Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 285/2020
PDF · 265.1 KB
No categories available
II. ÚS 285/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou Mgr. Bronislavou
Hanusovou, Štefánikova 27, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
31 Cob 104/2017 z 29. októbra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Obdo 30/2019 z 27. novembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.
31 Cob 104/2017 z 29. októbra 2018 n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
Mgr. Bronislavou Hanusovou, Štefánikova 27, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
31 Cob 104/2017 z 29. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 30/2019
z 27. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalovaného bol stranou v konaní o zaplatenie sumy 10 622,05 € s príslušenstvom oproti
vráteniu motorového vozidla z titulu kúpnej zmluvy vedenom Okresným súdom Galanta
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 22/2009. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
24 Cb 22/2009 zo 4. decembra 2009 žalobu zamietol a žalobcu zaviazal na náhradu trov
konania. Po podaní odvolania žalobcom krajský súd uznesením sp. zn. 21 Cob 160/2010
z 28. februára 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Rozsudkom sp. zn. 24 Cb 22/2009 z 18. mája 2017 okresný súd žalobu opätovne
zamietol a žalovanému (sťažovateľovi) priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti
rozsudku podal žalobca odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie tak, že žalovanému (sťažovateľovi) uložil povinnosť do troch dní
od právoplatnosti zaplatiť žalobcovi sumu 10 622,05 € s príslušenstvom oproti vráteniu
špecifikovaného motorového vozidla a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal
100 % nárok na náhradu trov celého konania. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.
3. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd „prehodnotil skutkové
závery“ okresného súdu a následne vec „odlišne (nesprávne) právne posúdil, bez toho aby
podľa ust. § 385 CSP nariadil pojednávanie, na ktorom by v zmysle ust. § 384 ods. 1 CSP
sám zopakoval dokazovanie. Zároveň si nesplnil svoju povinnosť podľa § 382 CSP
a nevyzval žalovaného k vyjadreniu sa k zásadne odlišnému právnemu posúdeniu nárokov
z vád tovaru a následného posúdenia platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy - podľa ust.
§ 436 ods 2 ObZ, než bolo právne posúdenie súdu prvej inštancie....“.
4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ argumentuje, že
je strohé, nepreskúmateľné, formalistické a arbitrárne a namieta, že najvyšší súd vyložil
povinnosť súdu „v zmysle ust. § 382 CSP v spojení s povinnosťou súdu uviesť predbežné
právne posúdenie podľa ust. § 181 ods. 2 CSP jednak ústavne nekonformným spôsobom
(bod 14.1 odôvodnia uznesenia), čo je však dôležitejšie - v rozpore so samotným priebehom
a výsledkami dokazovania pred súdom prvej inštancie, teda nesprávne, nakoľko aplikácie
ust. § § 436 ods. 2 štvrtá veta ObZ sa žalobca nedomáhal... a sťažovateľ sa teda nemal
možnosť ani dôvod sa k nemu v prvoinštančnom konaní alebo odvolacom konaní
vyjadriť...“.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby
ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp zn. 31 Cob/104/2017 z 29. októbra 2018, ako aj
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/30/2019 z 27. novembra
2019 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Cob/104/2017 z 29 októbra 2018
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/30/2019 z 27 novembra
2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy konania v sume 372,24 eur (slovom tristosedemdesiatdva eur
dvadsaťštyri centov) na účet právnej zástupkyne Mgr. Bronislavy Hanusovej,
Štefánikova 23, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Sťažovateľ sa zároveň domáha odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu s odôvodnením, že na jeho základe je proti nemu ako povinnému vedené
exekučné konanie, pričom v jeho právnej veci nejde o zjavne bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva a hroziaca ujma na jeho majetku, ktorá vznikne núteným výkonom
rozhodnutia, je niekoľkonásobne väčšia, ako prípadná majetková ujma žalobcu.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
31 Cob 104/2017 z 29. októbra 2018
14. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,
resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
15. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
16. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
17. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd prehodnotil skutkové
závery zistené okresným súdom a dospel k odlišnému právnemu posúdeniu veci bez toho,
aby vo veci nariadil pojednávanie a zopakoval dokazovanie a taktiež že nevyzval
sťažovateľa na vyjadrenie sa k odlišnému právnemu posúdeniu veci.
18. Podľa § 383 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
19. Podľa § 384 ods. 1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie
v potrebnom rozsahu zopakuje sám.
20. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie,
odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Výnimku z tejto zásady predstavujú
prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní.
21. Z už uvedeného vyplýva, že odvolací súd zopakuje, resp. doplní dokazovanie len
v prípade, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. keď odvolací súd zastáva názor, že je potrebné
skutkový stav odlišne posúdiť. Ide o jednu zo štyroch výnimiek z princípu viazanosti
odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd, ktoré pozná
právna veda a prax. Ústavný súd však konštatuje, že v právnej veci sťažovateľa krajský súd
nespochybňuje správnosť okresným súdom zisteného skutkového stavu a taktiež nejde
o jeho odlišné posúdenie, alebo „prehodnotenie“, ako uvádza sťažovateľ.
22. V posudzovanom prípade ide o odlišné právne posúdenie veci, ktoré je založené
na skutkových zisteniach, ku ktorým odvolací súd nemal žiadne výhrady a z ktorých sám
(ako uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku) vychádzal. Nemožno dať preto za pravdu
sťažovateľovi, ktorý namieta, že nevykonaním dokazovania krajským súdom došlo
k porušeniu procesných predpisov v takej miere, že došlo zároveň k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
23. Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu
tohto ustanovenia vyjadrili.
24. Uvedené zákonné ustanovenie je vyjadrením zásady právnej istoty v civilnom
sporovom konaní, ktorého súčasťou je i princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Účelom citovaného zákonného ustanovenia je zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí odvolacími súdmi, teda takých, v ktorých odvolací súd založí svoje rozhodnutie
na odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie za splnenia podmienky, že strana
sporu sa nemala možnosť k takémuto právnemu posúdeniu veci v konaní vyjadriť, právne
argumentovať, prípadne predložiť relevantné dôkazy.
25. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd ho nevyzval, aby sa vyjadril
k zásadne odlišnému právnemu posúdeniu veci, a teda považuje napadnutý rozsudok
za prekvapivý a porušujúci princíp právnej istoty, ústavný súd uvádza, že sťažovateľovi
nemožno dať za pravdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
zistil, že krajský súd v posudzovanej právnej veci dospel k jej odlišnému právnemu
posúdeniu vzhľadom na právne závery prijaté súdom prvej inštancie, avšak nemožno ho
považovať za prekvapivé, pretože jeho aplikácie sa žalobca dožadoval. Nie je pri tom
dôležité, či žalobca explicitne uviedol paragrafové znenie zákonného ustanovenia, ale jeho
argumentácia smerujúca k jeho aplikácii súdom. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu
mal možnosť najneskôr vo vyjadrení k odvolaniu zaujať stanovisko k právnej argumentácii
žalobcu a jeho návrhu na právne posúdenie a rozhodnutie veci, prípadne i podať návrh
na doplnenie dokazovania.
26. Ústavný súd konštatuje, že k porušeniu základných práv a slobôd nemôže dôjsť
postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc
spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v posudzovanej veci v prípade
krajského súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc rozhodnúť o odvolaní jednej
zo sporových strán uplatnil ústavne konformným spôsobom v súlade s príslušným
procesnoprávnym predpisom.
27. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
28. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a označeným základným právom podľa ústavy, ako aj právom podľa dohovoru, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú
sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo 30/2019 z 27. novembra 2019
29. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú aj
ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
30. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
31. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa.
32. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ
vyvodzoval prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP, a vadu zmätočnosti videl
predovšetkým v tzv. prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru
postupoval v rozpore s § 382 a § 384 CSP, keď vec posúdil odlišne ako súd prvej inštancie.
K uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sťažovateľ
uvádza, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom rozsudku
sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a odvolací súd sa odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe. Argumentuje tiež nesprávnym právnym posúdením veci krajským
súdom.
33. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:
«K namietaným procesným chybám v odvolacom konaní dovolateľom, dovolací súd
uvádza, že podľa ustálenej judikatúry o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide vtedy, ak odvolací
súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za
súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti odlišným právnym záverom odvolacieho súdu
nemala strana v konaní možnosť sa vyjadrovať, právne argumentovať, prípadne predkladať
nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili
ako významné.
Konanie na odvolacom súde je poznačené vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/
C. s. p. zakladajúcou prípustnosť dovolania v súvislosti s námietkou „prekvapivosti“
rozhodnutia výlučne vtedy, ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky:
a) odvolací súd vo veci meritórne rozhodol (t. j. potvrdil alebo zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie),
b) na hmotnoprávne posúdenie nároku aplikoval „nové“ ustanovenie právneho
predpisu,
c) predmetné ustanovenie bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce
a zároveň
d) odvolací súd nevyzval strany sporu, aby sa k použitiu „nového“ ustanovenia
vyjadrili.
Nemožno však dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak
pri svojom rozhodovaní odvolací súd použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu ako súd prvej inštancie, ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo
strán sporu, či už v prvoinštančnom konaní alebo v odvolacom konaní a druhá strana sa
k tomu mala možnosť vyjadriť.
V predmetnej veci žalobca uplatnil nárok na vrátenie sumy zo zmluvy o kúpe
ojazdeného vozidla, od ktorej odstúpil z dôvodu opakujúcich vád vyskytujúcich sa na
vozidle, vrátane vady neodstrániteľnej. Žalovaný odstúpenie od zmluvy neakceptoval,
pretože vady ktoré sa vyskytli boli opravené.
Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva záver, že vady, ktoré sa vyskytovali
(i opakovane) na vozidle boli odstránené a išlo o vady odstrániteľné, preto nebol dôvod od
zmluvy odstúpiť (nešlo o podstatné porušenie zmluvy).
Po podanom odvolaní žalobcom, ku ktorému sa žalovaný mal možnosť v konaní
vyjadriť, zaujal odvolací súd na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,
opačný právny názor, keď vyslovil, že odstúpenie od zmluvy žalobcom bolo dôvodné, pre jej
podstatné porušenie zo strany žalovaného.
Z tohto vyplýva, že odvolací súd na základe dostatočne zisteného skutkového stavu
súdom prvej inštancie dospel k inému právnemu záveru, pričom žalovaný sa mal možnosť
ku všetkým skutočnostiam zisteným v konaní vyjadrovať a podávať návrhy na prípadné
doplnenie dokazovania, najmä ku skutočnosti, či bol alebo nebol dôvod na vrátenie
zaplatenej sumy pre odstúpenie od zmluvy, čo je základom konania. Odvolací súd nemusí
vykonať dokazovanie, ak vyhodnotí, že zistený skutkový stav postačuje bez ďalšieho na
vyjadrenie jeho právneho záveru v odvolacom konaní, a nemusí v takomto prípade ani
doplňovať dokazovanie...»
34. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:
„Prípustnosť dovolania je daná len vtedy, ak sa odvolací súd pri vyriešení právnej
otázky skutočne odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom
dovolateľ je povinný nim tvrdený odklon v dovolaní preukázať. Naopak prípustnosť
dovolania nezakladá všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu
(resp. jeho právnymi závermi), alebo všeobecné tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu...
V dovolaní dovolateľ nevymedzil právnu otázku významnú pre rozhodnutie
odvolacieho súdu (pri vyriešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) a túto otázku nemožno ani z obsahu dovolania zistiť.
Dovolateľ nesplnil zákonnú povinnosť stanovenú ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p.,
keďže nie je zrejmá právna otázka, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho prieskumu.
Z obsahu dovolania rovnako nie je zrejmé, v čom konkrétne sa mal odvolací súd odkloniť od
ustálenej rozhodovacej praxe.
Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok
a nie je ďalším odvolaním proti rozhodnutiam súdov nižšej inštancie. Tomu zodpovedajú aj
osobitné kritéria pre vymedzenie dovolacieho dôvodu obsiahnuté v ustanovení § 432 ods. 2
C. s. p., pre naplnenie ktorých nepostačuje skopírovanie textu odvolania do ďalšieho
podania adresovaného súdu označeného ako dovolanie, ktoré pozostáva zo všeobecného
konštatovania dovolateľa, že odvolací súd vec nesprávne posúdil.
Pri rozhodovaní o dovolaní nemôže dovolací súd namiesto dovolateľa vytvárať
vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s rozhodnutím
odvolacieho súdu. V takom prípade by totiž uskutočnil procesné neprípustný bezbrehý
dovolací prieskum priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania v Civilnom
sporovom poriadku, účelu ustanovenia § 421 ods. I C. s. p., ale aj princípu rovnosti zbrani
a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo založené na iných
skutočnostiach, ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa
protistrana vo svojom vyjadrení k dovolaniu.“
35. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ani ich „nerešpektovanie“ súdom nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,
či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli
naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
36. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho
záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého
uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho
súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa,
pričom vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, a teda namietanej vade
zmätočnosti jasne a zrozumiteľne uviedol, prečo nie je možné nazerať na napadnutý
rozsudok krajského súdu ako na prekvapivý, a zdôvodnil, prečo krajský súd nebol povinný
napriek odlišným právnym záverom uplatniť procesný postup podľa § 382 CSP. Podľa
názoru ústavného súdu najvyšší súd tiež adekvátnym spôsobom odôvodnil, prečo
nepovažuje za chybný procesný postup odvolacieho súdu, keď v právnej veci sťažovateľa
nevykonal, resp. nedoplnil dokazovanie, pričom tento svoj záver v napadnutom uznesení
náležite vysvetlil. Ústavný súd považuje výklad použitých procesnoprávnych predpisov
za ústavne konformný a akceptovateľný. Napokon i odmietnutie dovolania sťažovateľa
vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu nevymedzenia
právnej otázky relevantnej pre rozhodnutie odvolacieho súdu pokladá ústavný súd
za dostatočne odôvodnené a udržateľné.
37. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol i v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nebolo namieste ani
vyhovieť požadovanému odkladu vykonateľnosti rozsudku krajského súdu (bod 2 výroku).
Bezpredmetným sa stalo aj rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu