Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 301/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti , , ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3,

Trnava, za ktorú koná ňou poverený spolupracujúci advokát Mgr. Pavel Gavorník, Námestie

SNP 3, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len ,,sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. októbra 2019 (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa správnou

žalobou z 2. decembra 2016 podanou Krajskému súdu v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“)

domáhala preskúmania a zrušenia celkovo desiatich rozhodnutí Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len ,,finančné riaditeľstvo“), medzi ktorými bolo aj rozhodnutie

č. 104009951/2016 z 29. septembra 2016, ako aj predošlého a nadväzného rozhodnutia

Daňového úradu Trnava (ďalej len ,,správca dane“) o vyrubení dane č. 103325262/2016

z 10. júna 2016. Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 14. februára 2018 (ďalej

len ,,rozsudok krajského súdu“) správnu žalobu sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol

najvyšší súd svojím napadnutým rozsudkom tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

3. Sťažovateľka namietla, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ako celok

nepreskúmateľný. K uvedenému záveru dospela na základe toho, že podľa nej sa najvyšší

súd v napadnutom rozsudku riadne nevysporiadal s ňou uvedenými dôvodmi podania

kasačnej sťažnosti a náležite svoje rozhodnutie neodôvodnil. Sťažovateľka uviedla,

že podanú kasačnú sťažnosť odôvodnila po prvé tým, že rozsudkom krajského súdu malo

dôjsť s poukazom na v dôsledku

nesprávneho procesného postupu k znemožneniu účastníkovi konania – sťažovateľke, aby

uskutočnila jej patriace procesné práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva

na spravodlivý proces. Ako druhý dôvod uviedla s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g)

, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci. Nakoniec s poukazom na § 440 ods. 1 písm. h) Správneho súdneho

poriadku dôvodila tým, že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

kasačného súdu.

4. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka bližšie rozviedla jednotlivé dôvody,

a to vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Vo vzťahu

k výhrade sťažovateľky, že rozsudkom krajského súdu malo dôjsť s poukazom na § 440

ods. 1 písm. f) v dôsledku nesprávneho procesného postupu

k znemožneniu účastníkovi konania – sťažovateľke, aby uskutočnila jej patriace procesné

práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, uviedla,

že žalobou z 2. decembra 2016 sa domáhala preskúmania a zrušenia celkovo desiatich

rozhodnutí finančného riaditeľstva a súčasne aj zrušenia rozhodnutí správcu dane, ktoré

predchádzali týmto rozhodnutiam, a to všetko v jednom konaní, pretože tieto rozhodnutia

vzišli všetky z jednej daňovej kontroly u sťažovateľky. Krajský súd však následne

preskúmanie týchto rozhodnutí vylúčil na samostatné konania, v čom videla sťažovateľka

oslabenie svojej pozície, pretože podľa nej tým zahájené konanie stratilo konzistentnosť

a celistvosť. Predmetom konania tak ostalo len rozhodnutie finančného riaditeľstva

č. 104009951/2016 z 29. septembra 2016. Sťažovateľka k tomu dodala: ,,... Krajský súd...

nesprávnym procesným postupom (vydaním uznesenia o vylúčení veci na samostatné

konanie) znemožnil Sťažovateľovi... aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces...“ Vo vzťahu k napadnutému

rozsudku sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd sa v jeho odôvodnení vôbec nevenoval už

uvedenej námietke sťažovateľky, na túto námietku neodpovedal a tým podľa sťažovateľky

trpí napadnutý rozsudok nepreskúmateľnosťou.

5. K druhému dôvodu, a to, že s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g) Správneho

súdneho poriadku krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

sťažovateľka uviedla, že zo strany krajského súdu sťažovateľka v kasačnej sťažnosti

namietala, že došlo jednak k nesprávnemu právnemu posúdeniu (ne)splnenia podmienok

sťažovateľky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle ustanovení § 49 ods. 1

a nasl., ako aj a nasl. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov v nadväznosti na preukázanie reálnosti zdaniteľných plnení

sťažovateľky s obchodnými spoločnosťami (ďalej len „G&C“),

a ; ďalej k nesprávnemu právnemu posúdeniu ustanovenia § 24 ods. 1 a 4

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov tým, že krajský súd potvrdil správnosť postupu

a právnej kvalifikácie veci finančným riaditeľstvom a správcom dane v daňovom konaní;

k nesprávnemu právnemu posúdeniu zásad daňového konania krajským súdom, keď tento

povýšil prejednávaciu zásadu nad zásadu materiálnej pravdy, pričom zároveň fakticky zúžil,

ba až vylúčil aplikáciu vyhľadávacej zásady v daňovom konaní, a napokon namietala,

že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

krajským súdom, ktorý vylúčil, že by závery rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. svedčili v prospech sťažovateľky.

6. Zároveň sťažovateľka vo vzťahu k dodávateľovi reklamného spotu uviedla,

že v daňovom konaní spoľahlivo, ba až vyčerpávajúcim spôsobom preukázala formálne,

ale aj faktické dodanie plnenia – reklamného spotu vrátane premietania na veľkoplošnej

obrazovke na audio-video zázname, a to s ohľadom na 10 podstatných skutočností

(sťažovateľka však ďalej vymenovala iba 8 takýchto skutočností, pozn.), a to zmluvný

vzťah s bol riadne formalizovaný preukázanou písomnou zmluvou;

sťažovateľke za dodané plnenie riadne vystavil a zaslal príslušné faktúry, ktoré

sťažovateľka uhradila; faktické plnenie zo strany bolo preukázané výsluchom svedka

; postoje správcu dane a finančného riaditeľstva poukazujúce na to, že svedok

si nevedel spomenúť na detaily plnenia, keďže nevedel s presnosťou určiť výšku

plnenia za prenájom reklamného času a nepamätal si presne názov sťažovateľky, treba

podľa sťažovateľky považovať za nepatričné s ohľadom na odstup času a na nemožnosť

svedka oprieť sa o účtovné doklady; existencia reálnej videoreklamy sťažovateľky

v spojení s nahrávkou, z ktorej je evidentné, že na veľkoplošnej obrazovke (ktorej vlastník

má byť správcovi dane známy) bola reklama reálne premietaná; sťažovateľka správcovi

dane označila svedka , ktorý reklamu, resp. reklamný spot reálne vytvoril

a v rámci výsluchu rozhodujúce skutočnosti potvrdil; vykonštruovanosť názoru finančného

riaditeľstva o tom, že sťažovateľka nemá mať o opakovaný výsluch svedka

záujem z dôvodu, že by si tento ,,teraz spomenul“ na rôzne podrobnosti, pretože

ak je finančné riaditeľstvo toho názoru, že svedok by uviedol ďalšie podrobnosti

relevantné pre konanie, potom sa vlastne priznáva k neúplnému zisteniu skutkového stavu;

sťažovateľka napokon poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. mája 2015, z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno zaťažuje predovšetkým daňový

subjekt, ale ak tento vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, disponuje existenciou materiálneho

plnenia a tomu zodpovedajúcim daňovým dokladom, dôkazné bremeno (ale aj dôkaznú

núdzu) znáša správca dane.

7. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, vzhľadom

na už uvedené odôvodnenie jej kasačnej sťažnosti uviedla, že najvyšší súd ňou uvedenú

argumentáciu nepovažoval za dostatočnú, avšak čo považuje za najpodstatnejšie,

ani sa v odôvodnení napadnutého rozsudku k podstatným dôvodom riadne nevyjadril.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku len veľmi vágne

a všeobecne na stranách 13, 14 a 15 uviedol, že sa stotožňuje z názorom krajského súdu

a len reprodukoval názory prezentované správcom dane, finančným riaditeľstvom

a krajským súdom. K tomu dodala: «... absentujú podrobnejšie vlastné úvahy... k celkovo

desiatim bodom, pre ktoré Sťažovateľ považoval za preukázané sporné materiálne plnenie.

Napádaný rozsudok... v bode 46. naviac arbitrárny a zmätočný, nakoľko... svojvoľne

na jednej strane konštatuje, že ,,nebola preukázaná ani úhrada značných súm

za vyfakturované reklamné služby“, na strane druhej vzápätí uvádza, že ,,úhrada faktúr

sa realizovala v hotovosti“» Na záver tejto časti preto sťažovateľka uviedla,

že v napadnutom rozsudku tak nedostala odpoveď na viaceré podstatné a dôvodné otázky,

v dôsledku čoho tento rozsudok považuje za v podstatnom rozsahu nepreskúmateľný.

8. Nakoniec k tretiemu dôvodu podania kasačnej sťažnosti s poukazom na § 440

ods. 1 písm. h) , a teda, že sa krajský súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe kasačného súdu, sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu uviedla, že krajský súd v iných konaniach, ktoré boli skutkovo

a právne obdobné, vydal rozsudky v prospech daňového subjektu. Sťažovateľka v tejto

súvislosti uviedla rozsudky krajského súdu pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. . K tomu dodala: ,,... upriamujeme pozornosť na skutočnosť,

že Krajský súd... sa v týchto konaniach stotožnil s právnou argumentáciou žalobcu, presne

označil všetky vytýkané nedostatky v rámci daňového konania...“ Sťažovateľka uviedla,

že najvyšší súd na tieto jej výhrady v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec

nereflektoval, čo je potrebné považovať za neprijateľnú nepreskúmateľnosť napadnutého

rozsudku.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti ,

, zapísanej v OR OS Trnava, oddiel: Sro, vložka č. 18127/T,

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 16. 10. 2019

porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 16. 10. 2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť spoločnosti

trovy právneho zastúpenia v sume 391,92 EUR, a to do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. K porušeniu

ňou označených práv malo dôjsť v dôsledku skutočnosti, že napadnutý rozsudok považuje

za arbitrárny a nepreskúmateľný. Sťažovateľka taktiež namietala, že najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku adekvátnym a dostatočným spôsobom neodpovedal

na sťažovateľkou riadne uvedené podstatné námietky v kasačnej sťažnosti.

19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

20. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

().

21. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Taktiež treba mať

na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie

v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve

je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania

pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy ().

22. V zmysle judikatúry ústavného súdu, ako aj judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia

súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny. Presvedčivosť odôvodnenia umožňuje aj všeobecná

kontrola verejnosti.

22.1 Ústavný súd v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho

prvku základného práva podľa a ľudského práva podľa

dohovoru prevzal koncepciu z case-law ESĽP (k tomu napr. rozsudok Garcia Ruiz proti

Španielsku z 21. 1. 1999). Otázku, či všeobecný súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti

daného prípadu. Podstatnou požiadavkou na súdne rozhodnutie súladné s čl. 6 ods. 1

dohovoru je, aby súd riadne odôvodnil argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci.

23. Tieto východiská bol povinný najvyšší súd dodržiavať a premietnuť

aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku. Úlohou ústavného súdu preto v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti bolo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval,

minimálne v takej miere, ktorá je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná a udržateľná,

a na tomto základe formulovať záver, či nie je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

24. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namietla,

že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostatočne, resp. vôbec

nevysporiadal s jej námietkami uvedenými v ňou podanej kasačnej sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu, ako už boli bližšie rozvedené v bodoch 4 až 8 tohto rozhodnutia, preto

namietla jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť.

25. Na tomto mieste musí ústavný súd k námietkam sťažovateľky týkajúcim

sa nedostatočného odôvodnenia a arbitrárnosti napadnutého rozsudku uviesť, že po jeho

preskúmaní nie je možné sa s týmito námietkami stotožniť. Najvyšší súd sa v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s relevantnými námietkami

sťažovateľky, a to pomerne obšírne na niekoľkých stranách (konkrétne strany 12 až 16,

najmä v bodoch 38 až 50) napadnutého rozsudku. Konkrétne v bodoch 39 až 42

napadnutého rozsudku jednoznačne a jasne odpovedal na námietku sťažovateľky týkajúcu

sa vylúčenia vecí na samostatné konania. Zároveň je z odôvodnenia napadnutého rozsudku

možné dospieť k záveru, že najvyšší súd v ňom dostatočne presvedčivým a vyčerpávajúcim

spôsobom poukázal na tie rozhodujúce skutočnosti, resp. okolnosti, ktoré ho viedli k záveru

o tom, že sťažovateľka dôkazné bremeno zaťažujúce ju v daňovom konaní neuniesla.

Zároveň sa najvyšší súd v bode 50 napadnutého rozsudku venoval aj otázke vytýkanej

nesprávnej interpretácie záverov rozhodnutia najvyššieho súdu pod sp. zn.

z 19. augusta 2010, v dôsledku ktorej malo dôjsť k odkloneniu sa od ustálenej rozhodovacej

praxe.

26. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať

za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych

záveroch, nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel

v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie

záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne a presvedčivo zdôvodnené.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný, nenesie znaky svojvoľnosti

(arbitrárnosti) alebo ústavnej neudržateľnosti v dôsledku zjavných pochybení alebo omylov.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov

a pri uplatňovaní svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav.

27. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním... zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z neznamená právo na úspech v konaní... Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. Obsahom citovaného práva teda nie je právo sťažovateľky

na to, aby všeobecný súd prevzal jej tvrdenia a názory a vec vždy rozhodol v zmysle

jej návrhu. Takýto postup by bol v rozpore s požiadavkami kladenými na nezávislosť

a nestrannosť všeobecných súdov ako primárnych garantov a ochrancov ústavných práv

().

28. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu nevzhliadol nedostatky, ktoré by ho oprávňovali k vysloveniu

záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto ústavnú

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. Ústavný súd na tomto mieste dodáva, že obdobne rozhodol

aj vo veciach ústavných sťažností sťažovateľky vedených pod sp. zn.

a sp. zn. .

30. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu