Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 411/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Borákovou, M. R. Štefánika 820/7, Žilina, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. marca 2026 a rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. februára 2025 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu označenými v záhlaví tohto rozhodnutia. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) podala na Okresnom súde Žilina návrh, ktorým sa domáhala, aby súd jej matku (ďalej len „matka“) obmedzil v spôsobilosti na právne úkony, ktoré v návrhu bližšie špecifikovala, a za opatrovníčku navrhla ustanoviť svoju sestru (ďalej aj „opatrovníčka“). Návrh odôvodnila tým, že je jedným z troch detí (sťažovateľ, navrhovateľka a opatrovníčka) matky, ktorá sa po úraze nachádza u opatrovníčky, trpí vážnymi

zdravotnými i psychickými ťažkosťami a potrebuje 24-hodinovú starostlivosť. Matka pre zhoršujúci zdravotný stav potrebuje osobu, ktorá bude v jej mene konať ako opatrovník.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -184 z 31. januára 2024 obmedzil spôsobilosť matky na právne úkony špecifikované vo výrokovej časti tohto rozsudku, ustanovil jej za opatrovníčku, ktorej uložil povinnosť dvakrát ročne predložiť správy o opatrovancovi a o nakladaní s jeho majetkom. Žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal a rozhodol, že o nároku štátu na náhradu trov konania a jej výške okresný súd rozhodne samostatným uznesením. Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil dovolacími dôvodmi podľa (ďalej aj „“) a , pričom odklon od ustálenej rozhodovacej praxe videl v otázke rozsahu a prípustnosti obmedzenia spôsobilosti na právne úkony osoby obmedzovanej, v otázke posúdenia miernejších prostriedkov či v otázke samotného rozsahu obmedzenia vážnej duševnej poruchy znalcom.

5. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ako procesne neprípustné podľa vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa a podľa ako nespĺňajúce náležitosť vymedzenia dovolacieho dôvodu v súlade s vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa . Zároveň žiadnemu z účastníkov konania nebol priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

II. Argumentácia sťažovateľa

6. Sťažovateľ v rámci ústavnej sťažnosti namieta, že v podanom dovolaní zrozumiteľne sformuloval právnu otázku, ktorá mala založiť dôvod dovolania v jeho bodoch 55, 56 a 63, v ktorých opakovane namietal, že spôsobilosť jeho matky bola obmedzená de facto v takom rozsahu, ktorý je faktickým pozbavením spôsobilosti na právne úkony, ktoré už slovenský právny poriadok neumožňuje, a takéto rozhodnutie považuje za neplatné. Táto otázka bola identifikovaná aj samotným najvyšším súdom a spočívala v posúdení, či a do akej miery môže súd obmedziť osobu na právnych úkonoch v takom rozsahu, že fakticky ide o úplné pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Najvyšší súd pristúpil k požiadavke formulácie otázky striktne formalisticky.

7. Podkladom na vypracovanie znaleckého posudku boli tri lekárske vyšetrenia, ktoré nie sú evidované v elektronickej zdravotnej dokumentácii matky, preto jeho návrhu na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania malo byť vyhovené. Keďže pri hodnotení spôsobilosti osoby na právne úkony je úlohou súdov vyhodnocovať znalecký posudok spolu s ostatnými dôkazmi, súdy v tejto veci mali vyhovieť aj jeho návrhom na vypočutie dvoch svedkov. Ani jeden zo súdov nepristúpil k výsluchu obmedzovanej matky a celé konanie sa viedlo bez jej vedomia. Procesný opatrovník ustanovený matke nijako v konaní nechránil jej záujmy, nemal s ňou ani minimálnu interakciu, a preto v preskúmavanom konaní nemohlo byť chránené ani jej právo na spravodlivé konanie.

8. Napadnuté rozhodnutia sú poznačené nedostatočným odôvodnením v dôsledku ich arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených práv nedostatočným odôvodnením napadnutých rozhodnutí, ktorými sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci nedostatočne vysporiadali so sťažovateľom predloženou argumentáciou týkajúcou sa naplnenia dôvodov prípustnosti dovolania spočívajúcich predovšetkým v namietaných nedostatkoch procesu dokazovania v preskúmavanom konaní.

10. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a pri uplatňovaní svojich právomocí zásadne nie je oprávnený všeobecne preskúmavať a posudzovať skutkový stav zistený všeobecným súdom ani jeho právne závery. Jeho úlohou nie je ani zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, ale kontrolovať zlučiteľnosť účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Konanie a rozhodnutie všeobecného súdu môže byť posúdené ako porušujúce základné práva v prípade, ak by závery, ktoré boli východiskom jeho rozhodovania, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

III.1. K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu:

11. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu využil dostupný právny prostriedok priznaný procesnými predpismi na ochranu jeho práv, ktorým je dovolanie. Sťažovateľ netvrdí, že by nejakú námietku uplatnenú v ústavnej sťažnosti nemohol uplatniť už v podanom dovolaní.

12. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu ( ) znamená, že o ochrane práv sťažovateľa vo vzťahu k rozsudku krajského súdu bol príslušný rozhodovať najvyšší súd. To vylučuje oprávnenie ústavného súdu vykonať opakovaný prieskum namietaných porušení práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa v spojení s (prvá alternatíva) o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

III.2. K porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu:

13. Ústavná akceptovateľnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia spočíva v tom, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým všeobecný súd na ich základe dospel, sú prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Úlohou všeobecných súdov je poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán v konaní a rešpektovaný obsah ich základných práv.

14. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v kontexte sťažovateľom predloženej argumentácie a dospel k záveru, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia riadne a dostatočne odpovedal na sťažovateľom v dovolaní predložené argumenty. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa naplnenia dovolacieho dôvodu podľa (nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších inštancií, absencia úvahy k použitiu miernejších prostriedkov, posudzovanie osoby opatrovníka, nevykonanie kontrolného znaleckého dokazovania, nedostatky znaleckého posudku predloženého v konaní vychádzajúce z nezrovnalostí v zdravotnej dokumentácii, absencia kontaktu s matkou, nevypočutie obmedzovanej matky a svedkov, opomenutie podstatných skutočností) sa najvyšší súd vyjadril rozsiahlo v bodoch 13 až 38 napadnutého uznesenia. V bode 21 napadnutého uznesenia najvyšší súd poukázal na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu obsahujúcu popis vykonaného dokazovania, na základe ktorého boli súdom ustálené relevantné skutkové závery, z ktorých následne súd vyvodil právne závery v tejto veci. V bodoch 22.1 až 33 napadnutého uznesenia najvyšší súd sám zhrnul podstatné okolnosti tejto veci, poukážuc na to, že v konaní bolo preukázané, že matka trpí ťažkou duševnou poruchou trvalého charakteru, ktorú liečbou nemožno ovplyvniť, s postupnou progresiou bez možnosti jej zlepšenia. Viackrát odkázal na výsledky znaleckého dokazovania i vypočutie znalca a jeho závery, v ktorých dôsledne popísal konkrétne aktuálne schopnosti matky ovládať a posúdiť svoje konanie (prítomnosť ťažkých porúch orientácie, neadekvátneho kontaktu, inkontinentnej afektivity, výrazného spomalenia, vymiznutia chápavosti, úsudkových schopností, ťažké narušenia pamäti, neschopnosť osvojenia si nových informácií, strata samostatnosti, strata schopnosti primerane reagovať na okolie a riešiť problémy, nutná potreba dennej 24-hodinovej opatrovateľskej starostlivosti, neschopnosť robiť žiadne právne úkony, neschopnosť ovládať a posúdiť svoje konanie, neschopnosť posúdiť hodnotu peňazí, neschopnosť zaobstarávať si veci bežnej potreby), ktoré ho viedli k záveru, že nie je schopná robiť právne úkony špecifikované vo výroku rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na charakter základnej diagnózy (demencia pri Alzheimerovej chorobe, atypická alebo zmiešaná forma stredne ťažkého stupňa a organická porucha s bludmi) znalec konštatoval, že matku nie je možné vypočuť bez ohrozenia jej zdravotného stavu a výsledok vypočutia bude neúčelný, preto sudca okresného súdu uskutočnil vzhliadnutie matky v domácom prostredí. Na základe uvedeného najvyšší súd konštatoval, že závery znaleckého skúmania sú natoľko jasné, že z nich jednoznačne vyplýva, že u obmedzovanej matky, ktorá potrebuje dennú 24- hodinovú opatrovateľskú starostlivosť, miernejšie opatrenia neprichádzali do úvahy, resp. nedali sa použiť a sám sťažovateľ tieto nijako nešpecifikoval, resp. nevedel ich sám označiť. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazoval aj na to, že sťažovateľ odborné závery znalca týkajúce sa zdravotného stavu matky nespochybňoval (nenamietal medicínske závery znalca, nespochybňoval jeho odbornosť alebo zaujatosť), a preto sa plne stotožnil so závermi krajského súdu v bode 39 jeho rozsudku, ako aj závermi v bode 21 rozsudku okresného súdu, v ktorých sa tieto súdy vysporiadali s námietkou nevykonania kontrolného znaleckého posudku, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil. Ďalej zdôraznil, že nekontrolovateľné správanie matky bolo v konaní preukázané aj inými dôkazmi, ktoré potom súdy vyhodnotili ako dostačujúce na to, aby bolo možné vo veci rozhodnúť.

15. K námietke určenia opatrovníčky sa najvyšší súd vyjadril osobitne v bode 34 napadnutého uznesenia, v ktorom zdôraznil, že ju nepovažuje za relevantnú, pretože sťažovateľ argumentáciou

nijako nespochybnil jej schopnosti túto pozíciu zastávať, a uviedol dôvody, pre ktoré ju posúdil ako osobu, ktorá je vhodná na zastávanie tejto funkcie (ide o blízku osobu obmedzovanej matky, ktorá zabezpečuje osobnú starostlivosť o ňu, má medicínske vzdelanie, súhlasí so svojím ustanovením a matka pri vzhliadnutí k nej neprezentovala záporný vzťah). Zároveň uviedol aj dôvody, pre ktoré sťažovateľ nebol posúdený ako lepší kandidát na opatrovníka (nemá vytvorené vhodné podmienky na osobnú opateru matky, ktorá by musela zmeniť bydlisko, zabezpečoval by starostlivosť prostredníctvom cudzích ľudí bez zručností a skúseností s takouto starostlivosťou). V bode 36 napadnutého uznesenia najvyšší súd zdôraznil, že spôsob výkonu funkcie opatrovníka navyše podlieha súdnemu dohľadu a sťažovateľovi nebráni v kontakte s matkou a v starostlivosti o ňu.

16. K námietke nevypočutia svedkov sa vyjadril v bode 37.2 napadnutého uznesenia, v ktorom uviedol, že preukazovanie zamedzenia kontaktu obmedzovanej matky so sťažovateľom bolo bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, pretože vykonanie týchto výsluchov nemohlo spochybniť závery znaleckého skúmania zdravotného stavu matky a ani schopnosti opatrovníčky zastávať svoju funkciu.

17. Ústavný súd uvedené odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za ústavne akceptovateľné. Z rozhodnutí súdov v tejto veci podľa ústavného súdu nevyplýva disproporcia medzi intenzitou zásahu do základných práv a slobôd obmedzovanej matky a závažnosťou prejavov zdravotných a psychických ťažkostí, ktorými matka trpí, a z obsahu rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa dôsledne vyrovnal s každým relevantným argumentom sťažovateľa predloženým v konaní v rámci svojho odôvodnenia.

18. Argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa dovolacieho dôvodu podľa sa najvyšší súd zaoberal v bodoch 39 až 49 napadnutého uznesenia. Sťažovateľom v dovolaní vymedzenú právnu otázku citoval v bode 45, zhrňujúco konštatujúc, že sťažovateľ vidí odklon od ustálenej praxe dovolacieho súdu v tom, že súdy matku obmedzili v spôsobilosti na právne úkony v takom rozsahu, že u nej de facto ide o jej úplné pozbavenie spôsobilosti. V bode 46 napadnutého uznesenia najvyšší súd k jeho právnej otázke konštatoval, že sťažovateľ iba polemizuje s právnym posúdením veci krajským súdom v otázke rozsahu obmedzenia spôsobilosti na právne úkony matky, avšak konkrétnu právnu otázku, na ktorej riešení tento súd založil svoje rozhodnutie, nepoložil. S poukazom na odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v bode 49 napadnutého uznesenia najvyšší súd uzavrel (bod 49.2), že v tejto veci súdy nevychádzali z názoru, že je prípustné (možné) osobu úplne pozbaviť spôsobilosti na právne úkony, ale posudzovali len možnosť (hmotnoprávne podmienky) obmedzenia jej spôsobilosti so zohľadnením nemožnosti u matky použiť miernejšie prostriedky tohto obmedzenia, pričom zohľadňovali aj zásadu primeranosti (proporcionality), ako aj najlepší záujem obmedzovanej osoby. Najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ nevymedzil svoju otázku spôsobom zodpovedajúcim , a preto jeho dovolanie odmietol podľa .

19. Ústavný súd sa stotožňuje so záverom najvyššieho súdu, že samotný rozsah obmedzenia spôsobilosti na právne úkony osoby súdom je výsledkom individualizácie sporu, resp. posúdenia individuálnych skutkových okolností veci, najmä záverov znaleckého dokazovania sudcom, tzn. nejde teda o posúdenie právnej otázky sudcom.

20. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie sťažovateľa riadne preskúmal, dospel k právnemu záveru o nedôvodnosti podaného dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu prostredníctvom a výslovne umožňuje. Najvyšší súd v dôvodoch napadnutého uznesenia odpovedá na východiskové námietky uplatnené v dovolaní sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom, pričom jeho odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení nemožno považovať za svojvoľné ani za zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

21. Námietky sťažovateľa v ústavnej sťažnosti k argumentom uvádzaným najvyšším súdom neboli v súhrne spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia, a teda ani spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ale ani práva podľa . Ústavný súd tak dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, preto ju odmietol podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2026

Libor Duľa

predseda senátu