Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 277/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. januára 2020 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 30. novembra 2018, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci, proti ktorým ústavná

sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Mikulášom

Buzgóom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného

(ďalej len „“) a práva zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobkyňa –

obchodná spoločnosť , Košice (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala

pôvodne zaplatenia sumy 1 160,43 € s príslušenstvom z titulu náhrady za nedoplatok

spojený s užívaním bytu na podklade zmluvy o výkone správy z 1. marca 1999.

3. Okresný súd uznesením č. k. -699 z 3. novembra 2017

(ďalej len „uznesenie z 3. novembra 2017“) konanie vo veci žaloby žalobkyne zastavil,

podanie sťažovateľa z 10. októbra 2016 označené ako vzájomná žaloba odmietol a zároveň

rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, a štátu priznal

právo na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 50 %. V citovanom uznesení

okresný súd zdôraznil, že podaním zo 14. septembra 2017 žalobkyňa vzala žalobu v celom

rozsahu späť a navrhla konanie zastaviť z dôvodu, že sťažovateľ 25. novembra 2013 uhradil

nedoplatky na nákladoch spojených s vlastníctvom a užívaním bytu. Sťažovateľ

so späťvzatím žaloby a zastavením konania nesúhlasil. Poukazoval pritom na to, že vo veci

bola podaná vzájomná žaloba, ako aj na to, že vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. sa rozhoduje spor skutkovo a právne blízky, preto je daný dôvod

na spojenie oboch vecí. Okresný súd v uznesení z 3. novembra 2017 konštatoval, že dôvody

nesúhlasu so späťvzatím žaloby žalobkyňou prezentované sťažovateľom nepovažuje

za dostatočne vážne na to, aby konanie vo veci žaloby nezastavil. Podanie sťažovateľa

z 10. októbra 2016 okresný súd odmietol podľa § 129 ods. 1 až 3 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) z dôvodu, že neobsahovalo náležitosti vzájomnej žaloby, neboli

k nemu pripojené ani dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností a nedošlo k odstráneniu

vád podania.

4. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu

z 3. novembra 2017 potvrdil ako vecne správne a žalobkyni priznal náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. O dovolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol podľa

ako procesne neprípustné. Sťažovateľ namieta, že sa s napadnutým uznesením najvyššieho

súdu „nevie stotožniť v časti, v zmysle ktorej som prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420

písm. f) .“.

6. Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením obsiahnutým v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu a zvýrazňuje skutočnosť, že z ním uvádzaného skutkového stavu je zrejmá

intenzita zásahu do práva na spravodlivý proces.

7. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu nie je dostatočne

odôvodnené, keďže nedáva odpoveď na jeho odvolacie námietky o nevyhnutnosti spojenia

vecí, ako aj o „peňažnom previse po 23.11.2013“, ktorý neumožňoval rozhodnutie

o späťvzatí žaloby a zastavení konania. Namieta aj odmietnutie jeho podania

z 10. októbra 2016, ktoré označil ako vzájomná žaloba. Sťažovateľ ďalej argumentuje,

že sa dožaduje „výlučne hodnotenia... relevantnej obrany a právnej argumentácie v konaní

pred všeobecnými súdmi a posúdenia porušenia môjho práva na spravodlivý súdny

proces.“.

8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým uznesením krajského súdu,

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a zároveň prizná sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 375,24 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,

ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia

rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

15. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

16. Z už citovaného princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci

vychádza zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných

práv alebo slobôd môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

17. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo podľa sťažovateľa dôjsť

pri rozhodovaní krajského súdu o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie

o zastavení konania a odmietnutí podania sťažovateľa označeného ako vzájomná žaloba

a pri rozhodovaní najvyššieho súdu o dovolaní v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420

písm. f) . Podľa sťažovateľa nie sú napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho

súdu dostatočne odôvodnené.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že predmet konania o ústavnej

sťažnosti nemožno z hľadiska požadovanej ústavnej ochrany rozšíriť len na základe záhlavia ústavnej sťažnosti či jej odôvodnenia aj o porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny (ktoré sťažovateľ uvádza v úvodnej časti ústavnej sťažnosti). Ústavný súd, súc viazaný petitom (návrhom na rozhodnutie) predloženým sťažovateľom, preto ustálil predmet konania o ústavnej sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

22. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti

(m. m. ). Vo všeobecnosti preto úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

23. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti patrí aj právo

na prístup k súdu (right of access to a court), resp. právo na súd (right to a court). Z čl. 6

dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae) sa týka

priebehu už začatého konania pred súdom, ale zaručuje aj prístup k súdu. Článok 6

ods. 1 dohovoru zaručuje teda každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných

práv a záväzkov mohol predložiť súdu (m. m. ).

24. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových

princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru,

je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany

sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,

aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. ,

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

25. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí

na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu

štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

26. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

vychádzal v zmysle rozsudku ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

v. Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa smerujúce proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú

lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v relevantnej časti podľa § 124 zákona o ústavnom

súde považoval v jeho prípade za zachovanú.

27. Nedostatočnosť odôvodnenia sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho

súdu spája s posúdením späťvzatia žaloby, pre ktoré bolo konanie vo veci žaloby zastavené,

a s posúdením jeho podania označeného ako vzájomná žaloba ako nezrozumiteľného

a neurčitého.

28. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity svojej právomoci. Z obsahu ústavnej sťažnosti totiž vyplýva,

že zásadnú námietku nedostatočného odôvodnenia vo veci rozhodovania o zastavení

konania z dôvodu späťvzatia žaloby a odmietnutia podania sťažovateľa, ktorou malo podľa

sťažovateľa dôjsť k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, v zásade v totožnom znení

uplatnil aj vo svojom dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu [sťažovateľ

v ňom tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 420 písm. f)

, pozn.], čo založilo právomoc dovolacieho súdu sa touto dovolacou námietkou

zaoberať a rozhodnúť o nej, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu

sa meritórne relevantnou časťou ústavnej sťažnosti zaoberať (obdobne ).

Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

29. Sťažovateľ v dovolacom konaní odôvodňoval prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolacieho dôvodu podľa (všeobecné súdy nesprávnym procesným

postupom znemožnili sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces) „nesprávnosťou“

rozhodnutia odvolacieho súdu o potvrdení zastavenia konania, „nakoľko prejednávaný spor

mal byť spojený s iným konaním pred rovnakým súdom prvej inštancie

sp. zn. “. Poukazoval ďalej aj na dôvodnosť a preukázanie vzájomnej žaloby,

ktorú podal z dôvodu spôsobenej ujmy konaním žalobkyne, čím vo svojej podstate namietal

nesprávnosť postupu všeobecného súdu v súvislosti s posúdením jeho podania

z 10. októbra 2016 označeného ako vzájomná žaloba (bod 3 napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu).

30. Ústavný súd v úvode tejto časti rozhodnutia aj s poukazom na svoju stabilizovanú

judikatúru zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

).

31. Po preskúmaní relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

v kontexte podstatnej námietky sťažovateľa (k tomu pozri bod 29 tohto uznesenia) ústavný

súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

odôvodnenia najvyššieho súdu a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

32. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné

dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným

spôsobom vysporiadal s podstatnou dovolacou námietkou sťažovateľa (ktorej nesprávnosť

vyhodnotenia zo strany najvyššieho súdu v konaní o ústavnej sťažnosti namieta) o existencii

vady podľa (všeobecné súdy nesprávnym procesným postupom

znemožnili sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces), keď v podstatnom uviedol:

„16. Podľa názoru dovolacieho súdu, uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420

písm. f/ nie je dôvodný, lebo odvolací súd sa náležite vysporiadal s uplatnenou

námietkou týkajúcou sa spojenia vecí s tým, že dospel k správnemu záveru, že procesné

podmienky vyplývajúce z v danej veci nie sú dané. V konaní vedenom

na príslušnom súde prvej inštancie pod sp. zn. je predmetom nedoplatok

žalovaného z titulu vyúčtovania nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním bytu

za iné zúčtovacie obdobie. Požiadavka žalovaného, aby sa v uvedenom konaní riešil základ

všetkých uplatnených nárokov žalobkyne proti žalovanému nie je opodstatnená.

Podmienkou spojenia veci je zásada hospodárnosti konania. Pokiaľ žalobkyňa vzala žalobu

späť z dôvodu úhrady uplatnenej pohľadávky žalovaným v tomto konaní, nebolo možné

návrhu na spojenie veci s iným konaním vyhovieť.

17. Späťvzatie žaloby je jednostranný procesný úkon, ktorým žalobca ako dominus

litis prejavuje svoju vôľu nepokračovať ďalej v konaní s úmyslom dosiahnuť jeho zastavenie

bez meritórneho rozhodnutia. Súd je povinný dispozičný prejav vôle žalobcu rešpektovať

a po späťvzatí žaloby pokračuje v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho

prejednania zastavené resp. sčasti zastavené. Z tohto dôvodu namietaný nesprávny procesný

postup odvolacieho súdu nebol dôvodný, a prelo dovolanie v zmysle

nie je prípustné.“

33. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

ďalej konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom osobitne argumentáciou sťažovateľa

o „dôvodnosti a preukázania vzájomnej žaloby“ (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu), a tým aj nesprávnosťou posúdenia podania sťažovateľa označeného ako vzájomná

žaloba ako neurčitého nezaoberal a v napadnutom uznesení sa k nej osobitne nevyjadril.

Uvedený postup vo veci konajúceho najvyššieho súdu však nemožno s prihliadnutím

na ďalej uvedené hodnotiť ako taký, ktorým by došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa či jeho práva podľa dohovoru.

34. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že svojím podaním (nazvaným

vzájomná žaloba) si sťažovateľ proti žalobkyni uplatnil pôvodne sumu 10 000 €, avšak

samotný nárok takto uplatnenej sumy skutkovo nepodložil, a to ani na podklade výzvy súdu

prvej inštancie zo 17. februára 2017 na spresnenie vzájomnej žaloby a ani na pojednávaní,

ktoré sa uskutočnilo 3. novembra 2017 (body 15 a 16 napadnutého rozsudku krajského

súdu). Neurčitosť a nezrozumiteľnosť podania sťažovateľa boli teda dôvodmi,

pre ktoré bolo podanie odmietnuté v súlade s (ak sa v lehote určenej

súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený

nedostatok možno v konaní pokračovať). Postup vo veci sťažovateľa konajúcich

všeobecných súdov v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného kódexu

(v konkrétnych okolnostiach veci v súlade s ustanoveniami )

nemožno hodnotiť ako postup, ktorým by dochádzalo k porušeniu základného práva

podľa či práva podľa dohovoru (m. m. ).

Uvedené zároveň už na prvý pohľad vylučuje možnosť hodnotiť ho ako nesprávny procesný

postup znemožňujúci sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Samotné nevysporiadanie

sa najvyššieho súdu s námietkou sťažovateľa o dôvodnosti a preukázaní vzájomnej žaloby,

resp. nesprávnosti odmietnutia jeho podania z 10. októbra 2016 v kontexte namietanej

prípustnosti a dôvodnosti dovolacieho dôvodu podľa preto nemá

už na prvý pohľad ústavnoprávnu relevanciu.

35. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní (týka sa to aj konania o mimoriadnom opravnom prostriedku) nemá a ani nemusí

odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom

prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,

ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (napr. ,

, , ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý

argument účastníka konania, resp. strany sporu (m. m. ).

36. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku,

rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins

proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).

37. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, berúc

do úvahy absenciu právnej relevancie námietky nesprávneho postupu vyhodnotenia podania

sťažovateľa z 10. októbra 2016 v súvislosti s posúdením prípustnosti dovolania, ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval

prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší súd sa s dovolacou

argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil

do vydania napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa

použitých procesnoprávnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu

vydané v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.

38. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa

zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

39. Na podklade uvedených skutočností preto ústavnú sťažnosť v relevantnej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu