Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 274/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia

, , zastúpeného Mgr. Janou Rojčekovou, advokátkou,

Levočská 4, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 2. marca 2016 v konaní

sp. zn. a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 18. októbra 2018 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2019 doručená sťažnosť občianskeho združenia ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“), základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) z 2. marca 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18.

októbra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Skutkový stav popísaný v sťažnosti vychádza z toho, že sťažovateľ ešte ako

nadobudol kúpou v katastrálnom území pozostávajúci

z dvoch stavieb, zastavaných pozemkov a nádvoria. V roku 1965 došlo rozhodnutím

Okresného národného výboru v Prešove k odňatiu tohto majetku.

3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „zmeškal lehotu na oznámenie Ministerstvu vnútra

v súlade s o združovaní občanov o pokračovaní vo svojej

činnosti, preto z opatrnosti zaregistroval opätovne dňa 20.02.1992 Stanovy

“.

4. Na základe určovacej žaloby z roku 2000 Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný

súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2002, že vlastníkom časti

komplexu (hlavná budova s priľahlým pozemkom) je sťažovateľ. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť 28. mája 2002, keďže žalovaný (mesto Prešov) nevyužil právo

podať proti nemu opravný prostriedok. Okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal

na rozsiahle dokazovanie, ktoré malo potvrdiť, že sťažovateľ je „pokračovateľom“

, a okrem iného uviedol: „Súd dáva do pozornosti aj tú skutočnosť,

že aj z predchádzajúcich rozhodnutí, spisy, ktoré boli súdom zabezpečené, konkrétne spisu

10C175/91, konkrétne z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že pôvodný

nikdy nezanikol, zmeškal však iba lehotu pre obnovenie svojej činnosti, a preto keďže

terajší žalobca súdu dostatočne preukázal, že je nástupcom pôvodného

mal za to, že je aj aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby.“

5. Sťažovateľ doplnil, že v roku 2006 previedol budovu do majetku

Nadácie , , a do dnešného dňa ju užíva na účely

občianskeho združenia

6. Sťažovateľ sa v roku 2012 na okresnom súde žalobou podanou proti obchodnej

spoločnosti , , domáhal určenia, že je taktiež

vlastníkom hospodárskeho dvora k (stavba a pozemok). Okresný súd

rozsudkom zo 16. apríla 2014 v konaní sp. zn. žalobu zamietol z dôvodu,

že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. K tomu okresný súd

v odôvodnení uviedol: „Preskúmanie vecnej legitimácie či už aktívnej, alebo pasívnej je

imanentnou súčasťou každého súdneho konania... žalobcovi sa ani v tomto konaní

nepodarilo preukázať, že je v spore aktívne vecne legitimovaný ako právny nástupca

pôvodného vlastníka nehnuteľnosti . Žalobca je novoregistrovaný

subjekt v právnej forme občianskeho združenia na Ministerstve vnútra SR od dátumu

20.02.1992 a nič nemení ani deklarovanie, že nadväzuje na tradície a skúsenosti svojho

predchodcu a ani to, že v ňom pôsobili, resp. pôsobia niektorí

členovia pôvodného .“ Ďalej dôvodil, že „s poukazom na tento stav je

dôležité, aby žalobca nespochybniteľným spôsobom preukázal svoju aktívnu vecnú

legitimáciu v konaní. V súčasnosti tak existujú dva subjekty, oba deklarujúce nástupníctvo

pôvodného , no žiaden subjekt nie je preukázateľne pôvodným

pretože vychádzajúc zo zákonnej fikcie zák. predpokladá

sa, že tento zanikol“.

7. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z dôvodu, že súd prvej

inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. d)

(ďalej len „OSP“) a dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa .

8. Krajský súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn.

z 2. marca 2016 potvrdil.

9. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ na najvyššom

súde dovolanie, ktorý uznesením z 18. októbra 2018 v konaní vedenom pod

sp. zn. dovolanie zamietol ako neprípustné.

10. V prvej časti odôvodnenia ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ zameriava

na porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a nedostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré pripisuje rozsudku krajského súdu,

ako aj uzneseniu najvyššieho súdu. Ťažisko argumentácie v tomto smere tvorí už citované

rozhodnutie okresného súdu v inom predchádzajúcom konaní (bod 4), ktorý odobril tvrdenú

kontinuitu sťažovateľa a pôvodného , tým aj aktívnu legitimáciu sťažovateľa

a uznal tiež jeho majetkový nárok vo vzťahu k nehnuteľnostiam pôvodného .

11. K tomu sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľ sa neúspešne pokúšal o znovunavrátenie

zvyšného majetku , t.j. hore špecifikovaného hospodárskeho dvora.

Máme za to, že sťažovateľ spĺňa v napádaných konaniach podmienku existencie rovnakého

alebo analogického skutkového stavu tým, že ako žalobcovi mu bola rozsudkom Okresného

súdu v Prešove zo dňa 21.3.2002 v konaní vedenom pod sp. zn. a opravným

uznesením zo dňa 29.5.2002 o určenie vlastníckeho práva tzv. prinavrátená

časť majetku, pričom o zvyšnú časť majetku, tzv. hospodársky dvor, sa uchádzal v totožnej

situácii v predmetnom napádanom konaní, čím bolo porušené jeho právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , právo na spravodlivé

súdne konanie podľa z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a tým aj právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa .

Sťažovateľovi bola priznaná aktívna vecná legitimácia v konaní vedenom na Okresnom

súde v Prešove pod sp. zn. vo veci o určenie vlastníckeho práva tzv.

a určil ho za vlastníka tzv. , ktorý do dnešného dňa užíva. Naopak v

postupe a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. , Krajského súdu Prešov

sp. zn. -251 mu aktívnu vecnú legitimáciu v spore o hospodársky dvor, ktorý

je súčasťou zadného traktu , nepriznal.“

12. Podľa sťažovateľa je nevyhnutné, aby súd za existencie rovnakého

alebo analogického skutkového stavu dal na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

Sťažovateľ tvrdí, že „súdy však v odôvodnení nijako nevysvetlili odklon od doterajšej

rozhodovacej činnosti Okresného súdu v Prešove, to znamená od rozsudku Okresného súdu

v Prešove pod sp. zn. -185, pričom nevysporiadanie sa s návrhom

alebo argumentom predloženým účastníkom konania vnútroštátnym súdom je porušením

práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, teda porušením práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu Bochan v. Ukrajina, § 82, Ruiz

Torija v. Španielsko, § 30, Yanakiev v. Bulharsko“.

13. Sťažovateľ uzatvára, že absencia vyjadrenia či vysvetlenia v rozhodnutiach

porušiteľov týkajúca sa diametrálne odlišného rozhodnutia v analogickej skutkovej situácii

v uvedených súvislostiach porušuje základnú zásadu princípu právnej istoty,

a to predvídateľnosť práva, a tým aj jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa z dohovoru.

14. K namietanému porušeniu označených základných práv a práva podľa dohovoru

došlo podľa sťažovateľa ďalej tiež postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu aj pre porušenie zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie. Sťažovateľ

tvrdí, že „v konaní predložil 28 dôkazov o tom, že pôvodný nikdy nezanikol

a že jeho legitímnym pokračovateľom, resp. právnym nástupcom je

, teda sťažovateľ“, avšak porušovatelia (a pred nimi aj prvostupňový súd) k týmto

dôkazom vôbec neprihliadali a zamerali sa iba na dôkazy smerujúce k jednostranným

záverom svedčiacich v prospech žalovaného, čím porušili rovnosť zbraní a právo

na kontradiktórne konanie, a teda aj ním označené práva.

15. V treťom okruhu argumentácie spája sťažovateľ porušenie jeho práv s aplikáciou

prechodných ustanovení o združovaní občanov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) a s požiadavkou materiálnej ochrany

práv zo strany konajúcich súdov. V podstatnom sťažovateľ k týmto otázkam uvádza:

- porušovatelia a okresný súd odôvodnili nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

sťažovateľa zákonným predpokladom zániku spolku podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní

občanov,

- sťažovateľ prezentuje názor, že nesplnenie povinnosti oznámiť príslušnému

ministerstvu svoj názov a sídlo (to, že v jeho prípade k splneniu povinnosti nedošlo,

sťažovateľ nepopiera) nemusí nevyhnutne viesť k zániku k 31. decembru 1990, pokiaľ sa

preukáže kontinuita medzi pôvodnou osobou a subjektom, ktorý sa k tejto kontinuite hlási

iným spôsobom,

- podľa sťažovateľa porušovatelia vrátane okresného súdu vo svojich rozhodnutiach

nesprávne aplikovali prechodné ustanovenia zákona o združovaní občanov, ak striktne

a príliš formálne posúdili zánik spolku nesplnením si notifikačnej povinnosti podľa § 19

ods. 2 citovaného zákona, z ktorého jasne vyplýva len „predpoklad zániku“; ak niekto tvrdí,

že sa daný predpoklad nenaplnil, pretože spolok naďalej vyvíjal činnosť, nebol rozpustený

na základe vnútorných pravidiel spolku a taktiež nedošlo k vysporiadaniu majetku spolku,

súdy mali skúmať, či bol daný predpoklad zániku naplnený a či ten, kto tvrdí, že je daným

spolkom, môže ním skutočne byť,

- v uvedenej súvislosti sťažovateľ poukazuje na obdobný prípad, ktorým sa zaoberal

ústavný súd v náleze sp. zn. ; išlo o posudzovanie situácie,

v ktorej občianske združenie nezmeškalo lehotu, ale v rámci nej sa registrovalo

a ústavný súd v tomto rozhodnutí poukázal na potrebu doplnenia dokazovania: „... v tomto

kontexte bolo podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania navrhovateľa z 12.júla

1990 doručeného ministerstvu vnútra 16. júla 1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle

zástupcov navrhovateľa (pokračovať v činnosti pôvodného spolku s aktualizovanými

stanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt)“,

- túto časť argumentácie sťažovateľ uzatvára konštatovaním, že závery krajského

súdu a najvyššieho súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú predložené dôkazy

svedčiace v prospech aktívnej legitimácii sťažovateľa [výsluchy svedkov, vyjadrenie

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), skutočnosti

preukazujúce pokračovanie sťažovateľa v činnosti], dokonca nerešpektujú rozhodnutie súdu

v obdobnej právnej veci sťažovateľa (bod 4), ale vychádzajú zo striktne formálneho výkladu

§ 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov bez ohľadu na účel a zmysel tohto ustanovenia,

ktorým bolo zaistiť právnu kontinuitu združení, čím porušili požiadavku spravodlivosti

a materiálnej ochrany práv sťažovateľa, a tým aj jeho označené práva.

16. Celkovo ústavná sťažnosť obsahuje rozsiahle odôvodnenie s viacerými úvahami,

poznámkami, podrobnosťami súvisiacimi so spornými nehnuteľnosťami a odkazmi

na judikatúru ústavného súdu a všeobecných súdov, ktoré nebolo potrebné uvádzať v tejto

časti rozhodnutia, keďže majú minimálnu spôsobilosť prispieť k objasneniu podstaty

prejednávanej veci. Ústavný súd sa bude niektorými z nich, ktoré majú určitý stupeň

relevancie, eventuálne zaoberať ďalej vo vlastnom odôvodnení tohto uznesenia.

17. Sťažovateľ žiada priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €

z dôvodov, že majetok mu bol odňatý v roku 1965 a až po súčasnosť mu nie je umožnené

jeho časť užívať, a to v dôsledku zásahov do jeho práv porušovateľmi a okresného súdu.

18. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo občianskeho združenia so sídlom

vlastniť majetok podľa Článku 20 ods. 1 , na súdnu a

inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 , a právo

na spravodlivý súdny proces podľa Článku 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

18. októbra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove zo dňa 2. marca 2016 v konaní vedenom pod

sp. zn. -251 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

18. októbra 2018 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -251 zo dňa

2.marca 2016, zrušuje v celom rozsahu a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Eur

(slovom pätnásťtisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd

v Prešove spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyni do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove je p o v i n n ý uhradiť

sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 346,26 Eur (slovom

tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdvacentov) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet

právnej zástupkyni.“

II.

Relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne...

24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Z doterajšej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(mutatis mutandis ).

25. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

26. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

27. Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov spolky vzniknuté

pred 1. októbrom 1951 sa považujú za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona, pokiaľ

nezanikli. Sú povinné do 30. júna 1990 oznámiť ministerstvu uvedenému v § 7 ods. 1

prípadne § 11 ods. 4 svoj názov a sídlo. Pokiaľ toto neurobia, ministerstvo sa ich opýta,

či hodlajú aj naďalej vyvíjať činnosť. Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety

ani do 31. decembra 1990, bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

29. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a postupom týchto súdov v dotknutých

konaniach boli porušené jeho základné práva podľa a , ako

aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval tieto zásadné argumenty

sťažovateľa:

30.1 Sťažovateľ namieta porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia a nedostatočné odôvodnenie napadnutých súdnych rozhodnutí,

poukazujúc najmä na diametrálne odlišné právne posúdenie jeho aktívnej vecnej legitimácie

v tejto veci konajúcimi súdmi oproti skoršiemu rozsudku okresného súdu citovanému

v bode 4; inými slovami, sťažovateľ prezentuje názor, že na rovnakú alebo analogickú

právnu otázku musia súdy za každých okolností dať rovnakú právnu odpoveď.

30.2 Podľa sťažovateľa sa porušovatelia v napadnutých konaniach dopustili

aj porušenia zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie tým, že nereflektovali

(rovnako ako pred nimi okresný súd) na ním predložené dôkazy, ktoré podľa neho

potvrdzujú právnu kontinuitu medzi ním a pôvodným spolkom , a zároveň

pritom preferovali dôkazy vedúce k opačnému záveru v prospech žalovaného.

30.3 Okresný súd na základe nesprávnej aplikácie § 19 ods. 2 zákona o združovaní

občanov rozhodol o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa v predmetnom

konaní a porušovatelia mu neposkytli náležitú súdnu ochranu.

31. Napriek rozsiahlemu odôvodneniu sťažnosti, pokiaľ ide o obsah, všetky výhrady,

viažuce sa na namietané porušenie práv sťažovateľa, smerujú paušálne proti obidvom

porušovateľom a ich rozhodnutiam a v podstate i proti rozsudku okresného súdu,

ktorý sťažovateľ v sťažnosti formálne nenapadol. Sťažovateľ nekonkretizuje prípadné

pochybenia krajského súdu v postavení odvolacieho súdu ani dovolacieho súdu

s diametrálne iným funkčným postavením.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

32. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

33. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil

rozsudok prvého stupňa. V odôvodnení rozsudku krajský súd okrem rekapitulácie priebehu

konania na prvom stupni a oboznámenia s obsahom odvolania konštatoval, že okresný súd

vykonal rozsiahle dokazovanie a na jeho základe dospel k správnym skutkovým aj právnym

záverom, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a odvolanie považuje

za nedôvodné.

34. V odôvodnení krajský súd poprel tvrdenie sťažovateľa v odvolaní, že rozsudok

krajského súdu č. k. -126 z 12. marca 1993 potvrdil, že pôvodný

nikdy nezanikol a sťažovateľ je jeho právnym nástupcom alebo dokonca že ide

o ten istý právny subjekt len so zmeneným názvom. V skutočnosti sa v tomto rozsudku

uvádza iba to, „že ak nezanikol“, potom podľa § 19 ods. 2 zákon o združovaní

občanov stačilo oznámiť príslušnému ministerstvu názov a sídlo a sťažovateľ mohol tak

bez registrácie vykonávať činnosť ako právnická osoba vrátane žiadosti o vydanie veci.

35. V odôvodnení rozsudku sa krajský súd ďalej zmienil o oznámení ministerstva

vnútra z 25. júla 2014 doručené mu spolu s odvolaním sťažovateľa, podľa ktorého

na základe archívnej evidencie ministerstva a rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 28. mája 2002 (citovaný v bode 4 tohto uznesenia) eviduje ‒ako

následníka pôvodného založeného v roku 1923. Krajský súd k tomuto

oznámeniu konštatoval, že naň nemôže prihliadať ako na dôkaz, pretože uznesením

okresného súdu sp. zn. z 20. septembra 2012 boli účastníci konania riadne

poučení, že v zmysle a sa na dôkazy predložené po vyhlásení tohto

uznesenia neprihliada. Navyše, krajský súd uviedol, že toto oznámenie má iba evidenčný

charakter.

36. Najzásadnejšou námietkou sťažovateľa voči potvrdzujúcemu rozsudku krajského

súdu je už uvedená rozdielnosť skutkového a právneho posúdenia jeho žaloby okresným

súdom v predmetnej veci v porovnaní s obdobnou jeho vecou súdenou a rozhodnutou v

roku 2002. Ústavný súd nepopiera, že v týchto okolnostiach mohol mať sťažovateľ

legitímne očakávanie, že súdy posúdia pri nezmenenom skutkovom stave jeho žalobu o

určenie vlastníctva obidvoch častí nehnuteľností toho istého areálu rovnako. Ústavný súd k

tejto námietke vo všeobecnosti uvádza, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“,

resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane, je nutné uviesť,

že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne, ako by to mohlo vyplývať

z formulácií, ktoré použil v tejto súvislosti sťažovateľ. Sťažovateľ vníma uvedený rozpor

subjektívne tak, že v dvoch takmer totožných právnych veciach bol v jednej z nich úspešný

a v druhej neúspešný, takže negatívny výsledok automaticky pripisuje porušeniu svojich

práv súdmi.

37. Ústavný súd však už vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňoval, že nie je

oprávnený neobmedzene zasahovať do jurisdikcie všeobecných súdov, lebo nie je

vrcholným článkom ich sústavy, ale osobitným súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Neprislúcha mu právo prieskumného dohľadu nad činnosťou týchto súdov

v rovine práva jednoduchého. Kasačný zásah proti rozhodnutiam všeobecných súdov

z podnetu individuálnej ústavnej sťažnosti pripadá do úvahy len vtedy, pokiaľ napadnutým

rozhodnutím skutočne došlo k porušeniu subjektívnych základných práv a slobôd

konkrétneho sťažovateľa. V opačnom prípade nemôže proti rozhodnutiu všeobecného súdu

zasiahnuť, aj keby ho považoval za vecne nesprávne.

38. Ústavný súd už tiež judikoval, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu

prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou

odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m. , ,

, ). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

39. K námietke uvedenej v bode 36 sťažovateľ doplnil, že krajský súd neodôvodnil

ani nijako nevysvetlil, prečo spolu s prvostupňovým súdom dospeli k odlišným záverom

oproti predchádzajúcemu rozsudku okresného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že svojím

charakterom predmetná právna vec a v rámci nej najmä otázka aktívnej legitimácie

v konkrétnych okolnostiach nepatrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Z tohto hľadiska konfrontácia medzi rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 21. marca 2002 a rozhodnutiami v aktuálne posudzovanej veci sťažovateľa nesignalizuje

odklon od „ustálenej súdnej praxe“, ktorá zjavne neexistuje (ústavný súd tu podčiarkuje, že

v kauze vedenej na okresnom súde pod sp. zn. žalovaný nenapadol

prvostupňový rozsudok odvolaním, a sťažovateľ ani netvrdí, že by v tomto skoršom konaní

bola stranami sporu nastolená otázka jeho aktívnej vecnej legitimácie). Zároveň nemožno

iba z tohto dôvodu vytknúť krajskému súdu nedostatočnosť odôvodnenia jeho rozsudku

a označiť jeho rozhodnutie za arbitrárne.

40. Zo sťažnosti je celkom evidentné, že sťažovateľovi prekáža predovšetkým (iba)

výsledok súdneho konania v posudzovanej veci.

41. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické

so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

42. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom však nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

43. V predmetnom konaní posudzoval okresný súd v prvom rade otázku, či je

na strane žalobcu (sťažovateľa) daná aktívna vecná legitimácia, preto skúmal, či pôvodný

vlastník nehnuteľnosti (založený v roku 1923) právne existuje a či sťažovateľ je totožnou

právnickou osobou. Po zistení, že nebola splnená podmienka notifikácie podľa § 19 ods. 2

zákona o združovaní občanov (čo sťažovateľ tiež nepopiera), a teda aktívna vecná

legitimácia nie je daná, rozsudkom rozhodol o zamietnutí žaloby. Krajský súd sa

v napadnutom rozhodnutí s týmito závermi prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožnil.

44. Okresný súd vo veci sťažovateľa v predchádzajúcom konaní (bod 4) skončenom

v roku 2002 otázku aktívnej vecnej legitimácie posudzoval úplne odlišným postupom.

Skutočnosti, že povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov nebola v určenej

lehote splnená, neprisudzoval dôležitú právnu relevanciu, a svoj rozsudok oprel o výsledok

vyhodnotenia iných dôkazov, ktoré v konaní na podporu kontinuity vo vzťahu k pôvodnému

spolku produkoval sťažovateľ.

45. Podľa názoru ústavného súdu práve v tomto odlišnom prístupe súdov

v porovnávaných prípadoch spočíva rozdielny výsledok konaní, aj keď nepochybne išlo,

pokiaľ ide o predmet konania (v širšom zmysle) a účastníkov, o takmer totožné veci.

Námietka sťažovateľa o porušení princípu právnej istoty v spojení s predvídateľnosťou

súdnych rozhodnutí a nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu je v týchto

súvislostiach nedôvodná.

46. Námietku porušenia označených základných práv a práva podľa dohovoru

porušením zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie postupom

a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (bod 14) odôvodnil sťažovateľ tým,

že porušovatelia neprihliadli na ním predložené dôkazy týkajúce sa jeho nástupníctva

pôvodného .

47. Ústavný súd už judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je

teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup

k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk

kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr.

). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,

aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť

argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových

konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje

kontradiktórnosť konania (napr. , ).

48. V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd tiež uviedol, že podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania

mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania.

49. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi dôvodmi,

ktoré uviedol k týmto aspektom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, a na druhej strane sťažovateľ nepoukázal na žiadne procesné pochybenie

konajúcich súdov v tomto smere, preto považuje túto námietku sťažovateľa

za neopodstatnenú.

50. Napokon sťažovateľ namieta nesprávnu aplikáciu a výklad § 19 ods. 2 zákona

o združovaní občanov porušovateľmi a pred nimi prvostupňovým súdom.

51. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

52. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok

porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také

považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá

s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych

interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok

za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m.

, ). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych

sťažností podľa nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné

právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných

zmlúv.

53. Sťažovateľ argumentuje, že nesprávna aplikácia citovaného predpisu spočíva

v tom, že (i) konajúce súdy oňho opreli závery o nedostatku aktívnej vecnej legitimite

sťažovateľa, (ii) striktne a príliš formálne posúdili zánik spolku nesplnením si notifikačnej

povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov, z ktorého jasne vyplýva len

„predpoklad zániku“. Podľa sťažovateľa ak niekto tvrdí, že sa daný predpoklad nenaplnil,

pretože spolok naďalej vyvíjal činnosť, nebol rozpustený na základe vnútorných pravidiel

spolku a taktiež nedošlo k vysporiadaniu majetku spolku, súdy mali skúmať, či bol daný

predpoklad zániku naplnený a či ten, kto tvrdí, že je daným spolkom, môže ním skutočne

byť.

54. V ďalšej časti sťažovateľ spochybňuje aj spôsob výkladu tohto ustanovenia,

keď tvrdí, že nesplnenie povinnosti oznámiť príslušnému ministerstvu svoj názov a sídlo

nemusí nevyhnutne viesť k zániku k 31. decembru 1990, pokiaľ sa preukáže kontinuita

medzi pôvodnou osobou a subjektom, ktorý sa k tejto kontinuite hlási iným spôsobom.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na obdobný prípad, ktorým sa zaoberal ústavný súd

v náleze sp. zn. (pozri bod 12).

55. Ústavný súd v predchádzajúcich bodoch jasne poukázal na základe svojej

doterajšej judikatúry, že nie je jeho úlohou posudzovať vecnú správnosť súdnych

rozhodnutí ani poskytovať výklad jednoduchých zákonov, pretože všeobecné súdy sú

„pánmi zákonov“ a iba im prislúcha v každej individuálnej veci posúdiť skutkový stav

a aplikovať naň príslušný právny predpis. Zároveň však musí vo svojej činnosti dbať na to,

aby súdy rozhodovali v súlade s kritériami dané a dohovorom, najmä v súlade

so základným právom na súdnu ochranu účastníkov súdneho konania a právom

na spravodlivé súdne konanie. Z týchto východísk ústavný súd vychádzal aj v posudzovanej

veci.

56. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

V danej veci je referenčným právnym predpisom už citované prechodné ustanovenie § 19

ods. 2 zákona o združovaní občanov.

57. Podľa názoru ústavného súdu je nespochybniteľné, že uvedené ustanovenie bolo

nevyhnutne potrebné v konaní súdov v danej veci aplikovať a primárne ustáliť, či

sťažovateľ ako žalobca je totožnou osobou s pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností,

t. j. zásadným spôsobom určiť, či je daná jeho aktívna vecná legitimácia.

58. Pôvodný si nesplnil povinnosť oznámiť zákonom ustanovené

skutočnosti v lehote do 31. decembra 1990 (nespochybňuje to ani sťažovateľ), a túto

skutkovú okolnosť sankcionuje zákon v poslednej vete citovaného ustanovenia, ktorá znie:

„Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety ani do 31.12.1990, bude sa predpokladať,

že týmto dňom zanikol.“

59. Ústavný súd sa na rozdiel od sťažovateľa nedomnieva, že ide iba o „predpoklad“

zániku, pretože táto časť ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov má

kogentnú povahu, v právnej teórii označovanú aj za „nevyvrátiteľnú zákonnú domnienku“

a márnym uplynutím tam uvedenej lehoty nastávajú celkom jednoznačne účinky zániku

dotknutého subjektu, ktoré sú záväzné pre každého. Ak by sa malo v obdobných veciach

postupovať tak, ako to tvrdí a demonštruje sťažovateľ, teda registrovať občianske združenie,

ktoré dostáva možnosť kedykoľvek následne preukazovať pred súdom „nástupníctvo“ alebo

totožnosť tohto združenia so spolkom založeným pred účinnosťou zákona, napr. už v roku

1923, bez ohľadu na obsah citovaného ustanovenia a jeho uplatnenie, potom by bolo toto

ustanovenie úplne zbytočné a po prijatí novej právnej úpravy by vôbec nenastal stav

„čistého stola“ v zmysle právnej istoty týkajúcej sa okruhu legitímne pôsobiacich subjektov.

Na tom nič nemení ani poukázanie sťažovateľa na prípad , o ktorom rozhodoval

ústavný súd (bod 15). Ústavný súd v ňom síce zaujal stanovisko o potrebe doplniť

dokazovanie, ale v úplne inej situácii, pretože oznámenie ministerstvu vnútra bolo včas

podané, ale sporný bol jeho obsah (boli oznámené skutočnosti nad rámec požiadaviek

zákona).

60. Ústavný súd nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľa, že jediným účelom tohto

ustanovenia bolo zabezpečiť právnu kontinuitu starších združení. Zákonodarca v rámci

zásadných zmien pri prechode k demokratickej spoločnosti prijal novú právnu úpravu

občianskych združení. Zároveň bolo potrebné vytvoriť predpoklady pre právnu kontinuitu

skôr vzniknutých spolkov a iných korporácií, ktoré sú obsahom prechodného ustanovenia

v § 19 ods. 2 zákon o združovaní občanov. Cieľom a účelom tohto ustanovenia však musela

byť aj ochrana verejného záujmu spočívajúceho v právnej istote, že v spoločnosti budú

po prijatí novej právnej úpravy pôsobiť iba právnické osoby tohto druhu

s nespochybniteľnou právnou subjektivitou. Ochrana verejného priestoru a právnych istôt

tretích osôb je vzhľadom na povahu právnických osôb ako subjektov práva v podobných

situáciách (zmena právnej úpravy) veľmi dôležitá. Podľa názoru ústavného súdu toto

ustanovenie teda v sebe nesie prvky nielen súkromného, ale i verejného práva. V súvislosti

s danou vecou ešte ústavný súd ešte dopĺňa, že oblasť uplatňovania verejného práva sa vždy

vyznačuje vyššou mierou formálnosti, a to najmä s ohľadom na verejné registre, ktoré sú

hlavným prostriedkom zabezpečenia právnych istôt nielen priamo dotknutých subjektov,

ale aj tretích osôb.

61. Obiter dictum, ústavný súd poznamenáva, že by bolo možné súhlasiť s tým,

že v závere citovaného ustanovenia („... bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol“.)

zákonodarca mohol zvoliť vhodnejšiu, presvedčivejšiu formuláciu. Dá sa to pripísať na vrub

tomu, že uvedený zákon bol jedným z prvých legislatívnych počinov demokratizácie

právneho poriadku a niektoré právne formulácie neboli ešte ustálené. Nič to však nemení

na obsahu odôvodnenia tohto uznesenia v predchádzajúcich bodoch.

62. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudkom

súdu prvej inštancie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

okresného súdu a v nadväznosti na to aj krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia.

63. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom prvej inštancie je vyčerpávajúco odôvodnený, okresný súd precízne,

zrozumiteľne a vyvážene odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nárokoch

sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno v žiadnom

prípade hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa vznesené v

rámci odvolania, ktoré v podstate len vyslovilo nesúhlas s právnymi závermi okresného

súdu na základe vykonaného dokazovania a primerane reagoval aj na ďalšie tvrdenia

sťažovateľa v odvolaní. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno považovať

za svojvoľný či arbitrárny.

64. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný s označeným článkom

a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola

sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1

, resp. že by napadnutým rozsudku krajského súdu bolo porušené jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal.

65. Ústavný súd vníma, že konajúce súdy svojimi rozhodnutiami odmietli

požiadavku sťažovateľa na potvrdenie jeho vlastníctva konkretizovaných vecí, ale v súlade

aj so svojou judikatúrou musí konštatovať, že k tomu došlo súdnymi rozhodnutiami v súlade

s výkonom súdnej právomoci a spôsobom rešpektujúcim ústavno-procesné princípy,

preto neprichádza do úvahy porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, ako to namieta sťažovateľ.

66. Ústavný súd zo všetkých uvedených dôvodov sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu

67. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval o dovolaní sťažovateľa

proti rozsudku krajského súdu podanému podľa z dôvodu, že mu

bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním, v spojení s ,

ako aj z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

podľa . Odňatie možnosti konať pred súdom videl sťažovateľ

v tom, že súdy nerešpektovali právo na riadne a presvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia

a nevysporiadali sa s argumentmi dovolateľa vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii

žalobcu. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci v súlade s . Navrhol, aby dovolací súd

napadnuté rozsudky podľa zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.

68. Sťažovateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku, z jeho nepreskúmateľnosti, z nedostatku riadneho a presvedčivého

zdôvodnenia rozhodnutia a z nevysporiadania sa s argumentmi dovolateľa vo vzťahu

k aktívnej vecnej legitimácií žalobcu.

69. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv ustálil, že v tomto konaní

prichádza do úvahy aplikácia (dovolanie bolo podané pred

1. júlom 2016), ale na základe prechodného ustanovenia Z.

z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) aj aplikácia

Civilného sporového priadku s tým, že podľa prvej vety právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované.

70. V ďalšej časti sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania,

ako aj s argumentáciou sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ prezentuje svoj názor

na prípustnosť dovolania. Najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie zrozumiteľne,

presvedčivo a precízne, pričom poukázal aj na judikatúru v rozhodnutiach ústavného súdu.

71. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné

a nevyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočniť meritórny prieskum, preto ho

odmietol podľa .

72. Ako už ústavný súd uviedol (bod 30), sťažovateľ všetky svoje námietky

s totožnými formuláciami smeruje proti obidvom porušovateľom a neodlišuje ich

postavenie ako odvolacieho, resp. dovolacieho súdu. Inými slovami, sťažovateľ v podstate

namieta výsledok konania, s ktorým nesúhlasí, voči všetkým súdom, ktoré rozhodovali v

jeho veci, a nijako nerozlišuje, že najvyšší súd ako súd dovolací, rozhodujúc o

mimoriadnom opravnom prostriedku, môže iba v prípade prípustnosti dovolania vykonať

meritórny prieskum už právoplatných rozhodnutí, a to len presne v zákonom a dovolaním

vymedzenom rozsahu. Sťažovateľ neuviedol žiadny konkrétny dôvod týkajúci sa výroku

a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Už iba tento fakt by mohol viesť

k odmietnutiu jeho sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu.

73. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami vznesenými sťažovateľom

a jeho obsahom, preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

a o sťažnosti ako celku rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

74. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2020

Martin Vernarský predseda senátu