Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 4/2017
PDF · 151.93 KB
No categories available
III. ÚS 4/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AUPARK a. s., Einsteinova 18,
Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Bartošík Šváby s. r. o., BBC V, blok A, Plynárenská
7/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Igor Šváby, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva podnikať zaručeného čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 158/2015-74
z 30. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUPARK a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUPARK a. s., Einsteinova 18, Bratislava (ďalej
len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“), vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva podnikať zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 158/2015-74
z 30. júna 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 25 Cb 226/2015-46 z 20. mája 2015 nariadil na návrh
spoločnosti , (ďalej len „žalobca“),
predbežné opatrenie, ktorým sťažovateľovi uložil povinnosť zdržať sa konkretizovaných
konaní v nebytovom priestore č. 224 na druhom nadzemnom podlaží obchodného komplexu
a to až do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
súdu vo veci určenia (ne)platnosti odstúpenia sťažovateľa z 27. apríla 2015 od zmluvy
na prenájom nebytových priestorov. Zároveň okresný súd žalobcovi uložil povinnosť podať
v lehote 30 dní žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia sťažovateľa od predmetnej nájomnej
zmluvy.
Spor medzi žalobcom (nájomca) a sťažovateľom (prenajímateľ) vznikol v dôsledku
rekonštrukčných prác sťažovateľa na stavbe obchodného centra, ktoré podľa názoru žalobcu
viedli k podstatnému zníženiu zisku z jeho podnikateľskej činnosti vykonávanej
v prenajatých priestoroch, ktoré žalobca navyše rekonštrukciou zhodnotil. Preto žalobca
prestal v júni 2014 platiť dohodnuté nájomné, čo sťažovateľa viedlo k odstúpeniu
od nájomnej zmluvy. Žalobca podal žalobu o určenie výšky nájomného na Okresnom súde
Bratislava V (sp. zn. 29 Cb 111/2014) a následne doručil 6. mája 2015 okresnému súdu
návrh na nariadenie predbežného opatrenia poukazujúc na individuálne dojednania
v nájomnej zmluve a s nimi súvisiaci dopad odstúpenia sťažovateľa od nájomnej zmluvy
na svoju podnikateľskú činnosť. Neplatnosť sťažovateľovho odstúpenia od nájomnej
zmluvy videl žalobca v tom, že „nebol daný dôvod na odstúpenie, keďže pohľadávky
žalovaného voči žalobcovi titulom nájomného zanikli započítaním protipohľadávky žalobcu
voči žalovanému titulom nákladov vynaložených žalobcom na stavebné úpravy prenajatého
priestoru“.
Práve zmluvne dojednané dopady odstúpenia od spornej nájomnej zmluvy na
žalobcu ako nájomcu viedli okresný súd k záveru, podľa ktorého „zásah do výkonu
vlastníckeho práva v danej miere nie je neprimeraný ochrane, ktorú poskytol súd vo forme
nariadenia predbežného opatrenia žalobcovi“.
Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 158/2015-74 z 30. júna
2015 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil stotožniac sa so skutkovými i právnymi
závermi okresného súdu.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ na rozsiahlom priestore
argumentuje neprimeranosťou zásahu spočívajúceho v nariadení predbežného opatrenia
do jeho označených základných práv. Tento zásah podľa sťažovateľa nenapĺňa kritérium
vhodnosti, kritérium nevyhnutnosti ani kritérium primeranosti v užšom slova zmysle.
Sťažovateľ predovšetkým opakovane akcentuje, že v dôsledku predbežného opatrenia
žalobca užíva nebytové priestory od júna 2014 „bez poskytovania protiplnenia a tento stav
trvá dodnes“. Rešpektovanie predbežného opatrenia znamená, že „vlastnícke právo
Sťažovateľa... bolo obmedzené v plnom rozsahu, rovnako ako by tomu bolo pri vyvlastnení...
Sťažovateľ tiež nielen že nemôže nakladať so svojím nebytovým priestorom, ale nemôže
dokonca nakladať ani so svojím ďalším majetkom nachádzajúcim sa v prenajatom priestore
a pri prenajatom priestore. Taktiež je obmedzená jeho zmluvná sloboda, nakoľko
až do zániku predbežného opatrenia nemôže uzatvoriť ďalšiu nájomnú zmluvu s treťou
osobou potom, čo uplynie doba nájmu s pôvodne dohodnutá v nájomnej zmluve
a nájom tak určite zanikne.“.
Sťažovateľ kritizuje aj neurčitosť a v dôsledku toho nevykonateľnosť výroku
uznesenia okresného súdu, ktoré krajský súd potvrdil. Poukazuje i na obdobné prípady
iných nájomcov v tom istom obchodnom centre, ktorých návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia súdy vyhoveli, čím umožnili špekulatívny postup podnikateľov
(nájomcov) v obchodnom centre.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol o jeho sťažnosti takto:
„a. Základné právo obchodnej spoločnosti AUPARK, a. s., so sídlom Einsteinova 18,
Bratislava 851 01, IČO: 47 240 377, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I, oddiel Sa, vložka číslo 5586/ B, vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo podnikať podľa článku 35 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015, sp. zn.
3Cob/158/2015-74, porušené bolo.
b. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015, sp. zn.
3Cob/158/2015-74, zrušuje a prikazuje Krajskému súdu v Bratislave vo veci znovu konať
a rozhodnúť.
c. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti AUPARK, a. s. trovy
právneho zastúpenia v sume 355,73 EUR k rukám jej právneho zástupcu, advokátskej
kancelárie Bartošík Šváby s. r. o., so sídlom BBC V, blok A, Plynárenská 7/A, Bratislava
821 09, IČO: 35 929 049, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I,
oddiel Sro, vložka číslo 35531/ B, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľ doručil 20. apríla 2016 ústavnému súdu „Doplnenie k ústavnej
sťažnosti...“, v ktorom informoval, že od podania jeho sťažnosti „boli všeobecnými súdmi
nariadené ďalšie tri predbežné opatrenia v rôznych konaniach predstavujúce rovnaký zásah
do základných práv Sťažovateľa aký predstavuje Uznesenie“. Všetky tieto uznesenia sú
podľa sťažovateľa neprimerané.
Napokon sťažovateľ doručil 21. novembra 2016 ústavnému súdu „Žiadosť o vydanie
rozhodnutia“, v ktorej zdôrazňuje, že žalobca „užíva od júna 2014 nebytové priestory
sťažovateľa bez uhrádzania platieb za užívanie predmetného nebytového priestoru, a tento
stav je umelo udržiavaný na základe napadnutého Uznesenia. Dĺžka konania tak má priamy
vplyv na každodenný nárast bezdôvodného obohatenia na strane spoločnosti
a škody na strane sťažovateľa.
Navyše, v súčasnosti dochádza k nárastu počtu predbežných opatrení obdobného
charakteru... na základe ktorých sa výška vznikajúcej škody na strane sťažovateľa násobí,
a teda intenzita zásahu do sťažovateľovho práva podnikať a vlastniť majetok a nakladať
s ním podľa svojho vlastného uváženia sa neustále zvyšuje.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotný
sťažovateľ tak formuláciou sťažnostného petitu určil ústavnému súdu rozsah,
v akom sa napadnutým uznesením krajského súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti
vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod
spochybňovať.
Sťažovateľ v predloženej sťažnosti namietal porušenie jeho základného práva
vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a základného práva podnikať (čl. 35 ods. 1 ústavy),
ktorého sa mal krajský súd v jeho veci dopustiť uznesením potvrdzujúcim prvostupňové
uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia. Základné právo vlastniť
majetok i základné právo podnikať sú právami hmotnej povahy.
Ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť
v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľ takéto posúdenie nenavrhol),
bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal
výlučne porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva
zaručeného čl. 35 ods. 1 ústavy. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, náhrada trov
právneho zastúpenia), ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017