Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 296/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátom

JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -257 z 12. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) č. k. -257 z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade

s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu

práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľky 17. októbra

2019 prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II

bodu 3 rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako

žalobkyňa domáhala proti žalovanej Allianz – Slovenskej poisťovni, a. s. (ďalej len

„poisťovňa“), zaplatenia náhrady škody, a to z titulu bolestného a náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia a zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

s príslušenstvom. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sťažovateľke

priznal sumu 4 265,99 eur z titulu bolestného, sumu 8 904,22 eur z titulu náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumu 890,24 eur z titulu zvýšenia náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia.

4. Na odvolanie oboch strán konania Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

potvrdil rozsudok okresného súdu a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 84 %.

5. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnila

podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Sformulovala tri dovolacie otázky, ktoré podľa jej

názoru neboli doteraz v praxi dovolacieho súdu riešené. Prvá otázka sa týkala neprimerane

vysokého priznania miery spoluzavinenia zo strany sťažovateľky ako poškodenej. Krajský

súd zhodne s okresným súdom sťažovateľke pričítali 90 % podiel miery zavinenia na vzniku

dopravnej nehody, ktorej následkom utrpela škodu na zdraví a ktorej náhrada bola

predmetom konania pred všeobecnými súdmi. Konajúce súdy nesprávne vyhodnotili rozsah

porušenia povinností vodiča motorového vozidla vo vzťahu k rozsahu porušenia povinností

sťažovateľky ako chodkyne, ktorá mala postavenie slabšieho subjektu cestnej premávky.

Druhá dovolacia otázka sa týkala rozsahu zvýšenia nároku na náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa o náhrade za bolesť

a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Všeobecné súdy priznali

sťažovateľke zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 10 %,

pričom nesprávne vyhodnocovali skutočnosti, či sťažovateľka bola pred úrazom

mimoriadnym spôsobom zapojená do niektorej oblasti spoločenského života alebo či ju úraz

vyradil zo života. Treťou otázkou sťažovateľka poukázala na nesprávne právne posúdenie

vzniku nároku na úrok z omeškania z uplatneného nároku na náhradu škody, keď jej

konajúce súdy úrok z omeškania nepriznali.

6. Najvyšší súd podané dovolanie napadnutým rozhodnutím odmietol z dôvodu

podľa , t. j. dovolateľka nevymedzila uplatnený dovolací dôvod

spôsobom podľa , a z dôvodu podľa , t. j. pre neprípustnosť

dovolania danú nedostatkom závislosti rozhodnutia odvolacieho súdu od kladenej otázky.

7. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta, že napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia prípustnosti podaného dovolania, keď najvyšší súd

uviedol, že dovolateľka namietala skutkový stav veci, a nie jeho právne posúdenie

(vo vzťahu k prvým dvom dovolacím otázkam), a vo vzťahu k poslednej dovolacej otázke

sa dovolací súd zaoberal otázkou, ktorú dovolateľka ani nenaformulovala, a vecne sa

podaným dovolaním odmietol zaoberať. Najvyšší súd odoprel sťažovateľke právo

na podanie mimoriadneho opravného prostriedku a právo na vecné posúdenie podaného

dovolania.

8. Sťažovateľka nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa nenamietania

právneho posúdenia, ale iba skutkového posúdenia prejednávanej veci. Sťažovateľka

nerozporovala zistený skutkový stav, ale jeho právne posúdenie, čo najvyšší súd prehliadol

a bez zjavného dôvodu odmietol vecne na položené otázky odpovedať.

9. Čo sa týka posúdenia tretej dovolacej otázky, podľa názoru sťažovateľky najvyšší

súd neprípustným spôsobom pozmenil otázku formulovanú dovolateľkou a vyhodnotil ju

ako nesúvisiacu s prejednávanou vecou, čo viedlo k odmietnutiu jej dovolania mimo

zákonného rámca posúdenia prípustnosti dovolania.

10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom

takto:

„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. – 257 zo dňa 12.12.2018 porušil

základné právo sťažovateľky , na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. – 257 zo dňa 12.12.2018 sa

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

3. Sťažovateľke , priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 415,51 Eur, ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, advokáta, do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa odmietol meritórne zaoberať

dovolaním podaným sťažovateľkou a bez zákonného dôvodu ho odmietol pre jeho

neprípustnosť. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky nesprávne posúdil dovolacie otázky

formulované sťažovateľkou, keď konštatoval, že sťažovateľka jednak rozporuje skutkovú

stránku veci, čo nemožno subsumovať pod dovolací dôvod nesprávneho právneho

posúdenia veci podľa , a v dovolacom konaní žiada vyriešiť

právnu otázku, ktorá nesúvisí s prejednávanou vecou.

19. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľky

zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľka je zastúpená advokátom, ústavná sťažnosť má

náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;

ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.

20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne (, ).

21. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr.

, , , ). Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie

(obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia

s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva

sťažovateľa (napr. , ), samozrejme za predpokladu, že ide

o riešenie ústavne udržateľné.

22. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie. Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého

rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľkou ako

neprípustné, ako aj s dovolaním podaným sťažovateľkou 20. decembra 2016 na okresnom

súde.

23. Sťažovateľka v podanom dovolaní sformulovala tri dovolacie otázky. Prvá otázka

sa týkala posúdenia spoluzavinenia sťažovateľky ako poškodenej na vzniknutej škode.

Podľa jej názoru krajský súd nesprávne právne posúdil mieru jej spoluzavinenia, len

minimálne prihliadol na porušenie právnych povinností zo strany vodiča motorového

vozidla a neprihliadol na nepomerne väčšiu zraniteľnosť chodca. Sťažovateľka uzavrela,

že táto právna otázka v praxi dovolacieho súdu nebola riešená.

24. Vo vzťahu k druhej dovolacej otázke uviedla, že krajský súd pri posudzovaní

zvýšenia nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nesprávne kládol

mimoriadny dôraz na to, v akej miere bola sťažovateľka pred poškodením zdravia zapojená

do rôznych oblastí života, ale správne mal prihliadať na to, ako poškodenie jej zdravia

zredukovalo možnosti jej uplatnenia v budúcnosti. Krajský súd priznal sťažovateľke

zvýšenie o 10 %, a to na základe uznania invalidity sťažovateľky, pričom maximálny

zákonný rámec je zvýšenie o 50 %. Kritérium invalidity pritom odôvodňuje priznať

zvýšenie aj v maximálnej výške 50 % ako dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 5 ods. 5

Podľa sťažovateľky krajský súd nesprávne a v rozpore s

posúdil, že miera zvýšenia presahujúca 10 % je vyhradená

osobám, ktoré pred úrazom boli mimoriadnym spôsobom zapojené do niektorej oblasti

spoločenského života, resp. len ak úraz poškodeného úplne vyradil zo života. Rovnako ako

v prípade prvej otázky sťažovateľka uviedla, že táto právna otázka v praxi dovolacieho súdu

nebola riešená.

25. Vo vzťahu k uvedeným dvom dovolacím otázkam najvyšší súd v napadnutom

rozhodnutí uviedol, že sa týkajú posúdenia skutkovej stránky veci, a preto nie sú spôsobilé

založiť prípustnosť dovolania, ako to vyžaduje (bod 7 napadnutého

rozhodnutia). Ďalej uviedol, že právne posúdenie veci je činnosť súdu spočívajúca

v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu. Dovolanie podané

pre nesprávne právne posúdenie veci nemožno odôvodniť spochybnením skutkových

záverov odvolacieho súdu a rovnako ani namietaním nedostatku dôvodov vedúcich

k rozhodnutiu vo veci, čo zakladá dôvod zmätočnosti podľa , ktorý ale

nebol dovolateľkou uplatnený (bod 10 napadnutého uznesenia).

26. Ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu vo vzťahu k prvým dvom

dovolacím otázkam je ústavne udržateľný. Formulácia, ako aj podradenie jednotlivých

argumentov pod konkrétne dôvody prípustnosti dovolania je v kompetencii dovolateľa,

ktorý musí byť zo zákona povinne právne zastúpený. Táto požiadavka sa premieta

do viazanosti uvádzaných dovolacích dôvodov dovolacím súdom. V tomto prípade aj

ústavný súd musí konštatovať, že uvádzané námietky nemožno subsumovať pod právne

posúdenie veci. Posúdenie miery spoluzavinenia poškodenej je vecou skutkovou, právnym

posúdením je vyriešenie otázky, či súd vôbec pripustí mieru spoluzavinenia a bude

aplikovať tomu zodpovedajúcu právnu normu, avšak konečný výsledok týkajúci sa rozsahu

spoluzavinenia je výsledkom vyhodnotenia skutkových okolností. K týmto otázkam zaujal

názor (pri rovnakej hmotnoprávnej úprave) aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí

sp. zn. : „Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na spôsobení škody podieľali

jednotliví účastníci nehody, a teda v akom rozsahu za škodu zodpovedajú, závisí vždy od

skutkových okolností konkrétneho prípadu a od porovnania všetkých okolností, ktoré mohli

mať a mali vplyv na výsledok. Zovšeobecnenie, tj. vytvorenie obecného pravidla

aplikovateľného na iné obdobné prípady, je spravidla vylúčené.“ Práve takéhoto

zovšeobecnenia sa sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu domáhala. Jednak to nie je

celkom možné vzhľadom na širokú škálu a špecifickosť konkrétnych prípadov

a s prihliadnutím na uvedené by išlo o prípadné zovšeobecňovanie skutkových okolností

prípadu, čo v prípade ich nesprávneho vyhodnotenia nezakladá dovolací dôvod podľa § 421

(nesprávne posúdenie veci), ale mohlo by založiť vadu zmätočnosti podľa

písm. f) .

27. Podobne aj určenie zovšeobecňujúceho pravidla, čo možno chápať ako dôvody

osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia až do maximálnej výšky 50 %, je posudzovaním konkrétnych okolností prípadu.

Právnym posúdením je záver o tom, či sú tu zákonné predpoklady na zvyšovanie tejto

náhrady. Konkrétny výsledok už nezávisí od aplikácie tej-ktorej právnej normy,

ale od vyhodnotenia skutkových okolností na strane poškodeného. Nedostatky

v odôvodnení rozhodnutia, ktorým odvolací súd vyslovil konkrétny výsledok, môžu, ako

skonštatoval aj najvyšší súd, založiť dovolacie dôvody podľa .

28. Tretia dovolacia otázka bola formulovaná tak, že sťažovateľka nárok na priznanie

úroku z omeškania z uplatnenej náhrady škody odvádzala od objektívnej zodpovednosti

za zavinenie, keďže išlo o zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla podľa § 427

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Poisťovňa ako subjekt povinný plniť náhradu škody odoprela toto

plnenie z dôvodu, že trestné konanie proti vodičovi ako osobe zodpovednej za vznik škody

nebolo ukončené, a preto nemožno ustáliť rozsah jeho zodpovednosti. Sťažovateľka je toho

názoru, že stanovenie zodpovednosti vodiča v trestnom konaní nemá vplyv na povinnosť

poisťovne plniť náhradu škody, a preto aj písomné vysvetlenie poisťovne podané

sťažovateľke neobstojí. Z toho vyplýva, že nárok na priznanie úroku z omeškania mal byť

podľa sťažovateľky posúdený v zmysle , t. j. škodca je

povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo ho o to veriteľ požiadal. Navyše sa

sťažovateľka domnieva, že obsah poskytnutého písomného odopretia plnenia poisťovňou

nezodpovedal riadnemu splneniu povinnosti poisťovne podľa § 11 ods. 6 a 8 zákona

č. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“). V zmysle

uvedených ustanovení nárok na priznanie úroku z omeškania poškodenému vznikne, ak

poisťovateľ do troch mesiacov neposkytne poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre

ktoré znížil alebo odmietol poskytnúť uplatňované poistné plnenie.

29. Najvyšší súd k tejto dovolacej otázke uviedol, že takto formulovaná dovolacia

otázka sa javí ako akademická. Zákon o povinnom zmluvnom poistení je lex specialis

k , ktorý je generálnou normou upravujúcou úroky z omeškania,

pričom nástup omeškania poisťovne za iných než v zákone o povinnom zmluvnom poistení

ustanovených podmienok vylučuje. Pre posúdenie vzniku nároku na úhradu úrokov

z omeškania sa preto uplatní uvedený zákon o povinnom zmluvnom poistení a súd v tomto

smere bude skúmať splnenie, resp. nesplnenie podmienok podľa § 11 ods. 8 v spojení s § 11

ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení (bod 8 napadnutého rozhodnutia).

Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom písomného vyjadrenia poisťovne nemá vplyv

na posúdenie, či si poisťovňa povinnosť podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom

poistení splnila. Na základe uvedeného najvyšší súd odmietol podané dovolanie podľa § 447

písm. c) .

30. Vo vzťahu k vyriešeniu dovolateľkou nastolenej tretej dovolacej otázky

najvyšším súdom ústavný súd udáva, že najvyšší súd nepozmenil dovolaciu otázku,

ale poukázal na to, že otázka položená dovolateľkou v podstate nemá súvis s prejednávanou

vecou, pretože posúdenie nároku žalobkyne (sťažovateľky) na náhradu úrokov z omeškania

závisí od splnenia povinnosti podľa § 11 ods. 6 a 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení,

ktorého aplikácie a výkladu sa nastolená dovolacia otázka nedotýka.

31. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený jednak posudzovať správnosť právnych

záverov všeobecných súdov (, , ) a rovnako

neposudzuje správnosť vyhodnotenia prípustnosti dovolania dovolacím súdom

(, ). Účastníkovi konania v záujme rešpektovania čl. 46

ods. 1 a dohovoru musí byť poskytnutá súdna ochrana v rámci posúdenia

napadnutého dovolacieho konania ako celku.

32. Vzhľadom na uvedené závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu podľa

názoru ústavného súdu spĺňajú ústavnoprávnu požiadavku riadneho poskytnutia súdnej

ochrany v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

33. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a preto

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu