Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžf/93/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a členiek senátu JUDr. Idy Hanzelovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD. v právnej veci

žalobcu: P. G. – G., Š., zastúpený: JUDr. O. K., advokát, S. proti žalovanému: Colné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, Mierová č. 23, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 25031/2006-1410 zo dňa 10.04.2007 a o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. -29 zo dňa 29.04.2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

č.k. -29 zo dňa 29.04.2008 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Prešove rozsudok č. -29 zo dňa 29.04.2008 zamietol žalobu

žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 25031/2006-1410 zo dňa

10.04.2007, ktorým zamietol odvolanie odvolateľa proti rozhodnutiu Colného úradu Prešov

č. 19923/2006-6243 zo dňa 03.04.2006, ktorým vymeral žalobcovi colný dlh v celkovej výške

715 332,-- Sk, ktorý vznikol celkovo v 146 prípadoch dovozu tovaru v rokoch 1999 až 2002.

Krajský súd rozsudok zdôvodnil tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom

žalovaného, ktorý správne vo veci aplikoval právny predpis účinný v čase začatia konania

vo veci, ktorým bol uviedol, že konanie vo veci dodatočného

vymerania colného dlhu bolo začaté dňa 13.04.2004 po oznámení o začatí správneho konania

a súčasne doručením výzvy na podanie písomného vyjadrenia žalobcov k veci. Uviedol,

že vo vzťahu ku konaniam, ktoré nastali za účinnosti je treba

aplikovať hmotnoprávne ustanovenia tohto zákona a s účinnosťou od 01.07.2001

na vzniknutý colný dlh ustanovenia . Uviedol, že v danom prípade

jednoznačne a nepochybne vyplýva z colný zákon, že suma

colného dlhu bola zapísaná dňa 13.04.2004 a pre plynutie prekluzívnej lehoty nie je

rozhodujúci konkrétny dátum, ale rok zápisu a v tomto prípade je evidentné, že lehota troch

rokov od 13.04.2004, v ktorom bolo možné sumu cla podľa ods. 4 § 220 citovaného zákona

prvýkrát vymerať ešte neuplynula. V ostatnom sa v plnom rozsahu pripojil k odôvodneniu

rozhodnutia colného úradu v Prešove a žalovaného, ktorých skutkové zistenia si osvojil tak,

ako vyplývajú z predloženého administratívneho spisu.

Proti rozhodnutiu krajského súdu sa odvolal žalobca uvádzajúc, že krajský súd dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolateľ uviedol, že predovšetkým krajský súd nevyriešil otázku, či bol žalobca oprávnený

podávať colné vyhlásenia aj v prípade, ak v čase colného konania (pričom všetkých 146

prípadov sú samostatné colné konania), ktoré začínalo na návrh žalobcu a končilo vydaním

rozhodnutia, nepoznal skutočné náklady na dopravu a či niektoré ustanovenie zákona

zakazovalo colné vyhlásenie podať. Taktiež by musel dať presvedčivú odpoveď na otázku,

aký význam by malo ustanovenie Vyhlášky ministerstva financií č.

o podmienkach, za ktorých sa colné konanie vykonáva mimo colného priestoru, o výške

nákladov za vykonanie tohto konania a o spôsobe určovania nákladov dopravy tovaru

na miesto, kde tovar vstupuje do tuzemska (ďalej len ), ktoré bolo

účinné až do 30.06.2001. Rovnako sa nezaoberal otázkou, prečo colné orgány prijali

vyhlásenia, ktoré neboli v súlade so zákonom. Podľa odvolateľa, ak žalobca pri colnom

konaní nepoznal náklady na dopravu, bolo oprávnením colného orgánu určiť náklady

na dopravu podľa § 3 citovanej vyhlášky, ktorá bola prijatá aj na tento účel, a cieľom

ktorej bolo urýchliť konanie na colných úradoch, pričom žalobca nebol povinný uvádzať

do colných vyhlásení náklady na dopravu práve z dôvodu, že ich v čase podávania nepoznal.

Tento záver potvrdzuje aj , podľa ktorého následná kontrola

po prepustení tovaru sa vykonáva na účel presvedčenia sa o pravdivosti údajov uvedených

v colnom vyhlásení, ktorým sa začína colné konanie, v ktorom o právach a povinnostiach

rozhodujú colné orgány a to v lehote určenej na úschovu dokladov. Kontrolu po prepustení

tovaru upravujú ust. a primerane.

Odvolateľ ďalej uviedol, keďže konanie nezačalo za účinnosti ,

nebol colný úrad oprávnený konať a to podľa colného

zákona účinného od 01.07.2001. Žalobca má za to, že začatie konanie pred 01.07.2001 je

hmotnoprávnou podmienkou na to, aby bolo v konaní možné použiť právne predpisy v znení

účinnom ešte pred účinnosťou nového zákona. Ak by bolo možné použiť predchádzajúci

právny predpis, tak by tento predpis musel byť v konaní o dodatočnom vymeraní colného

dlhu použitý ako celok. Interpretácia citovaných ustanovení nemá oporu v zákone a žalovaný

aj colný úrad použili analógiu, ktorá je v tomto prípade neprípustná. Zároveň ak krajský súd

považoval postup colného úradu v súlade so zákonom, tak potom nedal odpoveď na otázku,

prečo nebol v konaní použitý na prípady do 31.06.2001 ako celok.

Žalobca je názoru, že bol oprávnený colný úrad aplikovať len vtedy,

ak konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu začalo v čase účinnosti tohto zákona.

Závery žalovaného, s ktorými sa súd stotožnil ale ich nezdôvodnil o súčasnom spolupôsobení

oboch zákonov, nemajú podľa odvolateľa oporu v žiadnom všeobecne záväznom právnom

predpise.

K otázke plynutia prekluzívnych lehôt uviedol odvolateľ, že ak je podľa krajského

súdu pre posúdenie plynutia prekluzívnych lehôt dôležité, kedy bola ukončená kontrola

a nie kedy bola kontrola začatá, tak s týmto názorom sa odvolateľ v žiadnom prípade

nestotožňuje. Tieto závery nemajú oporu v . Rovnako sa nestotožnil

so záverom, že colný úrad až v deň, keď napísal záverečný protokol o tom, že bol nesprávne

vymeraný colný dlh, mohol vymerať colný dlh, z dôvodu že rozdiel v colnom dlhu sa zistí

v okamihu, keď sa skontroluje konkrétne colné vyhlásenie.

Poukázal aj na plynutie subjektívnej a objektívnej lehoty, ktorá je stanovená

v ust. a , pričom je názoru, že colný úrad mohol určiť

správne colný dlh už v čase jeho vzniku, teda v čase podania colného vyhlásenia

a preto v uvedených veciach neprišlo k vymeraniu colného dlhu v objektívnej lehote.

Je názoru, že pokiaľ uplynula objektívna lehota, nemôže už subjektívna lehota začať plynúť.

Z uvedených dôvodov navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby zmenil

rozsudok Krajského súdu v Prešove a zrušil rozhodnutia žalovaného ako aj Colného úradu

v Prešove zo dňa 03.04.2006.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný uvádzajúc, že aplikácia ustanovenia

vyhlášky č. by bola možná len vtedy, ak by odvolateľ ako deklarant

vôbec nepreukázal skutočné náklady na dopravu a to ani dodatočne. Ak však výška

skutočných nákladov vyjde najavo, aj keď s časovým odstupom, je deklarant povinný

nesprávny údaj dodatočne opraviť v zmysle Prílohy č. 1 bodu č. III ods. 28 vyhlášky

č. . Preto mal žalobca zabezpečiť dodatočnú opravu chybného údaju na colnom

úrade, ktorý rozhodol o prepustení zásielky. V tomto prípade boli faktúry za prepravu tovaru

v evidencii odvolateľa riadne zaregistrované a uhradené, avšak colnému úradu na opravu

údajov predložené neboli.

Žalovaný uviedol k tvrdeniam odvolateľa o nesprávnej aplikácii intertemporálnych

ustanovení aplikovaných právnych predpisov, že sú nedôvodné a vychádzajú zo zlého

výkladu príslušných ustanovení. Právomoc a príslušnosť colného úradu aj odvolacieho orgánu

vrátane ich rozsahu, musí byť daná v čase konania a ich posúdenie musí vychádzať

z aktuálnej právnej úpravy. Hmotnoprávna stránka prejednávanej veci sa musí v súlade

so zásadou retroaktivity posudzovať podľa právnych predpisov účinných v čase,

keď k rozhodnej udalosti došlo. Žalovaný sa stotožňuje s postupom colného úradu,

ktorý posúdil všetky hmotnoprávne skutočnosti prípadu podľa právnych predpisov účinných

v čase ich vzniku. Okolnosti a podmienky vzniku colného dlhu i právna kvalifikácia dlžníka

boli upravené právnymi predpismi účinnými v čase vzniku colného dlhu a podľa týchto

právnych predpisov ich colný úrad aj v súlade so zákonom posudzoval. Procesná stránka veci

je vždy upravená právnymi predpismi účinnými v čase začatia konania vo veci. Z uvedeného

dôvodu nemohol colný úrad aplikovať všetky procesnoprávne ustanovenia zákona

č. , pričom pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia colný úrad správne

aplikoval ustanovenie bodu 13 piatej kapitoly „Colná únia“ prílohy IV Aktu o pristúpení,

podľa ktorého ak colný dlh vznikol predo dňom pristúpenia, vymeria colný dlh dotknutý nový

členský štát podľa svojich platných právnych predpisov a vo svoj prospech. Podľa logického

výkladu uvedeného ustanovenia je nový členský štát povinný postupovať pri vymeraní

dovoznej platby vzťahujúcej sa na colný dlh vzniknutý pred účinnosťou aktu podľa právnych

predpisov účinných do 30.04.2004, podľa ktorých v danej veci colný úrad konal a aj vydal

rozhodnutie.

Konanie o dodatočnom vymeraní colného dlhu v tomto prípade začalo za účinnosti

. V čase vzniku colného dlhu, podaním vyhlásenia nebola známa

presná výška colného dlhu colným orgánom.

Žalovaný uviedol, že lehotu upravenú v je potrebné

vnímať v spojení s ust. § 220 ods. 5 citovaného zákona, pričom je názoru, že v predmetných

prípadoch bolo možné dodatočne určiť colný dlh až po vykonaní následnej kontroly,

ktorou bolo zistené, že predmetný tovar bol prepustený na základe nesprávnych údajov,

čo malo za následok aj pôvodne nesprávne určenie dolného dlhu. Až po zistení správnych

údajov, bola splnená podmienka na začatie plynutia trojročnej lehoty určenej v § 220 ods. 5

citovaného zákona, pretože až vtedy bolo možné sumu cla podľa ods. 4 prvýkrát vymerať.

Žalovaný sa nestotožnil s odvolateľom, o tom kedy sa colný úrad dozvedel

o výsledkoch kontroly, teda o skutočnosti že v jednotlivých preverovaných prípadoch bola

vymeraná nižšia suma cla, ako bola skutočne dlžná podľa colných predpisov. Podľa názoru

žalovaného nestačia tu len parciálne zistenia, ktoré kontrolná skupina colného úradu získala

po skontrolovaní jednotlivého colného vyhlásenia, ale až po komplexnom a úplnom

preskúmaní všetkých dokladov súvisiacich s realizáciou dovozov predmetného tovaru

a po ich posúdení jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako to okrem iného vyžaduje

ust. § 34 ods. 4 a 5 správneho poriadku bolo možné zapísať sumu colného dlhu. Samostatné

konanie vo všetkých 146 prípadoch a vydávať samostatné rozhodnutie v každom z nich

by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a neprimerane by zaťažovalo aj odvo-

lateľa ako účastníka konania.

S poukazom na uvedené požiadal žalovaný Najvyšší súd Slovenskej republiky,

aby rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 07.07.2008 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) prejednal vec veta prvá v spojení

s veta druhá a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa

ods.1, 2 .

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil

tento stav veci:

Napadnutým rozhodnutím žalovaný dodatočne vymeral žalobcovi colný dlh v celkovej

výške 715 332,-- Sk v spojení s rozhodnutím Colného úradu v Prešove zo dňa 03.04.2006

a to celkovo v 146 prípadoch dovozu, ktoré uskutočnil žalobca v rokoch 1999 – 2002. Podľa

názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi neboli rozporné skutkové zistenia, ale len právne

posúdenie veci. Z obsahu administratívneho spisu ako aj z obsahu rozhodnutí, ktoré boli

vydané v týchto veciach bolo zistené, že dňa 13.04.2004 bolo začaté správne konanie

a to oznámením o začatí správneho konania, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 16.04.2004.

Prvostupňovým rozhodnutím vydaným colným úradom bol vymeraný colný dlh spolu

v 146 prípadoch dovozu a to z dôvodu, že žalobca prechovával tovar, ktorý unikol colnému

dohľadu, išlo o drevené palety, na ktorých dopravoval na územie Slovenskej republiky

dovezený tovar a nezahrnul tak do colnej hodnoty tovaru náklady na dopravu. K colnej

hodnote paliet, na základe súm fakturovaných v daňových dokladoch predložených žalobcom

a uvedených v rozhodnutí colného úradu, colný úrad prirátal alikvotnú čiastku dopravných

nákladov. Výpočet colného dlhu vzťahujúci sa k paletám, uviedol colný úrad v jednotlivých

položkách prílohy, ktorá je pripojená k napadnutému colnému rozhodnutiu.

Ďalej bolo zistené, že žalobca ako účastník konania nezahrnul do colnej hodnoty

tovaru náklady dopravy dovážaného tovaru na miesto, kde tovar vstupuje na územie

tuzemska. Išlo o prípady z roku 2001.

Najvyšší súd posúdil danú vec v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1

) a dospel k záveru, že rozsudok Krajského súdu v Prešove je potrebné ako vecne správny

potvrdiť. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia

a preto konštatuje správnosť dôvodov tak, ako sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého

rozsudku ( ). Žalovaný ako aj colný orgán správne aplikovali právne predpisy

na dané prípady – dovozy tovaru a colný úrad zákonne postupoval, keď do colnej hodnoty

tovaru dovezeného žalobcom na územie Slovenskej republiky, zahrnul aj skutočnú cenu

dopravy do colnej hodnoty tovaru tak, ako vyplývala z daňových dokladov predložených

žalobcom colným orgánom počas následnej kontroly, a to s použitím softvéru R. 2001-2002.

Podľa na konanie začaté pred 1.júlom 2001

sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa lehoty, ktoré začali plynúť pred 1.júlom 2001,

ako aj lehoty na uplatnenie práv, ktoré sa spájajú s doterajšími predpismi sa posudzujú podľa

doterajších predpisov aj keď začnú plynúť po 1. júli 2001.

V tomto prípade je nesporné, že časť colného dlhu, ktorý bol dodatočne vymeraný

v 59 prípadoch, ktoré boli zrealizované v priebehu roku 1999, teda v čase účinnosti

, ktorý bol zrušený ku dňu 01.07.2001.

Podľa colné konanie sa začína podaním colného

vyhlásenia, ktorým deklarant navrhuje prepustenie tovaru do príslušného režimu

alebo úkonom pošty pri dovoze tovaru neobchodného charakteru alebo iným úkonom,

ktorým držiteľ tovaru prejaví svoju vôľu, aby bol tovar prepustený do príslušného režimu.

Podľa každú sumu dovozného alebo vývozného cla

dane a iných platieb pri dovoze, ktorá zodpovedá colnému dlhu (ďalej len „suma cla“), musí

colný orgán vymerať ihneď po oznámení všetkých údajov a predložení dokladov,

ktoré sú potrebné na jeho vymeranie. Colný orgán zapíše sumu cla do svojich účtovných

dokladov a písomne ju oznámi deklarantovi. Suma cla sa zaokrúhľuje na celé koruny nahor.

Rovnako sa postupuje pri príslušenstve sumy cla, ak je predmetom samostatného vymerania.

Podľa § 220 ods. 4 citovaného zákona, ak sa vymerala suma cla nižšia ako je suma

cla, ktorá zodpovedá colným predpisom, colný orgán vymeria sumu cla, ktorá sa má vybrať,

alebo ostáva na vybratie dodatočne a to do troch kalendárnych dní odo dňa,

v ktorom sa o tejto skutočnosti dozvedel.

Z ods. 5 § 220 citovaného zákona vyplýva, že colný dlh je možné dodatočne určiť

do troch rokov od roku, v ktorom bolo možné sumu cla podľa ods. 4 prvýkrát vymerať.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom colných orgánov, že až po zistení správnych

údajov bola splnená podmienka pre začatie plynutia trojročnej lehoty určenej podľa § 220

ods. 5 , t.j. až vtedy bolo možné sumu cla podľa ods. 4 prvýkrát vymerať.

Konanie bolo začaté dňa 13.04.2004 a rozhodnutie vydané 10.04.2007, prvostupňové dňa

03.04.2006, teda v zákonnej trojročnej lehote, ktorá začala plynúť odo dňa nasledujúceho

po zapísaní colného dlhu. Ak žalobca nepoznal v čase podávania písomných colných

vyhlásení náklady na dopravu, mohli byť tieto určené podľa vyhlášky č. a colné

orgány o obsahu a pravdivosti údajov uvedených vo vyhlásení nemali dôvod pochybovať.

Ak sa ale počas následnej kontroly zistila ich nesprávnosť, existuje zákonný dôvod

na dodatočné vymeranie colného dlhu, ak o opravu nepožiadal deklarant colné orgány,

a to na základe zistenia skutočných nákladov za dopravu dovážaného tovaru.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského

súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ,

ods. 1 a tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal na náhradu trovy

odvolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 19. novembra 2008

JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková