Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 226/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana

(sudca spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti ZOBORSPED s. r. o., Oravská 13, Nitra, IČO 47 811 714, zastúpenej

advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o., Kupecká 18, Nitra, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Svorada Petrušku, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. -50

z 8. januára 2019 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -76

z 30. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ZOBORSPED s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ZOBORSPED s. r. o.,

Oravská 13, Nitra, IČO 47 811 714 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. -50 z 8. januára 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -76 z 30. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

2. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 27. mája 2020 bol schválený Dodatok č. 1

(ďalej len „dodatok“) k Rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2020.

V súlade s čl. I bodom 4 dodatku bola uvedená vec, keďže ide o vec pridelenú

do 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorá nebola k tomuto dňu vybavená

odložením podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ani v nej nebolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie

pred ústavným súdom končí, pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi, ktorý sa

v súlade s čl. I bodom 1 dodatku stal členom tretieho senátu ústavného súdu.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd vydal

30. júla 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. platobný rozkaz, ktorým

zaviazal sťažovateľku (žalovanú) na zaplatenie sumy 750,00 € s príslušenstvom. Predmetný

platobný rozkaz doručoval sťažovateľke do elektronickej schránky. Sťažovateľka podala

23. novembra 2018 proti platobnému rozkazu odpor, ktorý bol napadnutým uznesením

okresného súdu odmietnutý ako oneskorene podaný podľa § 267 ods. 2 písm. a) Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Krajský súd v Nitre o odvolaní sťažovateľky rozhodol napadnutým uznesením

z 30. apríla 2019, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu z 8. januára 2018 potvrdil

a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že «jedine doručenie do vlastných rúk

žalovaného vylučuje akékoľvek pochybnosti o tom, či sa žalovaný náležitým spôsobom

dozvedel o proti nemu vedenom konaní a o jemu uloženej peňažnej povinnosti alebo nie.

... Keďže vylučuje použitie náhradného doručenia

podľa § 111 ods. 3 a § 116, aj vzhľadom na judikatúru Ústavného súdu SR, históriu vzniku

tohto ustanovenia, a najmä vzhľadom na základné princípy, na ktorých je postavený Civilný

sporový poriadok, najmä čl. 2 ods. 1 („...), čl. 2 ods. 2 („...“), čl. 3 ods. 1 („...“), čl. 5

(„...“), čl. 6 ods. 1 („...“) a vzhľadom na princíp rovnosti strán pred súdom a práva

na spravodlivý proces máme zato, že sa pri platobnom rozkaze vylučuje akákoľvek forma

náhradného doručenia. V opačnom prípade máme zato, že by zákonodarca musel daný

spôsob náhradného doručenia zakotviť priamo v a nie iba

samostatne v zákone o e-governmente, ktorý sa daným ustanovením dostáva do rozporu

s ustanoveniami o platobnom rozkaze.».

6. Krajský súd v rámci svojho odôvodnenia poukázal na to, že

„od 1. novembra 2017, na základe schválenej novely zákona o e-Governmente, tzv. fikcia

doručenia (podľa ktorej sa elektronický úradný dokument považuje za doručený uplynutím

15-dňovej lehoty bez ohľadu na to, či si ho adresát v e-schránke otvoril, alebo nie) platí

už aj na platobný rozkaz. Po 15 dňoch tak začnú plynúť účinky doručeného platobného

rozkazu bez ohľadu na to, či si dotknutá osoba túto poštu prečítala alebo nie. Dovtedy

účinné ustanovenie § 32 ods. 6 písm. a) zákona o e-Governmente bolo vypustené z dôvodu

aplikácie fikcií doručenia aj v prípadoch, kde to doteraz nebolo možné, pretože

podľa osobitných predpisov bolo náhradné doručovanie vylúčené.“. Sťažovateľka v rámci

svojej argumentácie uvádza, že „uvedené ustanovenie je v rozpore s ustanoveniami

o platobnom rozkaze ako aj so samotnými zásadami

a v neposlednom rade je porušením princípu práva

na spravodlivý proces ako aj princípu rovnosti strán konania pred súdom. Uvedenou

argumentáciou sa vytvárajú dve kategórie občanov s rôznymi právami. Prvá kategória

občanov sú osoby, ktoré nepoužívajú elektronickú schránku a preto sa na nich nevzťahuje

fikcia doručenia pri platobnom rozkaze a pri druhej skupine občanov, ktorá používa, resp.

má aktivovanú elektronickú schránku, pôjde o občanov, ktorým súdy odoberajú určité

práva, ktoré im priznáva a na ktorých zásadách je aj Civilný

sporový poriadok od svojho počiatku založený, keďže u nich sa fikcia doručenia pri

platobnom rozkaze uplatní. Okrem toho, právnickým osobám je elektronický schránka

aktivovaná automaticky a nemá preto možnosť výberu, pričom automaticky prichádza

o práva, ktoré mu pri platobnom rozkaze jednoznačne priznáva.

Uvedené rozhodnutie súdu okrem iného spôsobuje, že požíva právnu ochranu zjavné

zneužitie práva, resp. že na nezákonnom základe je postavené právoplatné rozhodnutie

súdu. Ako žalovaný už aj vo svojom odpore uviedol, platobný rozkaz bol vydaný na základe

faktúry, ktorú predložil žalobca súdu v návrhu na vydanie platobného rozkazu, hoci takúto

faktúru žalovaný vo svojom účtovníctve neeviduje a aj ju žalobcovi riadne a včas vrátil

na znak nesúhlasu s ňou. Ani Okresný súd ako súd prvej inštancie a ani Krajský súd

ako odvolací súd sa nezaoberali otázkou, či sťažovateľ bol vôbec prihlásený

do elektronickej schránky počas obdobia, keď mu bol doručený platobný rozkaz a obdobia,

keď si zásielku prebral. Z uvedeného by bolo zrejmé, že sťažovateľ v predmetnom období

v elektronickej schránke ani nebol prihlásený, pričom ihneď po prihlásení prebral

predmetnú zásielku a reagoval na ňu.“.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil

na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 .

11. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej

sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,

ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní ... rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a listiny a obsahom práva podľa

dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

Obdobne to platí aj na základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených a , základného práva zaručeného

čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu z 8. januára 2019 (bod 3) a napadnutým uznesením krajského súdu

z 30. apríla 2019 (bod 4), ktoré sťažovateľka považuje za „postavené na nezákonnom

základe“ (bod 6).

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu z 8. januára 2019

17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc

predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie okresného

súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie

svojich základných práv zaručených a , listiny

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 8. januára 2019,

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne ,

, , , , a iné).

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu z 30. apríla 2019

19. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že

sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv aj napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol odpor

podaný sťažovateľkou odmietnutý ako oneskorene podaný. Sťažovateľka napadnuté

uznesenie krajského súdu považuje za „postavené na nezákonnom základe“. Súčasne

sťažovateľka uviedla, že uplatnila všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov.

20. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj , ,

, ).

21. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí ( v spojení s ). Iba za predpokladu,

že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej

ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní,

môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou

ústavnému súdu podľa (m. m. , ,

, ).

22. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

23. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

24. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

25. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka je presvedčená,

že náhradné doručenie je pri platobnom rozkaze vylúčené, a preto jeho uplatnenie okresným

súdom a potvrdenie napadnutým uznesením krajského súdu považuje za porušenie

základného práva na súdnu ochranu, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania a práva na spravodlivé súdne konanie. Z uvedeného je preto zrejmé,

že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domôcť prostredníctvom dovolania,

ak konanie ako celok nevykazovalo znaky zákonnosti a spravodlivosti.

26. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie

o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017].

27. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci napadnuté uznesenie

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu proti

platobnému rozkazu má ten následok, že konanie definitívne končí bez toho, aby vec bola

vecne prejednaná odvolacím súdom, v dôsledku čoho strana sporu s konečnou platnosťou

stráca možnosť ďalej uplatňovať svoje procesné práva a rovnako s konečnou platnosťou

zvrátiť stav nastolený platobným rozkazom.

28. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti netvrdí ani nepreukazuje, že dovolanie podala,

a preto ústavný súd vychádzal zo skutkového stavu, že dovolanie podané nebolo. Nevyužitie

zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou

ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.

29. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval, že v prípadoch uplatnenia

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv

sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť je lehota

pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade zachovaná

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(m. m. , pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54). Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124 poslednej

vety , podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný

prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo

mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

30. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie

nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jej prípadu ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3

.

31. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132

ods. 2 ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú.

32. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa

ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Martin Vernarský

predseda senátu