Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 268/2020
PDF · 459.27 KB
No categories available
IV. ÚS 268/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti VERCAJCH
CENTRUM spol. s r. o., Lieskovská cesta 6, Zvolen, IČO 36 004 359, zastúpenej
advokátkou JUDr. Evou Krchňavou, Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžfk 62/2017 z 12. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti VERCAJCH CENTRUM spol. s r. o. o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti VERCAJCH CENTRUM
spol. s r. o., Lieskovská cesta 6, Zvolen, IČO 36 004 359 (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Krchňavou, Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať svoj majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžfk 62/2017 z 12. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvej inštancie svojím rozsudkom,
č. k. 24S/161/2016-47 zo dňa 30. 6. 2017, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 9. 2017,
zamietol žalobu sťažovateľa ako žalobcu, ktorou sa tento domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako žalovaného vydaných
dňa 20. 11. 2016 pod č. 104142504/2016 a pod č. 104142335/2016, ktorými boli potvrdené
rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica ako správcu dane zo dňa 25. 8. 2016
č. 103790000/2016 a č. 103790542/2016.
Rozhodnutie správcu dane č. 103790000/2016 zo dňa 25. 8. 2016 bolo predmetom
súdneho prieskumu v časti, v ktorej správca dane neuznal sťažovateľovi ako daňovníkovi
nárok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k predaju spoluvlastníckeho
podielu na pozemkoch k predávaným bytom v nasledujúcich prípadoch:
A/ Sťažovateľ ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu s
. , ktorej predmetom boli nasledovné nehnuteľnosti:
- byt č. 3 nachádzajúci sa v stavbe so súpisným číslom 906, postavenej na pozemku
registra C-KN: parcelné číslo 1171/6 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1,
- spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7355/45488 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a k pozemkom: parcela registra C-KN č. 1171/7, 1171/6. 1171/8,
1171/22 - všetky s charakteristikou zastavané plochy a nádvoria,
pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 102.540,- Eur, ktorá bola rozdelená na
časť pripadajúcu na byt a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach
domu vo výške 20.508,80 Eur s DPH a časť pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel
na pozemkoch vo výške 82.031,20 Eur bez DPH. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto
zmluvy bol povolený dňa 6. 2. 2012.
B/ Sťažovateľ ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu s , ktorej
predmetom boli nasledovné nehnuteľnosti:
- byt č. 1 nachádzajúci sa v stavbe so súpisným číslom 906, postavenej na pozemku
registra C-KN: parcelné číslo 1171/6 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1,
- spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7794/45488 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a k pozemkom: parcela registra C-KN č. 1171/7, 1171/6, 1171/8,
1171/22 - všetky s charakteristikou zastavané plochy a nádvoria,
pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 108.660,- Eur, ktorá bola rozdelená na
časť pripadajúcu na byt a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach
domu vo výške 21.732 Eur s DPH a časť pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel na
pozemkoch vo výške 86.928,20 Eur bez DPH. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy
bol povolený dňa 6. 2. 2012.
C/ Sťažovateľ ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu s , ktorej
predmetom boli nasledovné nehnuteľnosti:
- byt č. 6 nachádzajúci sa v stavbe so súpisným číslom 906, postavenej na pozemku
registra C-KN: parcelné číslo 1171/6 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1,
- spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 3898/45488 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a k pozemkom: parcela registra C-KN č. 1171/7, 1171/6, 1171/8,
1171/22 - všetky s charakteristikou zastavané plochy a nádvoria,
pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 54.400,- Eur, ktorá bola rozdelená na
časť pripadajúcu na byt a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach
domu vo výške 10.868,80 Eur s DPH a časť pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel na
pozemkoch vo výške 43.531,20 Eur bez DPH. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy
bol povolený dňa 6. 2. 2012.
Rozhodnutie správcu dane č. 103790542/2016 zo dňa 25. 8. 2016 bolo predmetom
súdneho prieskumu v časti, v ktorej správca dane neuznal sťažovateľovi ako daňovníkovi
nárok na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k predaju spoluvlastníckeho
podielu na pozemkoch k predávaným bytom v nasledujúcich prípadoch:
A/ Sťažovateľ ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu s
a , ktorej predmetom boli nasledovné nehnuteľnosti:
- byt č. 5 nachádzajúci sa v stavbe so súpisným číslom 906, postavenej na pozemku
registra C-KN: parcelné číslo 1171/6 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1,
- spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7754/45488 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a k pozemkom: parcela registra C-KN č. 1171/7, 1171/6, 1171/8,
1171/22 - všetky s charakteristikou zastavané plochy a nádvoria,
pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 102.610,- Eur, ktorá bola rozdelená na
časť pripadajúcu na byt a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach
domu vo výške 20.522,- Eur s DPH a časť pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel na
pozemkoch vo výške 82.088,- Eur bez DPH. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy
bol povolený dňa 29.3.2019.
B/ Sťažovateľ ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu s , ktorej
predmetom boli nasledovné nehnuteľnosti:
- byt č. 7 nachádzajúci sa v stavbe so súpisným číslom 906, postavenej na pozemku
registra C-KN: parcelné číslo 1171/6 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1,
- spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 7170/45488 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a k pozemkom: parcela registra C-KN č. 1171/7, 1171/6, 1171/8,
1171/22 - všetky s charakteristikou zastavané plochy a nádvoria,
pričom kúpna cena bola dohodnutá vo výške 90.000,- Eur, ktorá bola rozdelená na
časť pripadajúcu na byt a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach
domu vo výške 18.000,- Eur s DPH a časť pripadajúcu na spoluvlastnícky podiel na
pozemkoch vo výške 72.000,- Eur bez DPH. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy
bol povolený dňa 30.3.2012.“
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „správca dane vo vzťahu k predajom
spoluvlastníckych podielov na pozemkoch vo vyššie uvedených prípadoch mal za to, že sa
jedná o predaj spoluvlastníckych podielov k stavebným pozemkom, keďže tieto pozemky sú
v katastri nehnuteľností vedené ako zastavané plochy a nádvoria a jedná sa o pozemok
zastavaný stavbou, preto - nakoľko šlo o predaj do piatich rokov od kolaudácie,
predaj spoluvlastníckych podielov k týmto pozemkom nebol v zmysle § 38 ods. 1 a 2 z.
č. 222/2004 Z. z. o DPH oslobodený od dane z pridanej hodnoty a na predaj týchto
spoluvlastníckych podielov k predmetným pozemkom sa vzťahoval rovnaký režim zdanenia
ako na predaj bytov. Správca dane mal z tohto dôvodu za to, že sťažovateľ ako daňovník bol
povinný k predávaným spoluvlastníckym podielom k daným pozemkom uplatniť za
zdaňovacie obdobie február 2012 DPH spolu v sume 35.415,07 Eur a za zdaňovacie
obdobie marec 2012 DPH spolu v sume 25.681,33 Eur.
Na základe uvedeného správca dane konštatoval, že sťažovateľ ako daňovník porušil
ustanovenie § 19 ods.1, § 38 ods. 1 a 2 z. č. 222/2004 o DPH.
Na podporu svojho rozhodnutia správca dane poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ
síce nadobudol starý kaštieľ, ktorého rekonštrukciou predmetné byty vznikli, v roku 2005
bez DPH, avšak rozhodol sa zmeniť jeho technický stav a vybudovať v ňom byty, ktorých
prvá kolaudácia bola v roku 2012, preto ich predaj uskutočnený do piatich rokov od tejto
kolaudácie podlieha DPH a rovnaký režim sa vzťahuje aj na pozemky, predávané spolu
s bytmi, nakoľko tieto správca dane klasifikoval ako pozemky stavebné.
Správca dane z odpovede MÚ Bratislava - Devín č. 32/848/2016/ZE/140 zo dňa
23. 3. 2016 zistil, že Územný plán hlavného mesta SR Bratislavy z roku 2007, podľa jeho
záväznej časti stanovuje pre územie, ktorého súčasťou sú aj predmetné pozemky, funkčné
využitie územia málopodlažná zástavba obytného územia, kód 102. Aj z tejto odpovede
správca dane vyvodil, že predmetné pozemky sú podľa tohto územného plánu považované za
stavebné a podliehajú teda zdaneniu v rovnakom režime ako predávané byty.
Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutia správcu dane, ktoré svojimi odvolaniami
napadol sťažovateľ, potvrdilo, pričom sa v zásade pridržalo vyššie uvedenej argumentácie
správcu dane.
Krajský súd v Banskej Bystrici sa vo svojom rozsudku zo dňa 30. 6. 2017,
č. k. 27S/161/2016-47 rovnako stotožnil s uvedenými závermi správcu dane a Finančného
riaditeľstva SR ako žalovaného. Zdôraznil, že podstatné v posudzovanom prípade je, že
prestavbou kaštieľa bolo vybudovaných sedem nových bytových jednotiek, ktoré boli ako
časť stavby skolaudované kolaudačným rozhodnutím zo dňa 20. 11. 2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 23. 1. 2012, a preto ich prvou kolaudáciou je kolaudácia v roku 2012.
Nakoľko byty boli predané v roku 2012 nemožno konštatovať, že na predaj týchto častí
stavby - bytov a nebytových priestorov sa oslobodenie od DPH vzťahuje.“.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „k záveru, že prevádzané
pozemky majú status stavebných pozemkov Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol, že zákon
č. 222/2004 Z. z. o DPH neustanovuje, čo je stavebným pozemkom, preto je potrebné
prihliadnuť na to, že tento zákon odkazuje na ustanovenie § 43h ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb.
/Stavebný zákon/, podľa ktorého stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená
územným plánom obce alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na
zastavanie a pozemok zastavaný stavbou. S ohľadom na to Krajský súd v Banskej Bystrici
ustálil, že parcely č. KN-C 1171/6 a 1171/21 sú bezpochyby stavebnými pozemkami,
nakoľko je na nich postavená stavba, č. s. 906 a teda bez ďalšieho spĺňajú definíciu
stavebného pozemku podľa § 43h Stavebného zákona. U ostatných prevádzaných pozemkov
/parcela č. KN -C 1171/7, 1171/8 a 1171/22/ podľa názoru Krajského súdu v Banskej
Bystrici správca dane i Finančné riaditeľstvo SR správne skúmali, či ide o časť územia
určenú územným plánom obce na zastavanie. Nakoľko Územný plán hlavného mesta SR
Bratislavy, rok 2007, stanovuje pre územie, ktorého súčasťou sú aj dotknuté parcely č. KN -
C 1171/7, 1171/8 a 1171/22, , funkčné využitie územia málopodlažná zástavba
obytného územia, kód 102. Krajský súd v Banskej Bystrici konštatuje, že záveru, že sa jedná
o pozemky stavebné, ku ktorému dospeli tak správca dane ako i Finančné riaditeľstvo SR,
nemožno nič vyčítať.
Podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici ani skutočnosť, že
zák. č. 49/2002 Z. z. v § 27 ods. 2 zakazuje v bezprostrednom okolí nehnuteľnej kultúrnej
pamiatky stavebnú činnosť alebo inú činnosť, ktorá by mohla ohroziť pamiatkové hodnoty
kultúrnej pamiatky, neznamená, že takýto pozemok, určený územným plánom obce na
zastavanie, stráca charakter stavebného pozemku, nakoľko ustanovenie § 27 ods. 2
zák. č. 49/2002 Z. z. nezakazuje akúkoľvek stavebnú alebo inú činnosť, ale iba takú, ktorá by
mohla ohroziť pamiatkové hodnoty kultúrnej pamiatky.
Proti rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 24S/161/2016-47 zo dňa
30. 6. 2017 podal sťažovateľ ako žalobca v zákonom určenej lehote kasačnú sťažnosť, a to
z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SPP. Najvyšší súd SR ako súd kasačný po preskúmaní
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej
sťažnosti dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju
zamietnuť.
Kasačný súd sa vo svojom rozsudku, č. k. 5Sžfk/62/2017, zo dňa 12. 9. 2019, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 16. 10. 2019, stotožnil správnym posúdením skutkového stavu
preskúmavanej veci daňovými orgánmi a Krajským súdom Banská Bystrica ako súdom prvej
inštancie v tom smere, že päťročná lehota na účely možnosti oslobodenia predaja bytov
vrátane spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch od DPH začala plynúť od právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia, t. j. od 23. 1. 2012. Kasačný súd v tejto súvislosti taktiež
poukázal na novelizáciu z. č. 222/2004 Z. z. o DPH vo vzťahu k ustanoveniu § 38 ods. 1,
realizovanú z. č. 471/2009 Z. z., ktorou boli odstránené pochybnosti o posudzovaní bytov
a nebytových priestorov ako samostatných častí nehnuteľnosti na účely počítania päťročnej
lehoty. Kasačný súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že predaj vyššie
špecifikovaných bytov podliehal dani, keďže tento sa uskutočnil do piatich rokov od ich
prvej kolaudácie.
Kasačný súd sa rovnako stotožnil so závermi správcu dane a súdu prvej inštancie, že
predaj spoluvlastníckych podielov na pozemkoch č. KN-C 1171/6. 1171/7, 1171/8, 1171/21
a 1171/22 podliehal dani z pridanej hodnoty. Pozemky č. KN-C 1171/6 a 1171/21 sú podľa
údajov katastra nehnuteľností zastavané stavbou, preto priamo zo zákona, ustanovenia
§ 43h ods. 1 Stavebného zákona vyplýva, že sa jedná o stavebné pozemky.“.
5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal dostatočne s jej argumentáciou uvedenou v jej
kasačnej sťažnosti „vo vzťahu k posúdeniu charakteru parciel č. KN-C 1171/7, 1171/8
a 1171/22, , ako stavebných pozemkov, a tým následne stanovenia ich daňového
režimu, a to tak, že predaj týchto pozemkov je zdaniteľným plnením a nie je oslobodený
od DPH.“. Sťažovateľka ďalej namieta, že „porušovateľ dospel k nesprávnemu právnemu
záveru, že vyššie uvedené parcely sú stavebnými pozemkami, len s poukazom na ustanovenie
§ 43h ods. 1 Stavebného zákona bez správnej aplikácie ustanovenia § 27 ods. 1 a 2
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne
užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžfk 62/2017 z 12. septembra 2019, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté rozhodnutie je
arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
nereagoval na všetky jej podstatné námietky uvedené v kasačnej sťažnosti. Najvyšší súd
podľa sťažovateľky nesprávne právne posúdil charakter parciel č. KN-C 1171/7, 1171/8
a 1171/22, , ako stavebných pozemkov, a tým následne stanovil nesprávny režim
ich zdanenia daňou z pridanej hodnoty.
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
17. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžfk 62/2017 z 12. septembra 2019 rozhodol
tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 24 S 161/2016-47 z 30. júna 2017 zamietol.
18. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Samotná sťažovateľka tak
formuláciou petitu ústavnej sťažnosti určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa totiž
vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd
teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu ústavnej sťažnosti
vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod
spochybňovať.
19. Sťažovateľka v predloženej ústavnej sťažnosti namietala porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého sa mal najvyšší súd v jej veci dopustiť
rozsudkom sp. zn. 5 Sžfk 62/2017 z 12. septembra 2019. Základné právo vlastniť majetok
i právo pokojne užívať svoj majetok sú právami hmotnej povahy.
20. Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
IV.
Záver
21. Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol
posúdiť v konaní o predloženej ústavnej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek
z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľka takéto
posúdenie nenavrhla), bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť, ktorou sťažovateľka namietala výlučne porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1
dodatkového protokolu. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia (obdobne III. ÚS 4/2017).
22. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov
konania), ktoré sú viazané na to, že ústavnej sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu