Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 277/2020
PDF · 465.74 KB
No categories available
IV. ÚS 277/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 138/2019 z 29. januára 2020 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 11 Co 80/2018 z 30. novembra 2018, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci, proti ktorým ústavná
sťažnosť smeruje, a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Mikulášom
Buzgóom, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 138/2019 z 29. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 11 Co 80/2018 z 30. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou
v konaní vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 31 C 10/2005 v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobkyňa –
obchodná spoločnosť , Košice (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala
pôvodne zaplatenia sumy 1 160,43 € s príslušenstvom z titulu náhrady za nedoplatok
spojený s užívaním bytu na podklade zmluvy o výkone správy z 1. marca 1999.
3. Okresný súd uznesením č. k. 31 C 10/2005-699 z 3. novembra 2017
(ďalej len „uznesenie z 3. novembra 2017“) konanie vo veci žaloby žalobkyne zastavil,
podanie sťažovateľa z 10. októbra 2016 označené ako vzájomná žaloba odmietol a zároveň
rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, a štátu priznal
právo na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 50 %. V citovanom uznesení
okresný súd zdôraznil, že podaním zo 14. septembra 2017 žalobkyňa vzala žalobu v celom
rozsahu späť a navrhla konanie zastaviť z dôvodu, že sťažovateľ 25. novembra 2013 uhradil
nedoplatky na nákladoch spojených s vlastníctvom a užívaním bytu. Sťažovateľ
so späťvzatím žaloby a zastavením konania nesúhlasil. Poukazoval pritom na to, že vo veci
bola podaná vzájomná žaloba, ako aj na to, že vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 28 C 193/2016 sa rozhoduje spor skutkovo a právne blízky, preto je daný dôvod
na spojenie oboch vecí. Okresný súd v uznesení z 3. novembra 2017 konštatoval, že dôvody
nesúhlasu so späťvzatím žaloby žalobkyňou prezentované sťažovateľom nepovažuje
za dostatočne vážne na to, aby konanie vo veci žaloby nezastavil. Podanie sťažovateľa
z 10. októbra 2016 okresný súd odmietol podľa § 129 ods. 1 až 3 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) z dôvodu, že neobsahovalo náležitosti vzájomnej žaloby, neboli
k nemu pripojené ani dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností a nedošlo k odstráneniu
vád podania.
4. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu
z 3. novembra 2017 potvrdil ako vecne správne a žalobkyni priznal náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. O dovolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol podľa § 447 písm. c) CSP
ako procesne neprípustné. Sťažovateľ namieta, že sa s napadnutým uznesením najvyššieho
súdu „nevie stotožniť v časti, v zmysle ktorej som prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420
písm. f) CSP.“.
6. Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením obsiahnutým v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu a zvýrazňuje skutočnosť, že z ním uvádzaného skutkového stavu je zrejmá
intenzita zásahu do práva na spravodlivý proces.
7. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu nie je dostatočne
odôvodnené, keďže nedáva odpoveď na jeho odvolacie námietky o nevyhnutnosti spojenia
vecí, ako aj o „peňažnom previse po 23.11.2013“, ktorý neumožňoval rozhodnutie
o späťvzatí žaloby a zastavení konania. Namieta aj odmietnutie jeho podania
z 10. októbra 2016, ktoré označil ako vzájomná žaloba. Sťažovateľ ďalej argumentuje,
že sa dožaduje „výlučne hodnotenia... relevantnej obrany a právnej argumentácie v konaní
pred všeobecnými súdmi a posúdenia porušenia môjho práva na spravodlivý súdny
proces.“.
8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým uznesením krajského súdu,
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a zároveň prizná sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 375,24 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia
rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
15. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
16. Z už citovaného princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci
vychádza zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných
práv alebo slobôd môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
17. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo podľa sťažovateľa dôjsť
pri rozhodovaní krajského súdu o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie
o zastavení konania a odmietnutí podania sťažovateľa označeného ako vzájomná žaloba
a pri rozhodovaní najvyššieho súdu o dovolaní v časti dovolacieho dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP. Podľa sťažovateľa nie sú napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho
súdu dostatočne odôvodnené.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Už len pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že predmet konania o ústavnej
sťažnosti nemožno z hľadiska požadovanej ústavnej ochrany rozšíriť len na základe záhlavia ústavnej sťažnosti či jej odôvodnenia aj o porušenie sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny (ktoré sťažovateľ uvádza v úvodnej časti ústavnej sťažnosti). Ústavný súd, súc viazaný petitom (návrhom na rozhodnutie) predloženým sťažovateľom, preto ustálil predmet konania o ústavnej sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
22. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je súdom opravným. Jeho právomoc preto nenahrádza postupy a rozhodnutia
všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti
(m. m. III. ÚS 292/2018). Vo všeobecnosti preto úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
23. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo všeobecnosti patrí aj právo
na prístup k súdu (right of access to a court), resp. právo na súd (right to a court). Z čl. 6
dohovoru vyvoditeľný zákaz odmietnutia spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae) sa týka
priebehu už začatého konania pred súdom, ale zaručuje aj prístup k súdu. Článok 6
ods. 1 dohovoru zaručuje teda každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa civilných
práv a záväzkov mohol predložiť súdu (m. m. II. ÚS 281/2017).
24. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových
princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru,
je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo strany
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy,
aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04,
III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež
vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
25. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu
štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
26. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok
prípustnosti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
vychádzal v zmysle rozsudku ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
v. Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa smerujúce proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu ako procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú
lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v relevantnej časti podľa § 124 zákona o ústavnom
súde považoval v jeho prípade za zachovanú.
27. Nedostatočnosť odôvodnenia sťažovateľ vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho
súdu spája s posúdením späťvzatia žaloby, pre ktoré bolo konanie vo veci žaloby zastavené,
a s posúdením jeho podania označeného ako vzájomná žaloba ako nezrozumiteľného
a neurčitého.
28. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal
z princípu subsidiarity svojej právomoci. Z obsahu ústavnej sťažnosti totiž vyplýva,
že zásadnú námietku nedostatočného odôvodnenia vo veci rozhodovania o zastavení
konania z dôvodu späťvzatia žaloby a odmietnutia podania sťažovateľa, ktorou malo podľa
sťažovateľa dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, v zásade v totožnom znení
uplatnil aj vo svojom dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu [sťažovateľ
v ňom tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 420 písm. f)
CSP, pozn.], čo založilo právomoc dovolacieho súdu sa touto dovolacou námietkou
zaoberať a rozhodnúť o nej, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu
sa meritórne relevantnou časťou ústavnej sťažnosti zaoberať (obdobne IV. ÚS 468/2018).
Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
29. Sťažovateľ v dovolacom konaní odôvodňoval prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (všeobecné súdy nesprávnym procesným
postupom znemožnili sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces) „nesprávnosťou“
rozhodnutia odvolacieho súdu o potvrdení zastavenia konania, „nakoľko prejednávaný spor
mal byť spojený s iným konaním pred rovnakým súdom prvej inštancie
sp. zn. 28 C 193/2016“. Poukazoval ďalej aj na dôvodnosť a preukázanie vzájomnej žaloby,
ktorú podal z dôvodu spôsobenej ujmy konaním žalobkyne, čím vo svojej podstate namietal
nesprávnosť postupu všeobecného súdu v súvislosti s posúdením jeho podania
z 10. októbra 2016 označeného ako vzájomná žaloba (bod 3 napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu).
30. Ústavný súd v úvode tejto časti rozhodnutia aj s poukazom na svoju stabilizovanú
judikatúru zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
31. Po preskúmaní relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
v kontexte podstatnej námietky sťažovateľa (k tomu pozri bod 29 tohto uznesenia) ústavný
súd argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
odôvodnenia najvyššieho súdu a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
32. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným
spôsobom vysporiadal s podstatnou dovolacou námietkou sťažovateľa (ktorej nesprávnosť
vyhodnotenia zo strany najvyššieho súdu v konaní o ústavnej sťažnosti namieta) o existencii
vady podľa § 420 písm. f) CSP (všeobecné súdy nesprávnym procesným postupom
znemožnili sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces), keď v podstatnom uviedol:
„16. Podľa názoru dovolacieho súdu, uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420
písm. f/ C.s.p. nie je dôvodný, lebo odvolací súd sa náležite vysporiadal s uplatnenou
námietkou týkajúcou sa spojenia vecí s tým, že dospel k správnemu záveru, že procesné
podmienky vyplývajúce z § 166 C.s.p. v danej veci nie sú dané. V konaní vedenom
na príslušnom súde prvej inštancie pod sp. zn. 28 C 193/20016 je predmetom nedoplatok
žalovaného z titulu vyúčtovania nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním bytu
za iné zúčtovacie obdobie. Požiadavka žalovaného, aby sa v uvedenom konaní riešil základ
všetkých uplatnených nárokov žalobkyne proti žalovanému nie je opodstatnená.
Podmienkou spojenia veci je zásada hospodárnosti konania. Pokiaľ žalobkyňa vzala žalobu
späť z dôvodu úhrady uplatnenej pohľadávky žalovaným v tomto konaní, nebolo možné
návrhu na spojenie veci s iným konaním vyhovieť.
17. Späťvzatie žaloby je jednostranný procesný úkon, ktorým žalobca ako dominus
litis prejavuje svoju vôľu nepokračovať ďalej v konaní s úmyslom dosiahnuť jeho zastavenie
bez meritórneho rozhodnutia. Súd je povinný dispozičný prejav vôle žalobcu rešpektovať
a po späťvzatí žaloby pokračuje v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho
prejednania zastavené resp. sčasti zastavené. Z tohto dôvodu namietaný nesprávny procesný
postup odvolacieho súdu nebol dôvodný, a prelo dovolanie v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.
nie je prípustné.“
33. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
ďalej konštatuje, že najvyšší súd sa v ňom osobitne argumentáciou sťažovateľa
o „dôvodnosti a preukázania vzájomnej žaloby“ (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu), a tým aj nesprávnosťou posúdenia podania sťažovateľa označeného ako vzájomná
žaloba ako neurčitého nezaoberal a v napadnutom uznesení sa k nej osobitne nevyjadril.
Uvedený postup vo veci konajúceho najvyššieho súdu však nemožno s prihliadnutím
na ďalej uvedené hodnotiť ako taký, ktorým by došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
34. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že svojím podaním (nazvaným
vzájomná žaloba) si sťažovateľ proti žalobkyni uplatnil pôvodne sumu 10 000 €, avšak
samotný nárok takto uplatnenej sumy skutkovo nepodložil, a to ani na podklade výzvy súdu
prvej inštancie zo 17. februára 2017 na spresnenie vzájomnej žaloby a ani na pojednávaní,
ktoré sa uskutočnilo 3. novembra 2017 (body 15 a 16 napadnutého rozsudku krajského
súdu). Neurčitosť a nezrozumiteľnosť podania sťažovateľa boli teda dôvodmi,
pre ktoré bolo podanie odmietnuté v súlade s § 129 ods. 3 CSP (ak sa v lehote určenej
súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený
nedostatok možno v konaní pokračovať). Postup vo veci sťažovateľa konajúcich
všeobecných súdov v súlade s príslušnými ustanoveniami procesného kódexu
(v konkrétnych okolnostiach veci v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku)
nemožno hodnotiť ako postup, ktorým by dochádzalo k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 36/04).
Uvedené zároveň už na prvý pohľad vylučuje možnosť hodnotiť ho ako nesprávny procesný
postup znemožňujúci sťažovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Samotné nevysporiadanie
sa najvyššieho súdu s námietkou sťažovateľa o dôvodnosti a preukázaní vzájomnej žaloby,
resp. nesprávnosti odmietnutia jeho podania z 10. októbra 2016 v kontexte namietanej
prípustnosti a dôvodnosti dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP preto nemá
už na prvý pohľad ústavnoprávnu relevanciu.
35. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní (týka sa to aj konania o mimoriadnom opravnom prostriedku) nemá a ani nemusí
odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom
prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,
ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014,
IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú odpoveď na každý
argument účastníka konania, resp. strany sporu (m. m. II. ÚS 76/07).
36. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku,
rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins
proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).
37. S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, berúc
do úvahy absenciu právnej relevancie námietky nesprávneho postupu vyhodnotenia podania
sťažovateľa z 10. októbra 2016 v súvislosti s posúdením prípustnosti dovolania, ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňoval
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd sa s dovolacou
argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil
do vydania napadnutého uznesenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za taký, ktorým by došlo k popretiu podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa
použitých procesnoprávnych noriem. Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu
vydané v napadnutom konaní nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.
38. Keďže najvyšší súd svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa
zdôvodnil v dostatočnej, výstižnej a presvedčivej podobe, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
39. Na podklade uvedených skutočností preto ústavnú sťažnosť v relevantnej časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
40. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu