Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 349/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného

advokátkou JUDr. Michaelou Machovou, PhD., Račianska 1579/88B, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 19. decembra 2016 a jemu predchádzajúcim postupom, uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. júla 2018 a jemu predchádzajúcim

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. júna 2019 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. decembra 2016 a jemu

predchádzajúcim postupom, uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. júla 2018 a jemu predchádzajúcim postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 13. júna 2019 a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že spolu s manželkou sa pred okresným

súdom domáhal zrušenia kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť (v časti patriacej

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov) uzatvorenej 18. januára 2008, ktorú

uzatvorila jeho manželka so žalovanými v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,

bez vedomia a súhlasu sťažovateľa. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 19. decembra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol

s odôvodnením, že žalobcovia nepreukázali svoj nárok a neuniesli dôkazné bremeno.

3. Rozsudok okresného súdu sa dostal do dispozície sťažovateľa 13. apríla 2017,

pričom bol doručovaný na bývalú adresu žalobcov, kde bol zanechaný vo vchode

a žalobcom odovzdaný nájomníčkou bytu. Žalobcovia v tom čase riešili situáciu týkajúcu sa

sťahovania a okresnému súdu oznámili novú kontaktnú adresu pri prvom procesnom úkone

po sťahovaní – v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Predmetné odvolanie podal

sťažovateľ 27. apríla 2017 bez právneho zastúpenia v presvedčení o zachovaní lehoty

na jeho podanie.

4. Krajský súd uznesením sp. zn. z 19. júla 2018 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) odvolanie sťažovateľa odmietol ako oneskorene podané s odôvodnením,

že rozsudok okresného súdu sa najskôr vrátil späť ako nedoručený, a preto bol doručovaný

prostredníctvom Obvodného oddelenia pre Prahu 4, z ktorého vyplýva, že bol doručený

27. marca 2017, a teda posledný deň na podanie odvolania bol 11. apríl 2017.

5. Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním pre porušenie práva

na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť formalistickým postupom krajského súdu,

zanedbaním poučovacej povinnosti, zanedbaním povinnosti odstraňovať nedostatky

podania, neprihliadnutím na podstatné skutkové okolnosti, čo sa týka doručovania,

a nesprávnym právnym posúdením. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa

uznesením sp. zn. z 13. júna 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

ako neprípustné s odôvodnením, že krajský súd nebol oprávnený odpustiť zmeškanie lehoty

pre absenciu takého návrhu zo strany sťažovateľa a tiež uviedol, že súd prvej inštancie nemá

poučovaciu povinnosť o povinnosti strany oznamovať zmenu adresy, rovnako nevzniká

poučovacia povinnosť vo vzťahu k doručovaniu adresátovi na území Českej republiky.

6. Podľa sťažovateľa , ako aj

(ďalej aj „CSP“) obsahujú ustanovenia o všeobecnej, ako aj osobitnej poučovacej

povinnosti, ktorých cieľom je procesualistické prekonávanie a opúšťanie tradičnej zásady

error iuris nocet, ktorá sa odráža v prezumpcii poznania právnych predpisov. Zákonodarca

v úmysle vytvoriť priestor pre plnú realizáciu práva na prístup k súdu ustanovil zásadu,

podľa ktorej je súd povinný poučovať o procesných právach a povinnostiach strany konania,

ktoré nemajú právnické vzdelanie a nie sú zastúpené advokátom. Táto zásada tiež vyvoláva

právo procesnej strany na poučenie.

7. V prípade sťažovateľa je zrejmé, že nebol poučený, že zásielka, ktorá mu bola

fyzicky doručená vhodením do schránky, mu mohla byť predtým doručená fiktívne.

Pre sťažovateľa bolo prekvapivo naložené s jeho odvolaním, keďže sa spravoval poučením

súdu. Ako neprávnikovi nezastúpenému advokátom mu nebol známy koncept fikcie

doručenia, a preto malo byť poučenie formulované tak, aby mu mala strana sporu reálnu

možnosť porozumieť.

8. V prípade nesúladu dátumu na doručenke s údajom o doručení uvedenom

v odvolaní mal krajský súd pristúpiť k výzve na preukázanie skutočného dátumu doručenia,

aby sa tak vyhol prekvapivému rozhodnutiu založenému na nesprávnom skutkovom zistení

o dátume doručenia. Podľa názoru sťažovateľa musí mať strana sporu možnosť dozvedieť

sa pred rozhodnutím, že súd považuje dátum doručenia rozhodnutia za nepreukázaný.

Dovolací súd na túto námietku reagoval tým, že kogentnosť nemôže byť

preklenutá extenzívnym výkladom. Najvyšší súd tak neposkytol odpoveď na zásadnú

námietku sťažovateľa.

9. Sťažovateľ by v prípade riadneho poučenia reagoval tak, že by podal odvolanie

hneď po doručení rozsudku okresného súdu a v prípade potreby by žiadal aj odpustenie

zmeškania lehoty. Postupom konajúcich súdov bol sťažovateľ ukrátený o možnosť sanovať

zmeškanie lehoty na podanie odvolania, pretože nebol poučený o doručovaní na základe

fikcie ani o právnom režime odpustenia zmeškania lehoty. V danej veci je tiež

neprehliadnuteľné, že došlo k aplikácii inštitútu doručenia na základe fikcie skĺbením troch

právnych poriadkov – slovenského, únijného a českého, o čo väčšia je potreba primeraného

poučenia sťažovateľa.

10. Striktnou aplikáciou ustanovení bez prihliadnutia

na to, že majú slúžiť realizácii práva na prístup k súdu, nebol zohľadnený ústavno-právny

aspekt a došlo k denegatio iustitiae.

11. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„I. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že postupom Okresného súdu Prešov

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -232 zo dňa

19.12.2016, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

19.07.2018, a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 13.06.2019 boli porušené základné ľudské práva Sťažovateľa, a to

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.

-232 zo dňa 19.12.2016, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 19.07.2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 13.06.2019 zrušuje v celom rozsahu a vec vracia Okresnému súdu

Prešov na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Porušovatelia sú povinní nahradiť Sťažovateľovi trovy konania v lehote do 3 dní

odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantné ustanovenia právnych prepisov

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1

listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

III.

Právne posúdenie

17. Podstatu ústavnej sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa o porušení ním

označených práv postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov konajúcich o jeho žalobe

o zrušenie kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť a náhradu ujmy. Okresný súd podľa sťažovateľa

okrem skutočností uvedených v odvolaní porušil jeho práva najmä zanedbaním poučovacej

povinnosti a nedostatočnou komunikáciou so sťažovateľom ako stranou konania, ktorá

obmedzila právo sťažovateľa na prístup k súdu. Okresný súd mal sťažovateľa ako

neprávnika bez právneho zastúpenia dôsledne poučiť o právnej úprave zvoleného spôsobu

doručovania. Krajský súd porušil práva sťažovateľa tým, že neodstránil pochybenia

okresného súdu a svojím rozhodnutím odmietol odvolanie sťažovateľa ako oneskorene

podané bez zohľadnenia situácie sťažovateľa a poskytnutia možnosti sťažovateľovi

požiadať o odpustenie zmeškania lehoty. Najvyšší súd príliš reštriktívnym výkladom

a aplikáciou príslušných ustanovení o možnosti odpustenia

zmeškania lehoty a poučovacej povinnosti súdu bez zohľadnenia ústavno-právneho

kontextu týchto inštitútov tiež porušil označené práva sťažovateľa.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

a uznesením krajského súdu a im predchádzajúcim postupom

18. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu a uznesením krajského súdu a im predchádzajúcim postupom, ústavný súd

uvádza, že ich preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva

pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa

sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

).

19. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť proti

predmetnému rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, čo aj urobil, avšak po uplynutí

zákonom stanovenej lehoty, v dôsledku čoho krajský súd svojím uznesením sťažovateľom

podané odvolanie ako oneskorene podané odmietol. Proti uzneseniu krajského súdu

sťažovateľ využil dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok a jeho námietky obdobné

námietkam uplatneným v ústavnej sťažnosti preskúmal najvyšší súd ako súd dovolací (aj

keď je vo výroku rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené odmietnutie dovolania pre jeho

neprípustnosť, najvyšší súd predmetné námietky, obsahovo uvedené aj v ústavnej sťažnosti,

vecne preskúmal a dal na ne odpoveď, ako to vyplýva z bodov 15 – 15.2 jeho rozhodnutia.

20. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku

okresného súdu, ako aj proti uzneseniu krajského súdu a im predchádzajúcim postupom

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a)

.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

22. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú

záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne (, ).

23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(, , , , , ).

24. V súvislosti s podstatou argumentácie sťažovateľa o nesprávnom, resp.

nedostatočnom splnení poučovacej povinnosti súdom a nedostatku komunikácie medzi

konajúcimi súdmi a sťažovateľom ako stranou konania, ústavný súd konštatuje, že

z hľadiska svojho rozsahu v zmysle poučovacia povinnosť

musí obsahovať poučenie o lehote na podanie odvolania (dĺžke a začiatku jej plynutia),

o súde príslušnom na podanie odvolania a náležitostiach odvolania. Uvedený rozsah

poučovacej povinnosti, resp. jej nenaplnenie okresným súdom sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti nespochybňuje. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietanú povinnosť súdu poučiť ho

o možnosti doručovania súdnej zásielky na základe fikcie, ústavný súd dodáva, že súčasťou

poučenia o odvolaní nie je poučenie o podmienkach náhradného doručenia rozhodnutia.

Súčasne ústavný súd konštatuje, že rovnako poučenie sporovej strany o povinnosti oznámiť

zmenu adresy nepatrí medzi povinnosti súdu, čo napokon konštatoval aj najvyšší súd

v napadnutom uznesení. So sťažovateľovej argumentácie vyplýva, že v podstate požaduje,

aby poučovacia povinnosť súdu v prípade, ak je stranou sporu osoba bez právnického

vzdelania, resp. osoba nezastúpená advokátom, bola takmer neohraničená a súd poučoval

procesné strany o všetkých procesných právach a povinnostiach (resp. predvídal správanie

strany sporu, napr. či si v čase doručovania nezmení adresu). Takto koncipovaná

poučovacia povinnosť súdu je podľa názoru ústavného súdu nemysliteľná a v praxi

nerealizovateľná.

25. Doručovanie písomností upravuje všeobecne

v ustanoveniach § 105 až § 116. Ak má adresát inú adresu na doručovanie, ktorú súdu

neoznámi, súd nemá po nedoručení následne povinnosť zisťovať skutočné adresy strán

sporu. Zmyslom právnej úpravy doručovania súdnych zásielok obsiahnutej v Civilnom

sporovom poriadku je pomocou sprísnenej fikcie doručenia odstrániť sporné situácie

týkajúce sa presného určenia momentu doručenia písomnosti strane sporu, ktorý je dôležitý

pre správne počítanie lehôt ustanovených zákonom (napr. aj pre lehotu na podanie

odvolania).

26. S problematikou včasnosti podania odvolania úzko súvisí inštitút odpustenia

zmeškania lehoty ( ), ktorý umožňuje odstraňovanie nepriaznivých následkov

vyplývajúcich zo zmeškania lehoty za kumulatívneho naplnenia predpokladov, a to že (i)

navrhovateľom je subjekt, ktorému lehota patrila a ktorý ju zmeškal, (ii) ospravedlniteľný

dôvod, (iii) podanie žiadosti o odpustenie lehoty do 15 dní od odpadnutia prekážky

vykonania úkonu a (iv) pripojenie zmeškaného procesného úkonu k žiadosti. Sťažovateľ

taký návrh nepodal, čo neumožňovalo konajúcemu súdu posúdiť okolnosti, pre ktoré

zákonom stanovenú lehotu na podanie odvolania nestihol. Ako už bolo uvedené, nepodanie

žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty sťažovateľom pritom nebolo vyvolané nesplnením

alebo nesprávnym splnením poučovacej povinnosti súdu.

27. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací konal v medziach svojej právomoci, keď

interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vychádzajúc z aplikácie príslušných na vec sa vzťahujúcich

predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení , je

uznesenie najvyššieho súdu náležite odôvodnené. Vzhľadom na právnu argumentáciu

najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho rozhodnutí, ktorá obsiahla právnu podstatu sťažovateľom

nastolených faktických skutočností (odpustenie zmeškania lehoty na podanie riadneho

opravného prostriedku, rozsah poučovacej povinnosti súdu, fikcia doručenia) s odkazmi aj

na príslušnú procesnoprávnu právnu úpravu, v interpretácii ktorej nezistil ústavný súd

ústavný nesúlad, nie je potrebné z pohľadu ústavného súdu uvádzať ďalšie podporné

argumenty. Inými slovami, z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom ústavnej kontroly vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , , , ),

k čomu však v sťažovateľovom prípade nedošlo.

28. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (,

).

29. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ).

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením najvyššieho

súdu a základným právom sťažovateľa podľa č. 46 ods. 1 a právom podľa

dohovoru nezistil takú príčinnú súvislosť ústavnoprávnej relevancie, ktorá by odôvodňovala

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa,

a preto v tejto časti ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu