorého dôvodu colný úrad správne na rozhodnutí vyznačil právoplatnosť uplynutím 15 dňovej lehoty na podanie odvolania dňa 18.05.2001 a vykonateľnosť uplynutím 10 dňovej lehoty na zaplatenie dlhu dňa 13.05.2001.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených dôvodov kasačnú sťažnosť zamietol podľa , keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.

21. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa v spojení s a a tak, že pôvodnému žalobcovi priznal voči sťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu, keďže v konaní bol úspešný.

22. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.