Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 274/2020
PDF · 373.57 KB
No categories available
III. ÚS 274/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia
, , zastúpeného Mgr. Janou Rojčekovou, advokátkou,
Levočská 4, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 2. marca 2016 v konaní
sp. zn. 14 Co 72/2014 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 18. októbra 2018 v konaní sp. zn. 1 Cdo 28/2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého uznesenia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2019 doručená sťažnosť občianskeho združenia ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) z 2. marca 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 72/2014 a postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18.
októbra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 28/2018.
2. Skutkový stav popísaný v sťažnosti vychádza z toho, že sťažovateľ ešte ako
nadobudol kúpou v katastrálnom území pozostávajúci
z dvoch stavieb, zastavaných pozemkov a nádvoria. V roku 1965 došlo rozhodnutím
Okresného národného výboru v Prešove k odňatiu tohto majetku.
3. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „zmeškal lehotu na oznámenie Ministerstvu vnútra
v súlade s § 19 ods. 2 zák. č. 83/1990 o združovaní občanov o pokračovaní vo svojej
činnosti, preto z opatrnosti zaregistroval opätovne dňa 20.02.1992 Stanovy
“.
4. Na základe určovacej žaloby z roku 2000 Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný
súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 227/00 z 21. marca 2002, že vlastníkom časti
komplexu (hlavná budova s priľahlým pozemkom) je sťažovateľ. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť 28. mája 2002, keďže žalovaný (mesto Prešov) nevyužil právo
podať proti nemu opravný prostriedok. Okresný súd v odôvodnení rozsudku poukázal
na rozsiahle dokazovanie, ktoré malo potvrdiť, že sťažovateľ je „pokračovateľom“
, a okrem iného uviedol: „Súd dáva do pozornosti aj tú skutočnosť,
že aj z predchádzajúcich rozhodnutí, spisy, ktoré boli súdom zabezpečené, konkrétne spisu
10C175/91, konkrétne z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že pôvodný
nikdy nezanikol, zmeškal však iba lehotu pre obnovenie svojej činnosti, a preto keďže
terajší žalobca súdu dostatočne preukázal, že je nástupcom pôvodného
mal za to, že je aj aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby.“
5. Sťažovateľ doplnil, že v roku 2006 previedol budovu do majetku
Nadácie , , a do dnešného dňa ju užíva na účely
občianskeho združenia
6. Sťažovateľ sa v roku 2012 na okresnom súde žalobou podanou proti obchodnej
spoločnosti , , domáhal určenia, že je taktiež
vlastníkom hospodárskeho dvora k (stavba a pozemok). Okresný súd
rozsudkom zo 16. apríla 2014 v konaní sp. zn. 15 C 149/2012 žalobu zamietol z dôvodu,
že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. K tomu okresný súd
v odôvodnení uviedol: „Preskúmanie vecnej legitimácie či už aktívnej, alebo pasívnej je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania... žalobcovi sa ani v tomto konaní
nepodarilo preukázať, že je v spore aktívne vecne legitimovaný ako právny nástupca
pôvodného vlastníka nehnuteľnosti . Žalobca je novoregistrovaný
subjekt v právnej forme občianskeho združenia na Ministerstve vnútra SR od dátumu
20.02.1992 a nič nemení ani deklarovanie, že nadväzuje na tradície a skúsenosti svojho
predchodcu a ani to, že v ňom pôsobili, resp. pôsobia niektorí
členovia pôvodného .“ Ďalej dôvodil, že „s poukazom na tento stav je
dôležité, aby žalobca nespochybniteľným spôsobom preukázal svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní. V súčasnosti tak existujú dva subjekty, oba deklarujúce nástupníctvo
pôvodného , no žiaden subjekt nie je preukázateľne pôvodným
pretože vychádzajúc zo zákonnej fikcie § 19 ods. 2 zák. 83/1990 Zb. predpokladá
sa, že tento zanikol“.
7. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie z dôvodu, že súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. d)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP.
8. Krajský súd ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 14 Co 72/2014
z 2. marca 2016 potvrdil.
9. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ na najvyššom
súde dovolanie, ktorý uznesením z 18. októbra 2018 v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Cdo 28/2018 dovolanie zamietol ako neprípustné.
10. V prvej časti odôvodnenia ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ zameriava
na porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré pripisuje rozsudku krajského súdu,
ako aj uzneseniu najvyššieho súdu. Ťažisko argumentácie v tomto smere tvorí už citované
rozhodnutie okresného súdu v inom predchádzajúcom konaní (bod 4), ktorý odobril tvrdenú
kontinuitu sťažovateľa a pôvodného , tým aj aktívnu legitimáciu sťažovateľa
a uznal tiež jeho majetkový nárok vo vzťahu k nehnuteľnostiam pôvodného .
11. K tomu sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľ sa neúspešne pokúšal o znovunavrátenie
zvyšného majetku , t.j. hore špecifikovaného hospodárskeho dvora.
Máme za to, že sťažovateľ spĺňa v napádaných konaniach podmienku existencie rovnakého
alebo analogického skutkového stavu tým, že ako žalobcovi mu bola rozsudkom Okresného
súdu v Prešove zo dňa 21.3.2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/227/2000 a opravným
uznesením zo dňa 29.5.2002 o určenie vlastníckeho práva tzv. prinavrátená
časť majetku, pričom o zvyšnú časť majetku, tzv. hospodársky dvor, sa uchádzal v totožnej
situácii v predmetnom napádanom konaní, čím bolo porušené jeho právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a tým aj právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Sťažovateľovi bola priznaná aktívna vecná legitimácia v konaní vedenom na Okresnom
súde v Prešove pod sp. zn. 7C/227/2000 vo veci o určenie vlastníckeho práva tzv.
a určil ho za vlastníka tzv. , ktorý do dnešného dňa užíva. Naopak v
postupe a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/28/2018, Krajského súdu Prešov
sp. zn. 14Co/72/2014-251 mu aktívnu vecnú legitimáciu v spore o hospodársky dvor, ktorý
je súčasťou zadného traktu , nepriznal.“
12. Podľa sťažovateľa je nevyhnutné, aby súd za existencie rovnakého
alebo analogického skutkového stavu dal na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.
Sťažovateľ tvrdí, že „súdy však v odôvodnení nijako nevysvetlili odklon od doterajšej
rozhodovacej činnosti Okresného súdu v Prešove, to znamená od rozsudku Okresného súdu
v Prešove pod sp. zn. 7C/227/2000-185, pričom nevysporiadanie sa s návrhom
alebo argumentom predloženým účastníkom konania vnútroštátnym súdom je porušením
práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, teda porušením práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu Bochan v. Ukrajina, § 82, Ruiz
Torija v. Španielsko, § 30, Yanakiev v. Bulharsko“.
13. Sťažovateľ uzatvára, že absencia vyjadrenia či vysvetlenia v rozhodnutiach
porušiteľov týkajúca sa diametrálne odlišného rozhodnutia v analogickej skutkovej situácii
v uvedených súvislostiach porušuje základnú zásadu princípu právnej istoty,
a to predvídateľnosť práva, a tým aj jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. K namietanému porušeniu označených základných práv a práva podľa dohovoru
došlo podľa sťažovateľa ďalej tiež postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu aj pre porušenie zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie. Sťažovateľ
tvrdí, že „v konaní predložil 28 dôkazov o tom, že pôvodný nikdy nezanikol
a že jeho legitímnym pokračovateľom, resp. právnym nástupcom je
, teda sťažovateľ“, avšak porušovatelia (a pred nimi aj prvostupňový súd) k týmto
dôkazom vôbec neprihliadali a zamerali sa iba na dôkazy smerujúce k jednostranným
záverom svedčiacich v prospech žalovaného, čím porušili rovnosť zbraní a právo
na kontradiktórne konanie, a teda aj ním označené práva.
15. V treťom okruhu argumentácie spája sťažovateľ porušenie jeho práv s aplikáciou
prechodných ustanovení zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) a s požiadavkou materiálnej ochrany
práv zo strany konajúcich súdov. V podstatnom sťažovateľ k týmto otázkam uvádza:
- porušovatelia a okresný súd odôvodnili nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
sťažovateľa zákonným predpokladom zániku spolku podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní
občanov,
- sťažovateľ prezentuje názor, že nesplnenie povinnosti oznámiť príslušnému
ministerstvu svoj názov a sídlo (to, že v jeho prípade k splneniu povinnosti nedošlo,
sťažovateľ nepopiera) nemusí nevyhnutne viesť k zániku k 31. decembru 1990, pokiaľ sa
preukáže kontinuita medzi pôvodnou osobou a subjektom, ktorý sa k tejto kontinuite hlási
iným spôsobom,
- podľa sťažovateľa porušovatelia vrátane okresného súdu vo svojich rozhodnutiach
nesprávne aplikovali prechodné ustanovenia zákona o združovaní občanov, ak striktne
a príliš formálne posúdili zánik spolku nesplnením si notifikačnej povinnosti podľa § 19
ods. 2 citovaného zákona, z ktorého jasne vyplýva len „predpoklad zániku“; ak niekto tvrdí,
že sa daný predpoklad nenaplnil, pretože spolok naďalej vyvíjal činnosť, nebol rozpustený
na základe vnútorných pravidiel spolku a taktiež nedošlo k vysporiadaniu majetku spolku,
súdy mali skúmať, či bol daný predpoklad zániku naplnený a či ten, kto tvrdí, že je daným
spolkom, môže ním skutočne byť,
- v uvedenej súvislosti sťažovateľ poukazuje na obdobný prípad, ktorým sa zaoberal
ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 72/2010; išlo o posudzovanie situácie,
v ktorej občianske združenie nezmeškalo lehotu, ale v rámci nej sa registrovalo
a ústavný súd v tomto rozhodnutí poukázal na potrebu doplnenia dokazovania: „... v tomto
kontexte bolo podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania navrhovateľa z 12.júla
1990 doručeného ministerstvu vnútra 16. júla 1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle
zástupcov navrhovateľa (pokračovať v činnosti pôvodného spolku s aktualizovanými
stanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt)“,
- túto časť argumentácie sťažovateľ uzatvára konštatovaním, že závery krajského
súdu a najvyššieho súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú predložené dôkazy
svedčiace v prospech aktívnej legitimácii sťažovateľa [výsluchy svedkov, vyjadrenie
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), skutočnosti
preukazujúce pokračovanie sťažovateľa v činnosti], dokonca nerešpektujú rozhodnutie súdu
v obdobnej právnej veci sťažovateľa (bod 4), ale vychádzajú zo striktne formálneho výkladu
§ 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov bez ohľadu na účel a zmysel tohto ustanovenia,
ktorým bolo zaistiť právnu kontinuitu združení, čím porušili požiadavku spravodlivosti
a materiálnej ochrany práv sťažovateľa, a tým aj jeho označené práva.
16. Celkovo ústavná sťažnosť obsahuje rozsiahle odôvodnenie s viacerými úvahami,
poznámkami, podrobnosťami súvisiacimi so spornými nehnuteľnosťami a odkazmi
na judikatúru ústavného súdu a všeobecných súdov, ktoré nebolo potrebné uvádzať v tejto
časti rozhodnutia, keďže majú minimálnu spôsobilosť prispieť k objasneniu podstaty
prejednávanej veci. Ústavný súd sa bude niektorými z nich, ktoré majú určitý stupeň
relevancie, eventuálne zaoberať ďalej vo vlastnom odôvodnení tohto uznesenia.
17. Sťažovateľ žiada priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €
z dôvodov, že majetok mu bol odňatý v roku 1965 a až po súčasnosť mu nie je umožnené
jeho časť užívať, a to v dôsledku zásahov do jeho práv porušovateľmi a okresného súdu.
18. V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo občianskeho združenia so sídlom
vlastniť majetok podľa Článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a
inú právnu ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo
na spravodlivý súdny proces podľa Článku 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
18. októbra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo/28/2018 a postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 2. marca 2016 v konaní vedenom pod
sp. zn. 14Co/72/2014-251 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/28/2018 zo dňa
18. októbra 2018 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/72/2014-251 zo dňa
2.marca 2016, zrušuje v celom rozsahu a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Eur
(slovom pätnásťtisíc eur), ktoré im je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd
v Prešove spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyni do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Prešove je p o v i n n ý uhradiť
sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 346,26 Eur (slovom
tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdvacentov) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet
právnej zástupkyni.“
II.
Relevantná právna úprava
19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne...
24. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Z doterajšej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
25. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
26. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
27. Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov spolky vzniknuté
pred 1. októbrom 1951 sa považujú za združenia už vzniknuté podľa tohto zákona, pokiaľ
nezanikli. Sú povinné do 30. júna 1990 oznámiť ministerstvu uvedenému v § 7 ods. 1
prípadne § 11 ods. 4 svoj názov a sídlo. Pokiaľ toto neurobia, ministerstvo sa ich opýta,
či hodlajú aj naďalej vyvíjať činnosť. Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety
ani do 31. decembra 1990, bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol.
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
29. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a postupom týchto súdov v dotknutých
konaniach boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
30. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval tieto zásadné argumenty
sťažovateľa:
30.1 Sťažovateľ namieta porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia a nedostatočné odôvodnenie napadnutých súdnych rozhodnutí,
poukazujúc najmä na diametrálne odlišné právne posúdenie jeho aktívnej vecnej legitimácie
v tejto veci konajúcimi súdmi oproti skoršiemu rozsudku okresného súdu citovanému
v bode 4; inými slovami, sťažovateľ prezentuje názor, že na rovnakú alebo analogickú
právnu otázku musia súdy za každých okolností dať rovnakú právnu odpoveď.
30.2 Podľa sťažovateľa sa porušovatelia v napadnutých konaniach dopustili
aj porušenia zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie tým, že nereflektovali
(rovnako ako pred nimi okresný súd) na ním predložené dôkazy, ktoré podľa neho
potvrdzujú právnu kontinuitu medzi ním a pôvodným spolkom , a zároveň
pritom preferovali dôkazy vedúce k opačnému záveru v prospech žalovaného.
30.3 Okresný súd na základe nesprávnej aplikácie § 19 ods. 2 zákona o združovaní
občanov rozhodol o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa v predmetnom
konaní a porušovatelia mu neposkytli náležitú súdnu ochranu.
31. Napriek rozsiahlemu odôvodneniu sťažnosti, pokiaľ ide o obsah, všetky výhrady,
viažuce sa na namietané porušenie práv sťažovateľa, smerujú paušálne proti obidvom
porušovateľom a ich rozhodnutiam a v podstate i proti rozsudku okresného súdu,
ktorý sťažovateľ v sťažnosti formálne nenapadol. Sťažovateľ nekonkretizuje prípadné
pochybenia krajského súdu v postavení odvolacieho súdu ani dovolacieho súdu
s diametrálne iným funkčným postavením.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu
32. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
33. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil
rozsudok prvého stupňa. V odôvodnení rozsudku krajský súd okrem rekapitulácie priebehu
konania na prvom stupni a oboznámenia s obsahom odvolania konštatoval, že okresný súd
vykonal rozsiahle dokazovanie a na jeho základe dospel k správnym skutkovým aj právnym
záverom, s ktorými sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a odvolanie považuje
za nedôvodné.
34. V odôvodnení krajský súd poprel tvrdenie sťažovateľa v odvolaní, že rozsudok
krajského súdu č. k. 17 Co 254/1992-126 z 12. marca 1993 potvrdil, že pôvodný
nikdy nezanikol a sťažovateľ je jeho právnym nástupcom alebo dokonca že ide
o ten istý právny subjekt len so zmeneným názvom. V skutočnosti sa v tomto rozsudku
uvádza iba to, „že ak nezanikol“, potom podľa § 19 ods. 2 zákon o združovaní
občanov stačilo oznámiť príslušnému ministerstvu názov a sídlo a sťažovateľ mohol tak
bez registrácie vykonávať činnosť ako právnická osoba vrátane žiadosti o vydanie veci.
35. V odôvodnení rozsudku sa krajský súd ďalej zmienil o oznámení ministerstva
vnútra z 25. júla 2014 doručené mu spolu s odvolaním sťažovateľa, podľa ktorého
na základe archívnej evidencie ministerstva a rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 227/00
z 28. mája 2002 (citovaný v bode 4 tohto uznesenia) eviduje ‒ako
následníka pôvodného založeného v roku 1923. Krajský súd k tomuto
oznámeniu konštatoval, že naň nemôže prihliadať ako na dôkaz, pretože uznesením
okresného súdu sp. zn. 15 C 149/2012 z 20. septembra 2012 boli účastníci konania riadne
poučení, že v zmysle § 120 ods. 1 a 4 OSP sa na dôkazy predložené po vyhlásení tohto
uznesenia neprihliada. Navyše, krajský súd uviedol, že toto oznámenie má iba evidenčný
charakter.
36. Najzásadnejšou námietkou sťažovateľa voči potvrdzujúcemu rozsudku krajského
súdu je už uvedená rozdielnosť skutkového a právneho posúdenia jeho žaloby okresným
súdom v predmetnej veci v porovnaní s obdobnou jeho vecou súdenou a rozhodnutou v
roku 2002. Ústavný súd nepopiera, že v týchto okolnostiach mohol mať sťažovateľ
legitímne očakávanie, že súdy posúdia pri nezmenenom skutkovom stave jeho žalobu o
určenie vlastníctva obidvoch častí nehnuteľností toho istého areálu rovnako. Ústavný súd k
tejto námietke vo všeobecnosti uvádza, že rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“,
resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane, je nutné uviesť,
že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne, ako by to mohlo vyplývať
z formulácií, ktoré použil v tejto súvislosti sťažovateľ. Sťažovateľ vníma uvedený rozpor
subjektívne tak, že v dvoch takmer totožných právnych veciach bol v jednej z nich úspešný
a v druhej neúspešný, takže negatívny výsledok automaticky pripisuje porušeniu svojich
práv súdmi.
37. Ústavný súd však už vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňoval, že nie je
oprávnený neobmedzene zasahovať do jurisdikcie všeobecných súdov, lebo nie je
vrcholným článkom ich sústavy, ale osobitným súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Neprislúcha mu právo prieskumného dohľadu nad činnosťou týchto súdov
v rovine práva jednoduchého. Kasačný zásah proti rozhodnutiam všeobecných súdov
z podnetu individuálnej ústavnej sťažnosti pripadá do úvahy len vtedy, pokiaľ napadnutým
rozhodnutím skutočne došlo k porušeniu subjektívnych základných práv a slobôd
konkrétneho sťažovateľa. V opačnom prípade nemôže proti rozhodnutiu všeobecného súdu
zasiahnuť, aj keby ho považoval za vecne nesprávne.
38. Ústavný súd už tiež judikoval, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu
prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou
odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07,
I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08). Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až
§ 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
39. K námietke uvedenej v bode 36 sťažovateľ doplnil, že krajský súd neodôvodnil
ani nijako nevysvetlil, prečo spolu s prvostupňovým súdom dospeli k odlišným záverom
oproti predchádzajúcemu rozsudku okresného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že svojím
charakterom predmetná právna vec a v rámci nej najmä otázka aktívnej legitimácie
v konkrétnych okolnostiach nepatrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Z tohto hľadiska konfrontácia medzi rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 227/00
z 21. marca 2002 a rozhodnutiami v aktuálne posudzovanej veci sťažovateľa nesignalizuje
odklon od „ustálenej súdnej praxe“, ktorá zjavne neexistuje (ústavný súd tu podčiarkuje, že
v kauze vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 227/00 žalovaný nenapadol
prvostupňový rozsudok odvolaním, a sťažovateľ ani netvrdí, že by v tomto skoršom konaní
bola stranami sporu nastolená otázka jeho aktívnej vecnej legitimácie). Zároveň nemožno
iba z tohto dôvodu vytknúť krajskému súdu nedostatočnosť odôvodnenia jeho rozsudku
a označiť jeho rozhodnutie za arbitrárne.
40. Zo sťažnosti je celkom evidentné, že sťažovateľovi prekáža predovšetkým (iba)
výsledok súdneho konania v posudzovanej veci.
41. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
42. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom však nie je chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
43. V predmetnom konaní posudzoval okresný súd v prvom rade otázku, či je
na strane žalobcu (sťažovateľa) daná aktívna vecná legitimácia, preto skúmal, či pôvodný
vlastník nehnuteľnosti (založený v roku 1923) právne existuje a či sťažovateľ je totožnou
právnickou osobou. Po zistení, že nebola splnená podmienka notifikácie podľa § 19 ods. 2
zákona o združovaní občanov (čo sťažovateľ tiež nepopiera), a teda aktívna vecná
legitimácia nie je daná, rozsudkom rozhodol o zamietnutí žaloby. Krajský súd sa
v napadnutom rozhodnutí s týmito závermi prvostupňového súdu v celom rozsahu stotožnil.
44. Okresný súd vo veci sťažovateľa v predchádzajúcom konaní (bod 4) skončenom
v roku 2002 otázku aktívnej vecnej legitimácie posudzoval úplne odlišným postupom.
Skutočnosti, že povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov nebola v určenej
lehote splnená, neprisudzoval dôležitú právnu relevanciu, a svoj rozsudok oprel o výsledok
vyhodnotenia iných dôkazov, ktoré v konaní na podporu kontinuity vo vzťahu k pôvodnému
spolku produkoval sťažovateľ.
45. Podľa názoru ústavného súdu práve v tomto odlišnom prístupe súdov
v porovnávaných prípadoch spočíva rozdielny výsledok konaní, aj keď nepochybne išlo,
pokiaľ ide o predmet konania (v širšom zmysle) a účastníkov, o takmer totožné veci.
Námietka sťažovateľa o porušení princípu právnej istoty v spojení s predvídateľnosťou
súdnych rozhodnutí a nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu je v týchto
súvislostiach nedôvodná.
46. Námietku porušenia označených základných práv a práva podľa dohovoru
porušením zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie postupom
a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (bod 14) odôvodnil sťažovateľ tým,
že porušovatelia neprihliadli na ním predložené dôkazy týkajúce sa jeho nástupníctva
pôvodného .
47. Ústavný súd už judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je
teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup
k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk
kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr.
III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,
aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť
argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových
konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).
48. V rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 32/2015 ústavný súd tiež uviedol, že podstatou
kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania.
49. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi dôvodmi,
ktoré uviedol k týmto aspektom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie, a na druhej strane sťažovateľ nepoukázal na žiadne procesné pochybenie
konajúcich súdov v tomto smere, preto považuje túto námietku sťažovateľa
za neopodstatnenú.
50. Napokon sťažovateľ namieta nesprávnu aplikáciu a výklad § 19 ods. 2 zákona
o združovaní občanov porušovateľmi a pred nimi prvostupňovým súdom.
51. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
52. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok
porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také
považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá
s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok
za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m.
I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych
sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné
právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie
konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované
alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných
zmlúv.
53. Sťažovateľ argumentuje, že nesprávna aplikácia citovaného predpisu spočíva
v tom, že (i) konajúce súdy oňho opreli závery o nedostatku aktívnej vecnej legitimite
sťažovateľa, (ii) striktne a príliš formálne posúdili zánik spolku nesplnením si notifikačnej
povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov, z ktorého jasne vyplýva len
„predpoklad zániku“. Podľa sťažovateľa ak niekto tvrdí, že sa daný predpoklad nenaplnil,
pretože spolok naďalej vyvíjal činnosť, nebol rozpustený na základe vnútorných pravidiel
spolku a taktiež nedošlo k vysporiadaniu majetku spolku, súdy mali skúmať, či bol daný
predpoklad zániku naplnený a či ten, kto tvrdí, že je daným spolkom, môže ním skutočne
byť.
54. V ďalšej časti sťažovateľ spochybňuje aj spôsob výkladu tohto ustanovenia,
keď tvrdí, že nesplnenie povinnosti oznámiť príslušnému ministerstvu svoj názov a sídlo
nemusí nevyhnutne viesť k zániku k 31. decembru 1990, pokiaľ sa preukáže kontinuita
medzi pôvodnou osobou a subjektom, ktorý sa k tejto kontinuite hlási iným spôsobom.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na obdobný prípad, ktorým sa zaoberal ústavný súd
v náleze sp. zn. III. ÚS 72/2010 (pozri bod 12).
55. Ústavný súd v predchádzajúcich bodoch jasne poukázal na základe svojej
doterajšej judikatúry, že nie je jeho úlohou posudzovať vecnú správnosť súdnych
rozhodnutí ani poskytovať výklad jednoduchých zákonov, pretože všeobecné súdy sú
„pánmi zákonov“ a iba im prislúcha v každej individuálnej veci posúdiť skutkový stav
a aplikovať naň príslušný právny predpis. Zároveň však musí vo svojej činnosti dbať na to,
aby súdy rozhodovali v súlade s kritériami dané ústavou a dohovorom, najmä v súlade
so základným právom na súdnu ochranu účastníkov súdneho konania a právom
na spravodlivé súdne konanie. Z týchto východísk ústavný súd vychádzal aj v posudzovanej
veci.
56. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
V danej veci je referenčným právnym predpisom už citované prechodné ustanovenie § 19
ods. 2 zákona o združovaní občanov.
57. Podľa názoru ústavného súdu je nespochybniteľné, že uvedené ustanovenie bolo
nevyhnutne potrebné v konaní súdov v danej veci aplikovať a primárne ustáliť, či
sťažovateľ ako žalobca je totožnou osobou s pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností,
t. j. zásadným spôsobom určiť, či je daná jeho aktívna vecná legitimácia.
58. Pôvodný si nesplnil povinnosť oznámiť zákonom ustanovené
skutočnosti v lehote do 31. decembra 1990 (nespochybňuje to ani sťažovateľ), a túto
skutkovú okolnosť sankcionuje zákon v poslednej vete citovaného ustanovenia, ktorá znie:
„Ak spolok nesplní povinnosť podľa druhej vety ani do 31.12.1990, bude sa predpokladať,
že týmto dňom zanikol.“
59. Ústavný súd sa na rozdiel od sťažovateľa nedomnieva, že ide iba o „predpoklad“
zániku, pretože táto časť ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov má
kogentnú povahu, v právnej teórii označovanú aj za „nevyvrátiteľnú zákonnú domnienku“
a márnym uplynutím tam uvedenej lehoty nastávajú celkom jednoznačne účinky zániku
dotknutého subjektu, ktoré sú záväzné pre každého. Ak by sa malo v obdobných veciach
postupovať tak, ako to tvrdí a demonštruje sťažovateľ, teda registrovať občianske združenie,
ktoré dostáva možnosť kedykoľvek následne preukazovať pred súdom „nástupníctvo“ alebo
totožnosť tohto združenia so spolkom založeným pred účinnosťou zákona, napr. už v roku
1923, bez ohľadu na obsah citovaného ustanovenia a jeho uplatnenie, potom by bolo toto
ustanovenie úplne zbytočné a po prijatí novej právnej úpravy by vôbec nenastal stav
„čistého stola“ v zmysle právnej istoty týkajúcej sa okruhu legitímne pôsobiacich subjektov.
Na tom nič nemení ani poukázanie sťažovateľa na prípad , o ktorom rozhodoval
ústavný súd (bod 15). Ústavný súd v ňom síce zaujal stanovisko o potrebe doplniť
dokazovanie, ale v úplne inej situácii, pretože oznámenie ministerstvu vnútra bolo včas
podané, ale sporný bol jeho obsah (boli oznámené skutočnosti nad rámec požiadaviek
zákona).
60. Ústavný súd nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľa, že jediným účelom tohto
ustanovenia bolo zabezpečiť právnu kontinuitu starších združení. Zákonodarca v rámci
zásadných zmien pri prechode k demokratickej spoločnosti prijal novú právnu úpravu
občianskych združení. Zároveň bolo potrebné vytvoriť predpoklady pre právnu kontinuitu
skôr vzniknutých spolkov a iných korporácií, ktoré sú obsahom prechodného ustanovenia
v § 19 ods. 2 zákon o združovaní občanov. Cieľom a účelom tohto ustanovenia však musela
byť aj ochrana verejného záujmu spočívajúceho v právnej istote, že v spoločnosti budú
po prijatí novej právnej úpravy pôsobiť iba právnické osoby tohto druhu
s nespochybniteľnou právnou subjektivitou. Ochrana verejného priestoru a právnych istôt
tretích osôb je vzhľadom na povahu právnických osôb ako subjektov práva v podobných
situáciách (zmena právnej úpravy) veľmi dôležitá. Podľa názoru ústavného súdu toto
ustanovenie teda v sebe nesie prvky nielen súkromného, ale i verejného práva. V súvislosti
s danou vecou ešte ústavný súd ešte dopĺňa, že oblasť uplatňovania verejného práva sa vždy
vyznačuje vyššou mierou formálnosti, a to najmä s ohľadom na verejné registre, ktoré sú
hlavným prostriedkom zabezpečenia právnych istôt nielen priamo dotknutých subjektov,
ale aj tretích osôb.
61. Obiter dictum, ústavný súd poznamenáva, že by bolo možné súhlasiť s tým,
že v závere citovaného ustanovenia („... bude sa predpokladať, že týmto dňom zanikol“.)
zákonodarca mohol zvoliť vhodnejšiu, presvedčivejšiu formuláciu. Dá sa to pripísať na vrub
tomu, že uvedený zákon bol jedným z prvých legislatívnych počinov demokratizácie
právneho poriadku a niektoré právne formulácie neboli ešte ustálené. Nič to však nemení
na obsahu odôvodnenia tohto uznesenia v predchádzajúcich bodoch.
62. Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudkom
súdu prvej inštancie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
okresného súdu a v nadväznosti na to aj krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia.
63. Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom prvej inštancie je vyčerpávajúco odôvodnený, okresný súd precízne,
zrozumiteľne a vyvážene odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nárokoch
sťažovateľa, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno v žiadnom
prípade hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne
akceptovateľným spôsobom reagoval na všetky relevantné námietky sťažovateľa vznesené v
rámci odvolania, ktoré v podstate len vyslovilo nesúhlas s právnymi závermi okresného
súdu na základe vykonaného dokazovania a primerane reagoval aj na ďalšie tvrdenia
sťažovateľa v odvolaní. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno považovať
za svojvoľný či arbitrárny.
64. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako nezlučiteľný s označeným článkom ústavy
a označeným článkom dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola
sťažovateľovi ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. že by napadnutým rozsudku krajského súdu bolo porušené jeho právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vo svojej sťažnosti namietal.
65. Ústavný súd vníma, že konajúce súdy svojimi rozhodnutiami odmietli
požiadavku sťažovateľa na potvrdenie jeho vlastníctva konkretizovaných vecí, ale v súlade
aj so svojou judikatúrou musí konštatovať, že k tomu došlo súdnymi rozhodnutiami v súlade
s výkonom súdnej právomoci a spôsobom rešpektujúcim ústavno-procesné princípy,
preto neprichádza do úvahy porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ako to namieta sťažovateľ.
66. Ústavný súd zo všetkých uvedených dôvodov sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu
67. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodoval o dovolaní sťažovateľa
proti rozsudku krajského súdu podanému podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodu, že mu
bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred ním, v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP,
ako aj z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
podľa § 241 ods. 2 písm. d) OSP. Odňatie možnosti konať pred súdom videl sťažovateľ
v tom, že súdy nerešpektovali právo na riadne a presvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia
a nevysporiadali sa s argumentmi dovolateľa vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii
žalobcu. Sťažovateľ namietal, že rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci v súlade s § 241 ods. 2 písm. c) OSP. Navrhol, aby dovolací súd
napadnuté rozsudky podľa § 243b ods. 3 OSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.
68. Sťažovateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku, z jeho nepreskúmateľnosti, z nedostatku riadneho a presvedčivého
zdôvodnenia rozhodnutia a z nevysporiadania sa s argumentmi dovolateľa vo vzťahu
k aktívnej vecnej legitimácií žalobcu.
69. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv ustálil, že v tomto konaní
prichádza do úvahy aplikácia Občianskeho súdneho poriadku (dovolanie bolo podané pred
1. júlom 2016), ale na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) aj aplikácia
Civilného sporového priadku s tým, že podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované.
70. V ďalšej časti sa najvyšší súd vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania,
ako aj s argumentáciou sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ prezentuje svoj názor
na prípustnosť dovolania. Najvyšší súd odôvodnil svoje uznesenie zrozumiteľne,
presvedčivo a precízne, pričom poukázal aj na judikatúru v rozhodnutiach ústavného súdu.
71. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa je neprípustné
a nevyvolalo procesný účinok umožňujúci uskutočniť meritórny prieskum, preto ho
odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.
72. Ako už ústavný súd uviedol (bod 30), sťažovateľ všetky svoje námietky
s totožnými formuláciami smeruje proti obidvom porušovateľom a neodlišuje ich
postavenie ako odvolacieho, resp. dovolacieho súdu. Inými slovami, sťažovateľ v podstate
namieta výsledok konania, s ktorým nesúhlasí, voči všetkým súdom, ktoré rozhodovali v
jeho veci, a nijako nerozlišuje, že najvyšší súd ako súd dovolací, rozhodujúc o
mimoriadnom opravnom prostriedku, môže iba v prípade prípustnosti dovolania vykonať
meritórny prieskum už právoplatných rozhodnutí, a to len presne v zákonom a dovolaním
vymedzenom rozsahu. Sťažovateľ neuviedol žiadny konkrétny dôvod týkajúci sa výroku
a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Už iba tento fakt by mohol viesť
k odmietnutiu jeho sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu.
73. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu
konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami vznesenými sťažovateľom
a jeho obsahom, preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú
a o sťažnosti ako celku rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
74. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2020
Martin Vernarský predseda senátu