Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)I. ÚS 301/2020
PDF · 463.29 KB
No categories available
I. ÚS 301/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti , , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3,
Trnava, za ktorú koná ňou poverený spolupracujúci advokát Mgr. Pavel Gavorník, Námestie
SNP 3, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 56/2018 zo 16. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.
6 Sžfk 56/2018 zo 16. októbra 2019 (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa správnou
žalobou z 2. decembra 2016 podanou Krajskému súdu v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“)
domáhala preskúmania a zrušenia celkovo desiatich rozhodnutí Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len ,,finančné riaditeľstvo“), medzi ktorými bolo aj rozhodnutie
č. 104009951/2016 z 29. septembra 2016, ako aj predošlého a nadväzného rozhodnutia
Daňového úradu Trnava (ďalej len ,,správca dane“) o vyrubení dane č. 103325262/2016
z 10. júna 2016. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 S 37/2017 zo 14. februára 2018 (ďalej
len ,,rozsudok krajského súdu“) správnu žalobu sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol
najvyšší súd svojím napadnutým rozsudkom tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
3. Sťažovateľka namietla, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ako celok
nepreskúmateľný. K uvedenému záveru dospela na základe toho, že podľa nej sa najvyšší
súd v napadnutom rozsudku riadne nevysporiadal s ňou uvedenými dôvodmi podania
kasačnej sťažnosti a náležite svoje rozhodnutie neodôvodnil. Sťažovateľka uviedla,
že podanú kasačnú sťažnosť odôvodnila po prvé tým, že rozsudkom krajského súdu malo
dôjsť s poukazom na § 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku v dôsledku
nesprávneho procesného postupu k znemožneniu účastníkovi konania – sťažovateľke, aby
uskutočnila jej patriace procesné práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivý proces. Ako druhý dôvod uviedla s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g)
Správneho súdneho poriadku, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nakoniec s poukazom na § 440 ods. 1 písm. h) Správneho súdneho
poriadku dôvodila tým, že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu.
4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka bližšie rozviedla jednotlivé dôvody,
a to vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Vo vzťahu
k výhrade sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu malo dôjsť s poukazom na § 440
ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku v dôsledku nesprávneho procesného postupu
k znemožneniu účastníkovi konania – sťažovateľke, aby uskutočnila jej patriace procesné
práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, uviedla,
že žalobou z 2. decembra 2016 sa domáhala preskúmania a zrušenia celkovo desiatich
rozhodnutí finančného riaditeľstva a súčasne aj zrušenia rozhodnutí správcu dane, ktoré
predchádzali týmto rozhodnutiam, a to všetko v jednom konaní, pretože tieto rozhodnutia
vzišli všetky z jednej daňovej kontroly u sťažovateľky. Krajský súd však následne
preskúmanie týchto rozhodnutí vylúčil na samostatné konania, v čom videla sťažovateľka
oslabenie svojej pozície, pretože podľa nej tým zahájené konanie stratilo konzistentnosť
a celistvosť. Predmetom konania tak ostalo len rozhodnutie finančného riaditeľstva
č. 104009951/2016 z 29. septembra 2016. Sťažovateľka k tomu dodala: ,,... Krajský súd...
nesprávnym procesným postupom (vydaním uznesenia o vylúčení veci na samostatné
konanie) znemožnil Sťažovateľovi... aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces...“ Vo vzťahu k napadnutému
rozsudku sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd sa v jeho odôvodnení vôbec nevenoval už
uvedenej námietke sťažovateľky, na túto námietku neodpovedal a tým podľa sťažovateľky
trpí napadnutý rozsudok nepreskúmateľnosťou.
5. K druhému dôvodu, a to, že s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g) Správneho
súdneho poriadku krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
sťažovateľka uviedla, že zo strany krajského súdu sťažovateľka v kasačnej sťažnosti
namietala, že došlo jednak k nesprávnemu právnemu posúdeniu (ne)splnenia podmienok
sťažovateľky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle ustanovení § 49 ods. 1
a nasl., ako aj § 51 ods. 1 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov v nadväznosti na preukázanie reálnosti zdaniteľných plnení
sťažovateľky s obchodnými spoločnosťami (ďalej len „G&C“),
a ; ďalej k nesprávnemu právnemu posúdeniu ustanovenia § 24 ods. 1 a 4
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov tým, že krajský súd potvrdil správnosť postupu
a právnej kvalifikácie veci finančným riaditeľstvom a správcom dane v daňovom konaní;
k nesprávnemu právnemu posúdeniu zásad daňového konania krajským súdom, keď tento
povýšil prejednávaciu zásadu nad zásadu materiálnej pravdy, pričom zároveň fakticky zúžil,
ba až vylúčil aplikáciu vyhľadávacej zásady v daňovom konaní, a napokon namietala,
že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžf 1/2010 krajským súdom, ktorý vylúčil, že by závery rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžf 1/2010 svedčili v prospech sťažovateľky.
6. Zároveň sťažovateľka vo vzťahu k dodávateľovi reklamného spotu uviedla,
že v daňovom konaní spoľahlivo, ba až vyčerpávajúcim spôsobom preukázala formálne,
ale aj faktické dodanie plnenia – reklamného spotu vrátane premietania na veľkoplošnej
obrazovke na audio-video zázname, a to s ohľadom na 10 podstatných skutočností
(sťažovateľka však ďalej vymenovala iba 8 takýchto skutočností, pozn.), a to zmluvný
vzťah s bol riadne formalizovaný preukázanou písomnou zmluvou;
sťažovateľke za dodané plnenie riadne vystavil a zaslal príslušné faktúry, ktoré
sťažovateľka uhradila; faktické plnenie zo strany bolo preukázané výsluchom svedka
; postoje správcu dane a finančného riaditeľstva poukazujúce na to, že svedok
si nevedel spomenúť na detaily plnenia, keďže nevedel s presnosťou určiť výšku
plnenia za prenájom reklamného času a nepamätal si presne názov sťažovateľky, treba
podľa sťažovateľky považovať za nepatričné s ohľadom na odstup času a na nemožnosť
svedka oprieť sa o účtovné doklady; existencia reálnej videoreklamy sťažovateľky
v spojení s nahrávkou, z ktorej je evidentné, že na veľkoplošnej obrazovke (ktorej vlastník
má byť správcovi dane známy) bola reklama reálne premietaná; sťažovateľka správcovi
dane označila svedka , ktorý reklamu, resp. reklamný spot reálne vytvoril
a v rámci výsluchu rozhodujúce skutočnosti potvrdil; vykonštruovanosť názoru finančného
riaditeľstva o tom, že sťažovateľka nemá mať o opakovaný výsluch svedka
záujem z dôvodu, že by si tento ,,teraz spomenul“ na rôzne podrobnosti, pretože
ak je finančné riaditeľstvo toho názoru, že svedok by uviedol ďalšie podrobnosti
relevantné pre konanie, potom sa vlastne priznáva k neúplnému zisteniu skutkového stavu;
sťažovateľka napokon poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 41/2013
z 28. mája 2015, z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým daňový
subjekt, ale ak tento vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, disponuje existenciou materiálneho
plnenia a tomu zodpovedajúcim daňovým dokladom, dôkazné bremeno (ale aj dôkaznú
núdzu) znáša správca dane.
7. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, vzhľadom
na už uvedené odôvodnenie jej kasačnej sťažnosti uviedla, že najvyšší súd ňou uvedenú
argumentáciu nepovažoval za dostatočnú, avšak čo považuje za najpodstatnejšie,
ani sa v odôvodnení napadnutého rozsudku k podstatným dôvodom riadne nevyjadril.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku len veľmi vágne
a všeobecne na stranách 13, 14 a 15 uviedol, že sa stotožňuje z názorom krajského súdu
a len reprodukoval názory prezentované správcom dane, finančným riaditeľstvom
a krajským súdom. K tomu dodala: «... absentujú podrobnejšie vlastné úvahy... k celkovo
desiatim bodom, pre ktoré Sťažovateľ považoval za preukázané sporné materiálne plnenie.
Napádaný rozsudok... v bode 46. naviac arbitrárny a zmätočný, nakoľko... svojvoľne
na jednej strane konštatuje, že ,,nebola preukázaná ani úhrada značných súm
za vyfakturované reklamné služby“, na strane druhej vzápätí uvádza, že ,,úhrada faktúr
sa realizovala v hotovosti“» Na záver tejto časti preto sťažovateľka uviedla,
že v napadnutom rozsudku tak nedostala odpoveď na viaceré podstatné a dôvodné otázky,
v dôsledku čoho tento rozsudok považuje za v podstatnom rozsahu nepreskúmateľný.
8. Nakoniec k tretiemu dôvodu podania kasačnej sťažnosti s poukazom na § 440
ods. 1 písm. h) Správneho súdneho poriadku, a teda, že sa krajský súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu, sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu uviedla, že krajský súd v iných konaniach, ktoré boli skutkovo
a právne obdobné, vydal rozsudky v prospech daňového subjektu. Sťažovateľka v tejto
súvislosti uviedla rozsudky krajského súdu pod sp. zn. 14 S 79/2014, sp. zn. 14 S 80/2014
a sp. zn. 14 S 81/2014. K tomu dodala: ,,... upriamujeme pozornosť na skutočnosť,
že Krajský súd... sa v týchto konaniach stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, presne
označil všetky vytýkané nedostatky v rámci daňového konania...“ Sťažovateľka uviedla,
že najvyšší súd na tieto jej výhrady v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec
nereflektoval, čo je potrebné považovať za neprijateľnú nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti ,
, zapísanej v OR OS Trnava, oddiel: Sro, vložka č. 18127/T,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 56/2018 z 16. 10. 2019
porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 56/2018
z 16. 10. 2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti
trovy právneho zastúpenia v sume 391,92 EUR, a to do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. K porušeniu
ňou označených práv malo dôjsť v dôsledku skutočnosti, že napadnutý rozsudok považuje
za arbitrárny a nepreskúmateľný. Sťažovateľka taktiež namietala, že najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku adekvátnym a dostatočným spôsobom neodpovedal
na sťažovateľkou riadne uvedené podstatné námietky v kasačnej sťažnosti.
19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (I. ÚS 358/2019).
20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
21. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Taktiež treba mať
na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie
v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve
je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania
pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy (I. ÚS 395/2019).
22. V zmysle judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia
súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny. Presvedčivosť odôvodnenia umožňuje aj všeobecná
kontrola verejnosti.
22.1 Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho
prvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru prevzal koncepciu z case-law ESĽP (k tomu napr. rozsudok Garcia Ruiz proti
Španielsku z 21. 1. 1999). Otázku, či všeobecný súd splnil svoju povinnosť odôvodniť
rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Podstatnou požiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1
dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci.
23. Tieto východiská bol povinný najvyšší súd dodržiavať a premietnuť
aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Úlohou ústavného súdu preto v rámci
predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti bolo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,
minimálne v takej miere, ktorá je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná a udržateľná,
a na tomto základe formulovať záver, či nie je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
24. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namietla,
že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostatočne, resp. vôbec
nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v ňou podanej kasačnej sťažnosti proti rozsudku
krajského súdu, ako už boli bližšie rozvedené v bodoch 4 až 8 tohto rozhodnutia, preto
namietla jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť.
25. Na tomto mieste musí ústavný súd k námietkam sťažovateľky týkajúcim
sa nedostatočného odôvodnenia a arbitrárnosti napadnutého rozsudku uviesť, že po jeho
preskúmaní nie je možné sa s týmito námietkami stotožniť. Najvyšší súd sa v napadnutom
rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s relevantnými námietkami
sťažovateľky, a to pomerne obšírne na niekoľkých stranách (konkrétne strany 12 až 16,
najmä v bodoch 38 až 50) napadnutého rozsudku. Konkrétne v bodoch 39 až 42
napadnutého rozsudku jednoznačne a jasne odpovedal na námietku sťažovateľky týkajúcu
sa vylúčenia vecí na samostatné konania. Zároveň je z odôvodnenia napadnutého rozsudku
možné dospieť k záveru, že najvyšší súd v ňom dostatočne presvedčivým a vyčerpávajúcim
spôsobom poukázal na tie rozhodujúce skutočnosti, resp. okolnosti, ktoré ho viedli k záveru
o tom, že sťažovateľka dôkazné bremeno zaťažujúce ju v daňovom konaní neuniesla.
Zároveň sa najvyšší súd v bode 50 napadnutého rozsudku venoval aj otázke vytýkanej
nesprávnej interpretácie záverov rozhodnutia najvyššieho súdu pod sp. zn. 3 Sžf 1/2010
z 19. augusta 2010, v dôsledku ktorej malo dôjsť k odkloneniu sa od ustálenej rozhodovacej
praxe.
26. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať
za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych
záveroch, nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel
v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie
záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne a presvedčivo zdôvodnené.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný, nenesie znaky svojvoľnosti
(arbitrárnosti) alebo ústavnej neudržateľnosti v dôsledku zjavných pochybení alebo omylov.
Ústavný súd opätovne pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov
a pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav.
27. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním... Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky
na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle
jej návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť
a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv
28. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v odôvodnení napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu nevzhliadol nedostatky, ktoré by ho oprávňovali k vysloveniu
záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
29. Ústavný súd na tomto mieste dodáva, že obdobne rozhodol
aj vo veciach ústavných sťažností sťažovateľky vedených pod sp. zn. II. ÚS 35/2020
a sp. zn. IV. ÚS 200/2020.
30. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu