Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 47/2020
PDF · 290.64 KB
No categories available
III. ÚS 47/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a zo sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku
(sudca spravodajca) v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného
advokátom JUDr. Emilom Vaňkom, Tŕnie 134, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 19/2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cb 19/2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Ústavný súd p r i k a z u j e Okresnému súdu Dolný Kubín konať vo veci sp. zn.
2 Cb 19/2010 bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva
centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Emila Vaňka, Tŕnie 134, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 47/2020-19 zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), v časti namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Cb 19/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
V zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 účinného od 1. júna 2020
(ďalej len „rozvrh práce“) veci, na prerokovanie ktorých sú príslušné prvý a tretí senát
ústavného súdu v zloženiach platných v obdobiach od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019,
od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 a od 17. októbra 2019 do 31. mája 2020, ak bol ich
členom sudca Mojmír Mamojka, prerokuje ten senát ústavného súdu, ktorého členom
je sudca spravodajca v danej veci podľa súčasného rozvrhu práce. Tretí senát ústavného
súdu pracuje v novom zložení: Martin Vernarský (predseda senátu), sudca Ivan Fiačan
a Peter Straka (sudca spravodajca).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v napadnutom konaní
vedenom na okresnom súde stal na základe zmluvy o postúpení pohľadávky oprávneným
namiesto pôvodného oprávneného (ďalej aj „pôvodný oprávnený“).
Exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu neskoršieho zrušenia exekučného titulu.
Sťažovateľ ako majiteľ pohľadávky tentokrát v základnom konaní oznámil okresnému súdu
postúpenie pohľadávky a dožadoval sa, aby sa s ním ako s novým žalobcom konalo.
Podania adresoval ešte v období účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý v ustanovení § 92 ods. 2
umožňoval aj tomu „na koho boli tieto práva prevedené“, podať návrh na zmenu účastníka.
Okresný súd dosiaľ o návrhu sťažovateľa nerozhodol, na podania sťažovateľa neprihliadol
a konanie zastavil s odôvodnením, že žalobca , zanikol.
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 17/2011 z 8. júna 2011 bol pripustený
vstup sťažovateľa do exekučného konania na miesto pôvodného oprávneného,
a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok voči povinnému (ktoré boli predmetom
exekučného konania) uzavretej medzi pôvodným oprávneným ako postupcom
a sťažovateľom ako postupníkom z 25. februára 2011.
4. Uvedené exekučné konanie bolo začaté 17. januára 2011 na podklade exekučného
titulu, ktorým bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 Cb 19/2010 z 2. novembra 2010
vydaný ako rozsudok pre zmeškanie (ďalej aj „rozsudok pre zmeškanie“ alebo „exekučný
titul“), ktorým bola žalovanému uložená povinnosť uhradiť žalobcovi
sumu 72 469,68 € s príslušenstvom a trovy konania v sume 6 522,65 €. Exekučný titul
podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť 6. decembra 2010 a vykonateľnosť
9. decembra 2012.
5. V priebehu exekučného konania povinný podal 13. marca 2015
odvolanie s návrhom na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, v ktorom spochybňoval účinnosť
jeho doručenia, argumentujúc nesplnením podmienok pre aplikáciu fikcie doručenia.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Cb 19/2010 z 23. júna 2015 bol návrh povinného
na zrušenie rozsudku pre zmeškanie zamietnutý. Proti tomuto uzneseniu podal povinný
odvolanie, o ktorom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením
sp. zn. 13 Cob 277/2015 zo 4. novembra 2015 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
6. Okresný súd vec opätovne v intenciách právneho názoru krajského súdu prejednal
a rozhodol o nej uznesením sp. zn. 2 Cb 19/2010 z 30. decembra 2015 tak, že návrh
povinného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie opätovne zamietol s odôvodnením,
že v pôvodnom konaní boli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu fikcie doručenia
rozsudku povinnému ako fyzickej osobe – podnikateľovi podľa v tom čase platného
a účinného § 48 ods. 3 OSP.
7. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu z 30. decembra 2015 doručil povinný
odvolanie na okresný súd 25. januára 2016, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 13 Cob 40/2016 z 12. apríla 2016 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného
súdu zmenil a rozsudok pre zmeškanie (exekučný titul) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
okresnému súdu z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov pre aplikáciu fikcie
doručenia rozsudku pre zmeškanie povinnému (žalovanému v základnom konaní).
8. Právny predchodca sťažovateľa (žalobca v základnom konaní –
) podal 9. mája 2016 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 13 Cob 40/2016
z 12. apríla 2016 dovolanie, v ktorom sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uznesenie krajského súdu zmenil tak, že odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdí. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 43/2016
z 10. novembra 2016 dovolacie konanie zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania s odôvodnením, že dovolateľ v priebehu dovolacieho konania podľa výpisu
z obchodného registra zanikol výmazom bez právneho nástupcu k 5. októbru 2016,
a teda stratil právnu subjektivitu.
9. Sťažovateľ v prijatej časti sťažnosti namieta zbytočné prieťahy okresného súdu,
ktorý dosiaľ nerozhodol o jeho podaniach, ktorými sa v napadnutom konaní domáhal zmeny
účastníka konania na strane žalobcu (v dôsledku predchádzajúceho postúpenia pohľadávky,
ktorá bola predmetom konania) a súdy s ním v dôsledku pasivity okresného súdu nekonali
ako s účastníkom konania.
10. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Cb 19/2010 z 15. decembra 2016 konanie
vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 Cb 19/2010 zastavil, keďže považoval z výpisu
z Okresného súdu Žilina, oddielu Sro, vložky č. 10779/L za preukázané, že žalobca
bol ku 5. októbru 2016 vymazaný z obchodného registra, a to na základe uznesenia
Okresného súdu Žilina sp. zn. 26 CbR 192/2015 z 3. augusta 2016, ktorým bola obchodná
spoločnosť , zrušená bez likvidácie podľa § 68 ods. 9 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“), teda že žalobca v priebehu konania zanikol bez právneho nástupcu.
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd v napadnutom konaní
po podaní návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie žalovaným, t. j. po 12. marci 2015,
a následne aj krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 40/2016 a najvyšší súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 43/2016 konali s obchodnou spoločnosťou
, ako so stranou sporu v pozícií žalobcu napriek tomu, že v tom čase
táto obchodná spoločnosť už nebola aktívne vecne legitimovaná na to, aby v súdnom konaní
vystupovala v pozícii žalobcu, čo sťažovateľ odôvodňuje tým, že na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky z 25. februára 2011 došlo k postúpeniu pohľadávky spoločnosti
, voči žalovanému, zaplatenie ktorej bolo predmetom konania
v uvedených konaniach pred všeobecnými súdmi, na sťažovateľa, o čom označené
všeobecné súdy mali vedomosť a v konaní tak mali ako so stranou sporu v pozícii žalobcu
konať s ním.
12. Dňa 27. mája 2015 bolo okresnému súdu doručené od krajského súdu podanie
sťažovateľa označené ako „doloženie do spisu“, v ktorom „konajúce súdy upozornil
na zmenu účastníka konania na strane žalobcu a navrhol, aby podania žalovaného zamietol
z dôvodu, že formálnu právoplatnosť skúmal Okresný súd Žilina i Krajský súd Žilina
v konaní o určovacej žalobe, že právo na plnenie je priznané rozsudkom Okresného súdu
Dolný Kubín č.k. 2Cb/19/2010-68 zo dňa 2.11.2010 a žiadal aby konanie zastavili pre vec
právoplatne rozhodnutú, nakoľko súdy zistili, že uvedený rozsudok je právoplatný
a vykonateľný“, v súvislosti s čím v ústavnej sťažnosti uvádza, že „Súdy sa nevysporiadali
so zmenou účastníka konania na strane žalobcu a... nepostupovali v súlade s platným OSP,
ktorý predpokladal že podanie sa vyhodnocuje podľa jeho obsahu a nerozhodli o pripustení
legitímneho účastníka do konania.“.
13. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti taktiež poukazuje aj na svoje podanie v rámci
napadnutého konania doručené okresnému súdu 10. júna 2016 označené ako „námietka
doručovania“, v ktorom „namieta doručovanie súdnych zásielok a porušovanie práv
účastníka a právo na prístup k súdu a na spravodlivé rozhodnutie“ z dôvodu, že mu neboli
doručované „súdne zásielky ohľadne žalovaným vyvolaného konania“.
14. Na základe uvedeného sťažovateľ v časti prijatej na konanie navrhuje,
aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vec vráti
okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom zároveň uloží povinnosť okresnému súdu
uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 33 000 € a náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
15. Na výzvu ústavného súdu sa okresný súd vyjadril k prijatej časti ústavnej
sťažnosti sťažovateľa svojím podaním z 23. marca 2020 doručeným ústavnému súdu
27. marca 2020 takto: «... ústavnú sťažnosť považuje za neopodstatnenú... je zrejmé, že súd
vo veci plynule konal bez zbytočných prieťahov. Uvedený spis mal k dispozícii aj ústavný
súd a jemu teda zrejmá chronológia činnosti zamestnancov súdu a sudcu...
Ku problematike zámeny účastníkov na strane žalobcu sa už vyjadril aj Ústavný súd
Slovenskej republiky dňa 06.03.2018 ( IV. ÚS 139/2018-23), kedy sťažnosť
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dolný Kubín
sp. zn. 2Cb/19/2010 zo dňa 30.12.2015, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
13Cob/40/2016 zo dňa 12.04.2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Obdo 43/2016 zo dňa 10.11.2016, odmietol ako neprípustnú. Na strane 11 Ústavný
súd uviedol, že sťažovateľ mal k dispozícii v tom čase všetky procesné oprávnenia účastníka
konania (po účinnom pripustení jeho vstupu do konania vo veci samej na základe jeho
návrhu na takéto rozhodnutie po preukázaní postúpenia pohľadávky) pred okresným súdom,
ktoré bude môcť podľa svojho presvedčenia uplatňovať v pokračujúcom konaní vrátane
možnosti uplatňovať svoju opozitnú argumentáciu v opravnom prostriedku proti konečnému
rozhodnutiu okresného súdu. Na strane 12 nad rámec uvedeného vo vzťahu k argumentácii
sťažovateľa, že exekučný súd už pripustil jeho vstup do konania, ústavný súd považoval
za vhodné poznamenať, že sťažovateľom označené rozhodnutie súdu sa vzťahuje na jeho
vstup do exekučného konania vedeného pred okresným súdom pod sp.zn. 5Er/17/2011,
od ktorého nemožno automaticky (bez ďalšieho) odvodzovať, že ním bol pripustený jeho
vstup aj do iných súvisiacich konaní, t.j. aj vstup sťažovateľa do základného konania
o pohľadávke voči žalovanému vedeného okresným súdom pod sp.zn. 2Cb/19/2010, musí
iniciovať procesnými prostriedkami k tomu určenými so všetkými náležitosťami a preukázať
nástupníctvo vo vzťahu k predmetnej pohľadávke právne relevantným spôsobom.
... okresný súd svojim postupom neodňal možnosť konať pred súdom
a ani nespôsobil vo veci prieťahy, neinicioval procesnými prostriedkami k tomu
určenými návrh so všetkými náležitosťami na jeho vstup do konania namiesto pôvodného
žalobcu po preukázaní postúpenia pohľadávky. Ani ústavný súd sa teda nezaoberal
posudzovaním „námietky doručovania“ zo dňa 10.06.2016 č.l. 252 podľa jej obsahu.
Navyše ani z obsahu tohto podania nie je zrejmé, že by sa domáhal zmeny
účastníctva na strane žalobcu, poukazoval len na uznesenie sp.zn. 5Er/17/2011, ktorým bola
pripustená zmena na strane pôvodného žalobcu“.
... aj do vydania rozsudku v predmetnej veci nedošlo k žiadnym prieťahom vo veci,
so žalobou bolo okamžite pracovné, riešená poplatková povinnosť, vydaný platobný rozkaz,
riešené doručovanie a následne aj zákonný sudca pracoval v primeraných lehotách.
Samotný sťažovateľ nekonkretizuje žiadne obdobie, v ktorom by nemalo byť vo veci konané,
v podstate len vyslovuje svoj nesúhlas s postupom súdu, ktorý neposudzoval jeho podania
tak, ako chce teraz on, aby boli posudzované. Je zrejmé, že sťažovateľ využil všetky opravné
prostriedky, ako i mimoriadne opravné prostriedky resp. možnosť obrátiť sa na Ústavný súd
SR a z tohto dôvodu trvalo rozhodovanie vo veci dlhší čas, avšak v konaní Okresného súdu
Dolný Kubín nemožno už aj vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia ústavného súdu
v súvislosti s touto vecou konštatovať nečinnosť či prieťahy.
Súhlasím s tým, aby podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»
16. Sťažovateľ v rámci svojej repliky z 1. apríla 2020 doručenej ústavnému súdu
v ten istý deň uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu
okresného súdu z 23. marca 2020 nezaujal stanovisko.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 180/2014 Z. z.
o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1
a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára
2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
20. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v napadnutom
konaní dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
23. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil aj judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo
na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, I. ÚS 132/03).
24. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, konštantne vychádza z názoru, že účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec
len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne
nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť
taký procesný postup v konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa strana sporu obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
25. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc
týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového a správneho súdneho
konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), Civilného
mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
26. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
v ktorý sa bude konať nové pojednávanie.
27. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17
CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
28. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva i z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu
a následkoch neprítomnosti strán, ako aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
29. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom súdnom
konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a teda či bolo alebo nebolo porušené základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02, IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
30. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
31. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
32. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie [obdobne § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde].
33. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
34. Podľa § 41 ods. 2 OSP posudzuje súd každý úkon podľa jeho obsahu,
aj keď je úkon nesprávne označený.
35. Podľa § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve
účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil
v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba
opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho
obsahu návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto
podania.
36. Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou
právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,
môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo
na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,
na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.
37. Podľa § 5 ods. 1 OSP súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom
v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
38. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že rozhodnutie o tom, či po začatí konania môže na miesto účastníka vstúpiť ten na koho
boli práva, ktoré sú predmetom konania prevedené, alebo na koho prešli, je štandardným
rozhodnutím, ktoré v prípade, že je prevod, alebo prechod práv preukázaný, nie je náročné,
ani komplikované.
39. Pokiaľ ide o správanie účastníka súdneho konania (v tomto prípade osoby
domáhajúcej sa, aby mohla vstúpiť na miesto účastníka konania), jeho podania, ktorými
sa domáhal vstupu do napadnutého konania, neboli označené ako návrhy na vstup
do konania, čo mohlo mať istý vplyv na procesný postup všeobecných súdov.
40. Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ten dotknuté podania sťažovateľa
nevyhodnotil ako kvalifikované návrhy na zmenu účastníka konania a nezaoberal sa nimi,
čo sťažovateľovi oznámil vo svojej odpovedi z 14. augusta 2018, čo však bolo dávno
po tom, ako napadnuté konanie zastavil (zastavenie bolo právoplatné 27. januára 2017).
Ako už ústavný súd vo veci sp. zn. IV. ÚS 139/2018 konštatoval, sťažovateľ mal vytvorenú
procesnú možnosť uplatňovať si svoje práva v konzekvencii s podaním, ktorým sa domáhal
vstupu do konania vrátane ,,možnosti uplatňovať svoju opozitnú argumentáciu v opravnom
prostriedku..., ktorú bude môcť podľa svojho presvedčenia uplatňovať v pokračujúcom
konaní...“.
41. Ústavný súd k podaniam týkajúcim sa vstupu sťažovateľa do napadnutého
konania uvádza:
- 26. mája 2015 doručil sťažovateľ krajskému súdu „Vec: Doloženie do spisu“, ktoré
následne krajský súd doručil 27. mája 2015 okresnému súdu a v ktorom sa sťažovateľ
vyjadroval k odvolaniu žalovaného (povinného) k rozsudku okresného súdu z 2. novembra
2010 v napadnutom konaní. Tu sťažovateľ uvádza: „... žalobca:
(pôvodný oprávnený) uznesením 5Er/17/2011-37 do konania vstúpil ...“
- 15. februára 2016 bolo doručené okresnému súdu stanovisko žalobcu
, k odvolaniu odporcu, kde sa uvádza aj to, že uznesením č. k.
5 Er 17/2011-37 vstúpil do exekučného konania sťažovateľ,
- 30. mája 2016 bolo doručené okresnému súdu vyjadrenie žalovaného
k dovolaniu žalobcu , v ktorom okrem iného informuje okresný súd,
že 25. februára 2011 došlo k postúpeniu pohľadávok žalobcu na sťažovateľa, a priložil
aj kópiu zmluvy o postúpení,
- 10. júna 2016 bola okresnému súdu doručená „Vec: Námietka doručovania“
od sťažovateľa, kde sa sťažovateľ označuje ako postupník žalobcu a oprávnený
v exekučnom konaní. Sťažovateľ tu namietal, že okresný súd v napadnutom konaní zásielky
doručuje spoločnosti , a nie jemu ako fyzickej osobe. Preto žiada
opakovať doručovanie a uvádza, že zle doručované rozhodnutia nemohli nadobudnúť
právoplatnosť.
42. Z uvedených podaní sťažovateľa, žalobcu (pôvodného oprávneného),
ako aj žalovaného (povinného) vyplýva, že došlo k postúpeniu pohľadávok, ktoré
boli predmetom sporu v pôvodnom konaní. Okresný súd mal podľa v tom čase platného
Občianskeho súdneho poriadku posúdiť podania sťažovateľa podľa ich obsahu, o to viac
v prípade, ak na rovnakom súde už sťažovateľ dosiahol zmenu oprávneného k pohľadávke,
v konaní vedenom pod inou spisovou značkou (o čom informoval aj okresný súd).
Sťažovateľ v priebehu napadnutého konania nadobudol práva, o ktorých sa konalo,
čo už bolo okresnému súdu známe a najneskôr z jeho podania označeného
ako „Vec: Námietka doručovania“, ktoré bolo okresnému súdu doručené 10. júna 2016,
sa dalo jasne vyvodiť, že sťažovateľ je toho názoru, že je účastníkom v napadnutom konaní
namiesto pôvodného žalobcu. Ak okresný súd svoju pasivitu vo vzťahu k sťažovateľovi
ospravedlňuje tým, že o procesnom postavení sťažovateľa ako účastníka konania
v napadnutom konaní ešte procesne nerozhodol, pretože jeho podania nepovažoval
za kvalifikované, nemožno to vyhodnotiť inak, ako prílišný formalizmus. Podľa § 92 ods. 2
OSP mal ten, na koho boli práva prevedené právo, žiadať, aby vstúpil do konania na miesto
doterajšieho účastníka. Ak mal okresný súd pochybnosti o obsahu podaní sťažovateľa,
mal sťažovateľa vyzvať na ich opravu alebo doplnenie, respektíve upresnenie svojho
podania a primerane ho poučiť, ako to urobil až vo svojej odpovedi zo 14. augusta 2018,
čo však bolo po právoplatnom zastavení napadnutého konania.
43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za dôvodné vec meritórne
preskúmať a konštatovať, že okresný súd popísaným nekonaním vo vzťahu k sťažovateľovi
neodstránil jeho právnu neistotu. Tento stav neistoty nebol dosiaľ odstránený. Sťažovateľ
minimálne osvedčil nadobudnutie pohľadávky (a to nie v zanedbateľnej výške 72 469,68 €),
a napriek tomu, že podania sťažovateľa neboli riadne posúdené a nebolo o nich riadne
rozhodnuté, došlo k zastaveniu konania. Ústavný súd pripomína, že žiadnym spôsobom
neprejudikuje legalitu a legitimitu nadobudnutia pohľadávky sťažovateľom pre prípad
ďalšieho vývoja procesu na všeobecnom súde. Bude vecou všeobecného
súdnictva adekvátne posúdiť postúpenie pohľadávky so zreteľom na všetky okolnosti
prípadu a zabezpečiť proces tak, aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu „denegatio
iustitie“ (I. ÚS 125/2017).
44. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené obdobie nečinnosti dospel k záveru,
že okresný súd v napadnutom konaní porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
45. Keďže sťažovateľ nedostal dodnes žiadnu odpoveď na svoje podania, ústavný
súd rozhodol, že okresný súd je povinný konať a o jeho podaniach aj rozhodnúť. V tomto
smere rozhodnutie o zastavení konania netvorí prekážku v ďalšom procese. Ak by bol
okresný súd rozhodol o podaní sťažovateľa, nemuselo k zastaveniu konania vôbec dôjsť.
Ústavný súd, bez ambície, aby nahradzoval činnosť všeobecného súdu, poukazuje na to,
že takto bude vytvorený efektívny priestor pre navrhovateľa, aby vedel realizovať svoje
práva na prípadnú účinnú ochranu. Na uvedené poukázal už aj ústavný súd vo veci sp. zn.
IV. ÚS 139/2018, keď povedal: „Okresný súd teda bude pokračovať v konaní o povinnosti
žalovaného zaplatiť uplatňovanú pohľadávku, ku ktorej nadobudol sťažovateľ vlastníctvo
z titulu zmluvy o postúpení pohľadávky. Je nepochybné, že v takejto procesnej situácii
má sťažovateľ k dispozícii všetky procesné oprávnenia účastníka konania (po účinnom
pripustení jeho vstupu do konania vo veci samej na základe jeho návrhu na takéto
rozhodnutie po preukázaní postúpenia pohľadávky) pred okresným súdom, ktoré bude môcť
podľa svojho presvedčenia uplatňovať v pokračujúcom konaní, vrátane možnosti uplatňovať
svoju opozitnú argumentáciu v opravnom prostriedku proti konečnému rozhodnutiu
okresného súdu.“
46. Sťažovateľ žiadal priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške
33 000 €, no v tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zmyslom inštitútu primeraného
finančného zadosťučinenia nie je kompenzácia neúspechu v súdnom konaní
pred všeobecnými súdmi, ale dovŕšenie nápravy. V tomto smere práve deklaráciu porušenia
práva sťažovateľa považuje za naplnenie zmyslu a cieľa ústavnej sťažnosti. Z tohto dôvodu
mu ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
Trovy konania
47. Ústavný súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľovi
vznikli v konaní pred ústavným súdom.
48. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
49. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov.
50. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej
sťažnosti) v sume dvakrát po 153,50 € a režijný paušál v sume dvakrát po 9,21 €. Celková
hodnota náhrady trov právneho zastúpenia tak predstavuje sumu 325,42 € (bod 3 výroku
tohto nálezu).
51. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP).
52. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu