Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 313/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Vincentom Lechmanom, Popradská 256/80,

Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava I č. k. -910 zo 4. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti

, (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -910 zo 4. septembra 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom

je pod sp. zn. vedené konkurzné konanie (ďalej len „konkurzné konanie“)

na majetok dlžníka obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „dlžník“).

3. Sťažovateľka sa ako akcionár dlžníka s 35,5 % podielom na jeho základnom imaní

návrhom zo 17. septembra 2018 a opakovaným návrhom z 15. októbra 2018 domáhala

vstupu ako intervenienta do konkurzného konania na strane dlžníka.

4. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že ako väčšinový akcionár dlžníka

má záujem ako na „zvrátení procesu likvidácie“ spoločnosti dlžníka, tak aj na „zvrátení

procesu konkurzu“ dlžníka. V tomto kontexte uvádza: „Vyhlásením konkurzu na majetok

dlžníka ktorého sme majoritným akcionárom, bez toho aby sme mali

možnosť oboznámiť sa s podkladmi a priebehom konkurzného konania, resp. nám naše

práva boli marené, dochádza k škodám veľkého rozsahu. Postupom súdu sme nemali

možnosť v konaní aktívne zvrátiť možné následky – vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

... Dôvodom nášho záujmu na výsledku sporu – konkurzného konania

je predovšetkým fakt, že celý vstup do likvidácie dlžníka a následne do konkurzného konania

na dlžníka je vykonávaný nezákonne, v rozpore s právnymi predpismi, čo sťažovateľ

namietame v iných konaniach a ďalším zákonným spôsobom.

... Vydaním Uznesenia konkurzného súdu je nám znemožnené aktívne v konkurznom

konaní hájiť naše záujmy, ako osoby dotknutej výsledkom konkurzného konania.

... Uskutočnením konkurzu (ktorý už aj prebieha) dôjde k zániku nášho postavenia

ako akcionára spoločnosti dlžníka, čím nepochybne dôjde aj k zániku nášho postavenia

v zmysle ustanovení hmotného práva (). Naša spoločnosť tak stratí

možnosť uplatňovať voči dlžníkovi svoje práva ako akcionár vyplývajúce z ustanovení

a nasl. , ako predpisu hmotného práva (napr. právo

na dividendu, právo účasti na valných zhromaždeniach spoločnosti, právo na prevod akcií

dlžníka a pod.). K tomuto zániku nášho postavenia dôjde bez našej vôle, na základe

fiktívnych úkonov tretích osôb a ďalšieho nezákonného konania tretích osôb, voči čomu

sa bránime dostupnými zákonnými prostriedkami. Bude tak nepriaznivo ovplyvnená aj naša

majetková podstata ako akcionára dlžníka, ktorý akcie dlžníka eviduje v svojom účtovnom

majetku.“

5. Sťažovateľka namieta, že ako akcionár má právo hájiť svoje akcionárske práva

v každom konaní, ktoré sa jej akokoľvek dotýkajú. Zároveň je presvedčená, že jej účasťou

ako intervenienta na strane dlžníka bude zabezpečená vyššia miera ochrany práv samotného

dlžníka, ktorý je v konkurznom konaní, prostredníctvom nezákonne ustanovených členov

orgánov spoločnosti, nečinný.

6. Sťažovateľka v prospech svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje na nález

ústavného súdu sp. zn. z 20. januára 2011, z ktorého právnych záverov

vyplýva, že reštriktívna interpretácia pojmu „právny záujem“ v aplikačnej praxi

nezodpovedá materiálne chápanej podstate ochrany základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, a teda je z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Taktiež poukazuje na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), a to uznesenie sp. zn. z 29. júna 2010 a uznesenie

sp. zn. z 24. augusta 2012, na ktoré je podľa jej názoru potrebné prihliadať

pri rozhodovaní o jej vstupe ako intervenienta do konkurzného konania na strane dlžníka.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka namieta, že okresný súd „poprel“

jej v ústavnej sťažnosti označené práva, keď rozhodol v rozpore s príslušnými právnymi

predpismi a skutkovým stavom a aplikoval právne predpisy nevzťahujúce sa na danú vec.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa , a

Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.09.2019

č. k. - 910, porušené boli .

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Okresného súdu Bratislava I

zo dňa 04.09.2019, č. k. - 910, a vec vracia Okresnému súdu Bratislava

I na ďalšie konanie.

Súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania, a to odmenu právneho zástupcu

sťažovateľa JUDr. Vincent Lechman, advokát, Advokátska kancelária Popradská č. 80

v Košiciach, v zmysle ust. vyhl. vo výške 415,51 EUR (2 x právny

úkon á 163,33 EUR, 2 x režijný paušál á 9,80 EUR, DPH 20 % vo výške 69,25 EUR, t. j.

prevzatie a príprava právneho zastúpenia - vyhl. ,

písomné podanie na súd vo veci samej – 13a ods. 1 písm. c) vyhl. ), ktorú

je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I na účet právneho zástupcu sťažovateľa

JUDr. Vincenta Lechmana, do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

19. Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha

ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

21. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke, že okresný súd

nepripustením vstupu sťažovateľky do konkurzného konania ako intervenienta na strane

dlžníka porušil jej v ústavnej sťažnosti označené práva ako väčšinového akcionára dlžníka.

23. Ústavný súd v úvode posúdenia veci uvádza, že podľa § 45 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89

neustanovuje inak. Z predmetného ustanovenia vyplýva, že ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa navrhovateľ domáha, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa ústavného práva. Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietky

sťažovateľky vzťahujúce sa na vyslovenie porušenia v ústavnej sťažnosti označených práv

postupom okresného súdu v konkurznom konaní považoval iba za súčasť jej argumentácie,

vzhľadom na skutočnosť, že v petite ústavnej sťažnosti, koncipovanej kvalifikovaným

právnym zástupcom, absentuje požiadavka vyslovenia porušenia práv postupom okresného

súdu v konkurznom konaní a v ústavnej sťažnosti absentuje aj ústavnoprávne relevantná

argumentácia s tým súvisiaca.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

24. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , tiež napr. ,

).

25. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,

ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

zdôrazniť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť

zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade,

ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

26. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že je základnou povinnosťou

sťažovateľky, aby opísala nielen skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok

na ochranu poskytovanú ústavným súdom, ale uviedla najmä právne argumenty a právne

posúdenie predloženého sporu. Iba strohé konštatovanie bez ďalšieho nie je dostačujúcim

odôvodnením, na základe ktorého by ústavný súd mohol a mal preskúmať sťažovateľkou

tvrdené porušenie a dohovorom zaručené práva (m. m. ).

27. Sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti formulovaná argumentácia „... vedenie

konkurzu nám znemožní v budúcnosti uplatňovať akékoľvek nároky... dochádza k škodám

veľkého rozsahu... celý vstup do likvidácie dlžníka a následne do konkurzného konania

na dlžníka je vykonávaný nezákonne, v rozpore s právnymi predpismi... Okresný súd

Bratislava I rozhodoval v rozpore s príslušnými právnymi predpismi a skutkovým stavom

a aplikoval právne predpisy nevzťahujúce sa na danú vec...“ je vedená výlučne

vo všeobecnej rovine, čo nezodpovedá požiadavke v zmysle § 123 ods. 1 písm. d) zákona

o súde, v zmysle ktorého musí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu

jeho základných práv a slobôd. Uvedené zakladá dôvod aj na odmietnutie ústavnej sťažnosti

sťažovateľky podľa pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí.

28. K samotnej podstate porušenia práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepripustením

sťažovateľky ako intervenienta do konkurzného konania na strane dlžníka ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že tak, ako vyplýva z napadnutého uznesenia, okresný súd

uzavrel, že sťažovateľka nepreukázala, že má na výsledku konkurzného konania právny

záujem. V tejto súvislosti okresný súd v bode 6 napadnutého uznesenia uviedol,

že sťažovateľka svojím podaním nepreukázala, že by mohla byť rozhodnutím v tejto veci

dotknutá na svojom hmotnoprávnom postavení akcionára dlžníka, pričom samotné

postavenie intervenienta nedáva možnosť zvrátiť konkurzné konanie, tak ako to uviedla

sťažovateľka vo svojom podaní.

29. Ústavný súd sa v tejto súvislosti oboznámil aj so samotným návrhom

sťažovateľky na jej vstup do konania zo 17. septembra 2018, ako aj s jej opakovaným

návrhom z 15. októbra 2018, ktoré sťažovateľka priložila ako dôkaz k ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľka v týchto podaniach argumentovala svojím záujmom na „zvrátení“ procesu

likvidácie dlžníka, ako aj záujmom na „zvrátení“ jeho konkurzu a tiež argumentovala

vo všeobecnosti svojím postavením ako akcionára dlžníka a znemožnením uplatňovania

jej akýchkoľvek nárokov v budúcnosti. Pokiaľ teda okresný súd uzavrel, že sťažovateľka

takto nepreukázala právny záujem ako intervenienta na výsledku konkurzného konania,

nemožno jeho závery považovať za arbitrárne a nemajúce oporu v platnom práve.

30. V tejto súvislosti je aj poukázanie na závery nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 20. januára 2011 zjavne neopodstatnené, keďže v tomto prípade

nejde o reštriktívny výklad pojmu „právny záujem“, ale o nepreukázanie tohto právneho

záujmu na strane sťažovateľky, ktorá tak, ako aj v samotnej ústavnej sťažnosti, argumentuje

výlučne vo všeobecnej rovine a skutočnosť, že je akcionárkou dlžníka, neznamená

automaticky, že disponuje právnym záujmom na výsledku konkurzného konania. Vzhľadom

na uvedené stráca svoje opodstatnenie aj sťažovateľkou prezentovaná argumentácia

o aplikácii uznesení najvyššieho súdu.

31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu nie je taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala porušenie označených práv a možnosť vyslovenia ich porušenia

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

32. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

33. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti

argumentuje tým, že „stratí možnosť uplatňovať voči dlžníkovi svoje práva ako akcionár

vyplývajúce z ustanovení a nasl. , ako predpisu hmotného

práva (napr. právo na dividendu, právo účasti na valných zhromaždeniach spoločnosti,

právo na prevod akcií dlžníka a pod.)“, je potrebné uviesť, že takto formulované námietky

nie sú obsahom jej návrhu na vstup do konania zo 17. septembra 2018, ako ani obsahom

jej opakovaného návrhu z 15. októbra 2018, čo zakladá dôvod na odmietnutie týchto

námietok podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na ich prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 od. 1 a 48 ods. 2

napadnutým uznesením okresného súdu

34. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným právam sťažovateľky

je potrebné konštatovať, že ústavná sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak,

aby sa z nej dalo vyvodiť, ako malo napadnuté uznesenie poškodiť sťažovateľku na týchto

ňou označených právach.

35. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala ústavnému súdu ústavnú

sťažnosť, v ktorej absentuje odôvodnenie, teda adekvátna ústavnoprávna argumentácia,

relevantné námietky a prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia označených práv

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu.

36. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

, ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu

a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Ústavný súd v tomto ohľade dopĺňa, že napriek

skutočnosti, že už rozvedené formálne nedostatky sú svojou povahou odstrániteľné, ústavný

súd nepristúpil k využitiu fakultatívnej právomoci v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, keďže by takýto postup, vzhľadom na ústavným súdom predstavené všetky dôvody

odmietnutia ústavnej sťažnosti, zjavne nemohol privodiť prijatie ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie v zmysle .

37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

III.3 K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

okresného súdu

38. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva

uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie

vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru

sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131).

39. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o porušení iného práva

zaručeného sťažovateľke ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1), ústavný súd odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie

práva zaručeného čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

40. Napokon ani pojatie čl. 1 dohovoru do sťažnostného petitu nemohlo viesť

k prijatiu ústavnej sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie, keďže predmetný článok

ako svojich priamych adresátov vníma zmluvné strany dohovoru disponujúce

medzinárodnoprávnou subjektivitou.

41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu