Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 296/2020
PDF · 438.83 KB
No categories available
IV. ÚS 296/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátom
JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 7 Cdo 69/2017-257 z 12. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) č. k. 7 Cdo 69/2017-257 z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade
s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu
práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľky 17. októbra
2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II
bodu 3 rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení
Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako
žalobkyňa domáhala proti žalovanej Allianz – Slovenskej poisťovni, a. s. (ďalej len
„poisťovňa“), zaplatenia náhrady škody, a to z titulu bolestného a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia a zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
s príslušenstvom. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sťažovateľke
priznal sumu 4 265,99 eur z titulu bolestného, sumu 8 904,22 eur z titulu náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumu 890,24 eur z titulu zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia.
4. Na odvolanie oboch strán konania Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
potvrdil rozsudok okresného súdu a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 84 %.
5. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnila
podľa § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Sformulovala tri dovolacie otázky, ktoré podľa jej
názoru neboli doteraz v praxi dovolacieho súdu riešené. Prvá otázka sa týkala neprimerane
vysokého priznania miery spoluzavinenia zo strany sťažovateľky ako poškodenej. Krajský
súd zhodne s okresným súdom sťažovateľke pričítali 90 % podiel miery zavinenia na vzniku
dopravnej nehody, ktorej následkom utrpela škodu na zdraví a ktorej náhrada bola
predmetom konania pred všeobecnými súdmi. Konajúce súdy nesprávne vyhodnotili rozsah
porušenia povinností vodiča motorového vozidla vo vzťahu k rozsahu porušenia povinností
sťažovateľky ako chodkyne, ktorá mala postavenie slabšieho subjektu cestnej premávky.
Druhá dovolacia otázka sa týkala rozsahu zvýšenia nároku na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“). Všeobecné súdy priznali
sťažovateľke zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 10 %,
pričom nesprávne vyhodnocovali skutočnosti, či sťažovateľka bola pred úrazom
mimoriadnym spôsobom zapojená do niektorej oblasti spoločenského života alebo či ju úraz
vyradil zo života. Treťou otázkou sťažovateľka poukázala na nesprávne právne posúdenie
vzniku nároku na úrok z omeškania z uplatneného nároku na náhradu škody, keď jej
konajúce súdy úrok z omeškania nepriznali.
6. Najvyšší súd podané dovolanie napadnutým rozhodnutím odmietol z dôvodu
podľa § 447 písm. f) CSP, t. j. dovolateľka nevymedzila uplatnený dovolací dôvod
spôsobom podľa § 432 CSP, a z dôvodu podľa § 447 písm. c) CSP, t. j. pre neprípustnosť
dovolania danú nedostatkom závislosti rozhodnutia odvolacieho súdu od kladenej otázky.
7. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta, že napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia prípustnosti podaného dovolania, keď najvyšší súd
uviedol, že dovolateľka namietala skutkový stav veci, a nie jeho právne posúdenie
(vo vzťahu k prvým dvom dovolacím otázkam), a vo vzťahu k poslednej dovolacej otázke
sa dovolací súd zaoberal otázkou, ktorú dovolateľka ani nenaformulovala, a vecne sa
podaným dovolaním odmietol zaoberať. Najvyšší súd odoprel sťažovateľke právo
na podanie mimoriadneho opravného prostriedku a právo na vecné posúdenie podaného
dovolania.
8. Sťažovateľka nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa nenamietania
právneho posúdenia, ale iba skutkového posúdenia prejednávanej veci. Sťažovateľka
nerozporovala zistený skutkový stav, ale jeho právne posúdenie, čo najvyšší súd prehliadol
a bez zjavného dôvodu odmietol vecne na položené otázky odpovedať.
9. Čo sa týka posúdenia tretej dovolacej otázky, podľa názoru sťažovateľky najvyšší
súd neprípustným spôsobom pozmenil otázku formulovanú dovolateľkou a vyhodnotil ju
ako nesúvisiacu s prejednávanou vecou, čo viedlo k odmietnutiu jej dovolania mimo
zákonného rámca posúdenia prípustnosti dovolania.
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom
takto:
„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 7Cdo/69/2017 – 257 zo dňa 12.12.2018 porušil
základné právo sťažovateľky , na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 7Cdo/69/2017 – 257 zo dňa 12.12.2018 sa
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
3. Sťažovateľke , priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 415,51 Eur, ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, advokáta, do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa odmietol meritórne zaoberať
dovolaním podaným sťažovateľkou a bez zákonného dôvodu ho odmietol pre jeho
neprípustnosť. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky nesprávne posúdil dovolacie otázky
formulované sťažovateľkou, keď konštatoval, že sťažovateľka jednak rozporuje skutkovú
stránku veci, čo nemožno subsumovať pod dovolací dôvod nesprávneho právneho
posúdenia veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, a v dovolacom konaní žiada vyriešiť
právnu otázku, ktorá nesúvisí s prejednávanou vecou.
19. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľky
zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľka je zastúpená advokátom, ústavná sťažnosť má
náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;
ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.
20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07, II. ÚS 7/97).
21. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie
(obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia
s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva
sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme za predpokladu, že ide
o riešenie ústavne udržateľné.
22. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie. Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého
rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako
neprípustné, ako aj s dovolaním podaným sťažovateľkou 20. decembra 2016 na okresnom
súde.
23. Sťažovateľka v podanom dovolaní sformulovala tri dovolacie otázky. Prvá otázka
sa týkala posúdenia spoluzavinenia sťažovateľky ako poškodenej na vzniknutej škode.
Podľa jej názoru krajský súd nesprávne právne posúdil mieru jej spoluzavinenia, len
minimálne prihliadol na porušenie právnych povinností zo strany vodiča motorového
vozidla a neprihliadol na nepomerne väčšiu zraniteľnosť chodca. Sťažovateľka uzavrela,
že táto právna otázka v praxi dovolacieho súdu nebola riešená.
24. Vo vzťahu k druhej dovolacej otázke uviedla, že krajský súd pri posudzovaní
zvýšenia nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nesprávne kládol
mimoriadny dôraz na to, v akej miere bola sťažovateľka pred poškodením zdravia zapojená
do rôznych oblastí života, ale správne mal prihliadať na to, ako poškodenie jej zdravia
zredukovalo možnosti jej uplatnenia v budúcnosti. Krajský súd priznal sťažovateľke
zvýšenie o 10 %, a to na základe uznania invalidity sťažovateľky, pričom maximálny
zákonný rámec je zvýšenie o 50 %. Kritérium invalidity pritom odôvodňuje priznať
zvýšenie aj v maximálnej výške 50 % ako dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 5 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z. z. Podľa sťažovateľky krajský súd nesprávne a v rozpore s § 5 ods. 5
zákona č. 437/2004 Z. z. posúdil, že miera zvýšenia presahujúca 10 % je vyhradená
osobám, ktoré pred úrazom boli mimoriadnym spôsobom zapojené do niektorej oblasti
spoločenského života, resp. len ak úraz poškodeného úplne vyradil zo života. Rovnako ako
v prípade prvej otázky sťažovateľka uviedla, že táto právna otázka v praxi dovolacieho súdu
nebola riešená.
25. Vo vzťahu k uvedeným dvom dovolacím otázkam najvyšší súd v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že sa týkajú posúdenia skutkovej stránky veci, a preto nie sú spôsobilé
založiť prípustnosť dovolania, ako to vyžaduje § 421 ods. 1 CSP (bod 7 napadnutého
rozhodnutia). Ďalej uviedol, že právne posúdenie veci je činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. Dovolanie podané
pre nesprávne právne posúdenie veci nemožno odôvodniť spochybnením skutkových
záverov odvolacieho súdu a rovnako ani namietaním nedostatku dôvodov vedúcich
k rozhodnutiu vo veci, čo zakladá dôvod zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, ktorý ale
nebol dovolateľkou uplatnený (bod 10 napadnutého uznesenia).
26. Ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu vo vzťahu k prvým dvom
dovolacím otázkam je ústavne udržateľný. Formulácia, ako aj podradenie jednotlivých
argumentov pod konkrétne dôvody prípustnosti dovolania je v kompetencii dovolateľa,
ktorý musí byť zo zákona povinne právne zastúpený. Táto požiadavka sa premieta
do viazanosti uvádzaných dovolacích dôvodov dovolacím súdom. V tomto prípade aj
ústavný súd musí konštatovať, že uvádzané námietky nemožno subsumovať pod právne
posúdenie veci. Posúdenie miery spoluzavinenia poškodenej je vecou skutkovou, právnym
posúdením je vyriešenie otázky, či súd vôbec pripustí mieru spoluzavinenia a bude
aplikovať tomu zodpovedajúcu právnu normu, avšak konečný výsledok týkajúci sa rozsahu
spoluzavinenia je výsledkom vyhodnotenia skutkových okolností. K týmto otázkam zaujal
názor (pri rovnakej hmotnoprávnej úprave) aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí
sp. zn. 25 Cdo 91/2010: „Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na spôsobení škody podieľali
jednotliví účastníci nehody, a teda v akom rozsahu za škodu zodpovedajú, závisí vždy od
skutkových okolností konkrétneho prípadu a od porovnania všetkých okolností, ktoré mohli
mať a mali vplyv na výsledok. Zovšeobecnenie, tj. vytvorenie obecného pravidla
aplikovateľného na iné obdobné prípady, je spravidla vylúčené.“ Práve takéhoto
zovšeobecnenia sa sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu domáhala. Jednak to nie je
celkom možné vzhľadom na širokú škálu a špecifickosť konkrétnych prípadov
a s prihliadnutím na uvedené by išlo o prípadné zovšeobecňovanie skutkových okolností
prípadu, čo v prípade ich nesprávneho vyhodnotenia nezakladá dovolací dôvod podľa § 421
CSP (nesprávne posúdenie veci), ale mohlo by založiť vadu zmätočnosti podľa § 420
písm. f) CSP.
27. Podobne aj určenie zovšeobecňujúceho pravidla, čo možno chápať ako dôvody
osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia až do maximálnej výšky 50 %, je posudzovaním konkrétnych okolností prípadu.
Právnym posúdením je záver o tom, či sú tu zákonné predpoklady na zvyšovanie tejto
náhrady. Konkrétny výsledok už nezávisí od aplikácie tej-ktorej právnej normy,
ale od vyhodnotenia skutkových okolností na strane poškodeného. Nedostatky
v odôvodnení rozhodnutia, ktorým odvolací súd vyslovil konkrétny výsledok, môžu, ako
skonštatoval aj najvyšší súd, založiť dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) CSP.
28. Tretia dovolacia otázka bola formulovaná tak, že sťažovateľka nárok na priznanie
úroku z omeškania z uplatnenej náhrady škody odvádzala od objektívnej zodpovednosti
za zavinenie, keďže išlo o zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla podľa § 427
ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“). Poisťovňa ako subjekt povinný plniť náhradu škody odoprela toto
plnenie z dôvodu, že trestné konanie proti vodičovi ako osobe zodpovednej za vznik škody
nebolo ukončené, a preto nemožno ustáliť rozsah jeho zodpovednosti. Sťažovateľka je toho
názoru, že stanovenie zodpovednosti vodiča v trestnom konaní nemá vplyv na povinnosť
poisťovne plniť náhradu škody, a preto aj písomné vysvetlenie poisťovne podané
sťažovateľke neobstojí. Z toho vyplýva, že nárok na priznanie úroku z omeškania mal byť
podľa sťažovateľky posúdený v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, t. j. škodca je
povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo ho o to veriteľ požiadal. Navyše sa
sťažovateľka domnieva, že obsah poskytnutého písomného odopretia plnenia poisťovňou
nezodpovedal riadnemu splneniu povinnosti poisťovne podľa § 11 ods. 6 a 8 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“). V zmysle
uvedených ustanovení nárok na priznanie úroku z omeškania poškodenému vznikne, ak
poisťovateľ do troch mesiacov neposkytne poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre
ktoré znížil alebo odmietol poskytnúť uplatňované poistné plnenie.
29. Najvyšší súd k tejto dovolacej otázke uviedol, že takto formulovaná dovolacia
otázka sa javí ako akademická. Zákon o povinnom zmluvnom poistení je lex specialis
k Občianskemu zákonníku, ktorý je generálnou normou upravujúcou úroky z omeškania,
pričom nástup omeškania poisťovne za iných než v zákone o povinnom zmluvnom poistení
ustanovených podmienok vylučuje. Pre posúdenie vzniku nároku na úhradu úrokov
z omeškania sa preto uplatní uvedený zákon o povinnom zmluvnom poistení a súd v tomto
smere bude skúmať splnenie, resp. nesplnenie podmienok podľa § 11 ods. 8 v spojení s § 11
ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení (bod 8 napadnutého rozhodnutia).
Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom písomného vyjadrenia poisťovne nemá vplyv
na posúdenie, či si poisťovňa povinnosť podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom
poistení splnila. Na základe uvedeného najvyšší súd odmietol podané dovolanie podľa § 447
písm. c) CSP.
30. Vo vzťahu k vyriešeniu dovolateľkou nastolenej tretej dovolacej otázky
najvyšším súdom ústavný súd udáva, že najvyšší súd nepozmenil dovolaciu otázku,
ale poukázal na to, že otázka položená dovolateľkou v podstate nemá súvis s prejednávanou
vecou, pretože posúdenie nároku žalobkyne (sťažovateľky) na náhradu úrokov z omeškania
závisí od splnenia povinnosti podľa § 11 ods. 6 a 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení,
ktorého aplikácie a výkladu sa nastolená dovolacia otázka nedotýka.
31. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený jednak posudzovať správnosť právnych
záverov všeobecných súdov (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05) a rovnako
neposudzuje správnosť vyhodnotenia prípustnosti dovolania dovolacím súdom
(IV. ÚS 87/2019, IV. ÚS 80/2019). Účastníkovi konania v záujme rešpektovania čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť poskytnutá súdna ochrana v rámci posúdenia
napadnutého dovolacieho konania ako celku.
32. Vzhľadom na uvedené závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľa
názoru ústavného súdu spĺňajú ústavnoprávnu požiadavku riadneho poskytnutia súdnej
ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
33. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu