Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 226/2020
PDF · 445.54 KB
No categories available
III. ÚS 226/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana
(sudca spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti ZOBORSPED s. r. o., Oravská 13, Nitra, IČO 47 811 714, zastúpenej
advokátskou kanceláriou Petruška & partners s. r. o., Kupecká 18, Nitra, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Svorada Petrušku, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 31 Cb 24/2018-50
z 8. januára 2019 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26 Cob 25/2019-76
z 30. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ZOBORSPED s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ZOBORSPED s. r. o.,
Oravská 13, Nitra, IČO 47 811 714 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 Cb 24/2018-50 z 8. januára 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 26 Cob 25/2019-76 z 30. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
2. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 27. mája 2020 bol schválený Dodatok č. 1
(ďalej len „dodatok“) k Rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2020.
V súlade s čl. I bodom 4 dodatku bola uvedená vec, keďže ide o vec pridelenú
do 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorá nebola k tomuto dňu vybavená
odložením podľa § 53 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ani v nej nebolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie
pred ústavným súdom končí, pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi, ktorý sa
v súlade s čl. I bodom 1 dodatku stal členom tretieho senátu ústavného súdu.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd vydal
30. júla 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 24/2018 platobný rozkaz, ktorým
zaviazal sťažovateľku (žalovanú) na zaplatenie sumy 750,00 € s príslušenstvom. Predmetný
platobný rozkaz doručoval sťažovateľke do elektronickej schránky. Sťažovateľka podala
23. novembra 2018 proti platobnému rozkazu odpor, ktorý bol napadnutým uznesením
okresného súdu odmietnutý ako oneskorene podaný podľa § 267 ods. 2 písm. a) Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Krajský súd v Nitre o odvolaní sťažovateľky rozhodol napadnutým uznesením
z 30. apríla 2019, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu z 8. januára 2018 potvrdil
a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že «jedine doručenie do vlastných rúk
žalovaného vylučuje akékoľvek pochybnosti o tom, či sa žalovaný náležitým spôsobom
dozvedel o proti nemu vedenom konaní a o jemu uloženej peňažnej povinnosti alebo nie.
... Keďže Civilný sporový poriadok vylučuje použitie náhradného doručenia
podľa § 111 ods. 3 a § 116, aj vzhľadom na judikatúru Ústavného súdu SR, históriu vzniku
tohto ustanovenia, a najmä vzhľadom na základné princípy, na ktorých je postavený Civilný
sporový poriadok, najmä čl. 2 ods. 1 („...), čl. 2 ods. 2 („...“), čl. 3 ods. 1 („...“), čl. 5
(„...“), čl. 6 ods. 1 („...“) a vzhľadom na princíp rovnosti strán pred súdom a práva
na spravodlivý proces máme zato, že sa pri platobnom rozkaze vylučuje akákoľvek forma
náhradného doručenia. V opačnom prípade máme zato, že by zákonodarca musel daný
spôsob náhradného doručenia zakotviť priamo v civilnom sporovom poriadku a nie iba
samostatne v zákone o e-governmente, ktorý sa daným ustanovením dostáva do rozporu
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku o platobnom rozkaze.».
6. Krajský súd v rámci svojho odôvodnenia poukázal na to, že
„od 1. novembra 2017, na základe schválenej novely zákona o e-Governmente, tzv. fikcia
doručenia (podľa ktorej sa elektronický úradný dokument považuje za doručený uplynutím
15-dňovej lehoty bez ohľadu na to, či si ho adresát v e-schránke otvoril, alebo nie) platí
už aj na platobný rozkaz. Po 15 dňoch tak začnú plynúť účinky doručeného platobného
rozkazu bez ohľadu na to, či si dotknutá osoba túto poštu prečítala alebo nie. Dovtedy
účinné ustanovenie § 32 ods. 6 písm. a) zákona o e-Governmente bolo vypustené z dôvodu
aplikácie fikcií doručenia aj v prípadoch, kde to doteraz nebolo možné, pretože
podľa osobitných predpisov bolo náhradné doručovanie vylúčené.“. Sťažovateľka v rámci
svojej argumentácie uvádza, že „uvedené ustanovenie je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku o platobnom rozkaze ako aj so samotnými zásadami
Civilného sporového poriadku a v neposlednom rade je porušením princípu práva
na spravodlivý proces ako aj princípu rovnosti strán konania pred súdom. Uvedenou
argumentáciou sa vytvárajú dve kategórie občanov s rôznymi právami. Prvá kategória
občanov sú osoby, ktoré nepoužívajú elektronickú schránku a preto sa na nich nevzťahuje
fikcia doručenia pri platobnom rozkaze a pri druhej skupine občanov, ktorá používa, resp.
má aktivovanú elektronickú schránku, pôjde o občanov, ktorým súdy odoberajú určité
práva, ktoré im Civilný sporový poriadok priznáva a na ktorých zásadách je aj Civilný
sporový poriadok od svojho počiatku založený, keďže u nich sa fikcia doručenia pri
platobnom rozkaze uplatní. Okrem toho, právnickým osobám je elektronický schránka
aktivovaná automaticky a nemá preto možnosť výberu, pričom automaticky prichádza
o práva, ktoré mu Civilný sporový poriadok pri platobnom rozkaze jednoznačne priznáva.
Uvedené rozhodnutie súdu okrem iného spôsobuje, že požíva právnu ochranu zjavné
zneužitie práva, resp. že na nezákonnom základe je postavené právoplatné rozhodnutie
súdu. Ako žalovaný už aj vo svojom odpore uviedol, platobný rozkaz bol vydaný na základe
faktúry, ktorú predložil žalobca súdu v návrhu na vydanie platobného rozkazu, hoci takúto
faktúru žalovaný vo svojom účtovníctve neeviduje a aj ju žalobcovi riadne a včas vrátil
na znak nesúhlasu s ňou. Ani Okresný súd ako súd prvej inštancie a ani Krajský súd
ako odvolací súd sa nezaoberali otázkou, či sťažovateľ bol vôbec prihlásený
do elektronickej schránky počas obdobia, keď mu bol doručený platobný rozkaz a obdobia,
keď si zásielku prebral. Z uvedeného by bolo zrejmé, že sťažovateľ v predmetnom období
v elektronickej schránke ani nebol prihlásený, pričom ihneď po prihlásení prebral
predmetnú zásielku a reagoval na ňu.“.
7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jej v záhlaví označených práv napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil
na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
11. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej
sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní ... rovní.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Obdobne to platí aj na základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva zaručeného
čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
okresného súdu z 8. januára 2019 (bod 3) a napadnutým uznesením krajského súdu
z 30. apríla 2019 (bod 4), ktoré sťažovateľka považuje za „postavené na nezákonnom
základe“ (bod 6).
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu z 8. januára 2019
17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie
napadnutého uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc
predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie okresného
súdu v tejto veci, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie
svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 8. januára 2019,
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením krajského súdu z 30. apríla 2019
19. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že
sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv aj napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol odpor
podaný sťažovateľkou odmietnutý ako oneskorene podaný. Sťažovateľka napadnuté
uznesenie krajského súdu považuje za „postavené na nezákonnom základe“. Súčasne
sťažovateľka uviedla, že uplatnila všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov.
20. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
21. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany, a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
(IV. ÚS 128/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní,
môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
22. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
23. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
24. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
25. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka je presvedčená,
že náhradné doručenie je pri platobnom rozkaze vylúčené, a preto jeho uplatnenie okresným
súdom a potvrdenie napadnutým uznesením krajského súdu považuje za porušenie
základného práva na súdnu ochranu, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho
konania a práva na spravodlivé súdne konanie. Z uvedeného je preto zrejmé,
že sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla domôcť prostredníctvom dovolania,
ak konanie ako celok nevykazovalo znaky zákonnosti a spravodlivosti.
26. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017].
27. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci napadnuté uznesenie
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu proti
platobnému rozkazu má ten následok, že konanie definitívne končí bez toho, aby vec bola
vecne prejednaná odvolacím súdom, v dôsledku čoho strana sporu s konečnou platnosťou
stráca možnosť ďalej uplatňovať svoje procesné práva a rovnako s konečnou platnosťou
zvrátiť stav nastolený platobným rozkazom.
28. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti netvrdí ani nepreukazuje, že dovolanie podala,
a preto ústavný súd vychádzal zo skutkového stavu, že dovolanie podané nebolo. Nevyužitie
zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv; a túto možnosť sťažovateľka v tomto prípade mala.
29. V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti judikoval, že v prípadoch uplatnenia
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku spôsobilého zabezpečiť ochranu práv
sťažovateľa, následne však odmietnutého dovolacím súdom pre neprípustnosť je lehota
pre podanie sťažnosti ustanovená § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov v zásade zachovaná
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(m. m. III. ÚS 674/2014, pozri aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54). Tento princíp sa napokon premietol i do ustanovenia § 124 poslednej
vety zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný
prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo
mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
30. Keďže sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie
nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jej prípadu ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3
31. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť odmietol ako neprípustnú.
32. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa
ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Martin Vernarský
predseda senátu