Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)II. ÚS 312/2020
PDF · 530.6 KB
No categories available
II. ÚS 312/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Hrčka – Sabó s. r. o., Obchodná 6, Sečovce, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Jozef Sabó, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 3 a 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Košice „v kontexte
osobných prehliadok a prehliadok osobných vecí“, postupom Okresnej prokuratúry Košice
I a jej rozhodnutím č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019, postupom
Krajskej prokuratúry v Košiciach a jej rozhodnutím č. k. 4 Kn 106/18/8800-15
z 13. júna 2019 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej rozhodnutím
č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3
a 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby
Košice (ďalej len „ústav na výkon trestu odňatia slobody“) „v kontexte osobných prehliadok
a prehliadok osobných vecí“, postupom Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná
prokuratúra“) a jej rozhodnutím č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019,
postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“)
a jej rozhodnutím č. k. 4 Kn 106/18/8800-15 z 13. júna 2019 a postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej rozhodnutím
č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 11. februára 2019
podal na okresnej prokuratúre sťažnosť (podnet) proti postupu príslušníkov Zboru väzenskej
a justičnej stráže (ďalej aj „ZVJS“) v ústave na výkon trestu odňatia slobody pre porušenie
čl. 8 dohovoru „v kontexte dôkladných osobných prehliadok a prehliadky osobných vecí
pri každom predvádzaní k obhajcovi a aj po ukončení tohto úkonu“, o ktorej prokurátor
okresnej prokuratúry rozhodol napadnutým rozhodnutím č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5
zo 14. marca 2019, v rámci ktorého okrem iného konštatoval, že v postupe príslušníkov
ZVJS, ktorí sťažovateľovi vykonávali dôkladnú osobnú prehliadku, nezistil žiadne
nedostatky alebo porušenie príslušných predpisov, a preto sťažovateľovu sťažnosť
bez vykonania prokurátorských oprávnení ako nedôvodnú odložil.
Sťažovateľ následne podal na okresnej prokuratúre opakovaný podnet podľa § 36
ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o prokuratúre“) a žiadal, aby nadriadený prokurátor preskúmal zákonnosť
vybavenia jeho sťažnosti rozhodnutím okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5
zo 14. marca 2019. O tomto opakovanom podnete sťažovateľa rozhodol prokurátor krajskej
prokuratúry napadnutým rozhodnutím č. k. 4 Kn 106/18/8800-15 z 13. júna 2019, v rámci
ktorého okrem iného konštatoval, že s predmetným rozhodnutím okresnej prokuratúry
sa stotožnil a vzhľadom na absenciu zistenia skutočnosti zakladajúcej dôvod
na iné rozhodnutie alebo opatrenie v tomto konaní podanie sťažovateľa ako nedôvodné
odložil.
Sťažovateľ následne 10. júla 2019 podal na generálnej prokuratúre ďalší opakovaný
podnet podľa § 36 ods. 2 zákona o prokuratúre a žiadal ďalšie preskúmanie zákonnosti
vybavenia jeho predchádzajúcich podaní predmetnými rozhodnutiami okresnej prokuratúry
a krajskej prokuratúry, o ktorom rozhodol prokurátor generálnej prokuratúry napadnutým
rozhodnutím č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019 tak, že ďalší opakovaný
podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložil.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom v zásade opakuje argumentáciu
uvedenú v podnete, opakovanom podnete a ďalšom opakovanom podnete.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv na nedotknuteľnosť
osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 8
dohovoru v súvislosti s osobnými prehliadkami, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa dôkladné osobné prehliadky pred predvádzaním k advokátovi aj po ňom
a príkaz robiť drep nemali zákonný základ v rozsahu a intenzite, ako boli uplatnené, a neboli
nevyhnutné vo svojom celku na dosiahnutie legitímneho cieľa, a to zaistenia bezpečnosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv na nedotknuteľnosť
osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 8
dohovoru v súvislosti s prehliadkami osobných vecí, možno zhrnúť, že podľa názoru
sťažovateľa k porušeniu týchto práv došlo tým, že pred predvádzaním k advokátovi
a aj po úkone mu príslušníci ZVJS kontrolovali obsah listín, ktoré mal so sebou,
a to tak, že sa oboznamovali s obsahom úradných listín, súdu, orgánov činných v trestnom
konaní, ale aj so sťažovateľovými osobnými poznámkami a pokynmi od advokátov,
ktoré vo svojom súhrne tvoria stratégiu obhajoby.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva nebyť vystavený
ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 3 dohovoru,
možno zhrnúť, že podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na početnosť osobných prehliadok
(napr. keď bol sťažovateľ predvádzaný v jeden deň k dvom advokátom v rôznom čase,
bol podrobený štyrom osobným prehliadkam v priebehu troch hodín) v jeho prípade došlo
k neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, lebo osobným prehliadkam je vystavený
dlhodobo a často, čo u neho vyvoláva pocity menejcennosti a stavy úzkosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, možno zhrnúť, že podľa názoru sťažovateľa
sú napadnuté rozhodnutia okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, ako aj generálnej
prokuratúry arbitrárne a nepreskúmateľné.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva nebyť vystavený ponižujúcemu
zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na nedotknuteľnosť osoby a súkromia
podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1,
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ústavu na výkon
trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Košiciach v kontexte osobných prehliadok
a prehliadok osobných vecí boli porušené.
2. Základné práva nebyť vystavený ponižujúcemu zaobchádzaniu
podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16
ods. 1 a čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Košice I
a jej rozhodnutím zo dňa 14. marca 2019 pod č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 boli porušené.
3. Základné práva nebyť vystavený ponižujúcemu zaobchádzaniu
podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na nedotknuteľnosť osoby a súkromia podľa čl. 16 ods. 1 a čl.
19 ods. I, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. I, ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. I Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajskej prokuratúry Košice a jej rozhodnutím
zo dňa 13. júna 2019 pod č. k. 4Kn 106/18/8800-15 boli porušené.
4. Základné práva nebyť vystavený ponižujúcemu
zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na nedotknuteľnosť osoby a súkromia
podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8
ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej rozhodnutím zo dňa 10. septembra 2019
pod č. k. IV/2Gn89/I9/1000-5 boli porušené.
5. Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby v Košiciach
zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv v kontexte osobných
prehliadok a prehliadky osobných vecí garantovaných čl. 16 ods. 1, ods. 2 a čl. 19
ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a základných slobôd.
6. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa
10. septembra 2019 pod č. k IV/2Gn89/19/1000-5 zrušuje a vec vracia Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
7. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur,
ktoré je Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby v Košiciach povinný
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
8. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 Eur,
ktoré Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
9. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť mu na účet advokáta
JUDr. Jozefa Sabóa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
11. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
12. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
15. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl.
17. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv
podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a 8
ods. 1 a 2 dohovoru postupom ústavu na výkon trestu odňatia slobody, postupom okresnej
prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019, postupom
krajskej prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. 4 Kn 106/18/8800-15 z 13. júna 2019
a postupom generálnej prokuratúry a jej rozhodnutím č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5
z 10. septembra 2019.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť napadnutým
postupom ústavu na výkon trestu odňatia slobody „v kontexte dôkladných osobných
prehliadok a prehliadky osobných vecí pri každom predvádzaní k obhajcovi
a aj po ukončení tohto úkonu“, ako aj tým, že okresná prokuratúra, krajská prokuratúra
a generálna prokuratúra napadnutými rozhodnutiami arbitrárne ako nedôvodné odložili
jehopodnet, opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet, ktoré podal v súvislosti
s napadnutým postupom ústavu na výkon trestu odňatia slobody.
18. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
19. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to v časti z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a v časti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
postupom ústavu na výkon trestu odňatia slobody a napadnutými postupmi
a rozhodnutiami okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry
21. Vo vzťahu k napadnutému postupu ústavu na výkon trestu odňatia slobody,
ako aj vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019 a napadnutému postupu a rozhodnutiu
krajskej prokuratúry č. k. 4 Kn 106/18/8800-15 z 13. júna 2019 ústavný súd konštatuje,
že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavných
sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva
alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto ústavnú sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o ústavnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným
porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto
právu neposkytuje účinnú ochranu. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická
osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie
ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho
základného práva alebo slobody.
Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci
v konaní pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú alebo nie sú splnené
ďalšie procesné podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej
procesnej podmienky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu.
22. Nadväzujúc na uvedené, ústavný súd k tejto časti ústavnej sťažnosti uvádza,
že podľa jeho stabilizovanej judikatúry sú účinným prostriedkom na poskytnutie ochrany
práv a právom chránených záujmov sťažovateľa v súvislosti s výkonom trestu odňatia
slobody podnet podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, resp. opakovaný podnet podľa § 36
ods. 1 zákona o prokuratúre, resp. ďalší opakovaný podnet podľa § 36 ods. 2 zákona
o prokuratúre (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05,
I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06, IV. ÚS 387/2018). Podnet (opakovaný podnet,
ďalší opakovaný podnet) zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním
zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi. Vynechanie tohto
prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu, ďalšieho opakovaného podnetu)
v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním ústavnej
sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť
orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí
sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli
odstráneniu namietaného porušenia jeho základného práva (III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08,
III. ÚS 112/2012, III. ÚS 56/2013).
23. Sťažovateľ proti napadnutému postupu ústavu na výkon trestu odňatia slobody
podal sťažnosť (podnet), o ktorej rozhodla okresná prokuratúra napadnutým rozhodnutím
č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019.
Sťažovateľ proti tomuto napadnutému rozhodnutiu okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019 podal opakovaný podnet, o ktorom rozhodla
krajská prokuratúra napadnutým rozhodnutím č. k. 4 Kn 106/18/8800-15 z 13. júna 2019.
Sťažovateľ proti tomuto napadnutému rozhodnutiu krajskej prokuratúry
č. k. 4 Kn 106/18/8800-15 z 13. júna 2019 podal ďalší opakovaný podnet,
o ktorom rozhodla generálna prokuratúra napadnutým rozhodnutím
č k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019.
24. Sťažovateľ teda využil inštitút podnetu, opakovaného podnetu
a aj ďalšieho opakovaného podnetu, o ktorých bolo aj rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva,
že sťažovateľ mal k dispozícii právne prostriedky na ochranu svojich základných práv
(ktoré aj využil), o ktorých bola oprávnená postupne rozhodnúť okresná prokuratúra,
krajská prokuratúra a napokon generálna prokuratúra, čo vylučuje právomoc ústavného
súdu.
25. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému postupu ústavu na výkon trestu
odňatia slobody, ako aj proti napadnutému postupu a rozhodnutiu okresnej prokuratúry
č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019 a napadnutému postupu a rozhodnutiu
krajskej prokuratúry č. k. 4 Kn 106/18/8800-15 z 13. júna 2019 odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozhodnutím generálnej prokuratúry
26. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. 59/2019).
27. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou predovšetkým
zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010).
Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu
nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci
ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také,
kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
28. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov, resp. aby orgány verejnej moci preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
29. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby
požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom
podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre,
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom
sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť,
avšak súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány
prokuratúry jej podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami
(porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, II. ÚS 595/2014, II. ÚS 819/2016,
III. ÚS 57/2018, II. ÚS 320/2019).
30. Ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom
a rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019.
31. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že generálna prokuratúra napadnutým
rozhodnutím č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019 vybavila ďalší opakovaný
podnet sťažovateľa namietajúci nezákonnosť postupov prokurátora okresnej prokuratúry
vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pn 231/19/8802 a prokurátora krajskej prokuratúry
konajúceho vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Kn 106/18/8800 tak, že ho ako nedôvodný
odložila. Prokurátor generálnej prokuratúry v napadnutom rozhodnutí uviedol,
že pre potreby vybavenia veci mu bol predložený a následne bol preskúmaný príslušný
spisový materiál spočívajúci v spise vedenom na okresnej prokuratúre
pod sp. zn. 1 Pn 231/19/8802 a v spise registrovanom na krajskej prokuratúre
pod sp. zn. 4 Kn 106/18/8800. Následne po priblížení chronológie vybavenia
predchádzajúcich podaní sťažovateľa prokurátor generálnej prokuratúry uviedol,
že preskúmal na vec sa vzťahujúci spisový materiál, spôsoby vybavenia sťažnosti (podnetu)
z 11. februára 2019, resp. opakovaného podnetu z 29. apríla 2019 a dospel k záveru,
že ich vybavenia boli vecne správne, nezistil žiadne porušenie zákona alebo iného
všeobecne záväzného predpisu, na ktoré by bolo potrebné reagovať prokurátorským
opatrením, a preto ďalší opakovaný podnet z 10. júla 2019 odložil ako nedôvodný.
Prokurátor generálnej prokuratúry zároveň poukázal, že v zmysle § 36 ods. 2 zákona
o prokuratúre sa ďalším opakovaným podnetom rozumie v poradí tretí a každý ďalší podnet,
v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich
podnetov v tej istej veci, pričom ďalší opakovaný podnet sa vybavuje iba vtedy, ak obsahuje
nové skutočnosti alebo ak tak rozhodne nadriadený prokurátor.
32. Pretože prokurátor generálnej prokuratúry, ako aj predtým prokurátor krajskej
prokuratúry sa stotožnili s rozhodnutím okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5
zo 14. marca 2019, ústavný súd považoval za náležité sa s ním oboznámiť. Z rozhodnutia
okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 231/2019/8802-5 zo 14. marca 2019 vyplýva, že oprávnenie
vykonať osobnú prehliadku obvinených a odsúdených a prehliadku ich osobných vecí
upravuje § 13b zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVJS“), kde podľa odseku 1 príslušník zboru
je oprávnený vykonať osobnú prehliadku obvinených a odsúdených a prehliadku
ich osobných vecí a nariadiť, aby sa obvinený alebo odsúdený podrobil zdravotnej
prehliadke. Podľa odseku 2 osobná prehliadka obvinených a odsúdených a prehliadka
ich osobných vecí je preventívno-bezpečnostné opatrenie, ktorého účelom je a) zabrániť,
aby obvinení alebo odsúdení vyrábali a prechovávali predmety, ktorými by sa mohla
ohroziť bezpečnosť osôb alebo majetku, alebo ktorými by sa mohol narúšať ústavný
poriadok, alebo ktoré by mohli slúžiť na vykonanie úteku obvinených alebo odsúdených, b)
zabrániť, aby obvinení alebo odsúdení vyrábali, prechovávali a požívali alkoholické nápoje,
omamné látky, psychotropné látky, jedy, prekurzory alebo nepredpísané lieky, c) zistiť
stopy po fyzickom násilí na telách obvinených alebo odsúdených. Spôsob vykonávania
osobnej prehliadky formou dôkladnej osobnej prehliadky upravuje § 13b ods. 6 zákona
o ZVJS takto: pri vykonávaní osobnej prehliadky formou dôkladnej osobnej prehliadky
sa obvinený alebo odsúdený vyzlečie do spodnej bielizne. Príslušník zboru pri tom vykoná
prehliadku tela vrátane ústnej dutiny, podpazušia, dlaní a chodidiel. Po tom,
ako sa obvinený alebo odsúdený na nevyhnutne potrebný čas vyzlečie donaha, vykoná
príslušník zboru tiež vizuálnu prehliadku jeho tela. Prehliadku odevných zvrškov vykoná
príslušník zboru dôsledným prehmataním s využitím detekčných prostriedkov. Prehliadku
odevných zvrškov môže príslušník zboru vykonať za pomoci služobného psa vycvičeného
na vyhľadávanie látok so špecifickým pachom. Pri dôkladnej osobnej prehliadke používa
príslušník zboru hygienické rukavice. Dôkladné osobné prehliadky sa vykonávajú taktiež
v zmysle § 41 ods. 1 rozkazu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2/2014
o zabezpečovaní ochrany Zborom väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov
(ďalej len „rozkaz ministra spravodlivosti č. 2/2014“), pričom podľa § 41 ods. 1 písm. j)
rozkazu ministra spravodlivosti č. 2/2014 sa dôkladná osobná prehliadka vykonáva
pred a po vykonaní návštevy, ak takáto návšteva bola vykonaná priamym kontaktom.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia sa dôkladná osobná prehliadka obvinených
alebo odsúdených vykonáva v určenom priestore. Obvinený alebo odsúdený
sa pri dôkladnej osobnej prehliadke vyzlečie donaha. Dôkladná osobná prehliadka
obvinených alebo odsúdených sa vykonáva individuálne okrem mimoriadnych situácií
(napríklad hromadné protiprávne konanie obvinených alebo odsúdených). Vizuálnou
kontrolou tela sa zisťuje, či prehliadaná osoba nie je zranená a nemá ukryté nedovolené
veci. Prehliadka odložených odevných zvrškov a osobných vecí sa vykoná fyzickou
prehliadkou a prehmataním; pri prehliadke odevných zvrškov a osobných vecí sa spravidla
použije detektor kovov alebo služobný pes. S poukazom na už uvedené vykonávajú
príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže dôkladné osobné prehliadky a prehliadky
osobných vecí obvinených a odsúdených podľa §13b zákona o ZVJS a § 41 ods. 1 rozkazu
ministra spravodlivosti č. 2/2014. Vzhľadom na uvedené prokurátor okresnej prokuratúry
v napadnutom postupe príslušníkov ZVJS, ktorí sťažovateľovi vykonávali dôkladnú osobnú
prehliadku, nezistil žiadne nedostatky, nezákonnosti, resp. porušenia príslušných predpisov,
a preto sťažnosť sťažovateľa z 11. februára 2019 bez vykonania prokurátorských opatrení
ako nedôvodnú odložil.
33. Generálna prokuratúra reagovala na ďalší opakovaný podnet sťažovateľa
zákonným spôsobom, a teda si riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona
o prokuratúre, pričom vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa napadnutým
rozhodnutím v zmysle zákona o prokuratúre, v ktorom generálna prokuratúra vyjadrila
právny názor na zistený skutkový a právny stav. Skutočnosť, že právne závery generálnej
prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľa, nie je dôvodom na spochybňovanie
zákonnosti a ústavnosti vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu. Ústavný súd
konštatuje, že postupom generálnej prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podaním
ďalšieho opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené
v napadnutom rozhodnutí generálnej prokuratúry nie sú arbitrárne, extrémne nelogické
ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné považovať ich za výraz autonómneho
prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade
zasahovať.
34. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažovateľom
napadnutý postup a rozhodnutie generálnej prokuratúry nesignalizujú možnosť porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi
sťažovateľom napadnutým postupom a rozhodnutím generálnej prokuratúry a obsahom
tohto práva, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení,
a preto ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a rozhodnutím generálnej prokuratúry
č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19
ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 3 a 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozhodnutím
generálnej prokuratúry
35. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl. 16
ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3 a 8 ods. 1 a 2 dohovoru
napadnutým rozhodnutím generálnej prokuratúry, z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľ svoju argumentáciu o porušení týchto práv napadnutým rozhodnutím
generálnej prokuratúry odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, t. j. od porušenia týmto ustanovením zakotvených ústavnoprávnych
princípov. Keďže však ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo v takomto prípade dôjsť
ani k porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práv
podľa čl. 3 a 8 ods. 1 a 2 dohovoru (m. m. III. ÚS 21/2020).
36. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 16
ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 3 a 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým
rozhodnutím generálnej prokuratúry č. k. IV/2 Gn 89/19/1000-5 z 10. septembra 2019
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
37. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
38. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu