Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/80/2018

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: PIDES PLUS s.r.o. so sídlom v Košiciach, Šoltésovej 9, IČO: 44 852 746, právne zastúpenému JUDr. Zsoltom Suverom, advokátom so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovanému: N., právne zastúpenému JUDr. Mikulášom Buzgóm, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 475,42 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 3. novembra 2017, č. k. 31C/10/2005-699

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov odvolacie konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým uznesením konanie zastavil, podanie žalovaného z 10. októbra 2016 odmietol. Ďalej rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania a súčasne štátu priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 50 %.

1.2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou doručenou tamojšiemu súdu 3. novembra 2014 (správne r. 2004, poznámka odvolacieho súdu) žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.160,43 Eur s prísl. na tom skutkovom základe, že podľa Zmluvy o výkone správy z 1. marca 1999 bolo povinnosťou žalovaného zaplatiť nedoplatok za byt č. 4 z vyúčtovania nákladov spojených s užívaním bytu za rok 1999 vo výške 37,77 Eur, za rok 2000 vo výške 307,30 Eur, za rok 2001 vo výške 198,66 Eur, za rok 2002 vo výške 250,31 Eur, za rok 2003 vo výške 288,19 Eur a neuhradenú mesačnú zálohu za rok 2004 vo výške 77,27 Eur.

1.3. Súd prvej inštancie rozsudkom z 3. marca 2010, č. k. 31C/10/2005-229 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 683,56 Eur s prísl., v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku podal odvolanie žalovaný, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesením z 25. novembra 2010, č. k. 3Co/144/2010-249 rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výrokoch o trovách konania, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Následne prvoinštančný súd rozsudkom zo 14. októbra 2011, č. k. 31C/10/2005-344 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 506,39 Eur s prísl., v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II sumu 60,71 Eur titulom náhrady trov štátu vo výške 1 z priznaného znalečného. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozsudkom z 25. februára 2015, č. k. 3Co/578/2013-418, na základe odvolania žalovaného, potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe o zaplatenie istiny 30,97 Eur bezúročne vyhovené a v ostatnej vyhovujúcej časti, t.j. v časti priznanej istiny 475,42 Eur s prísl., ako aj vo výrokoch o trovách konania a o trovách štátu, rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

1.4. Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie 14. septembra 2017 (č.l. 666 spisu) oznámil, že žalovaný za účelom úhrady nedoplatkov na nákladoch spojených s vlastníctvom a užívaním bytu za obdobie od mesiaca január 2001 do mesiaca november 2013 zaplatil 25. novembra 2013 sumu 2.073,36 Eur. Nakoľko dlh žalovaného titulom nedoplatku na nákladoch spojených s vlastníctvom a užívaním bytu vykázaný v súhrnnej výške 2.073,36 Eur, tak ako to tvrdí aj samotný žalovaný, zahŕňal aj dlh žalovaného titulom nedoplatku na vyúčtovaní nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním bytu za roky 2001, 2002, 2003, úhradou žalovaného z 25. novembra 2013 opodstatnenosť tejto žaloby odpadla. Z uvedeného dôvodu žalobca zobral žalobu v celom rozsahu späť a navrhol, aby súd konanie zastavil a žiadnej zo strán sporu, ako ani štátu, náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný v podaní doručenom súdu 4. októbra 2017 oznámil, že nesúhlasí so späťvzatím žaloby, nakoľko na jeho strane existujú vážne dôvody, ktoré špecifikoval na pojednávaní konanom 10. októbra 2017 tak, že „existuje tu právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého žalovanému patrí 20 % zľava z úhrady tepla, v konaní bola podaná aj vzájomná žaloba žalovaným a žalovaný má obavy o osud tejto vzájomnej žaloby, obáva sa, že v prípade, keby sa zastavilo toto konanie, jeho vzájomná žaloba by sa niekde zašantročila, prípadne súd by na ňu zabudol, spornú pohľadávku zaplatil už v roku 2013, čo nespochybňuje ani žalobca, napriek tomu k späťvzatiu došlo až v roku 2017 a žalovaný si myslí, že veci vedené na tomto súde pod sp. zn. 28C/193/2016 a táto vec, sú úzko právne a skutkovo prepojené a preto trvá na svojom návrhu, aby tieto dve veci boli spojené“. Vo veci samej navrhol, aby súd žalobu zamietol.

1.5. S poukázaním na ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 prvá veta zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) súd prvej inštancie uviedol, že späťvzatie žaloby je jedným z dispozičných oprávnení žalobcu ako strany sporu s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania. Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je však limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov potom v spore nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, zákon túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami sporu a dopad na postavenie strán sporu, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov. Ak súd dospeje k záveru o dôvodnosti požiadavky na prejednanie a rozhodnutie veci, môže v konaní pokračovať, v opačnom prípade konanie zastaví. Vážne dôvody, ktoré opodstatňujú nesúhlas so späťvzatím žaloby spravidla spočívajú v tom, že žalovaný má právny alebo iný (morálny, procesnoekonomický a pod.) záujem na tom, aby o žalobe bolo meritórne rozhodnuté. V danom prípade, po predchádzajúcich rozhodnutiach prvoinštančného aj odvolacieho súdu, predmetom sporu bolo zaplatenie 475,42 Eur s prísl., ktorá suma pozostávala zo sumy 133,14 Eur titulom nedoplatku žalovaného na vyúčtovaní nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním bytu za rok 2001 po odčítaní sumy predstavujúcej 20 % z celkových nákladov za kúrenie za rok 2001, zo sumy 164,95 Eur titulom nedoplatku žalovaného na vyúčtovaní nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním bytu za rok 2002 po odčítaní sumy predstavujúcej 20 % z celkových nákladov na kúrenie za rok 2002 a zo sumy 177,33 Eur titulom nedoplatku žalovaného na vyúčtovaní nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním bytu za rok 2003 po odčítaní sumy predstavujúcej 20 % z celkových nákladov za kúrenie za rok 2003. Medzi stranami nebolo sporné to, že žalovaný 25. novembra 2013 zaplatil žalobcovi 2.073,36 Eur. Žalobca potvrdil, že z tejto zaplatenej sumy 2.073,36 Eur započítal na dlh žalovaného za roky 2001, 2002, 2003 (ktoré sú predmetom tohto sporu) sumu 475,42 Eur a žiadnu ďalšiu sumu ani prípadné príslušenstvo na tieto roky nezapočítal. Zvyšok zaplatenej sumy započítal za nedoplatky za roky 2004 - 2013 (ktoré, ale neboli predmetom tohto sporu). Na základe týchto nesporných skutkových okolností súd žalovaným uvádzané dôvody, pre ktoré nesúhlasil so späťvzatím žaloby nepovažoval za dostatočne vážne na to, aby konanie nezastavil a prípadne pokračoval v tomto konaní a meritórne rozhodol, a to aj vzhľadom k tomu, že aj samotný žalovaný v prípade meritórneho rozhodnutia z rovnakých dôvodov, prečo aj žalobca zobral žalobu späť, žiadal žalobu zamietnuť, teda z dôvodov, že celá žalovaná pohľadávka bola vyrovnaná. Preto súd návrhu žalobcu na zastavenie konania vyhovel a konanie v celom rozsahu zastavil.

1.6. Predmetom tohto konania bolo aj podanie žalovaného doručené na tamojší súd 10. októbra 2016 (č.l. 604 spisu), ktoré žalobca označil ako vzájomnú žalobu, avšak v podaní neuviedol, čoho sa domáha a z akých dôvodov. Preto ho súd uznesením zo 17. februára 2017 vyzval na odstránenie vád podania. Na výzvu súdu žalovaný reagoval podaním doručeným súdu prvej inštancie 28. marca 2017 (č.l. 620 spisu), ktorým vady svojho pôvodného podania neodstránil. Súd na pojednávaní konanom 10. októbra 2017 opätovne vyzval žalovaného, aby uviedol, čoho sa domáha svojou vzájomnou žalobou, na čo žalovaný požiadal o poskytnutie ďalšej lehoty na to, aby svoju vzájomnú žalobu doplnil alebo upresnil. Na pojednávaní konanom 3. novembra 2017 žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vzájomnej žalobe uviedol, že žiada „uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému 1.048,09 Eur. K tejto sume dospel tak, že zo sumy, ktorú žalovaný zaplatil žalobcovi v novembri 2013 vo výške 2.073,- Eur odpočítal sumu 506,39 Eur, čo je zaplatený dlh žalovaného, ktorý mu vznikol na základe tohto sporu vo veci samej (istina vo výške 475,42 Eur a zvyšok sú napočítané úroky z omeškania) a sumu 431,64 Eur, čo sú započítané úhrady za obdobie, o ktorom sa konalo v spore vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 28C/183/2016, ktorá pozostáva z istiny 431,64 Eur a z úrokov, ktoré vyčísliť nevedel. Takto vyčíslil sumu 1.048,09 Eur, ktorú žiada zaplatiť, keďže má za to, že o túto sumu zaplatil viac ako mal. V súvislosti s uvedeným právny zástupca žalobcu poukázal na to, že predmetom sporu vedeného na tamojšom súde pod sp. zn. 28C/183/2016 sú nedoplatky za roky 2014 a 2015 a preto tieto nemohli byť zaplatené v novembri 2013 (č.l. 646 - rozsudok Okresného súdu Košice II z 1. júna 2017, č. k. 28C/183/2016, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že predmetom žaloby sú nedoplatky žalovaného za júl až august 2014, nedoplatok z vyúčtovania za rok 2014 a preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv a preddavky úhrad za plnenia za mesiace január až november 2015). Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 147 ods. 1 a 3, § 131, § 132 ods. 1 až 3, § 129 ods. 1 až 3 a podanie žalobcu z 10. októbra 2016 odmietol vzhľadom na to, že neobsahuje náležitosti vzájomnej žaloby a neboli k nemu pripojené ani dôkazy na preukázanie žalovaným tvrdených skutočností, pričom žalovaný tieto vady podania neodstránil ani po opakovaných výzvach súdu, samotné podanie je nejasné a nezrozumiteľné.

1.7. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, pričom vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. O trovách štátu, ktoré spočívajú v znalečnom v celkovej sume 121,42 Eur, prvoinštnančný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s čl. 4 a štátu priznal nárok na náhradu trov v rozsahu 50 % proti žalobcovi, ktorý bol v tomto spore čiastočne úspešný. Žalovanému bolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný s návrhom, aby odvolací súd uznesenie zrušil, a to pri súčasnom zrušení uznesenia vo veci pod sp. zn. 28C 193/2006, čím by odpadlo rozhodovanie o ním podanej námietke zaujatosti a presunul by túto vec na ďalšie konanie a rozhodnutie pod sp. zn. 31C 10/2005. Žalovaný sa odvoláva proti výroku uznesenia o zastavení konania z dôvodu, že so zastavením konania vyjadril svoj nesúhlas. Tvrdí, že má dostatočne závažné dôvody, aby toto konanie pripojením veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 28C 193/2016, pokračovalo. Nedovolí len tak túto vec s desiatkami jeho podaní, odôvodňujúcimi jeho neplatenie, zhodiť zo stola. Nech súd prvej inštancie láskavo dotiahne túto záležitosť dokonca, začal ju v r. 2004 a nech láskavo neprelieva vec do iného konania s umelo upraveným rokom podania na 2016. Poukazuje na to, že týmto odvolaním sa predmetná vec dostáva na úroveň veci sp. zn. 28C 193/2016, ktorá je po rozhodnutí súdu prvej inštancie v odvolacom konaní. Preto nič nebránilo a nebráni spojeniu týchto dvoch vecí, resp. pripojeniu veci 28C k tejto veci.

2.2. Žalovaný nesúhlasí ani s odmietnutím podania z 10. októbra 2016, ako aj ďalších jeho podaní a podaní jeho právneho zástupcu. Všetky jeho podania k tejto veci sú súčasťou tohto odvolania a znovu uvádzaním všetkých skutočností by sa donekonečna len opakoval. Žalovaný odvolaním napáda aj výrok uznesenia o náhrade trov konania. Domnieva sa, že bol úspešný v obidvoch hore menovaných konaniach, ktoré už bolo potrebné dávno ukončiť. Poukazuje na to, že za celú dobu trvania tohto konania sa neboril s dôvodmi neplatenia, nebolo vykonané žiadne znalecké dokazovanie, ale s nepriazňou súdu, jeho jednostrannosťou, zaujatosťou, neschopnosťou a nezáujmom prijať základné princípy pre výpočet úhrad za odobraté teplo. Pre žalovaného nebolo presvedčivé ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ohľadom jeho návrhu na prikázanie, nakoľko najvyšší súd prezentuje voči verejnosti niečo úplne iné, čo uviedol vo svojom rozhodnutí. Domnieva sa, že sudca, ktorý nemá záujem na danej veci, by sa jej mal vzdať pri najmenšom podozrení s ľahkým srdcom bez poškvrny na svojej povesti. Ďalej v odvolaní uviedol, že nemá ani najmenší dôvod veriť p. sudkyni, ktorá ho na predposlednom pojednávaní ubezpečovala, aby dosiahla jeho súhlas so späťvzatím, že mu nechce zle, a v poslednom konaní, aby

mohla uviesť, že žalovaný nepredložil dôkazy, mu nedovolila otvoriť ústa. V ten deň doniesol plný kufrík dôkazov. Poukazuje ešte na jednu na pohľad bezvýznamnú skutočnosť, ktorú považuje za úmysel, a to, že uznesenie z 3. novembra 2017 bolo expedované a elektronicky doručené 7. decembra 2017 tak, aby sa trápil s týmto podaním posledný týždeň pred Vianocami 2017. Žalovaný preto praje preto tomu, kto má v tom prsty, aby mal Vianoce podobné ako on. Ďalej v odvolaní poukazuje na to, že na posledných pojednávaniach nemohlo byť sporné, či sumu, ktorá bola predmetom tohto konania, žalovaný uhradil alebo neuhradil v novembri 2013. Uhradil vtedy celú žalobcom vyčíslenú sumu, aj keď nedobrovoľne, z obavy pred možnou exekúciou. Žalobca napriek tomu žalobu nezobral bezodkladne späť. Opätovným neplatením chcel žalovaný upozorniť na podvody, ktoré sú predmetom konania, vedeného pod sp. zn. 43C 154/2009. Ani vo sne by mu nikdy nenapadlo, že súd v týchto veciach neprihliadne na ním uvedené podvody, na ktoré upozornil. Podanie novej žaloby vedenej pod sp. zn. 28C 193/2016 považuje žalovaný za špekulatívne a bezdôvodné. V uvedenej veci podal námietku zaujatosti a riešením by mohlo byť pripojenie veci 28C k tejto veci. Záležitosť jeho neplatenia treba riešiť globálne, a nie rozkúskovať na drobné šarvátky. Ďalej žalovaný uvádza, že na základe ním predložených výpočtov nie je žalobcovi nič dlžný. Odmieta zástupcom žalobcu vznesenú námietku premlčania predovšetkým ku 42 ročnému nezohľadneniu polohy, ku nestiahnutiu žaloby žalobcom v r. 2013, vzhľadom k postoju žalovaného uvedenému k veci 43C, kde zabránil ďalšiemu zdieraniu vlastníkov menších bytov v dome. Ďalej v odvolaní odmieta stanovisko súdu, že spôsob a obsah podania o vzájomnej žalobe by mal mať vplyv na zastavenie alebo nezastavenie tohto konania. Vzájomnú žalobu urobil tak, ako ju ako laik vedel najlepšie urobiť. Odmieta tvrdenie, že je nezrozumiteľná, kto ju nechce pochopiť, pre toho bude nezrozumiteľná (hovorí sa, že pre špinavého je všetko špinavé). Ak príde čas, požiada svojho právneho zástupcu, aby na základe poverenia, prípadne zmluvy, jej vdýchol punc „zrozumiteľnosti“, tak isto ako mieni ho požiadať o vypracovanie žaloby pre nemajetkovú ujmu, vypracovanie podania na Európsky súd pre ľudské práva, ktorým mieni napadnúť rozhodnutie Ústavného súdu SR.

3. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca. Nesúhlasí s názorom žalovaného, že daná právna vec má byť spojená na spoločné konanie s právnou vecou vedenou proti nemu ako žalovanému na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 193/2016, a napokon aj s právnou vecou vedenou na okresnom súde pod sp. zn. 43 C 154/2009, síce už na jeho návrh ako žalobcu proti ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov bytového domu „Slobody 34, 36“ v Košiciach (v tomto dome sa nachádza byt žalovaného, pozn.) ako žalovaným. Predmetom tohto konania bol dlh žalovaného titulom vyúčtovania nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním jeho bytu za roky 2001, 2002 a 2003, avšak predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 193/2016 je dlh žalovaného titulom vyúčtovania nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním jeho bytu za roky 2014 a 2015 s príslušenstvom (okresný súd rozhodol rozsudkom z 1. júna 2017, č. k. 28 C 193/2016-122). V každom z týchto konaní ide o dlhy za úplne iné obdobia. V právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 43 C 154/2009 na návrh žalovaného v procesnom postavení žalobcu je predmetom konania určenie neplatnosti uznesení schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu zo 7. septembra 2006, z 18. mája 2007, z 2. mája 2008 a z 28. mája 2010. Žiadna z vyššie označených právnych vecí nemá teda k tejto (prejednávanej) veci žiadnu skutkovú súvislosť a ani žiadny iný význam a preto nie je daný nijaký dôvod na spoločné konanie.

3.2. V súvislosti s podaním žalovaného označeným ako „Vzájomná žaloba“ z 10. októbra 2016, žalobca poukazuje na ustanovenie § 147 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe. Z podania žalovaného síce vyplýva, že si uplatňuje pohľadávku na započítanie vo výške 10.000,- Eur, avšak ako to sám žalovaný medzi inými uvádza „... Moje nároky vychádzajú ... čisto z mojich subjektívnych pocitov a úvah ...“. Nakoľko z podania žalovaného nijako nie je zrejmý právny titul ním na započítanie uplatňovanej pohľadávky, nie možné sa k tomuto podaniu, resp. k jeho obsahu kvalifikovane vyjadriť. Napokon, ak sám žalovaný vo svojich podaniach tvrdí, že dlh, ktorý je predmetom tohto konania, už uhradil (dôsledkom čoho tento zanikol, pozn.), nie je si čo vzájomne započítavať. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd prvej inštancie podanie žalovaného z 10. októbra 2016 v zmysle ustanovení § 129 odmietol, je toto rozhodnutie správne. 3.3. Za správne žalobca považuje aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania. Nakoľko žaloba bola v časti uplatneného nároku o zaplatenie sumy (30,97 Eur + 475,42 Eur = 506,39 Eur) podaná dôvodne, pokiaľ okresný súd ani jednej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, rozhodol správne. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhuje, aby odvolací súd po preskúmaní veci uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.

Zároveň žalobkyňa navrhuje, aby jej odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) prejednal podané odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1 a 2 a zistil, že napadnuté uznesenie je vecne správne, preto toto uznesenie potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP.

5. Podľa posúdenia odvolacieho súdu z obsahu odvolania žalovaného vyplývajú odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

6. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

7. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

8. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

9. Žalovaný odvolaním napáda všetky výroky uznesenia. Poukazuje na to, že už v priebehu konania so zastavením konania pre späťvzatie žalovaný nesúhlasil z viacerých dôvodov (č. l. 671až 673 spisu). Predovšetkým žiadal, aby žalobca zobral späť celú žalobu, plus žalobu v ďalšom spore vedenom pod sp. zn. 28C/193/2016, ako aj z dôvodu, že podal vzájomnú žalobu a chce, aby sa o týchto veciach rozhodlo súčasne. Uviedol, že pre obavy z dobrovoľnej dražby zaplatil žalobcovi 22.11.2013 sumu 2.073,36 Eur, ktorá suma prevyšuje jeho dlh, preto chce súdne rozhodnutie vo veci; ak by po odvolaní vo veci 28C/193/2016 (na KS KE 1Co/48/2018 - doteraz nerozhodnuté) bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený, mohli by sa tieto dve veci spojiť; napokon, existuje právny názor odvolacieho súdu, že žalobcovi patrí 20% zľava z nájomného. Vo veci samej žalovaný navrhol, aby súd prvej inštancie žalobu zamietol.

10. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 166 dáva súdu možnosť - nie povinnosť - v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a buď skutkovo spolu súvisia, alebo sa týkajú tých istých strán sporu (strany sporu nemusia byť v rovnakom procesnom postavení). Tieto podmienky nemusia byť splnené kumulatívne. Druhým kritériom spojenia vecí týkajúcich sa tých istých strán sporu alebo skutkovo spolu súvisiacich je hospodárnosť konania, t.j. časová úspora alebo úspora trov konania, a teda, aby sa napríklad zbytočne nevykonávali identické dôkazy a pod.. Odvolací súd považuje predmetnú odvolaciu námietku žalovaného za neopodstatnenú, pretože je plne na úvahe súdu, či viaceré konania na spoločné konanie spojí, alebo nie. V danom prípade navyše, aj podľa názoru odvolacieho súdu, pre spojenie preskúmavanej veci s vecou vedenou na Okresnom súde Košice II pod sp. z. 28C/193/2016 nie je naplnené zákonné kritérium spojenia vecí týkajúcich sa tých istých strán sporu alebo skutkovo spolu

súvisiacich, ktorým je hospodárnosť konania, t.j. časová úspora alebo úspora trov konania, pretože by nebolo možné ani očakávať, že by sa v nich vykonávali identické dôkazy, nakoľko predmetom tohto konania bol dlh žalovaného titulom vyúčtovania nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním jeho bytu za roky 2001, 2002 a 2003, avšak predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 28C/193/2016 je dlh žalovaného titulom vyúčtovania nákladov spojených s vlastníctvom a užívaním jeho bytu za roky 2014 a 2015 s príslušenstvom, pričom okresný súd už vo veci rozhodol rozsudkom z 1. júna 2017, č. k. 28 C 193/2016-122. V každom z týchto konaní sa teda jedná o dlhy za úplne iné obdobia. Preto žalovaným namietaná vada v konaní, ktorá mala spočívať v tom, že súd prvej inštancie nespojil na spoločné konanie veci tých istých strán sporu, v žiadnom prípade podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí; procesný postup súdu prvej inštancie nie je zaťažený tvrdenou vadou, naopak, je správny.

11. Pokiaľ ide o späťvzatie žaloby žalobcom, súd prvej inštancie na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby neprihliadol a konanie zastavil, keď mal za to, že v danom prípade nie je vážny dôvod, pre ktorý by bolo potrebné v konaní napriek vôli žalobcu pokračovať. Aj tento postup súdu prvej inštancie, vrátane jeho právnych záverov, považuje odvolací súd za správny.

12. Podľa ust. § 144 žalobca môže vziať žalobu späť. Ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví (§ 145 . Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí (§ 146 ods. 1 veta prvá . Dôkazné bremeno existencie spomínaných vážnych dôvodov v konaní nesie žalovaný. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu vážne dôvody, Civilný sporový poriadok túto otázku nerieši, preto treba vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie však nie sú svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie na zreteľ jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami a dopad na postavenie strán, najmä žalovaného, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov.(pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. septembra 2010, sp. zn. 4 Cdo 136/2010)

13. Odvolací súd po preskúmaní dôvodov nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby dospel k záveru, že tieto nespĺňajú požiadavku príslušnej závažnosti. Žalovaný v dôvodoch nesúhlasu so späťvzatím žaloby, ako aj v podanom odvolaní dôvodil, že nesúhlasí so zastavením konania a nedovolí len tak túto vec s desiatkami jeho podaní, odôvodňujúcimi jeho neplatenie, zhodiť zo stola. Tvrdí, že má dostatočne závažné dôvody, aby toto konanie pripojením veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 28C 193/2016 pokračovalo. V podanom odvolaní, ani v nesúhlase so späťvzatím žaloby, neuviedol také vážne dôvody, ktoré by prevýšili právo žalobcu na dispozíciu s jeho žalobou, pre ktoré by nebolo možné konanie zastaviť. Práva a právom chránené záujmy žalovaného nebudú zastavením konania v ničom dotknuté, nedôjde k odopretiu súdnej ochrany žalovanému. Dôvody nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby nespĺňajú požiadavku príslušnej závažnosti, nakoľko nemajú vplyv na hmotno-právne postavenie žalovaného. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania pre späťvzatie, a to aj vzhľadom k tomu, že aj samotný žalovaný v prípade meritórneho rozhodnutia z rovnakých dôvodov, prečo aj žalobca zobral žalobu späť, žiadal žalobu zamietnuť, teda z dôvodov, že celá žalovaná pohľadávka bola v priebehu konania vyrovnaná - ako správne uzavrel súd prvej inštancie.

14. Nakoľko zastavením konania súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neohrozil práva žalovaného, postupoval správne, keď konanie podľa § 145 ods. 1 zastavil, preto odvolací súd jeho rozhodnutie v tomto výroku ako vecne správne potvrdil.

15. Žalovaný v odvolaní napáda aj výrok o odmietnutí podania z 10. októbra 2016, ktoré označil ako vzájomnú žalobu (č.l. 604 spisu). V predmetnom podaní uplatnil proti žalobcovi pôvodne sumu 10.000,- Eur, ktorý nárok však nijako skutkovo nepodložil. Po výzve súdu prvej inštancie zo 17. februára 2017 upresnil vzájomnú žalobu podaním z 28. marca 2017 (č.l. 620 spisu), ale tvrdenia v súvislosti s uplatnenou sumou 10.000,- Eur opäť skutkovo ničím nepodložil. Následne na pojednávaní konanom 3. novembra 2017 žiadal proti žalobcovi sumu 1.048,09 Eur. Uviedol, že k tejto sume dospel tak, že zo sumy, ktorú žalovaný zaplatil žalobcovi v novembri 2013 vo výške 2.073,- Eur odpočítal sumu 506,39 Eur, čo je zaplatený dlh žalovaného, ktorý mu vznikol na základe tohto sporu vo veci samej (istina vo výške 475,42 Eur a zvyšok sú napočítané úroky z omeškania) a sumu 431,64 Eur, čo sú započítané

úhrady za obdobie, o ktorom sa konalo v spore vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 28C/183/2016, ktorá pozostáva z istiny 431,64 Eur a z úrokov, ktoré vyčísliť nevedel.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia tejto otázky prvoinštančným súdom a za správny považuje jeho záver, že z podania žalobcu z 10. októbra 2016, a to ani po jeho doplnení podaním z 28. marca 2017, a ani po jeho doplnení na pojednávaní konanom 3. novembra 2017, nevyplýva určitý, zrozumiteľný a nezameniteľný údaj, na akom skutkovom základe sa žalobca od žalovaného domáha uplatneného nároku, a tiež i záver, že pre tento nedostatok v konaní nemožno pokračovať. V podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s konštatovaním, že úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní riadil, plne zodpovedajú právnemu názoru odvolacieho súdu. Len na zvýraznenie správnosti uznesenia v napadnutom výroku o odmietnutí podania žalovaného, v kontexte tiež odvolacích námietok žalovaného, odvolací súd dodáva:

17. Medzi osobitné podstatné náležitosti žaloby patria podľa ustanovenia § 132 tiež pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (skutkové zdôvodnenie) a žalobný návrh (petit), ktorými žalobca spresňuje všeobecnú náležitosť žaloby ako podania - údaj čo podaním sleduje [§127 ods. 1 písm. d) CSP] (alebo žalovaný v prípade uplatnenej vzájomnej žaloby) a vymedzuje tým predmet konania. Aby súd mohol vec prejednať a meritórne v nej rozhodnúť, vymedzenie žalobného nároku nevyhnutne predpokladá určitosť a zrozumiteľnosť vyjadrenia čoho, voči komu a na akom skutkovom základe sa žalobca domáha. Žalobný návrh zároveň musí byť materiálne vykonateľný niektorým zo spôsobov výkonu exekúcie. Žalobný nárok sa vo všeobecnosti skladá z dvoch zložiek. Tou prvou je substancovanie relevantných skutkových okolností (skutkového deja), z ktorých žalobca vyvodzuje ohrozenie alebo porušenie svojho subjektívneho práva a tou druhou je žalobný návrh (petit), v ktorom žalobca konkretizuje, akej špecifickej ochrany sa k tvrdenému porušeniu alebo ohrozeniu subjektívneho práva domáha (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540 s, str. 479).

18. V danom prípade žalovaný v rámci opisu rozhodujúcich skutočností vo vzájomnej žalobe mimo tvrdení o tom, že žalobcovi v novembri 2013 zaplatil viac, ako mal, uviedol, že na základe jeho výpočtov uplatňuje sumu 1.048,09 Eur, v čom sú započítané aj úhrady za obdobie, o ktorom sa konalo v spore vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 28C/183/2016, ktorá pozostáva z istiny 431,64 Eur a z úrokov, ktoré vyčísliť nevedel. Ku vzájomnej žalobe nepripojil žalovaný ani žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak podanie žalovaného z 10. októbra 2016, s poukázaním na ust. § 147 ods. 1 a 3, § 131, § 132 ods. 1 až 3, § 129 ods. 1 až 3 CSP, odmietol vzhľadom na to, že neobsahuje náležitosti vzájomnej žaloby a neboli k nemu pripojené ani dôkazy na preukázanie žalovaným tvrdených skutočností, pričom žalovaný tieto vady podania neodstránil ani po opakovaných výzvach súdu, samotné podanie je nejasné a nezrozumiteľné.

19. Za nenáležitú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že vzájomnú žalobu urobil tak, ako ju ako laik vedel najlepšie urobiť, pričom odmieta tvrdenie, že je nezrozumiteľná, pretože kto ju nechce pochopiť, pre toho bude nezrozumiteľná. Ako je uvedené vyššie, že žaloba (vzájomná žaloba) musí obsahovať náležitosti požadované zákonom, nie podľa predstáv strany sporu a jeho úvahy o tom, či žaloba zrozumiteľná je, alebo nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je spore právne zastúpený advokátom, považuje za nepatričný aj ďalší obsah odvolania, že ak príde čas, žalovaný požiada svojho právneho zástupcu, aby na základe poverenia, prípadne zmluvy, jej vdýchol punc „zrozumiteľnosti“. Žaloba musí byť zrozumiteľná už v čase podania na príslušnom súde.

20. Odvolací súd považuje za správne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania. Nakoľko žaloba bola v časti uplatneného nároku čo do sumy 506,39 Eur podaná dôvodne, pokiaľ súd prvej inštancie ani jednej zo sporových strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, rozhodol správne v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie aj v ostatných napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správne (§ 387 ods. 1 .

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný a právo na náhradu trov odvolacieho

konania nemá, preto odvolací súd priznal žalobcovi - úspešnej strane v spore - náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.