Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 109/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana

Fiačana a Petra Straku prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Allianz -

Slovenská poisťovňa, a. s., IČO 00 151 700, Dostojevského rad 4, Bratislava, právne

zastúpenej advokátskou kanceláriou Majerník & Miháliková, s. r. o., IČO 47 232 200,

Cukrová 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Andrej Majerník,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. -522

zo 14. mája 2019 a jeho postupom a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.,

na súdnu ochranu podľa , jej právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a jej právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. 11 C

121/2011-522 zo 14. mája 2019 a jeho postupom p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Michalovce č. k. -522 zo 14. mája 2019

z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý nahradiť obchodnej spoločnosti Allianz

- Slovenská poisťovňa, a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 415,51 € (slovom

štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu, obchodnej

spoločnosti Majerník & Miháliková, s. r. o., IČO 47 232 200, Cukrová 14, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

1. Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 15. apríla 2020 prijal na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s.,

IČO 00 151 700, Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -522 zo 14. mája

2019 a jeho postupom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C

121/2011-388 z 2. marca 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 27. júna 2018 bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu

škody na zdraví v sume 107 261,50 € voči ako žalovanému

v 1. rade a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade, v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá

a žalobkyni bol voči žalovanému v 1. rade a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade priznaný

nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu. Náhrada trov

odvolacieho konania nebola stranám sporu priznaná.

3. O výške náhrady trov konania rozhodol okresný súd uznesením č. k. 11 C

121/2011-492 z 11. októbra 2018, ktoré vydal vyšší súdny úradník (ďalej len „uznesenie

vyššieho súdneho úradníka“), tak, že žalovaného v 1. rade a sťažovateľku zaviazal spoločne

a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 10 688,42 €. V odôvodnení

okrem iného konštatoval, že právny zástupca žalobkyne vyčíslil náhradu trov konania

za 22 úkonov právnej služby vrátane režijného paušálu, celkovo v sume 16 570,56 €.

Tiež uviedol: „... Súd posúdil účelnosť a správnosť vyčíslených trov zohľadňujúc

ustanovenie a uložil neúspešným žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne

nahradiť žalobkyni trovy konania v celkovej sume 10.688,42 €, keďže žalobkyni

bola priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy, t.j. zo sumy

107.261,50 €. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia pri základnej sadzbe

tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby 639,01 € (z prisúdenej sumy)...“ Náhradu trov

konania súd priznal za 18 úkonov právnej služby vrátane režijného paušálu. Náhradu trov

konania za zvyšné štyri žalobkyňou špecifikované úkony právnej služby nepriznal, a to ani

k nim prináležiaci režijný paušál.

4. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť.

Namietala, že súd čiastočne nesprávne určil tarifnú odmenu advokáta pri 8 úkonoch právnej

služby, pretože až do pripustenia zmeny žaloby rozhodnutím konajúceho súdu, t. j.

do 18. septembra 2013, bola predmetom konania suma pôvodne žalovaná, t. j. uplatnená

žalobou 1. decembra 2005, a to 91 849,23 € (2 767 050 Sk). Preto okresným súdom určená

tarifná odmena advokáta v sume 639,01 € za jeden úkon právnej služby vykonaný

od prevzatia veci do 18. septembra 2013 (úkony v napadnutom uznesení na strane 5

označené poradovým číslom 1 až 8) nie je správna, keďže je určená z prisúdenej sumy

107 261,50 €. Vytýkala tiež neúčelnosť trov spojených s určitými úkonmi právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom z 1. marca 2011, účasť

na pojednávaní 23. septembra 2011, účasť na pojednávaní 8. marca 2013, porady s klientom

20. marca 2012, 8. marca 2013, 21. januára 2014, 29. apríla 2014, 31. januára 2017, podanie

na súde ‒ vyjadrenie kznaleckému posudku 18. januára 2016, podanie na súde ‒vyjadrenie

k doplneniu znaleckého posudku 3. októbra 2016 vrátane režijných paušálov súvisiacich

s týmito úkonmi). Z uvedených dôvodov sa domáhala zrušenia alternatívne zmeny

uznesenia vyššieho súdneho úradníka.

5. Okresný súd uznesením č. k. -522 zo 14. mája 2019 vydaným

sudkyňou (ďalej len „napadnuté uznesenie“) zmenil uznesenie vyššieho súdneho úradníka

tak, že žalovaný v 1. rade a sťažovateľka ako žalovaná v 2. rade sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 10 346,81 €. Okresný súd námietky

sťažovateľky týkajúce sa nesprávneho určenia tarifnej odmeny nepovažoval za dôvodné.

Stotožnil sa s námietkou sťažovateľky, pokiaľ ide o neúčelnosť trov súvisiacich s úkonom

právnej služby (vrátane režijného paušálu), a to prevzatím a prípravou zastúpenia vrátane

prvej porady s klientom z 1. marca 2011, za sčasti dôvodnú vyhodnotil aj námietku týkajúcu

sa náhrady za úkon právnej služby ‒účasť na pojednávaní konanom 23. septembra 2011,

a to tak, že za tento úkon neprináleží žalobkyni odmena vo výške celej základnej sadzby

tarifnej odmeny, ale vo výške jednej štvrtiny z tejto základnej sadzby tarifnej odmeny.

Za sčasti dôvodnú považoval tiež námietku týkajúcu sa náhrady za úkon právnej služby –

účasť na pojednávaní 8. marca 2013 (vrátane režijného paušálu), keďže žalobkyni

neprináleží za tento úkon odmena vo výške celej základnej sadzby tarifnej odmeny, ale

vo výške jednej štvrtiny. Ostatné námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Náhradu trov

právneho zastúpenia tak priznal za celkovo 17 úkonov právnej služby, ktoré exaktne

zrekapituloval.

6. Okresný súd tiež uviedol, že „právny zástupca žalobkyne potom čo mu súd zaslal

sťažnosť žalovaného v 2. rade na vyjadrenie podaním doručeným súdu 3.12.2018 vyčíslil

náhradu za cestovné a stratu času v celkovej sume 1.800,93 €...

Súd po preskúmaní priznal žalobkyni náhradu za cestovné a stratu času spolu v sume

1.263,33 € v súvislosti s účasťou právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaniach na súde

prvej inštancie v dňoch 23.09.2011, 20.03.2012, 4.05.2012, 8.03.2013, 21.01.2014,

29.04.2014, 13.12.2016 a 31.01.2017...

Spolu odmena advokáta predstavuje sumu 9.083,48 € (8.946,13 + 137,35).

Po pripočítaní sumy cestovného a náhrady za stratu času v celkovej sume 1.263,33 €

žalobkyni priznal súd trovy konania v celkovej sume 10.346,81 € (oproti pôvodne priznanej

sume 10.688,42 €, menej o 341,61 €).“

7. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje: «Žalobkyňa sťažnosť

proti Uzneseniu o výške náhrady trov konania nepodala. Okresný súd Michalovce prípisom

zo dňa 13.12.2018 doručil žalobkyni sťažnosť Sťažovateľky spolu s výzvou, aby sa

k sťažnosti vyjadrila. Žalobkyňa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k sťažnosti

Sťažovateľky nevyjadrila. Jej právny zástupca však doručil súdu dňa 31.12.2018 podanie

označené ako Vyčíslenie trov konania, v ktorom uviedol, že „[...] si dodatočne uplatňujem

náhradu cestovných výdavkov a stratu času“, a to v celkovej výške 1 800,93 EUR.

Žalobkyňa si tieto trovy pred vydaním Uznesenia o výške náhrady trov konania nikdy

nevyčíslila.

Súd... žiadnym spôsobom nevzal do úvahy a v odôvodnení Napadnutého uznesenia sa

nevysporiadal s tým, že výška týchto trov bola uplatnená a preukázaná dodatočne

až po tom, ako o výške náhrady trov konania už bolo vyšším súdnym úradníkom rozhodnuté.

expressis verbis nestanovuje stranám povinnosť špecifikovať a preukázať

uplatňované trovy (ďalej tiež „vyčísliť trovy“). Z tohto dôvodu nestanovuje ani žiadnu

lehotu na vyčíslenie trov ani následok nevyčíslenia trov. Je vo vlastnom záujme strany,

ktorá si uplatňuje náhradu trov konania, a je len vecou jej procesnej aktivity a iniciatívy,

aby vyčíslila súdu najmä tie trovy konania, ktoré nevyplývajú zo súdneho spisu; typicky sú

to najmä cestovné výdavky, strata času alebo úkony právnej služby, ktoré nevyplývajú

zo spisu (napr. porady s klientom).

Z v spojení s , a spoľahlivo vyplýva,

že sa nahrádzajú len tie trovy konania, ktoré sú sudu známe do momentu, keď o výške

náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník uznesením.

Súd teda nemá prihliadať na tie trovy konania, ktoré si strana vyčísli až vo fáze

rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2

, a ich náhradu nemá priznať. Sťažnosť proti uzneseniu o výške náhrady trov konania

slúži ako prostriedok procesnej obrany (viď bod 47. nižšie) strany, ktorá ho využila,

na nápravu nesprávne (nezákonne) priznanej výšky náhrad trov konania. Sťažnosť by

nemala slúžiť na to, aby strana opomenuvšia vyčísliť trovy konania do uznesenia

podľa , napravila svoj nedostatok aktivity...

... spravodlivému usporiadaniu procesného vzťahu zodpovedá jedine taký výklad,

podľa ktorého nie je v zásade možné uvádzať nové skutočnosti ohľadom trov konania

v konaní o sťažnosti proti uzneseniu podľa 262 ods. 2 , ibaže by išlo o trovy konania tej

strany, ktorá podala sťažnosť, a v predchádzajúcom konaní by ich bez svojej viny nemohla

vyčísliť.

Ak Okresný súd Michalovce v Napadnutom uznesení priznal žalobkyni náhradu

cestovných výdavkov a náhradu za stratu času v celkovej výške 1 263,33 EUR v situácii,

keď (i) žalobkyňa si tieto trovy nevyčíslila do vydania Uznesenia o výške náhrady trov

konania, (ii) žalobkyňa sama nepodala sťažnosť voči Uzneseniu o výške náhrady trov

konania, (iii) žalobkyňa ich vyčíslila len ako reakciu na súdom zaslanú sťažnosť, priznanie

náhrady týchto trov konania v Napadnutom uznesení sa opiera o svojvoľný výklad § 262

ods. 2 v spojení ustanoveniami a nasl. o konaní o sťažnosti, ktorý zásadne

popiera účel a význam týchto ustanovení (vid' body 45. a 46. vyššie). Týmto došlo

k porušeniu základného práva Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ods. I .

Sťažovateľka má za to, že pokiaľ by aj nebola v ústavnom napätí taká interpretácia

a ustanovení o sťažnosti, podľa ktorej by všeobecný súd mohol

priznať náhradu trov konania nevyčíslenú pred momentom vydania uznesenia podľa § 262

ods. 2 vyšším súdnym úradníkom ale vyčíslenú až dodatočne, Okresný súd Michalovce bol

povinný takúto svoju interpretáciu uvedených ustanovení riadne odôvodniť. Okresný súd

Michalovce však žiadnym spôsobom nevzal do úvahy a v odôvodnení Napadnutého

uznesenia sa nijako nevysporiadal s tým, že výška týchto trov bola síce vyčíslená

a zdokladovaná, ale až dodatočne, po tom, ako o výške náhrady trov konania už bolo vyšším

súdnym úradníkom rozhodnuté; týmto došlo k zásahu do práva Sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa .

Tiež, vo vyššie uvedenom prípade bol Okresný súd Michalovce povinný zaslať

podanie právneho zástupcu žalobkyne, ktorým si dodatočne vyčíslil cestovné náklady

a náhradu za stratu času, na vyjadrenie Sťažovateľke, aby sa k nemu mohla vyjadriť. Pokiaľ

tak Okresný súd Michalovce neurobil, svojím postupom a Napadnutým uznesením porušil

zásadu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti a tým základné právo Sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa .

V dôsledku Napadnutého uznesenia bola Sťažovateľka povinná zaplatiť

1 263,33 EUR, čím došlo k zníženiu jej majetku, a teda došlo k zásahu aj do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.»

8. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením a postupom okresného súdu,

napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke

priznal náhradu trov konania.

9. K prijatej sťažnosti sa vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprV

250/2020 z 11. mája 2020, v ktorom okrem iného uviedol: „Poukazujeme na skutočnosť, že

v danom prípade ide o častý aplikačný problém v súdnej praxi, keď sa v rámci sťažnostného

konania žiadajú ďalšie trovy konania nevyčíslené do rozhodnutia súdu. Je nepochybné, že

žalobkyňa vo veci sťažnosť proti uzneseniu o priznanej výške trov konania

nepodala, a že až v rámci sťažnostného konania si uplatnila ďalšie trovy, ktoré jej boli

priznané. Išlo však o trovy konania, na ktoré má žalobkyňa právo, pretože cestovné výdavky

a strata času jej právneho zástupcu sú súčasťou práva na náhradu trov právneho

zastúpenia (,b, , vyhl. č ).

Je iba v kompetencii Ústavného súdu Slovenskej republiky posúdiť, či namietaným

postupom súdu prvej inštancie došlo k tak závažnému zásahu do práv žalovaného v 2. rade

(sťažovateľa), že bolo porušené jeho základné právo...“

10. Zúčastnené osoby ( a ) sa k ústavnej sťažnosti

v lehote určenej ústavným súdom nevyjadrili.

11. Ústavný súd vyjadrenie okresného súdu zaslal 27. mája 2020 sťažovateľke

a umožnil jej zaujať k nemu stanovisko. Zároveň ju požiadal o oznámenie, či súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania s tým, že ak sa v stanovenej lehote ku konaniu

ústneho pojednávania nevyjadrí, ústavný súd bude toho názoru, že v danej veci

sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

12. Sťažovateľka v replike k vyjadreniu okresného súdu z 15. júna 2020 uviedla:

„Vychádzajúc zo zaslaného vyjadrenia má Sťažovateľka za to, že aj Okresný súd

Michalovce pripúšťa, že napadnutým rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu základných práv

a slobôd Sťažovateľky. Posúdenie, či k nemu skutočne došlo, necháva výlučne na Ústavný

súd SR. Sťažovateľka však osobitne poukazuje na tvrdenie Okresného súdu Michalovce,

podľa ktorého návrhy na priznanie náhrady trov konania, ktoré boli vyčíslené následne

po vydaní rozhodnutia súdu o výške náhrady trov konania, predstavujú v praxi všeobecných

súdov častý aplikačný problém. S ohľadom na toto tvrdenie Okresného súdu Michalovce má

Sťažovateľka za to, že rozhodnutie o tejto ústavnej sťažnosti presahuje rámec

individuálneho sporu a je spôsobilé ovplyvniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov.“

Zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s vyjadrením účastníkov

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

14. Vec napadla ústavnému súdu 2. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania

vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom

pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť

prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších

sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec sťažovateľky prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný senát

ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan

a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

22. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

23. Podľa prvej vety ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

24. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

25. Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“ alebo „“)

proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je

prípustná sťažnosť.

26. Podľa v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to

so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.

27. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

28. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

29. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

30. Podľa ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej

istoty.

31. Podľa strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi

a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

32. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že ide o svojvoľný výklad

v spojení s a nasledujúcich , ak okresný súd priznal žalobkyni

náhradu cestovných výdavkov a náhradu za stratu času v celkovej sume 1 263,33 €

v situácii, keď si žalobkyňa tieto trovy nevyčíslila do vydania uznesenia vyššieho súdneho

úradníka, žalobkyňa sama nepodala sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

a predmetné trovy vyčíslila len ako reakciu na súdom zaslanú sťažnosť sťažovateľky.

Okresný súd nezaslal dodatočné vyčíslenie trov žalobkyne sťažovateľke na vyjadrenie, čím

porušil zásadu rovnosti zbraní a zásadu kontradiktórnosti.

33. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

34. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

35. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

36. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.

1997).

37. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je

ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto

k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu

aj do iného základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

38. Na druhej strane ústavný súd pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) definujúcu obsah princípu rovnosti zbraní požiadavkou,

aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je

protistrana. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať

príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,

ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002

vo veci Komanický proti Slovenskej republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015

vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti

konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej

miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné,

či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať

alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len na účastníkovi

konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany vyžaduje komentár

z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber proti Švajčiarsku,

sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková

proti Slovenskej republike), a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne

rozhodnutie (rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP

z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti

konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží

alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov

predložených súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej

moci.

39. Osobitne vo vzťahu k súdenej veci sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že ESĽP

už v minulosti riešil obdobné prípady, kde bolo namietané porušenie zásady

kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd neposlal odvolanie (v našom právnom poriadku

sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania protistrane (rozsudok ESĽP zo 6. 2. 2001

vo veci Beer proti Rakúsku, č. 30428/96, body 18 – 21, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2005

vo veci Baumann proti Rakúsku, č. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru o porušení

tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

40. K sťažnostnej námietke o nedoručení podania žalobkyne z 28. decembra 2018,

ktorým táto dodatočne vyčíslila svoje trovy pozostávajúce z cestovného a náhrady straty

času, sťažovateľke, ústavný súd pripomína svoje skoršie rozhodnutie vo veci sp. zn.

. V ňom práve na podklade rekapitulovanej judikatúry ESĽP konštatoval,

že princíp kontradiktórnosti nachádza uplatnenie aj v konaní o sťažnosti podľa § 239

a nasledujúcich , pričom pristúpil k vysloveniu porušenia práv, ku ktorému došlo tým

spôsobom, že všeobecný súd takúto sťažnosť nedoručil na vyjadrenie protistrane.

41. Ustanovenia a nasledujúce o sťažnosti explicitne nezakotvujú

povinnosť súdu doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie k sťažnosti alebo iné podanie učinené

v priebehu konania o sťažnosti sťažovateľovi či protistrane, ani povinnosť umožniť stranám

vyjadriť sa k takýmto podaniam. Absencia výslovnej právnej úpravy týkajúcej sa potreby

vytvorenia priestoru sporovým stranám na oboznámenie sa s podaniami protistrany

a možnosti vyjadriť sa však automaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp

kontradiktórnosti neuplatňuje.

42. Pokiaľ ide o dôsledky opomenutia súdu doručiť vyjadrenie k sťažnosti, prípadne

iné podanie učinené v priebehu konania o sťažnosti, sťažovateľovi či protistrane,

z ústavnoprávneho hľadiska tu ústavný súd poukazuje na to, že takéto pochybenie v postupe

súdu nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie dosahujúce ústavnoprávny rozmer,

ale je potrebné vyhodnotiť ho s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

43. Pri tomto závere ústavný súd vychádza z povahy sťažnosti ako prostriedku

procesnej obrany proti uzneseniam súdu prvej inštancie vydaným súdnym úradníkom.

Sťažnosť je v koncipovaná ako prostriedok nápravy, ktorým

sa nepochybne okrem iného sleduje aj naplnenie zásady efektívnosti, hospodárnosti,

rýchlosti konania (o sťažnosti rozhoduje sudca toho istého súdu, sťažnosť nemá devolutívny

účinok, je možné ňou napadnúť len vymedzenú úzku skupinu rozhodnutí, u ktorých

zákonodarca nevzhliadol potrebu umožniť ich preskúmanie vyššou inštanciou). Tento záver

podporuje i dôvodová správa k . Sťažnosť nepredstavuje

opravný prostriedok (aj keď medzi sťažnosťou a opravnými prostriedkami možno badať

určité spoločné črty), akým je odvolanie či dovolanie (ktorými je možné napadnúť

rozhodnutia vo veci samej). Preto je namieste pre účely vyslovenia porušenia práv

ústavným súdom vyžadovať pri sťažnostnom konaní podľa

vyššiu mieru intenzity pochybení, nedostatkov spočívajúcich v konaní či opomenutí

porušovateľa ().

44. Z obsahu pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. je zrejmé,

že vyšší súdny úradník v čase rozhodovania o výške náhrady trov konania nemal

k dispozícii vyčíslenie, doklady preukazujúce výšku trov právneho zastúpenia žalobkyne

pozostávajúcich z cestovného a náhrady za stratu času. Keďže cestovné a náhrada za stratu

času predstavujú také zložky trov konania, ktorých konkrétnu výšku súd nemá možnosť

určiť bez aktivity strany, ktorej takéto trovy vznikli, vyšší súdny úradník uznesením

žalobkyni priznal náhradu len tých trov konania, ktorých existencia a výška bola zo spisu

v čase jeho rozhodovania zrejmá, jednoznačne zistiteľná. Žalobkyňa vyčíslenie trov

pozostávajúcich z cestovného a náhrady za stratu času a doklady preukazujúce ich výšku

predložila okresnému súdu až 31. decembra 2018, teda až po podaní sťažnosti

proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľkou (24. októbra 2018), pričom toto

vyčíslenie nebolo sťažovateľke pred rozhodnutím okresného súdu o jej sťažnosti doručené.

Sťažovateľka sa tak nemohla oboznámiť so skutočnosťou, že protistrana si uplatňuje

náhradu trov vo väčšom rozsahu, než jej priznal okresný súd uznesením vyššieho súdneho

úradníka, pričom toto navýšenie pozostáva z ďalších v uznesení vyššieho súdneho úradníka

neuvedených položiek. Okresný súd napadnutým uznesením dodatočne vyčíslené trovy

pozostávajúce z cestovného a náhrady za stratu času protistrane aj priznal (aj keď nie v plnej

výške požadovanej žalobkyňou), je preto nepochybné, že okresný súd pri rozhodovaní

o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka vychádzal aj z podania, o existencii

ktorého sťažovateľka pred rozhodnutím o jej sťažnosti nemala vedomosť, ku ktorému

nemala možnosť zaujať stanovisko a ktoré v konečnom dôsledku malo na napadnuté

uznesenie podstatný vplyv. Takýmto postupom bol okresným súdom porušený princíp

kontradiktórnosti vyplývajúci z . Berúc do úvahy popísané okolnosti predmetnej

veci, ako aj argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v ústavnej sťažnosti, ústavný súd dospel

k záveru, že nesprávnym postupom okresného súdu, ktorý pred rozhodnutím o sťažnosti

sťažovateľky tejto nedoručil vyčíslenie cestovného a náhrady za stratu času, ktoré

žalobkyňa okresnému súdu predložila v priebehu konania o sťažnosti, došlo k porušeniu

sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v miere dosahujúcej

ústavnoprávnu intenzitu.

45. Vo vzťahu k námietke o nemožnosti priznať náhradu dodatočne uplatnených trov

konania ústavný súd uvádza, že súd podľa rozhoduje

o náhrade trov konania z úradnej povinnosti, na druhej strane je však potrebné dodať, že

uvedené nemožno interpretovať tak, že táto povinnosť súdu je absolútna. Nie je možné

v tomto smere opomenúť dispozičnú zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie,

keď je na strane sporu, aby sama vyvíjala potrebnú aktivitu v záujme docielenia ochrany

práv, priznania jej práv súdom v rozsahu, ktorý jej prináleží. Sťažnosť proti rozhodnutiu

súdneho úradníka nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava,

resp. zvrátenie následku skoršej procesnej pasivity strany sporu ().

46. Ako už ústavný súd uviedol, cestovné a náhrada za stratu času predstavujú také

zložky trov konania, ktorých konkrétnu výšku súd nemá možnosť určiť bez adekvátnej

procesnej aktivity strany sporu, ktorej takéto trovy vznikli. Za daného stavu je potrebné,

aby strana, ktorá sa domáha priznania náhrady trov konania vo výške, ktorá jej prináleží,

riadne a včas, teda ešte pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov

konania podľa , predložila súdu všetky potrebné doklady preukazujúce

vznik a výšku trov, ktoré nevyplývajú z obsahu spisu.

47. V predmetnom prípade žalobkyňa proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka

sťažnosť ani nepodala a k dodatočnému vyčísleniu trov pozostávajúcich z cestovného

a náhrady za stratu času pristúpila až v priebehu konania o sťažnosti sťažovateľky, pričom

je zrejmé, že nebyť iniciovania konania o sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka sťažovateľkou, márnym uplynutím lehoty na podanie sťažnosti stranám sporu by

uznesenie vyššieho súdneho úradníka nadobudlo právoplatnosť a nebolo by už procesného

priestoru pre priznanie dodatočne uplatnenej náhrady trov konania žalobkyni.

48. Ústavný súd konštatuje, že princípu spravodlivosti i v súčasnosti aktuálnym

zákonom, v medziach ktorých sa možno domáhať základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 , sa prieči, aby v dôsledku procesnej aktivity sporovej strany, ktorá sa

sťažnosťou podľa a nasledujúcich domáha nápravy rozhodnutia vyššieho

súdneho úradníka, bola dodatočne na základe podania učineného až v rámci konania o takto

podanej sťažnosti priznaná protistrane náhrada trov konania, ktorých výšku táto protistrana

opomenula preukázať, a náležite vyčísliť pred rozhodovaním vyššieho súdneho úradníka

podľa , a to za stavu, keď okolnosti veci neindikujú, že by protistrane

vo včasnom preukázaní a vyčíslení trov bránila objektívna prekážka. Žalobkyňa mala

dostatočný časový priestor na preukázanie a vyčíslenie cestovného, náhrady za stratu času,

keďže od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vo veci samej (30. augusta 2018),

ktorým bol žalobkyni okrem iného priznaný nárok na náhradu trov konania,

do rozhodovania vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov, uplynul viac ako mesiac.

Žalobkyňa si trovy konania vyčíslila do času rozhodovania vyššieho súdneho úradníka

o výške náhrady trov dvakrát, a to podaním z 22. marca 2017 a 11. septembra 2018,

pričom však v týchto podaniach si náhradu cestovného a náhradu za stratu času neuplatnila

ani nepredložila doklady preukazujúce ich výšku. Navyše, žalobkyňa bola v konaní

pred všeobecnými súdmi právne zastúpená advokátom, pričom dodatočne uplatnené trovy

pozostávali práve z trov právneho zastúpenia. U advokáta niet dôvodu

neuplatniť prezumpciu znalosti právnej úpravy týkajúcej sa náhrady trov konania a odmeny,

ktorá mu za poskytnuté služby právnej pomoci prináleží, pričom pri zastupovaní klienta je

advokát povinný postupovať s odbornou starostlivosťou, pod ktorou sa okrem iného

rozumie to, že dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta

všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné [

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov].

49. síce v súvislosti so sťažnosťou proti uzneseniu súdneho

úradníka ráta s uplatnením nových skutočností a dôkazov, avšak len v samotnej sťažnosti

( ), nie v iných, následných podaniach strán sporu. Zároveň vo vzťahu k danej

veci je potrebné uviesť, že dodatočne si trovy v priebehu konania o sťažnosti uplatnil

subjekt, ktorý sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka ani nepodal, pričom

trovy pozostávajúce z cestovného a náhrady za stratu času vznikli pred vydaním uznesenia

vyššieho súdneho úradníka a o ich existencii i o okolnostiach determinujúcich ich výšku

mala žalobkyňa (resp. jej právny zástupca) vedomosť už pred vydaním uznesenia vyššieho

súdneho úradníka. Napriek tomu však konkretizované trovy pred rozhodovaním vyššieho

súdneho úradníka podľa nepreukázala ani nevyčíslila. Za tohto stavu preto

skutočnosti uvádzané v podaní žalobkyne z 28. decembra 2018 ani nemožno považovať

za nové, v dôsledku čoho podmienky pre prípadnú aplikáciu neboli v danej veci

zjavne splnené.

50. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že ak okresný súd

napadnutým uznesením zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania žalobkyne

pozostávajúcich z cestovného a náhrady za stratu času za stavu, keď si žalobkyňa tieto trovy

uplatnila až po vydaní uznesenia vyššieho súdneho úradníka v štádiu konania o sťažnosti

sťažovateľky, pričom žalobkyňa netvrdila a obsah pripojeného spisu okresného súdu

neindikuje, že včasnému a riadnemu preukázaniu, ako aj uplatneniu náhrady trov jej bránila

objektívna prekážka, v rozpore s , ako aj v rozpore s dispozičnou zásadou zaťažil

sťažovateľku povinnosťou náhrady trov konania, čím došlo k porušeniu jej práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

51. Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením (bod 1 výroku

nálezu).

52. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením došlo k zásahu do jej

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

53. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité ústavnom zakotvení

základného práva vlastniť majetok ( ), implikuje v sebe podľa stabilnej

rozhodovacej praxe ústavného súdu aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy,

ktoré sú ustanovené priamo v a ktorých nedodržanie môže mať

za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46

a nasledujúcich (, , , ,

). Rovnako ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu

hovorí o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)

označeného ustanovenia (napr. rozsudok z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko, sťažnosť

č. 28856/95).

54. Napadnutým uznesením bolo rozhodnuté o sťažovateľkinej povinnosti hradiť

trovy konania, čo nepochybne malo dopad na jej majetok. Vzhľadom na to, že ústavný súd

dospel k záveru o porušení procesných práv v dôsledku porušenia princípu rovností zbraní

a kontradiktórnosti, ako aj na skutočnosť, že napadnuté zmeňujúce uznesenie malo

negatívny dopad na jej majetok, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

bolo porušené aj právo sťažovateľky na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu (bod 1 výroku rozhodnutia).

55. Vychádzajúc z , vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný

súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

56. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac sa

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky podanej proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka, rešpektujúc obsah a zmysel práv, ktorých porušenie bolo

ústavným súdom zistené.

IV.

Trovy konania

57. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

58. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

59. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd konštatuje,

že v zmysle už uvedených ustanovení vyhlášky sťažovateľke patrí náhrada trov konania

v sume 415,51 €, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 163,33 € vrátane dvoch

režijných paušálov v hodnote po 9,80 €, zvýšené o 20 % dane z pridanej hodnoty (69,25 €).

Ústavný súd preto priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 415,51 €,

ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu). Náhradu za tretí úkon právnej služby – stanovisko

k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu 15. júna 2020, ústavný súd

sťažovateľke nepriznal, pretože obsah doručeného stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by

prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.

60. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu