Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 285/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou Mgr. Bronislavou

Hanusovou, Štefánikova 27, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 29. októbra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. novembra 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 29. októbra 2018 n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

Mgr. Bronislavou Hanusovou, Štefánikova 27, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení

žalovaného bol stranou v konaní o zaplatenie sumy 10 622,05 € s príslušenstvom oproti

vráteniu motorového vozidla z titulu kúpnej zmluvy vedenom Okresným súdom Galanta

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. decembra 2009 žalobu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov

konania. Po podaní odvolania žalobcom krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Rozsudkom sp. zn. z 18. mája 2017 okresný súd žalobu opätovne

zamietol a žalovanému (sťažovateľovi) priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti

rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok

súdu prvej inštancie tak, že žalovanému (sťažovateľovi) uložil povinnosť do troch dní

od právoplatnosti zaplatiť žalobcovi sumu 10 622,05 € s príslušenstvom oproti vráteniu

špecifikovaného motorového vozidla a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal

100 % nárok na náhradu trov celého konania. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku

krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

3. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd „prehodnotil skutkové

závery“ okresného súdu a následne vec „odlišne (nesprávne) právne posúdil, bez toho aby

podľa ust. nariadil pojednávanie, na ktorom by v zmysle ust.

sám zopakoval dokazovanie. Zároveň si nesplnil svoju povinnosť podľa

a nevyzval žalovaného k vyjadreniu sa k zásadne odlišnému právnemu posúdeniu nárokov

z vád tovaru a následného posúdenia platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy - podľa ust.

ods 2 , než bolo právne posúdenie súdu prvej inštancie....“.

4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ argumentuje, že

je strohé, nepreskúmateľné, formalistické a arbitrárne a namieta, že najvyšší súd vyložil

povinnosť súdu „v zmysle ust. v spojení s povinnosťou súdu uviesť predbežné

právne posúdenie podľa ust. jednak ústavne nekonformným spôsobom

(bod 14.1 odôvodnia uznesenia), čo je však dôležitejšie - v rozpore so samotným priebehom

a výsledkami dokazovania pred súdom prvej inštancie, teda nesprávne, nakoľko aplikácie

ust. § štvrtá veta sa žalobca nedomáhal... a sťažovateľ sa teda nemal

možnosť ani dôvod sa k nemu v prvoinštančnom konaní alebo odvolacom konaní

vyjadriť...“.

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa a

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp zn. z 29. októbra 2018, ako aj

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra

2019 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 29 októbra 2018

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27 novembra

2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy konania v sume 372,24 eur (slovom tristosedemdesiatdva eur

dvadsaťštyri centov) na účet právnej zástupkyne Mgr. Bronislavy Hanusovej,

Štefánikova 23, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Sťažovateľ sa zároveň domáha odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu s odôvodnením, že na jeho základe je proti nemu ako povinnému vedené

exekučné konanie, pričom v jeho právnej veci nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie

alebo bránenie práva a hroziaca ujma na jeho majetku, ktorá vznikne núteným výkonom

rozhodnutia, je niekoľkonásobne väčšia, ako prípadná majetková ujma žalobcu.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

13. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 29. októbra 2018

14. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

16. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

17. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd prehodnotil skutkové

závery zistené okresným súdom a dospel k odlišnému právnemu posúdeniu veci bez toho,

aby vo veci nariadil pojednávanie a zopakoval dokazovanie a taktiež že nevyzval

sťažovateľa na vyjadrenie sa k odlišnému právnemu posúdeniu veci.

18. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako

ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

19. Podľa ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu zopakuje sám.

20. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie,

odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Výnimku z tejto zásady predstavujú

prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní.

21. Z už uvedeného vyplýva, že odvolací súd zopakuje, resp. doplní dokazovanie len

v prípade, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania

k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. keď odvolací súd zastáva názor, že je potrebné

skutkový stav odlišne posúdiť. Ide o jednu zo štyroch výnimiek z princípu viazanosti

odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd, ktoré pozná

právna veda a prax. Ústavný súd však konštatuje, že v právnej veci sťažovateľa krajský súd

nespochybňuje správnosť okresným súdom zisteného skutkového stavu a taktiež nejde

o jeho odlišné posúdenie, alebo „prehodnotenie“, ako uvádza sťažovateľ.

22. V posudzovanom prípade ide o odlišné právne posúdenie veci, ktoré je založené

na skutkových zisteniach, ku ktorým odvolací súd nemal žiadne výhrady a z ktorých sám

(ako uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku) vychádzal. Nemožno dať preto za pravdu

sťažovateľovi, ktorý namieta, že nevykonaním dokazovania krajským súdom došlo

k porušeniu procesných predpisov v takej miere, že došlo zároveň k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

23. Podľa ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

24. Uvedené zákonné ustanovenie je vyjadrením zásady právnej istoty v civilnom

sporovom konaní, ktorého súčasťou je i princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Účelom citovaného zákonného ustanovenia je zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých

rozhodnutí odvolacími súdmi, teda takých, v ktorých odvolací súd založí svoje rozhodnutie

na odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie za splnenia podmienky, že strana

sporu sa nemala možnosť k takémuto právnemu posúdeniu veci v konaní vyjadriť, právne

argumentovať, prípadne predložiť relevantné dôkazy.

25. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd ho nevyzval, aby sa vyjadril

k zásadne odlišnému právnemu posúdeniu veci, a teda považuje napadnutý rozsudok

za prekvapivý a porušujúci princíp právnej istoty, ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi

nemožno dať za pravdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

zistil, že krajský súd v posudzovanej právnej veci dospel k jej odlišnému právnemu

posúdeniu vzhľadom na právne závery prijaté súdom prvej inštancie, avšak nemožno ho

považovať za prekvapivé, pretože jeho aplikácie sa žalobca dožadoval. Nie je pri tom

dôležité, či žalobca explicitne uviedol paragrafové znenie zákonného ustanovenia, ale jeho

argumentácia smerujúca k jeho aplikácii súdom. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu

mal možnosť najneskôr vo vyjadrení k odvolaniu zaujať stanovisko k právnej argumentácii

žalobcu a jeho návrhu na právne posúdenie a rozhodnutie veci, prípadne i podať návrh

na doplnenie dokazovania.

26. Ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základných práv a slobôd nemôže dôjsť

postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc

spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v posudzovanej veci v prípade

krajského súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc rozhodnúť o odvolaní jednej

zo sporových strán uplatnil ústavne konformným spôsobom v súlade s príslušným

procesnoprávnym predpisom.

27. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

28. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a označeným základným právom podľa , ako aj právom podľa dohovoru, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú

sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2019

29. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj

ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

30. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

31. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa.

32. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ

vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z , a vadu zmätočnosti videl

predovšetkým v tzv. prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru

postupoval v rozpore s a , keď vec posúdil odlišne ako súd prvej inštancie.

K uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa sťažovateľ

uvádza, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom rozsudku

sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a odvolací súd sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe. Argumentuje tiež nesprávnym právnym posúdením veci krajským

súdom.

33. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

«K namietaným procesným chybám v odvolacom konaní dovolateľom, dovolací súd

uvádza, že podľa ustálenej judikatúry o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide vtedy, ak odvolací

súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za

súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti odlišným právnym záverom odvolacieho súdu

nemala strana v konaní možnosť sa vyjadrovať, právne argumentovať, prípadne predkladať

nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili

ako významné.

Konanie na odvolacom súde je poznačené vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/

zakladajúcou prípustnosť dovolania v súvislosti s námietkou „prekvapivosti“

rozhodnutia výlučne vtedy, ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky:

a) odvolací súd vo veci meritórne rozhodol (t. j. potvrdil alebo zmenil rozhodnutie

súdu prvej inštancie),

b) na hmotnoprávne posúdenie nároku aplikoval „nové“ ustanovenie právneho

predpisu,

c) predmetné ustanovenie bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce

a zároveň

d) odvolací súd nevyzval strany sporu, aby sa k použitiu „nového“ ustanovenia

vyjadrili.

Nemožno však dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak

pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho

predpisu ako súd prvej inštancie, ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo

strán sporu, či už v prvoinštančnom konaní alebo v odvolacom konaní a druhá strana sa

k tomu mala možnosť vyjadriť.

V predmetnej veci žalobca uplatnil nárok na vrátenie sumy zo zmluvy o kúpe

ojazdeného vozidla, od ktorej odstúpil z dôvodu opakujúcich vád vyskytujúcich sa na

vozidle, vrátane vady neodstrániteľnej. Žalovaný odstúpenie od zmluvy neakceptoval,

pretože vady ktoré sa vyskytli boli opravené.

Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva záver, že vady, ktoré sa vyskytovali

(i opakovane) na vozidle boli odstránené a išlo o vady odstrániteľné, preto nebol dôvod od

zmluvy odstúpiť (nešlo o podstatné porušenie zmluvy).

Po podanom odvolaní žalobcom, ku ktorému sa žalovaný mal možnosť v konaní

vyjadriť, zaujal odvolací súd na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,

opačný právny názor, keď vyslovil, že odstúpenie od zmluvy žalobcom bolo dôvodné, pre jej

podstatné porušenie zo strany žalovaného.

Z tohto vyplýva, že odvolací súd na základe dostatočne zisteného skutkového stavu

súdom prvej inštancie dospel k inému právnemu záveru, pričom žalovaný sa mal možnosť

ku všetkým skutočnostiam zisteným v konaní vyjadrovať a podávať návrhy na prípadné

doplnenie dokazovania, najmä ku skutočnosti, či bol alebo nebol dôvod na vrátenie

zaplatenej sumy pre odstúpenie od zmluvy, čo je základom konania. Odvolací súd nemusí

vykonať dokazovanie, ak vyhodnotí, že zistený skutkový stav postačuje bez ďalšieho na

vyjadrenie jeho právneho záveru v odvolacom konaní, a nemusí v takomto prípade ani

doplňovať dokazovanie...»

34. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa

najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:

„Prípustnosť dovolania je daná len vtedy, ak sa odvolací súd pri vyriešení právnej

otázky skutočne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom

dovolateľ je povinný nim tvrdený odklon v dovolaní preukázať. Naopak prípustnosť

dovolania nezakladá všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu

(resp. jeho právnymi závermi), alebo všeobecné tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu...

V dovolaní dovolateľ nevymedzil právnu otázku významnú pre rozhodnutie

odvolacieho súdu (pri vyriešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a túto otázku nemožno ani z obsahu dovolania zistiť.

Dovolateľ nesplnil zákonnú povinnosť stanovenú ustanovením ,

keďže nie je zrejmá právna otázka, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho prieskumu.

Z obsahu dovolania rovnako nie je zrejmé, v čom konkrétne sa mal odvolací súd odkloniť od

ustálenej rozhodovacej praxe.

Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok

a nie je ďalším odvolaním proti rozhodnutiam súdov nižšej inštancie. Tomu zodpovedajú aj

osobitné kritéria pre vymedzenie dovolacieho dôvodu obsiahnuté v ustanovení § 432 ods. 2

, pre naplnenie ktorých nepostačuje skopírovanie textu odvolania do ďalšieho

podania adresovaného súdu označeného ako dovolanie, ktoré pozostáva zo všeobecného

konštatovania dovolateľa, že odvolací súd vec nesprávne posúdil.

Pri rozhodovaní o dovolaní nemôže dovolací súd namiesto dovolateľa vytvárať

vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s rozhodnutím

odvolacieho súdu. V takom prípade by totiž uskutočnil procesné neprípustný bezbrehý

dovolací prieskum priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania v Civilnom

sporovom poriadku, účelu ustanovenia ods. I , ale aj princípu rovnosti zbrani

a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo založené na iných

skutočnostiach, ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa

protistrana vo svojom vyjadrení k dovolaniu.“

35. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ani ich „nerešpektovanie“ súdom nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,

či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

36. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho

záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého

uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho

súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa,

pričom vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa , a teda namietanej vade

zmätočnosti jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo nie je možné nazerať na napadnutý

rozsudok krajského súdu ako na prekvapivý, a zdôvodnil, prečo krajský súd nebol povinný

napriek odlišným právnym záverom uplatniť procesný postup podľa . Podľa

názoru ústavného súdu najvyšší súd tiež adekvátnym spôsobom odôvodnil, prečo

nepovažuje za chybný procesný postup odvolacieho súdu, keď v právnej veci sťažovateľa

nevykonal, resp. nedoplnil dokazovanie, pričom tento svoj záver v napadnutom uznesení

náležite vysvetlil. Ústavný súd považuje výklad použitých procesnoprávnych predpisov

za ústavne konformný a akceptovateľný. Napokon i odmietnutie dovolania sťažovateľa

vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa z dôvodu nevymedzenia

právnej otázky relevantnej pre rozhodnutie odvolacieho súdu pokladá ústavný súd

za dostatočne odôvodnené a udržateľné.

37. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol i v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nebolo namieste ani

vyhovieť požadovanému odkladu vykonateľnosti rozsudku krajského súdu (bod 2 výroku).

Bezpredmetným sa stalo aj rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

v uvedenej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu