Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 309/2020
PDF · 399.21 KB
No categories available
I. ÚS 309/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,
Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Lukáš Labaš, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Csp 134/2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania, sťažnostná argumentácia a vyjadrenie
Okresného súdu Košice I
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
39 Csp 134/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v napadnutom konaní
v právnom postavení žalobkyne domáha proti obchodnej spoločnosti Allianz poisťovňa,
a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO 00 151 700, zaplatenia poistného plnenia v sume
5 386,50 €.
3. Sťažovateľka uvádza, že napadnuté konanie sa začalo 28. októbra 2016
a s poukazom na podrobný chronologický prehľad vykonaných úkonov zdôrazňuje,
že napadnuté konanie je zdĺhavé, nehospodárne a neefektívne. So sťažnosťou na prieťahy
v konaní sa obrátila 31. októbra 2019 aj na predsedu okresného súdu, ktorý v oznámení
o výsledku prešetrenia sťažnosti z 5. decembra 2019 konštatoval prieťah spôsobený
okresným súdom v období od 18. júna 2019 do 3. decembra 2019. Napriek prijatým
opatreniam predsedu okresného súdu však nebol okresným súdom od 18. júna 2019
do 13. januára 2020 vykonaný žiadny úkon.
4. Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že od podania žaloby plynulo nekoná,
pričom prieťahy sú podľa jej názoru spôsobené jednak nečinnosťou okresného súdu,
ako aj jeho nesprávnym, resp. neefektívnym postupom. Sťažovateľka nepovažuje vec
za skutkovo a právne zložitú a poukazuje na to, že neprimeraná dĺžka napadnutého konania
má negatívny vplyv na jej psychický a fyzický stav.
5. Na základe uvedeného sa sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti domáha,
aby ústavný súd po prijatí jej ústavnej sťažnosti vo svojom náleze vyslovil:
„I. Základné právo sťažovateľky na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, základné právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, postupom Okresného súdu Košice I v konaní pod sp. zn. 39Csp/134/2016 bolo
porušené.
II. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 39Csp/134/2016 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
III. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000,00 EUR,
ktoré je Okresný súd Košice I povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
vyplatiť sťažovateľke na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
IV. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške
433,48 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu
IBAN: , vedený v “
6. V rámci prípravnej fázy predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti považoval
ústavný súd za vhodné vyžiadať si vyjadrenie okresného súdu k obsahu ústavnej sťažnosti.
Vo vyjadrení okresného súdu sp. zn. 1 SprV 334/2020 z 10. júna 2020, ktoré bolo
ústavnému súdu doručené v rovnaký deň, predseda okresného súdu okrem chronologického
prehľadu jednotlivých procesných úkonov uviedol, že „súd vo veci koná plynule, efektívne
a sústredene a jeho postupom nedochádza k zbytočným prieťahom v konaní. Právna stránka
veci, žaloba na zaplatenie poistného plnenia titulom úrazového deja, nie je dôvodom, že vec
doposiaľ nie je právoplatne skončená. Naopak faktická zložitosť konania má značný vplyv
na jeho doterajší priebeh. Vo veci strany sporu predložili množstvo podaní a následných
vyjadrení, lekárske posudky a znalecký posudok. Dokazovanie poškodenia zdravia
a trvalých následkov žalobkyne je značne komplikované a žalovaná všetky posudky
rozporuje a navrhuje ďalšie znalecké dokazovanie.“.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
IV. ÚS 90/2010). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd
preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k označeným právam v zásade
identické.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014) judikoval,
že zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch, resp. ak argumenty sťažovateľa nepreukázali v čase podania ústavnej sťažnosti
takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola ústavná sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, III. ÚS 720/2016).
17. Už uvedené závery je podľa názoru ústavného súdu potrebné vztiahnuť
aj na prejednávanú vec sťažovateľky. Po zhodnotení doterajšieho priebehu napadnutého
konania ústavný súd uznáva, že v postupe okresného súdu sa vyskytli obdobia nečinnosti,
a to konkrétne hneď na začiatku napadnutého konania, keď okresný súd nariadil prvé
pojednávanie vo veci takmer po viac ako jednom roku od podania žaloby
(23. januára 2018), hoci všetky vyjadrenia strán sporu mal k dispozícii už v júni 2017;
nemožno však ignorovať ani skutočnosť, že sťažovateľka po čiastočnom späťvzatí žaloby
19. júna 2017 a doručení návrhu na vykonanie dôkazov 21. júna 2017 špecifikovala svoj
nárok 16. apríla 2018. Následne okresný súd potreboval viac ako deväť mesiacov na
vydanie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania (uznesenie sp. zn. 39 Csp 134/2016
z 30. marca 2020, pozn. ústavného súdu). Nečinnosť v období od 18. júna 2019 pritom
potvrdil aj samotný predseda okresného súdu v odpovedi zo 4. decembra 2019, ktorým
vybavil sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní. Ústavný súd však konštatuje, že okrem
týchto vytýkaných skôr ojedinelých období nečinnosti okresný súd postupoval
v napadnutom konaní v zásade plynulo, pojednávania vo veci nariaďoval v krátkych
pravidelných a z ústavného hľadiska akceptovateľných časových intervaloch. Zohľadňujúc
všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd aj vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania (tri a pol
roka) nevzhliadol v danom prípade okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijať záver o porušení
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru).
18. Sťažovateľkou namietané prieťahy v napadnutom konaní podľa názoru ústavného
súdu nedosiahli takú intenzitu, aby po prijatí ústavnej sťažnosti bolo možné doterajšiu dĺžku
namietaného konania jednoznačne kvalifikovať ako neprimeranú a ústavne
neakceptovateľnú. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že na kratšie obdobia
nečinnosti všeobecného súdu prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň
významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. III. ÚS 199/02,
I. ÚS 57/01). Znamená to teda, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03).
19. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
20. Ústavný súd súčasne pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto v prípade,
ak by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k neospravedlniteľným
prieťahom, sťažovateľka sa môže po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí
opätovne obrátiť na ústavný súd s novou ústavnou sťažnosťou.
21. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd už
nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľky obsiahnutými v jej petite (bod 5).
22. V závere ústavný súd v záujme zabezpečenia plynulosti napadnutého konania
zdôrazňuje, že okresný súd bude povinný v ďalšom priebehu konania naďalej striktne
postupovať podľa ustanovení Civilného sporového poriadku [(ďalej len „CSP“), § 470
ods. 1 CSP] a konať v súlade s čl. 17 CSP, t. j. so zásadou hospodárnosti konania
a procesnej ekonómie s využitím prostriedkov procesného útoku, procesnej obrany
a sudcovskej koncentrácie (čl. 6, § 149 – § 154 CSP), a to s ohľadom na § 470 ods. 2 druhú
vetu CSP. Taktiež ústavný súd dáva okresnému súdu do pozornosti § 183 CSP, v zmysle
ktorého je pojednávanie možné odročiť len z dôležitých dôvodov a na konkrétny termín,
čo znamená, že podľa novej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je odročovanie
na neurčito zo zákona prakticky vylúčené. Rovnako ústavný súd považuje za potrebné dať
do pozornosti § 206 až § 210 CSP, keď znalecké dokazovanie a ustanovenie znalca je na
mieste iba vtedy, ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké
poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje zadováženie odborného
vyjadrenia. Zároveň ústavný súd dáva do pozornosti, že dokazovanie sa vykonáva len
na návrh strany sporu. Ak sa už súd rozhodne pre nariadenie znaleckého dokazovania
a ustanovenie znalca, je povinný využiť všetky prostriedky na zabezpečenie včasného
vyhotovenia znaleckého posudku, a to s poukazom na judikatúru ústavného súdu
(III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02) a judikatúru ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Capuano
v. Taliansko z 25. 6. 1987, sťažnosť č. 9381/81, bod 32, rozsudok ESĽP vo veci Jurica
v. Chorvátsko z 2. 5. 2017, sťažnosť č. 30376/13, bod 78), v zmysle ktorej je za prieťahy
spôsobené ustanoveným znalcom zodpovedný konajúci súd. Okrem toho odstraňovanie
rozporov v znaleckých posudkoch je najúčelnejšie i najhospodárnejšie odstraňovať
výsluchom znalca a jeho konfrontáciou so sporovou stranou, ktorá závery posudku namieta
(čo sa týka aj súkromných znaleckých posudkov), a nie nariaďovaním ďalšieho znaleckého
dokazovania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu