Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)III. ÚS 144/2020
PDF · 270.1 KB
No categories available
III. ÚS 144/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana
Fiačana a Petra Straku prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , právne zastúpeného advokátskou
kanceláriou AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67 Ek 739/2018
z 8. marca 2019 vo výroku o náhrade trov konania o sťažnosti a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 67 Ek 739/2018 z 8. marca 2019 vo výroku o náhrade trov konania
o sťažnosti p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67 Ek 739/2018 z 8. marca
2019 vo výroku o náhrade trov konania o sťažnosti z r u š u j e a v rozsahu zrušenia
mu v e c v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý nahradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov)
na účet jeho právneho zástupcu, obchodnej spoločnosti AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 67 Ek 739/2018 z 8. marca 2019
a jeho postupom v označenom konaní.
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 144/2020-12 z 15. apríla 2020 prijal na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 8. marca 2019 v konaní
sp. zn. 67 Ek 739/2018 vo výroku o náhrade trov konania o sťažnosti. Vo zvyšnej časti
ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu oprávneného
(ďalej len „oprávnený“) sa začalo exekučné konanie proti sťažovateľovi
ako povinnému o vymoženie sumy 116 333 € a trov exekúcie, ktoré je vedené na okresnom
súde pod sp. zn. 67 Ek 739/2018.
4. Uznesením okresného súdu sp. zn. 67 Ek 739/2018 z 28. novembra 2018 vydaným
vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) súd exekúciu
v časti vymáhanej istiny v sume 116 333 € podľa § 61k ods. 1 písm. a) zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil, oprávnenému priznal voči sťažovateľovi nárok
na náhradu výdavkov na zastupovanie v súvislosti s návrhom sťažovateľa ako povinného
na zastavenie exekúcie v sume 406,24 € a vyslovil, že sťažovateľ nemá proti oprávnenému
nárok na náhradu výdavkov na zastupovanie v súvislosti s návrhom povinného
na zastavenie exekúcie.
5. Proti uvedenému uzneseniu, a to vo výroku o povinnosti sťažovateľa nahradiť
oprávnenému sumu 406,24 €, podal sťažovateľ sťažnosť.
6. Okresný súd uznesením sp. zn. 67 Ek 739/2018 z 8. marca 2019 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“) rozhodol o sťažnosti tak, že sťažnosť zamietol a druhým výrokom
oprávnenému priznal náhradu trov konania o sťažnosti pozostávajúcich z trov právneho
zastúpenia vo výške 406,42 eur. V odôvodnení okrem iného uviedol: „Vychádzajúc z vyššie
citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie, súd priznal oprávnenému
trovy právneho zastúpenia. Sudca konštatuje, že oprávnený má, v konaní o návrhu
povinného na zastavenie exekúcie nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súlade
s § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 13a ods. 2 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR
č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci vo výške 116.333,-
EUR, za dva úkony právnej služby, ktorými sú vyjadrenie sa k návrhu povinného
na zastavenie exekúcie a vyjadrenie sa k sťažnosti povinného, vo výške á 330,97,-EUR
a režijný paušál 9,21,-EUR, zvýšené o DPH. Keďže náhradu trov za vyjadrenie k návrhu
povinného na zastavenie exekúcie oprávnenému priznal súd v uznesení sp. zn.
67Ek/739/2018 zo dňa 28.11.2018, sudca oprávnenému v konaní o sťažnosti proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/739/2018 zo dňa 28.11.2018, priznal
náhradu trov právneho zastúpenia iba za vyjadrenie oprávneného k sťažnosti povinného, vo
výške v akej si ich uplatnil, t. j. za jeden úkon právnej služby vo výške 1x 329,47,-EUR (súd
nemohol priznať viac ako si uplatnil sám oprávnený) + 1x 9,21,-EUR režijný paušál, spolu
338,68,-EUR + DPH (67,74,-EUR), čo spolu predstavuje sumu 406,42,-EUR.
Po právoplatnosti tohto uznesenia bude súd postupovať v súlade s § 199d Exekučného
poriadku.
K náhrade trov exekúcie povinného, ktoré si uplatnil voči oprávnenému, sudca
uvádza, že s poukazom na § 199c ods. 1 Exekučného poriadku, k čiastočnému zastaveniu
exekúcie nedošlo z dôvodu, ktorý by bolo možné oprávnenému pričítať, nakoľko exekučné
konanie sa začalo dôvodne. Súd preto vo vzťahu k trovám exekúcie povinného nemohol
uvedené ustanovenie aplikovať a nemohol zaviazať oprávneného náhradou trov exekúcie
povinného. Súd aplikoval ustanovenie § 199c ods. 4 Exekučného poriadku.“
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že súd v napadnutom uznesení nesprávne
stanovil trovy právneho zastúpenia, a argumentuje: ,,... sťažnosť proti rozhodnutiu
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 28. novembra 2018 sa týkala iba časti výroku II,
t. j. prisúdeniu náhrady trov výdavkov na zastupovanie vo výške 406,42 EUR a sťažovateľ
nenapadol rozhodnutie vo výroku I. teda zastavenia exekúcie. Z toho dôvodu výška sumy
reprezentujúca hodnotu sporu bola len 406,42 EUR, a preto keď Okresný súd Banská
Bystrica rozhodol o tejto sťažnosti nesprávne vypočítal priznané trovy právneho zastúpenia
a mal prisúdiť úmernú náhradu trov právneho zastúpenia pri výpočtovom základe 406,42
EUR, t. j. 29,88 EUR.
Zároveň takéto rozhodnutie Okresného súdu je nedôvodné, nakoľko sťažnosť bola
jasná a týkala sa len výroku o náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 406,42 EUR.
Vyššie uvedeným postupom súd nesprávne aplikoval nasledujúce ustanovenia:
ust. § 9 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ust. § 243
CSP, § 244 CSP, § 251CSP, § 255 ods. 2 CSP, § 257 CSP.
S poukazom na § 243 CSP... v spojení s § 244 CSP sa hodnota sporu mala obmedziť
len na tie práva o ktorých súd v tomto uznesení rozhodoval, t. j. len o výroku II. o priznaní
trov právneho zastúpenia vo výške 406,42 EUR oprávnenému.
... na základe §251 CSP... v spojení s § 9 ods. 1, Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov... mal tak určiť súd náhradu trov vo výške 29,88 EUR
plus režijný paušál, respektíve podľa § 255 ods. 2, alebo § 257 CSP mal súd rozhodnúť,
že nepriznáva náhradu trov konania.“
8. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález v znení:
„1. Okresný súd Banská Bystrica postupom a rozhodnutím zo dňa 8. marca 2019
sp.zn.: 67Ek/739/2018 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 8. marca 2019
sp.zn.: 67Ek/739/2018 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný zaplatiť náhradu trov konania
sťažovateľa na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
9. K prijatej sťažnosti sa vyjadril podpredseda okresného súdu podaním sp. zn.
Spr 4038/20 z 27. mája 2020, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
argumentácie uvedenej v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí a ústavnú sťažnosť
považuje za nedôvodnú. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
10. Zákonná sudkyňa, ktorá vydala napadnuté rozhodnutie, vo vyjadrení k ústavnej
sťažnosti z 28. mája 2020 uviedla:
«Vo veci som postupovala podľa ustanovení Exekučného poriadku o trovách
exekučného konania (ustanovenia CSP sa podľa môjho názoru v danom prípade ani nemali
aplikovať) a podľa ustanovení vyhl. MS SR č. 5655/2004 Z. z. o odmenách advokátov.
Je pravda, že som sa viac sústredila na inú právnu otázku, t. j. na samotný nárok
na náhradu trov, ako na základ tarifnej hodnoty veci. Napriek tomu, podľa môjho názoru
vyhláška o odmenách advokátov explicitne uvedenú právnu otázku nerieši. Vychádza
z hodnoty veci, ktorej sa právna služba týka, určenej pri začatí poskytovania právnej služby
(§ 10 ods. 2 vyhl.), t. j. pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Určuje ju teda oprávnený,
ktorý konaním disponuje.
Samozrejme, v prospech povinného je spravodlivejšie pristúpiť k rozširujúcemu
výkladu uvedeného ustanovenia za „vec, ktorej sa právna služba týka“ považovať
aj jednotlivý čiastkový nárok oprávneného vzniknutý počas súdneho konania, t. j. nárok
na náhradu trov konania o sťažnosti (súvisiacich s návrhom povinného na zastavenie
exekúcie), ako to urobil jeho právny zástupca. Uvedeným výkladom by povinný bol naďalej
v podanej sťažnosti neúspešný, ale oprávnený by mal nárok na nižšiu náhradu trov
súvisiacich so sťažnosťou povinného.»
11. Zúčastnená osoba (oprávnený) sa k ústavnej sťažnosti v lehote určenej ústavným
súdom nevyjadrila.
12. Ústavný súd vyjadrenie okresného súdu zaslal 2. júna 2020 právnemu zástupcovi
sťažovateľa a umožnil mu zaujať k nemu stanovisko. Zároveň ho požiadal o oznámenie,
či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania s tým, že ak sa sťažovateľ v stanovenej
lehote ku konaniu ústneho pojednávania nevyjadrí, ústavný súd to bude považovať
ako súhlas sťažovateľa s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.
13. Sťažovateľ doručil 15. júna 2020 ústavnému súdu súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci, vyslovil názor o vnútornom rozpore vo vyjadrení okresného súdu
a zotrval na sťažnostnom návrhu.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s vyjadrením okresného
súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
15. Vec napadla ústavnému súdu 7. mája 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania
vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom
pridelené, vec sťažovateľa spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť
prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších
sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec sťažovateľa prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020
v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný senát
ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan
a .
II.
Relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 1. marca 2019, a to v čl. I § 1
až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
23. Podľa § 62 zákona o ústavnom súde ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej
časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným
súdom podľa povahy veci primerane Civilný sporový poriadok.
24. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
25. Podľa § 133 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší
rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.
26. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
27. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie
vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
28. Podľa § 244 CSP rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.
29. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.
30. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny
sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov
právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
31. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
32. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že za stavu, keď sťažovateľ podal
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka len v rozsahu výroku o sume trov
oprávneného uložených na náhradu, pri vyčísľovaní trov konania o takejto sťažnosti
mal súd za hodnotu predmetu konania považovať práve sumu sťažnosťou napadnutých trov
oprávneného, a nie sumu, ktorá bola predmetom vymáhania v exekučnom konaní.
33. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
34. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.
35. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
36. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,
resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.
1997).
37. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania,
je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania
má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu,
a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne,
napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného
práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo
k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
38. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu (m. m. III. ÚS 341/07,
I. ÚS 155/2017, III. ÚS 342/2017), uprednostňujúcej výklad zákona e ratione legis
(argumentácia zmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným gramatickým (jazykovým)
výkladom, prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (III. ÚS 264/05).
39. Trovy vynaložené účastníkom konania v konaní musia byť v príčinnej súvislosti
s jej procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Účelnosť
sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy
a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy
potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,
teda aj keď má účastník konania nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný
úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, to platí
aj pre trovy právnej služby (III. ÚS 481/2015).
40. «Nemožno pritom opomenúť, že ak sa po začatí poskytovania právnych služieb
zmení (rozšíri) predmet právnej služby, je možné za okamih začatia poskytovania právnej
služby považovať okamih vykonania úkonov právnej služby o takto zmenenom (rozšírenom)
predmete právnej služby. To isté sa týka aj obmedzenia rozsahu (zúženia) predmetu
poskytnutia právnej služby. Vyššie uvedené zmeny predmetu poskytnutia právnej služby
môžu spočívať jednak v kvantitatívnych alebo kvalitatívnych zmenách (napr. zmena –
rozšírenie žaloby o ďalší nárok, resp. zmena spočívajúca v zmene žaloby na určenie
na žalobu na plnenie a pod.) alebo môže spočívať v zmene ceny veci alebo práva (bez toho,
aby došlo k zmene predmetu poskytnutia právnej služby). Takáto zmena ceny veci
alebo práva, ku ktorej dôjde v priebehu poskytovania právnej služby, má potom vplyv
na výšku tarifnej hodnoty a tým aj spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby» (k tomu pozri Fiačan, I., Kerecman, P., Baricová, J.,
Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava :
C. H. Beck, 2015. s. 63).
41. Ústavný súd v tomto smere poukazuje tiež na závery vyslovené v náleze sp. zn.
I. ÚS 146/2019: „Ak preto bola predmetom odvolania, o ktorom konal a rozhodol odvolací
súd, len suma 10 745,06 €, keďže o túto sumu bol celkový uplatnený nárok sťažovateľky
znížený v rozsudku okresného súdu, pričom vyhovujúca časť rozsudku prvoinštančného
súdu odvolaním napadnutá nebola a nadobudla tak právoplatnosť, a sťažovateľka
v odvolacom konaní bola neúspešná, nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktorý
bol priznaný odvolacím súdom žalovanému ako úspešnej strane v odvolacom konaní,
môže byť za úkon právnej pomoci nesporne vyčíslený len zo sumy, ktorá bola predmetom
odvolacieho konania.“
42. Ústavný súd si je vedomý, že sťažnosť podľa § 239 a nasl. CSP nie je opravným
prostriedkom (ako napr. odvolanie), ale má skôr povahu prostriedku procesnej obrany.
Nemožno však poprieť, že slúži ako prostriedok nápravy, ktorým sa sťažovateľ domáha
zmeny, resp. zrušenia napadnutého rozhodnutia súdneho úradníka. Sťažovateľ v sťažnosti
vymedzuje rozsah, v akom rozhodnutie napáda, čím determinuje predmet, o ktorom má byť
rozhodnuté v konaní vyvolanom podaním tohto prostriedku nápravy obdobne,
ako to je pri odvolaní. Rozhodnutie v časti, v ktorej sťažnosťou napadnuté nie je, uplynutím
lehoty na podanie sťažnosti nadobúda právoplatnosť. Za tohto stavu ústavný súd nevidí
dôvod, aby závery, ku ktorým dospel v náleze sp. zn. I. ÚS 146/2019 primerane neaplikoval
aj v predmetnom prípade.
43. Zároveň ústavný súd konštatuje, že nárok na náhradu trov konania
by bez existencie súdneho konania ako takého (v predmetnom prípade exekučného konania)
nevznikol. Keďže sťažovateľom napadnutá výška náhrady trov, ktoré boli oprávnenému
priznané druhým výrokom uznesenia vyššieho súdneho úradníka (406,42 €), je výrazne
odlišná oproti hodnote predmetu konania vo veci samej (vymáhaná pohľadávka
predstavujúca 116 333 €), prieči sa princípu spravodlivosti a v neposlednom rade zámeru
normotvorcu sledovanému pri úprave pravidiel pre vyčísľovanie náhrady trov konania (§ 9,
§ 10 vyhlášky), aby súd pri určovaní sumy náhrady trov konania o prostriedku nápravy
podanému iba proti rozhodnutiu o sume vyčíslených trov konania vychádzal z podstatne
odlišnej hodnoty meritórneho predmetu konania.
44. Sťažovateľ sťažnosťou z 5. decembra 2018 napadol iba druhý výrok uznesenia
vyššieho súdneho úradníka, ktorým súd rozhodol, že oprávnený má voči povinnému
(sťažovateľovi) nárok na náhradu výdavkov na zastupovanie v súvislosti s návrhom
povinného na zastavenie exekúcie v sume 406,42 €. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom
sťažnosti podanej proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bola iba náhrada trov
oprávneného v hodnote 406,42 €. Ak súd, rozhodujúc o sťažnosti, dospel k záveru,
že je dôvodné uložiť neúspešnému sťažovateľovi povinnosť náhrady trov konania o tejto
jeho sťažnosti, potom pri vyčíslení náhrady trov konania nemohol brať zreteľ na hodnotu
predmetu samotného exekučného konania. Pokiaľ teda súd pri rozhodovaní o výške náhrady
trov konania o sťažnosti za tarifnú hodnotu veci pre účely aplikácie § 9 a § 10 vyhlášky
považoval sumu 116 333 €, v konečnom dôsledku zaťažil sťažovateľa platením náhrady
trov konania v nesprávnej, nedôvodnej výške, čím sa súd dopustil nesprávnej aplikácie
predmetných ustanovení vyhlášky. Takýto postup, resp. pochybenie možno podľa
ústavného súdu považovať za vybočenie z procesných pravidiel upravujúcich rozhodovanie
o trovách konania dosahujúce ústavno-právnu intenzitu, ktorým došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd pristúpil
k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených práv napadnutým uznesením vo výroku
o náhrade trov konania o sťažnosti (bod 1 výroku nálezu).
45. Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy, vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný
súd uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania o sťažnosti zrušil
a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
46. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac
sa právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania o sťažnosti sťažovateľa
podanej proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, rešpektujúc obsah a zmysel práv,
ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené.
IV.
Trovy konania
47. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré
mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
48. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
49. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11
ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorých
sťažovateľovi patrí náhrada trov konania v sume 415,51 €, a to za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2019 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)
v hodnote po 163,33 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 €, zvýšené
o 20 % dane z pridanej hodnoty (69,25 €). Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania v celkovej výške 415,51 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2020
Martin Vernarský
predseda senátu