Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 294/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti , ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s. r. o., Radlinského 51,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Robert Hayden, M.B.A., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. -155

z 3. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. -155 z 3. decembra 2018

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom

je pod sp. zn. vedený spor, v rámci ktorého si sťažovateľka vzájomným

návrhom predneseným do zápisnice na pojednávaní konanom 26. apríla 2016 uplatnila

nárok na náhradu škody v sume 34 881,66 € s príslušenstvom.

3. Okresný súd výzvou zo 7. júna 2016 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho

poplatku za podaný vzájomný návrh v sume 1718 €. Následne sťažovateľka požiadala

okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd výzvou z 29. júla 2016

vyzval sťažovateľku na doloženie daňových priznaní za roky 2014 a 2015, ktoré

sťažovateľka v lehote stanovenej okresným súdom doručila.

4. Okresný súd uznesením č. k. -139 z 11. januára 2018 nepriznal

sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti predmetnému uzneseniu

sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej okresný súd rozhodol napadnutým uznesením tak,

že jej sťažnosť zamietol.

5. Sťažovateľka namieta, že okresný súd nesprávne aplikoval § 254 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V tomto kontexte sťažovateľka uvádza: „Máme za to, že Okresný súd Bratislava V

nesprávne aplikoval dotknutú právnu normu, čo má za následok porušenie základných práv

a slobôd, pričom svoje rozhodnutie oprel o svojvoľný výklad kogentnej normy, ktorý

je v rozpore s princípom spravodlivosti. Takúto aplikáciu ustanovenia

považujeme za aplikáciu v rozpore s ústavnokonformným a eurokonformným chápaním

práva na prístup k súdu a podstatou existencie individuálneho oslobodenia od súdneho

poplatku. Platná právna úprava nedovoľuje, aby strane sporu, z dôvodu jej nepriaznivej

majetkovej situácie, bolo zabránené v uplatňovaní jej práv.

Máme za to, že interpretácia ustanovenia , ktorá používa kritérium

podnikateľského rizika pri posudzovaní solventnosti strany, má vo svojej podstate charakter

prepisovania normatívneho textu, nakoľko z textu predmetného ustanovenia nie je možné

takýto záver vyvodiť, ani pri použití extenzívneho výkladu.“

6. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že napadnutým uznesením okresného súdu

došlo k jej diskriminácii ako právnickej osoby, keď jej nebolo priznané oslobodenie

od súdnych poplatkov, a to napriek skutočnosti, že okresný súd skonštatoval, že v rokoch

2014 a 2015 sa sťažovateľka nachádzala v strate.

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta aj argumentáciu okresného súdu,

ktorý zamietol jej sťažnosť s poukazom na skutočnosť, že k podanej sťažnosti nepripojila

doklady ani iné dôkazy osvedčujúce jej aktuálne majetkové pomery, a to predovšetkým

daňové priznanie za rok 2016 a 2017.

8. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že nebola nikdy okresným súdom vyzvaná

na doloženie daňových priznaní za rok 2016 a 2017, a preto ich nedoloženie nie je možné

vyhodnotiť na jej ťarchu, pričom zároveň poukazuje na skutočnosť, že ich doloženie

považuje za nadbytočné.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„1) Základné právo na súdnu ochranu sťažovateľa zaručené v článku 46 ods. 1

, základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť

majetok zaručené v článku 20 ods. 1 , ako aj právo podnikať

zaručené v článku 35 ods. 1 uznesením Okresného súdu

Bratislava V, č. k.: -155, zo dňa 03.12.2018 porušené bolo.

2) Uznesenie Okresného súdu Bratislava V, č. k.: -155, zo dňa

03.12.2018 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000,- EUR.

4) Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v celom

rozsahu.“

10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle

čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke neudržateľnosti

napadnutého uznesenia okresného súdu, keď tento rozhodol nad rozsah všeobecnému súdu

priznanej diskrečnej právomoci, pretože v jej rámci bol oprávnený hodnotiť dôvodnosť

návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku len v rozsahu , pričom

okresný súd postupoval pri vydaní napadnutého uznesenia ultra vires.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -155

z 3. decembra 2018

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

22. Účelom citovaného je zaručiť každému prístup k súdnej

ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

stranou sporu. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní

(mal by umožniť) stať sa sporovou stranou so všetkými procesnými oprávneniami,

ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

23. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú

si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo

na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto

obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé

súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi

použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

24. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že rozhodovanie o oslobodení od súdnych

poplatkov patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov (,

, porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

). Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá,

z ktorých bude pri aplikácii zákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych

poplatkov vychádzať (porov. , , ,

, ). Všeobecné súdy sú však pri rozhodovaní o priznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov povinné s ohľadom na všetky podstatné skutočnosti

vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva na súdnu ochranu v demokratickej

spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu na vyberaní súdnych poplatkov

za rozhodovanie sporov na jednej strane a záujem účastníka konania uplatňujúceho si svoj

nárok (resp. práva) súdnou cestou (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Kreuz proti Poľsku

z 19. 6. 2001, bod 66).

25. Ústavný súd už judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , , , ).

Predmetom ústavnej ochrany sa rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov však

môže stať vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých prípadoch

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na výšku súdneho poplatku, posudzovanú v rámci

konkrétnych okolností prípadu a v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa

zaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom,

k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. rozsudok

ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou

uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie

verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej

„premennej“ pri vyvažovaní).

26. Pokiaľ okresný súd odôvodňoval nepriznanie oslobodenia od súdneho poplatku

podnikateľským rizikom, ktoré musí znášať právnická osoba, ústavný súd v tejto súvislosti

pripomína, že v ustanovení sú jednoznačným spôsobom normované

relevantné predpoklady na posúdenie priznania oslobodenia od súdnych poplatkov

a všeobecný súd je v rámci svojej diskrečnej právomoci oprávnený hodnotiť dôvodnosť

návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku len v tomto rozsahu, inak postupuje ultra vires.

27. Ústavný súd však poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľke vznikla povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za vzájomný návrh, ktorý si uplatnila v už prebiehajúcom konaní

na pojednávaní konanom 26. apríla 2016. V tejto časti sporu, v ktorej si uplatnila

vzájomným návrhom náhradu škody, vystupuje v procesnom postavení žalobkyne,

a to so všetkými procesnými právami a povinnosťami, ktoré jej z uvedeného postavenia

vyplývajú. Je preto predovšetkým jej právom rozhodovať o existencii sporu v tejto časti

a je na jej vôli, či aj v jeho priebehu bude mať záujem na ďalšom vedení sporu a v akom

rozsahu.

28. Z ústavnoprávneho hľadiska je tak podstatné, že okresný súd založil svoje

rozhodnutie aj na skutočnosti, že sťažovateľka k sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -139 z 11. januára 2018 nepripojila svoje daňové priznania za roky 2016

a 2017, resp. iné doklady, a preto nepreukázala svoje aktuálne majetkové pomery

(majetkové pomery v čase rozhodovania okresného súdu, pozn.), pričom dôkazné bremeno

v tejto časti znáša sťažovateľka.

29. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že o oslobodení

od súdnych poplatkov rozhoduje všeobecný súd na návrh sporovej strany, ku ktorému

je táto povinná pripojiť listinné dôkazy, deklarujúce jej majetkové pomery. Majetkové

pomery strany nemožno považovať za skutočnosti všeobecne známe alebo známe

všeobecnému súdu z jeho činnosti a konanie o oslobodenie od súdneho poplatku

nie je konaním, v ktorom by zákon ukladal všeobecnému súdu vyhľadávaciu povinnosť

vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie skutkového stavu. Je preto výlučne na sporovej

strane, aby svoje tvrdenie o nepriaznivých majetkových pomeroch sama aktívne

v čo najväčšom možnom rozsahu preukázala, sama ponúkla na podporu svojich tvrdení

všetky relevantné informácie a listiny, nečakajúc pritom na iniciatívu konajúceho

všeobecného súdu.

30. Pokiaľ sa teda sťažovateľka uchádza o ústavnoprávnu ochranu a pritom sama

nevyužila svoju reálnu procesnú možnosť, a to preukázať okresnému súdu jej aktuálne

majetkové pomery, ústavný súd považuje jej námietky z ústavnoprávneho hľadiska

za zjavne neopodstatnené. Takou je aj námietka sťažovateľky, že doloženie daňových

priznaní za roky 2016 a 2017 je nadbytočné. Okresný súd rozhoduje o oslobodení

od súdnych poplatkov na základe skutočností o majetkových pomeroch v čase

rozhodovania, pričom pomery strany sporu spočívajú v okolnostiach, ktoré nie sú

len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom alebo sčasti

(v prípade žiadosti o čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov) nemôže splniť

poplatkovú povinnosť alebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať.

Vzhľadom na uvedené ani okresným súdom deklarovaný záporný hospodársky výsledok

sťažovateľky za roky 2014 a 2015 (body 4 a 5 napadnutého uznesenia, pozn.) sám osebe

neodôvodňuje priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v čase rozhodovania okresného

súdu, keď už aktuálne pomery sťažovateľky nemuseli odôvodňovať priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov (bez ohľadu na skutočnosť, že návrh na oslobodenie od súdnych

poplatkov sťažovateľka podala v roku 2016, pozn.).

31. Ústavný súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel

k záveru, že právne závery okresného súdu sú v okolnostiach prejednávanej veci racionálne,

a preto ich nemožno považovať za arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie napadnutého

uznesenia okresného súdu je dostatočným podkladom pre výrok, ktorým okresný súd

zamietol sťažnosť sťažovateľky, a preto právne závery okresného súdu sú v referenčnom

rozsahu ústavne akceptovateľné.

32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 uznesením okresného súdu č. k. -155 z 3. decembra 2018

33. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1

je potrebné uviesť, že sťažovateľka namietala porušenie týchto základných práv

v spojení alebo v nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade nedošlo k porušeniu základného práva podľa ,

ako ani k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavné, že nemohlo dôjsť

ani k porušeniu týchto označených práv. Ústavný súd preto aj túto časť ústavnej sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu