Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 21/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , t. č. v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, Dukelská štvrť 941/10, Dubnica nad

Váhom, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., advokátska

kancelária, Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. januára 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica

nad Váhom, Dukelská štvrť 941/10, Dubnica nad Váhom (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. januára 2018 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. apríla 2012

uznaný vinným zo spáchania trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a

ods. 1 a 4 v znení neskorších predpisov účinného

do 31. decembra 2005 (ďalej len „“) a bol mu uložený trest

odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorý mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného

podmienečne odložený s určením skúšobnej doby v trvaní 5 rokov.

Zároveň mu bol podľa uložený peňažný trest

vo výmere 30 000 € a pre prípad jeho úmyselného zmarenia mu bol podľa § 54 ods. 3

ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2

rokov. Podľa bol sťažovateľovi uložený

aj trest zákazu akejkoľvek podnikateľskej činnosti v trvaní 10 rokov.

3. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením

sp. zn. z 13. decembra 2012 tak, že podľa odvolanie

sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.

4. Uznesenie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, a to z dôvodov

uvedených v , , a . Najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa uznesením sp. zn. z 11. januára 2018 podľa § 382 písm. c)

odmietol, pretože nezistil naplnenie dovolacích dôvodov.

5. Podľa názoru sťažovateľa v jeho trestnej veci „išlo o vec obsahujúcu prvky práva

EÚ“ a „pre správne a spravodlivé rozhodnutie“ bolo nevyhnutne potrebné posúdiť pojmy

európskeho práva, predovšetkým „inštitút zneužitia práva“ a pojem „prípravná fáza

ekonomickej činnosti“. Sťažovateľ v konaniach pred súdmi prvého a druhého stupňa

navrhoval predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“).

6. Sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že z odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov

je nepochybné, že „v danej veci išlo o kľúčové pojmy, ktoré determinujú oprávnenosť

uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty a teda boli kľúčové pre posúdenie,

či v danej trestnej veci došlo vôbec k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu

neodvedenia dane a poistného“. Tieto pojmy boli podľa sťažovateľa „vykladané

nejednoznačne a dokonca v priamom rozpore s existujúcou judikatúrou Súdneho dvora EÚ,

preto sťažovateľ opakovane žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ“.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľa neaplikovali postup upravený Súdnym dvorom

na posudzovanie, či došlo alebo nedošlo k zneužitiu práva.

7. Sťažovateľ poukázal aj na „takmer totožnú“ vec vedenú Súdnym dvorom

pod sp. zn. C-504/10, kde v rámci obchodnej transakcie tiež vystupoval aj sťažovateľ

a v ktorej Súdny dvor vyslovil, že «prevod práv k patentu resp. k vynálezu, na ktorý ešte

nebol patent udelený, je sám o sebe prípravnou fázou ekonomickej činnosti. Napriek tomu

súdy... vyslovili názor, že v danom prípade zdaniteľné plnenia nemali hospodársky význam.

Súdy neposudzovali, či jednotlivé zdaniteľné plnenia môžu mať aj iný hospodársky význam

než číre získanie daňovej výhody, ako to požaduje tzv. test zneužitia práva podľa rozsudku

C-255/02 „Halifax a iní“, pritom ak takýto význam je, už nemožno hovoriť o zneužití práva.

Celkovo súdy v danej veci neaplikovali správne výklad pojmov európskeho práva,

hoci v rozsudku C-504/10 (body 52 a 53) SD EÚ výslovne poukázal na to. ako majú

vnútroštátne súdy zneužitie práva posudzovať, ktoré okolnosti majú brať do úvahy

a podobne. Toto sa nestalo. Súdy sa nezaoberali všetkými tam vymenovanými

okolnosťami.».

8. Podľa sťažovateľa „Súdy opakujú, že vo veci samej malo ísť o akúsi umelú

schému, avšak túto dostatočne nešpecifikovali. To, že jedna spoločnosť predá práva

priemyselného vlastníctva inej spoločnosti, nie je žiadnou umelou schémou.“. Podľa názoru

sťažovateľa „umelosť schémy“ nie je možné vyvodzovať zo súdmi konštatovanej

skutočnosti, že spoločnosti, ktoré sťažovateľ zastupoval, nemali žiadne ekonomické

zázemie, žiadnych zamestnancov a že ich konatelia nejavili záujem o činnosť spoločností.

9. Sťažovateľ vo vzťahu k právnemu posúdeniu jeho trestnej veci vytýka

všeobecným súdom nesprávnosť ich záveru o predstieraných prevodoch práv priemyselného

vlastníctva, keďže „jednotliví nadobúdatelia práv ich skutočne nadobudli, stali sa

spoluvlastníkmi resp. spoluužívateľmi práv“.

10. Problém právneho posúdenia spočíva podľa sťažovateľa v tom, že „daňové

orgány sami zariadili zrušenie a výmaz spoločnosti povinnej daň zaplatiť z obchodného

registra a potom už len účelovo riešili vzniknutú situáciu, že daň už nemal kto zaplatiť,

lebo subjekt neexistoval a zostali spoločnosti uplatňujúce si nadmerné odpočty DPH.

Následne daňové orgány hľadali rozličné dôvody, pre ktoré by právo na nadmerné odpočty

týmto spoločnostiam nepriznali. Jednotlivé dôvody sa v priebehu času ukázali

ako neopodstatnené, resp. nezákonné a poslednú teóriu o tzv. konzumpcii nadobudnutej

služby, ktorá sa dlhší čas javila ako priechodná a správne súdy ju tiež akceptovali, bola

vyvrátená práve rozsudkom SD EÚ vo veci C-504/10 TANOARC'H. V tomto rozsudku SD

EÚ uviedol, že zdaniteľné plnenia, o aké išlo aj v tejto konkrétnej veci môžu mať

hospodársky význam a platiteľ dane v zásade má právo na odpočet dane z pridanej hodnoty

a vyvrátili všetky teórie dovtedy používané daňovými a súdnymi orgánmi pre nepriznanie

práva na odpočet. Vyvrátili okrem iného aj teóriu o nemožnosti nadobúdať časť patentu,

na ktorej základe rozhodoval odvolací súd.“.

11. Sťažovateľ považuje rozhodnutia všeobecných súdov vydané v jeho trestnej veci

aj za nedostatočne odôvodnené. Tým, že súdy sa neobrátili s prejudiciálnymi otázkami

na Súdny dvor, hoci posúdenie pojmov európskeho práva bolo podľa názoru sťažovateľa

kľúčové, bol súdmi aplikovaný taký výklad, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie.

Najvyšší súd sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s námietkami sťažovateľa

a neobjasnil, na základe čoho dospel k záveru, že by sa „vo veci malo jednať o zneužitie

práva na odpočítanie DPH, ako dospel k záveru, že by jediným cieľom obchodnej

transakcie malo byť získanie daňovej výhody, v čom je táto daňová výhoda v rozpore so

Smernicou o DPH. V danej veci sa súdy nezaoberali skutočnou hospodárskou kauzou

zdaniteľných plnení.“. Absencia riadneho odôvodnenia je porušením práva sťažovateľa na

spravodlivý súdny proces.

12. Sťažovateľ v súvislosti s uvedenými výhradami voči postupu všeobecných súdov

namieta aj porušenie svojho práva na zákonného sudcu, keďže neobrátením sa na Súdny

dvor s prejudiciálnymi otázkami „zabránili tomu, aby sa na posudzovaní veci podieľal

(samozrejme v rámci svojich právomocí) komunitárny sudca“.

13. Všetky tieto okolnosti viedli sťažovateľa k jeho presvedčeniu, že najvyšší súd

napadnutým uznesením zasiahol do ním označených základných práv zaručených mu

a listinou a do práv zaručených dohovorom.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, , na zákonného sudcu

podľa v z. n. p.,

ako aj jeho práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, garantované čl. 46

ods. 1 ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 11.01.2018, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

11.01. 2018 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,

. trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 EUR (slovom: tristodvadsaťpäť eur

a štyridsaťdva eurocentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Lindy Kovandovej,

LL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

15. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi. Sudca spravodajca Ladislav Orosz

bol podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca

2018 do 28. februára 2019 členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval

do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia jeho členov, pozn.) v zložení

Ľudmila Gajdošíková (predsedníčka senátu), Ladislav Orosz a Miroslav Duriš.

16. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným

IV. senátom ústavného súdu. Preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. Podľa čl. II bodu 5

rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je

v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca

spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje

III. senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu), Peter Straka

a Martin Vernarský. O ústavnej sťažnosti sťažovateľa bolo teda rozhodnuté v tomto zložení

senátu.

II.

Relevantná právna úprava

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

20. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa...

21. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

24. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 1 , základného práva podľa listiny a svojho práva podľa ods.

1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

27. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

III.

Právne hodnotenie ústavného súdu

29. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu do obsahu základného práva

na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy (,

, ). Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

30. Ústavný súd už judikoval, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo

(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

doň zasahovať (, , , ). V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

31. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

(vrátane a ) s alebo medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu odvolacieho súdu.

32. V odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 11. januára 2018

najvyšší súd v relevantnej časti súvisiacej s námietkami sťažovateľa definujúcimi predmet

jeho ústavnej sťažnosti uviedol:

«K dovolaciemu dôvodu podľa

Nezákonne zloženým súdom sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore

s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Okolnosť či vec prejednal a rozhodol súd v zákonnom zložení (t. j. či bol súd správne

obsadený), je povinný súd sledovať z úradnej povinnosti a nedostatok v zložení súdu je

podstatnou vadou konania a dôvodom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

Súd a OČTK posudzujú predbežné otázky samostatne; výnimkou sú len predbežné

otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom konám.

Ak je však o predbežnej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej

republiky, Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, takým rozhodnutím

sú súdy a OČTK viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. To znamená,

že ak o predbežnej otázke právoplatne rozhodol iný orgán, OČTK a súd posudzujú túto

otázku samostatne len vtedy, ak ide o posúdenie viny obvineného.

Súdny dvor Európskej únie má výlučnú právomoc vydávať predbežné rozhodnutia

týkajúce sa:

- výkladu zakladajúcich zmlúv (čl. 234 Zmluvy o založení ES a čl. 105 Zmluvy

o založení EURATOM), výkladu štvrtej hlavy (čl. 68 - Vízová, azylová, prisťahovalecká

a iná politika týkajúca sa slobody pohybu osôb), aktov uskutočnených orgánmi

spoločenstva, s výnimkou opatrení zabezpečujúcich, aby občania Európskej únie

a príslušníci tretích krajín neboli kontrolovaní pri prekračovaní vnútorných hraníc,

alebo výkladu a platnosti rámcových rozhodnutí, iných rozhodnutí, dohovorov, opatrení

na uskutočnenie spolupráce v policajných a justičných veciach (čl. 35 Zmluvy o EÚ),

- výkladu a platnosti aktov orgánov spoločenstiev a Európskej centrálnej banky,

- výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak ustanovujú tieto štatúty.

K námietke obvineného, že v predmetnom konaní mala byť položená prejudiciálna

otázka, lebo išlo o konanie s prvkom práva EÚ a o výklad pojmov: zneužitie práva,

prípravná fáza ekonomickej činnosti, umelý charakter plnení či daňová výhoda, najvyšší

súd poznamenáva, že v danej veci jej položenie nebolo nutné, pretože v zmysle rozhodnutí

Súdneho dvora EÚ boli tieto pojmy vysvetlené a súdy ich správne aplikovali. V súvislosti

so zneužívaním celého mechanizmu DPH, o prípad ktorého ide aj v posudzovanej veci,

považuje súd za potrebné zdôrazniť, že bol aplikovaný princíp zneužitia práva, ktorý je

všeobecnou právnou zásadou v zmysle rozhodnutia SD EÚ vo veci HALIFAX C-255/02,

v ktorom súd dospel k záveru, že právo európskeho spoločenstva bráni právu platiteľa dane

na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, ak plnenia predstavujúce základ tohto práva

predstavujú zneužívanie systému. Z týchto dôvodov preto preukázanie zneužitia na jednej

strane vyžaduje, aby plnenie, napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených

v komunitárnom práve a vo vnútroštátnej úprave, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej

poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Rovnako tak musí

sa z objektívnych prvkov dospieť k záveru, že hlavným cieľom týchto plnení je získanie

daňovej výhody. Je vo výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu dokazovanie toho

či hlavným cieľom obchodovania bolo získanie daňovej výhody. Do úvahy môže vziať umelý

charakter obchodovania, právne, ekonomické alebo personálne prepojenie

medzi podnikateľmi s plánom zníženia daňového zaťaženia. Je pravdou, že právo

na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou celého mechanizmu DPH, nemôže byť v zásade

obmedzené a uplatňuje sa na celkovú výšku DPH, zaťažujúcu plnenie uskutočnené

na vstupe, čo však platí iba vtedy, ak neexistujú podvodné okolnosti.

Zásada zneužitia práva sa môže definovať ako „zákaz výslovne umelých konštrukcií

zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu“,

čo definoval SD EÚ v rozhodnutí TANOARCH s.r.o. C-504/10. Z rozhodnutia vyplýva,

že aj keď obchodovanie medzi dvomi či viacerými subjektmi s komoditou, ktorá podlieha

DPH po formálnej stránke je v súlade so zákonom, to ešte neznamená, že nemohlo dôjsť

k zneužitiu práva a tým aj k spáchaniu daňového trestného činu. Esenciálnym prvkom

pre rezultát o neoprávnenosti práva odpočítať daň je práve zákaz zneužitia práva, čiže

zákaz zneužitia mechanizmu DPH.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na Smernicu Rady EÚ č. 206/112 EHS,

ktorá má tiež význam pre posudzovanie toho či došlo k zneužitiu práva. Súd prvého stupňa

v rozsudku poukázal na fakt, že obchodné transakcie obvineného nenaplnili ekonomickú

zmysluplnosť a hospodárnu podstatu, ale išlo iba o typické zneužitie schémy DPH, nakoľko

spoločnosti, ktoré obvinený zastupoval nemali ekonomické zázemie, zamestnancov,

konatelia nejavili záujem o činnosť. Toto jeho konanie nie je ničím iným, ako umelým

charakterom obchodovania za zneužitia práva.

Na základe vyjadreného je nesporné, že položenie prejudiciálnej otázky zo strany

vnútroštátnych súdov nebolo potrebné, nakoľko už bolo rozhodované v podobných

prípadoch, a vo veci rozhodoval príslušný súd v zákonnom zložení. Najvyšší súd

preto na túto námietku dovolateľa neprihliadol.

Dovolací dôvod v zmysle nie je daný.

...

K dovolaciemu dôvodu podľa

Dovolací súd na podklade tohto dôvodu uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého

dovolanie v trestnom konaní možno podať je založenie rozhodnutia na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia.

Je potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii,

dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy

nižšieho stupňa, a preto dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva

aj z dikcie ustanovenia Dovolací súd skutkové zistenia urobené

súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu

zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený

v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové.

Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných

dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť

skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať dôkazy bez

toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní

na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací

súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou

na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Dovolací súd primáme zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je,

že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú

podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný prípad (nesprávna

subsumcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/

.

Výtka obvineného, obsahom ktorej sú tvrdenia, že súd hodnotil dôkazy v rozpore

s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, nepoložil prejudiciálnu otázku a závery súdov nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní znamená, že obvinený tým požaduje len zmenu hodnotenia

dôkazov, čo nezakladá osobitný dovolací dôvod.

Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ založil na tom, že súdy nevykladali

pojmy hospodárska činnosť, zneužitie práva, prípravný akt ekonomickej činnosti, zdaniteľné

plnenie eurokonformne a dovolací súd je preto povinný predložiť prejudiciálnu otázku

na účely zodpovedania týchto pojmov. Výkladom súladným s judikatúrou SD EÚ by súdy

dospeli k záveru o legálnosti činnosti

K nutnosti predloženia prejudiciálnej otázky, ako aj výkladu pojmov komunitárneho

práva sa už dovolací súd vyjadril v súvislosti s dovolacím dôvodom, ktorý kvalifikoval

podľa , v rámci ktorého uzavrel, že tieto pojmy už boli

judikatúrou zodpovedané. Nemožno prisvedčiť ani námietke nesprávneho právneho

posúdenia veci v zmysle Z dokazovania je zrejmé, že súdy

postupovali v intenciách judikatúry, kedy SD EÚ v obdobnej právnej veci TANOARCH, C-

504/10, vyslovil, že „1. Zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie

dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby

za protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského

podielu na právach k vynálezu a tiež vyslovil, že: 2. Prináleží vnútroštátnemu súdu,

aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide

vo veci samej, určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane

z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.“ Dokazovaním bolo preukázané,

že predaj patentov, ktorý možno v zmysle judikatúry súdneho dvora posúdiť

ako hospodársku činnosť a zdaniteľné plnenie, pri ktorom sa možno domáhať práva

na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, bola obvineným predstieraná a vykonávaná

účelovo s cieľom získania daňovej výhody. Úloha zisťovať takéto zneužitie práva je v zmysle

rozsudku v kompetencii vnútroštátneho súdu. SD EÚ je oprávnený podať len výklad

príslušných ustanovení komunitárneho práva. V súlade s tým prvostupňový súd v skutkovej

vete konštatoval, že dovolateľ v mesiacoch apríl 2002 až január 2004 predkladal daňové

priznania k dani z pridanej hodnoty za podnikateľské subjekty, v ktorých na základe

daňových dokladov, ktoré vystavoval, predmetom ktorých boli najmä zdaniteľné plnenia,

týkajúce sa predaja časti patentu SK na úpravu mastenca číslo 278312, časti patentu CZ

na úpravu mastenca číslo 284979 a budúceho patentu nazvaného ZDOK, služieb spojených

s predajom častí uvedených patentov a strpenia užívacích práv k častiam uvedených

patentov od spoločnosti VARS Slovakia, s.r.o., pričom zdaniteľné plnenia boli len

predstierané, v rozpore s vtedy platným o dani z pridanej

hodnoty uplatnil v predložených daňových priznaniach nárok na vrátenie dane z pridanej

hodnoty. Prevody medzi jednotlivými spoločnosťami preto správne posúdil ako predstierané

zdaniteľné plnenie, ktoré bolo vykonané za účelom dosiahnutia daňovej výhody.

V ďalšom dovolateľ hodnotil skutkové zistenia a závery dokazovania prvostupňového

a odvolacieho súdu, týkajúce sa vykonávania hospodárskej činnosti, vzniku daňovej

povinnosti, okolnosti snahy dovolateľa začať výrobu a personálnu prepojenosť subjektov,

ktorými sa však dovolací súd nezaoberal, lebo v zmysle zákonnej definície tohto

dovolacieho dôvodu správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a

meniť ( infine).»

33. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa najvyšší súd vysporiadal

aj s dovolacou námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tvrdení, že mu bol uložený druh trestu

(peňažný trest), na uloženie ktorého neboli splnené zákonné podmienky [dovolací dôvod

podľa ], ako aj s námietkou týkajúcou sa porušenia

jeho práva na obhajobu [dovolací dôvod podľa ].

Keďže však spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s týmito námietkami, nebol

predmetom ústavnej sťažnosti, ústavný súd, súc podľa

viazaný rozsahom aj dôvodmi návrhu na začatie konania, sa nimi bližšie nezaoberal a v tejto

súvislosti nepovažoval ani za potrebné bližšie rekapitulovať názory najvyššieho súdu

prezentované v odôvodnení napadnutého uznesenia.

34. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší

súd sa všetkými pre rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa podstatnými právnymi,

ako aj skutkovými otázkami súvisiacimi s predmetom ústavnej sťažnosti zaoberal a dal

na ne dostatočné a presvedčivé odpovede.

35. Preskúmal námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdenej potreby predloženia veci

Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke, avšak nestotožnil sa s jeho názorom.

Z hľadiska zachovania ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľa je však

podstatným, že najvyšší súd svoj názor odôvodnil, pritom jeho odôvodnenie je logické,

založené na racionálnych úvahách a netrpí vnútornou rozpornosťou. Je prijateľný jeho záver

o tom, že dokazovanie, či hlavným cieľom obchodovania bolo len získanie daňovej

výhody, patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu. Dovolací súd sa venoval aj

výkladu pojmu zneužitia práva, keď jeho definíciu prevzal z rozhodnutia Súdneho dvora,

ktorým argumentoval aj sám sťažovateľ.

36. Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ

aj pred dovolacím súdom spájal s nepredložením jeho trestnej veci Súdnemu dvoru.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia osobitne vysporiadal aj s touto

námietkou, pričom tiež odôvodnením správnosti aplikovaného postupu a rozhodnutia súdov

nižšieho stupňa v tejto veci v konečnom dôsledku odpovedal aj na otázku zákonnosti sudcu.

37. Ústavný súd rovnako neopomenul, že sťažnostná argumentácia k (ne)predloženiu

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru nadobúda aj rozmer kritiky sťažovateľom tvrdeného

odchýlenia sa najvyššieho súdu (i všeobecných súdov v základnom konaní)

od už judikovaných názorov Súdneho dvora. Takto sťažovateľovo odôvodnenie trpí

vnútornou rozpornosťou, pretože na jednej strane od všeobecných súdov očakával

predloženie prejudícia Súdnemu dvoru, no zároveň argumentáciou o odchýlení sa

od ustálených názorov luxemburského súdu sám dokazuje, že využitie inštitútu predbežnej

otázky nebolo namieste. Okrem toho, a to je pre predbežné prerokovanie sťažnosti

podstatné, takto sťažovateľ prispieva k presvedčeniu ústavného súdu, že jeho dovolací

dôvod podľa (nezákonné zloženie súdu) najvyšší

súd správne vyhodnotil ako nesplnený.

38. Časť sťažnostných dôvodov formulovaných na stranách 5 a 6 sťažnosti sa

obsahovo orientuje na nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu sťažovateľovej trestnej

veci a jeho následne nesprávne právne posúdenie. Najvyšší súd však sťažovateľa

v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia upozornil, že „Dovolací súd skutkové zistenia

urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému

stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže

obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky

skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým

zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných

dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť

skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať dôkazy

bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať.“. Aj pokiaľ ide o právne

posúdenie veci, absenciu jeho nesprávnosti sťažovateľovi vysvetlil najvyšší súd na stranách

13 a 14 odôvodnenia svojho uznesenia (taktiež citované v bode 34 odôvodnenia uznesenia

ústavného súdu) spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za dostatočný, racionálny

a nearbitrárny.

39. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov najvyššieho súdu. Nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri ustálení

právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Rovnako

nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené.

40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol inak, iba sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

41. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoju argumentáciu o porušení jemu

garantovaných základných práv podľa napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva podľa dohovoru, t. j. od porušenia týmito

ustanoveniami zakotvených ústavnoprávnych princípov. Keďže však ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť v takomto prípade ani k porušeniu

ostatných sťažovateľom označených práv podľa a dohovoru. Vzhľadom na uvedené

preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

42. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu