Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fc7/371492.084fda.pdf
PDF · 140.39 KB
No categories available
3Sžf/93/2008
Najvyšší súd 3 Sžf 93/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana
Rumanu a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD. v právnej veci
žalobcu: P. G. – G., Š., zastúpený: JUDr. O. K., advokát, S. proti žalovanému: Colné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Mierová č. 23, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 25031/2006-1410 zo dňa 10.04.2007 a o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 1S/33/2007-29 zo dňa 29.04.2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č.k. 1S/33/2007-29 zo dňa 29.04.2008 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Prešove rozsudok č. 1S/33/2007-29 zo dňa 29.04.2008 zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 25031/2006-1410 zo dňa
10.04.2007, ktorým zamietol odvolanie odvolateľa proti rozhodnutiu Colného úradu Prešov
č. 19923/2006-6243 zo dňa 03.04.2006, ktorým vymeral žalobcovi colný dlh v celkovej výške
715 332,-- Sk, ktorý vznikol celkovo v 146 prípadoch dovozu tovaru v rokoch 1999 až 2002.
Krajský súd rozsudok zdôvodnil tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom
žalovaného, ktorý správne vo veci aplikoval právny predpis účinný v čase začatia konania
vo veci, ktorým bol zákon č. 238/2001 Z.z. uviedol, že konanie vo veci dodatočného
vymerania colného dlhu bolo začaté dňa 13.04.2004 po oznámení o začatí správneho konania
a súčasne doručením výzvy na podanie písomného vyjadrenia žalobcov k veci. Uviedol,
že vo vzťahu ku konaniam, ktoré nastali za účinnosti zákona č. 180/1996 Z.z. je treba
aplikovať hmotnoprávne ustanovenia tohto zákona a s účinnosťou od 01.07.2001
na vzniknutý colný dlh ustanovenia zákona č. 238/2001 Z.z.. Uviedol, že v danom prípade
jednoznačne a nepochybne vyplýva z § 220 zákona č. 180/1996 Z.z. colný zákon, že suma
colného dlhu bola zapísaná dňa 13.04.2004 a pre plynutie prekluzívnej lehoty nie je
rozhodujúci konkrétny dátum, ale rok zápisu a v tomto prípade je evidentné, že lehota troch
rokov od 13.04.2004, v ktorom bolo možné sumu cla podľa ods. 4 § 220 citovaného zákona
prvýkrát vymerať ešte neuplynula. V ostatnom sa v plnom rozsahu pripojil k odôvodneniu
rozhodnutia colného úradu v Prešove a žalovaného, ktorých skutkové zistenia si osvojil tak,
ako vyplývajú z predloženého administratívneho spisu.
Proti rozhodnutiu krajského súdu sa odvolal žalobca uvádzajúc, že krajský súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolateľ uviedol, že predovšetkým krajský súd nevyriešil otázku, či bol žalobca oprávnený
podávať colné vyhlásenia aj v prípade, ak v čase colného konania (pričom všetkých 146
prípadov sú samostatné colné konania), ktoré začínalo na návrh žalobcu a končilo vydaním
rozhodnutia, nepoznal skutočné náklady na dopravu a či niektoré ustanovenie zákona
zakazovalo colné vyhlásenie podať. Taktiež by musel dať presvedčivú odpoveď na otázku,
aký význam by malo ustanovenie § 3 Vyhlášky ministerstva financií č. 266/1993 Z.z.
o podmienkach, za ktorých sa colné konanie vykonáva mimo colného priestoru, o výške
nákladov za vykonanie tohto konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru
na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska (ďalej len vyhláška č. 266/1993 Z.z.), ktoré bolo
účinné až do 30.06.2001. Rovnako sa nezaoberal otázkou, prečo colné orgány prijali
vyhlásenia, ktoré neboli v súlade so zákonom. Podľa odvolateľa, ak žalobca pri colnom
konaní nepoznal náklady na dopravu, bolo oprávnením colného orgánu určiť náklady
na dopravu podľa § 3 citovanej vyhlášky, ktorá bola prijatá aj na tento účel, a cieľom
ktorej bolo urýchliť konanie na colných úradoch, pričom žalobca nebol povinný uvádzať
do colných vyhlásení náklady na dopravu práve z dôvodu, že ich v čase podávania nepoznal.
Tento záver potvrdzuje aj § 86 zák.č. 180/1996 Z.z., podľa ktorého následná kontrola
po prepustení tovaru sa vykonáva na účel presvedčenia sa o pravdivosti údajov uvedených
v colnom vyhlásení, ktorým sa začína colné konanie, v ktorom o právach a povinnostiach
rozhodujú colné orgány a to v lehote určenej na úschovu dokladov. Kontrolu po prepustení
tovaru upravujú ust. § 61 ods. 4 a 5 zák.č. 180/1996 Z.z. primerane.
Odvolateľ ďalej uviedol, keďže konanie nezačalo za účinnosti zák.č. 180/1996 Z.z.,
nebol colný úrad oprávnený konať a to podľa § 458 ods. 1 zák.č. 238/2001 Z.z. colného
zákona účinného od 01.07.2001. Žalobca má za to, že začatie konanie pred 01.07.2001 je
hmotnoprávnou podmienkou na to, aby bolo v konaní možné použiť právne predpisy v znení
účinnom ešte pred účinnosťou nového zákona. Ak by bolo možné použiť predchádzajúci
právny predpis, tak by tento predpis musel byť v konaní o dodatočnom vymeraní colného
dlhu použitý ako celok. Interpretácia citovaných ustanovení nemá oporu v zákone a žalovaný
aj colný úrad použili analógiu, ktorá je v tomto prípade neprípustná. Zároveň ak krajský súd
považoval postup colného úradu v súlade so zákonom, tak potom nedal odpoveď na otázku,
prečo nebol v konaní použitý na prípady do 31.06.2001 zákon č. 180/1996 Z.z. ako celok.
Žalobca je názoru, že zák.č. 180/1996 Z.z. bol oprávnený colný úrad aplikovať len vtedy,
ak konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu začalo v čase účinnosti tohto zákona.
Závery žalovaného, s ktorými sa súd stotožnil ale ich nezdôvodnil o súčasnom spolupôsobení
oboch zákonov, nemajú podľa odvolateľa oporu v žiadnom všeobecne záväznom právnom
predpise.
K otázke plynutia prekluzívnych lehôt uviedol odvolateľ, že ak je podľa krajského
súdu pre posúdenie plynutia prekluzívnych lehôt dôležité, kedy bola ukončená kontrola
a nie kedy bola kontrola začatá, tak s týmto názorom sa odvolateľ v žiadnom prípade
nestotožňuje. Tieto závery nemajú oporu v § 220 zák.č. 180/1996. Rovnako sa nestotožnil
so záverom, že colný úrad až v deň, keď napísal záverečný protokol o tom, že bol nesprávne
vymeraný colný dlh, mohol vymerať colný dlh, z dôvodu že rozdiel v colnom dlhu sa zistí
v okamihu, keď sa skontroluje konkrétne colné vyhlásenie.
Poukázal aj na plynutie subjektívnej a objektívnej lehoty, ktorá je stanovená
v ust. § 220 ods. 4 a 5 zák.č. 180/1996 Z.z., pričom je názoru, že colný úrad mohol určiť
správne colný dlh už v čase jeho vzniku, teda v čase podania colného vyhlásenia
a preto v uvedených veciach neprišlo k vymeraniu colného dlhu v objektívnej lehote.
Je názoru, že pokiaľ uplynula objektívna lehota, nemôže už subjektívna lehota začať plynúť.
Z uvedených dôvodov navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby zmenil
rozsudok Krajského súdu v Prešove a zrušil rozhodnutia žalovaného ako aj Colného úradu
v Prešove zo dňa 03.04.2006.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný uvádzajúc, že aplikácia ustanovenia
§ 3 ods. 1 vyhlášky č. 266/1993 Z.z. by bola možná len vtedy, ak by odvolateľ ako deklarant
vôbec nepreukázal skutočné náklady na dopravu a to ani dodatočne. Ak však výška
skutočných nákladov vyjde najavo, aj keď s časovým odstupom, je deklarant povinný
nesprávny údaj dodatočne opraviť v zmysle Prílohy č. 1 bodu č. III ods. 28 vyhlášky
č. 167/1997 Z.z.. Preto mal žalobca zabezpečiť dodatočnú opravu chybného údaju na colnom
úrade, ktorý rozhodol o prepustení zásielky. V tomto prípade boli faktúry za prepravu tovaru
v evidencii odvolateľa riadne zaregistrované a uhradené, avšak colnému úradu na opravu
údajov predložené neboli.
Žalovaný uviedol k tvrdeniam odvolateľa o nesprávnej aplikácii intertemporálnych
ustanovení aplikovaných právnych predpisov, že sú nedôvodné a vychádzajú zo zlého
výkladu príslušných ustanovení. Právomoc a príslušnosť colného úradu aj odvolacieho orgánu
vrátane ich rozsahu, musí byť daná v čase konania a ich posúdenie musí vychádzať
z aktuálnej právnej úpravy. Hmotnoprávna stránka prejednávanej veci sa musí v súlade
so zásadou retroaktivity posudzovať podľa právnych predpisov účinných v čase,
keď k rozhodnej udalosti došlo. Žalovaný sa stotožňuje s postupom colného úradu,
ktorý posúdil všetky hmotnoprávne skutočnosti prípadu podľa právnych predpisov účinných
v čase ich vzniku. Okolnosti a podmienky vzniku colného dlhu i právna kvalifikácia dlžníka
boli upravené právnymi predpismi účinnými v čase vzniku colného dlhu a podľa týchto
právnych predpisov ich colný úrad aj v súlade so zákonom posudzoval. Procesná stránka veci
je vždy upravená právnymi predpismi účinnými v čase začatia konania vo veci. Z uvedeného
dôvodu nemohol colný úrad aplikovať všetky procesnoprávne ustanovenia zákona
č. 180/1996 Z.z., pričom pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia colný úrad správne
aplikoval ustanovenie bodu 13 piatej kapitoly „Colná únia“ prílohy IV Aktu o pristúpení,
podľa ktorého ak colný dlh vznikol predo dňom pristúpenia, vymeria colný dlh dotknutý nový
členský štát podľa svojich platných právnych predpisov a vo svoj prospech. Podľa logického
výkladu uvedeného ustanovenia je nový členský štát povinný postupovať pri vymeraní
dovoznej platby vzťahujúcej sa na colný dlh vzniknutý pred účinnosťou aktu podľa právnych
predpisov účinných do 30.04.2004, podľa ktorých v danej veci colný úrad konal a aj vydal
rozhodnutie.
Konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu v tomto prípade začalo za účinnosti
zákona č. 238/2001 Z.z.. V čase vzniku colného dlhu, podaním vyhlásenia nebola známa
presná výška colného dlhu colným orgánom.
Žalovaný uviedol, že lehotu upravenú v § 220 ods. 4 zák.č. 180/1996 Z.z. je potrebné
vnímať v spojení s ust. § 220 ods. 5 citovaného zákona, pričom je názoru, že v predmetných
prípadoch bolo možné dodatočne určiť colný dlh až po vykonaní následnej kontroly,
ktorou bolo zistené, že predmetný tovar bol prepustený na základe nesprávnych údajov,
čo malo za následok aj pôvodne nesprávne určenie dolného dlhu. Až po zistení správnych
údajov, bola splnená podmienka na začatie plynutia trojročnej lehoty určenej v § 220 ods. 5
citovaného zákona, pretože až vtedy bolo možné sumu cla podľa ods. 4 prvýkrát vymerať.
Žalovaný sa nestotožnil s odvolateľom, o tom kedy sa colný úrad dozvedel
o výsledkoch kontroly, teda o skutočnosti že v jednotlivých preverovaných prípadoch bola
vymeraná nižšia suma cla, ako bola skutočne dlžná podľa colných predpisov. Podľa názoru
žalovaného nestačia tu len parciálne zistenia, ktoré kontrolná skupina colného úradu získala
po skontrolovaní jednotlivého colného vyhlásenia, ale až po komplexnom a úplnom
preskúmaní všetkých dokladov súvisiacich s realizáciou dovozov predmetného tovaru
a po ich posúdení jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako to okrem iného vyžaduje
ust. § 34 ods. 4 a 5 správneho poriadku bolo možné zapísať sumu colného dlhu. Samostatné
konanie vo všetkých 146 prípadoch a vydávať samostatné rozhodnutie v každom z nich
by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a neprimerane by zaťažovalo aj odvo-
lateľa ako účastníka konania.
S poukazom na uvedené požiadal žalovaný Najvyšší súd Slovenskej republiky,
aby rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.07.2008 potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len OSP) prejednal vec § 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení
s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219
ods.1, 2 OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil
tento stav veci:
Napadnutým rozhodnutím žalovaný dodatočne vymeral žalobcovi colný dlh v celkovej
výške 715 332,-- Sk v spojení s rozhodnutím Colného úradu v Prešove zo dňa 03.04.2006
a to celkovo v 146 prípadoch dovozu, ktoré uskutočnil žalobca v rokoch 1999 – 2002. Podľa
názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi neboli rozporné skutkové zistenia, ale len právne
posúdenie veci. Z obsahu administratívneho spisu ako aj z obsahu rozhodnutí, ktoré boli
vydané v týchto veciach bolo zistené, že dňa 13.04.2004 bolo začaté správne konanie
a to oznámením o začatí správneho konania, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 16.04.2004.
Prvostupňovým rozhodnutím vydaným colným úradom bol vymeraný colný dlh spolu
v 146 prípadoch dovozu a to z dôvodu, že žalobca prechovával tovar, ktorý unikol colnému
dohľadu, išlo o drevené palety, na ktorých dopravoval na územie Slovenskej republiky
dovezený tovar a nezahrnul tak do colnej hodnoty tovaru náklady na dopravu. K colnej
hodnote paliet, na základe súm fakturovaných v daňových dokladoch predložených žalobcom
a uvedených v rozhodnutí colného úradu, colný úrad prirátal alikvotnú čiastku dopravných
nákladov. Výpočet colného dlhu vzťahujúci sa k paletám, uviedol colný úrad v jednotlivých
položkách prílohy, ktorá je pripojená k napadnutému colnému rozhodnutiu.
Ďalej bolo zistené, že žalobca ako účastník konania nezahrnul do colnej hodnoty
tovaru náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto, kde tovar vstupuje na územie
tuzemska. Išlo o prípady z roku 2001.
Najvyšší súd posúdil danú vec v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
OSP) a dospel k záveru, že rozsudok Krajského súdu v Prešove je potrebné ako vecne správny
potvrdiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a preto konštatuje správnosť dôvodov tak, ako sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého
rozsudku (§219 ods.2 OSP). Žalovaný ako aj colný orgán správne aplikovali právne predpisy
na dané prípady – dovozy tovaru a colný úrad zákonne postupoval, keď do colnej hodnoty
tovaru dovezeného žalobcom na územie Slovenskej republiky, zahrnul aj skutočnú cenu
dopravy do colnej hodnoty tovaru tak, ako vyplývala z daňových dokladov predložených
žalobcom colným orgánom počas následnej kontroly, a to s použitím softvéru R. 2001-2002.
Podľa § 458 ods. 1 zák.č. 238/2001 Z.z. na konanie začaté pred 1.júlom 2001
sa použijú doterajšie predpisy.
Podľa § 459 zák.č. 238/2001 Z.z. lehoty, ktoré začali plynúť pred 1.júlom 2001,
ako aj lehoty na uplatnenie práv, ktoré sa spájajú s doterajšími predpismi sa posudzujú podľa
doterajších predpisov aj keď začnú plynúť po 1. júli 2001.
V tomto prípade je nesporné, že časť colného dlhu, ktorý bol dodatočne vymeraný
v 59 prípadoch, ktoré boli zrealizované v priebehu roku 1999, teda v čase účinnosti
zák.č. 180/1996 Z.z., ktorý bol zrušený ku dňu 01.07.2001.
Podľa § 62 ods. 1 zák.č. 180/1996 Z.z. colné konanie sa začína podaním colného
vyhlásenia, ktorým deklarant navrhuje prepustenie tovaru do príslušného režimu
alebo úkonom pošty pri dovoze tovaru neobchodného charakteru alebo iným úkonom,
ktorým držiteľ tovaru prejaví svoju vôľu, aby bol tovar prepustený do príslušného režimu.
Podľa § 220 ods. 1 zák.č. 180/1996 Z.z. každú sumu dovozného alebo vývozného cla
dane a iných platieb pri dovoze, ktorá zodpovedá colnému dlhu (ďalej len „suma cla“), musí
colný orgán vymerať ihneď po oznámení všetkých údajov a predložení dokladov,
ktoré sú potrebné na jeho vymeranie. Colný orgán zapíše sumu cla do svojich účtovných
dokladov a písomne ju oznámi deklarantovi. Suma cla sa zaokrúhľuje na celé koruny nahor.
Rovnako sa postupuje pri príslušenstve sumy cla, ak je predmetom samostatného vymerania.
Podľa § 220 ods. 4 citovaného zákona, ak sa vymerala suma cla nižšia ako je suma
cla, ktorá zodpovedá colným predpisom, colný orgán vymeria sumu cla, ktorá sa má vybrať,
alebo ostáva na vybratie dodatočne a to do troch kalendárnych dní odo dňa,
v ktorom sa o tejto skutočnosti dozvedel.
Z ods. 5 § 220 citovaného zákona vyplýva, že colný dlh je možné dodatočne určiť
do troch rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa ods. 4 prvýkrát vymerať.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom colných orgánov, že až po zistení správnych
údajov bola splnená podmienka pre začatie plynutia trojročnej lehoty určenej podľa § 220
ods. 5 zák.č. 180/1996 Z.z., t.j. až vtedy bolo možné sumu cla podľa ods. 4 prvýkrát vymerať.
Konanie bolo začaté dňa 13.04.2004 a rozhodnutie vydané 10.04.2007, prvostupňové dňa
03.04.2006, teda v zákonnej trojročnej lehote, ktorá začala plynúť odo dňa nasledujúceho
po zapísaní colného dlhu. Ak žalobca nepoznal v čase podávania písomných colných
vyhlásení náklady na dopravu, mohli byť tieto určené podľa vyhlášky č. 266/1993 Z.z. a colné
orgány o obsahu a pravdivosti údajov uvedených vo vyhlásení nemali dôvod pochybovať.
Ak sa ale počas následnej kontroly zistila ich nesprávnosť, existuje zákonný dôvod
na dodatočné vymeranie colného dlhu, ak o opravu nepožiadal deklarant colné orgány,
a to na základe zistenia skutočných nákladov za dopravu dovážaného tovaru.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského
súdu.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 246c ods. 1 OSP, § 224
ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal na náhradu trovy
odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 19. novembra 2008
JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková