Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 371/2020
PDF · 196.96 KB
No categories available
II. ÚS 371/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 28 C 7/2010 z 24. marca 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 186/2011 zo 16. mája 2012 v spojení s uznesením
Okresného súdu Košice II sp. zn. 43 C 220/2015 z 31. októbra 2018 a uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 165/2019 z 29. novembra 2019 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 C 7/2010 z 24. marca 2011 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 186/2011
zo 16. mája 2012 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 43 C 220/2015 z 31. októbra
2018 a uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 165/2019 z 29. novembra 2019 (ďalej len
„napadnuté rozsudky a napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa na všeobecných súdoch označených
v bode 1 domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym zásahom súdneho exekútora
JUDr. Ladislava Kováča v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 432/2003
vyprataním nehnuteľnosti vo farnosti , kde bol farárom (na základe právoplatného
rozhodnutia Rímskokatolíckej cirkvi, arcibiskupstvo Košice na podklade medzinárodnej
zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou vo Vatikáne publikovanou
v Zbierke zákonov pod č. 326/2001 Z. z.).
3. Okresný súd a krajský súd o návrhu sťažovateľa rozhodli napadnutými rozsudkami
tak, že jeho žalobu zamietli. Následne podal aj mimoriadny opravný prostriedok (návrh
na obnovu konania), ktorý však okresný súd a krajský súd tiež napadnutými uzneseniami
odmietli.
4. Sťažovateľ opakovane v ústavnej sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor nemal
zákonné oprávnenie na exekučný výkon cirkevného rozhodnutia, čím porušil aj jeho právo
podľa čl. 24 ústavy, kde sa dovoláva ochrany aj v inom konaní vedenom pod sp. zn.
Rvp 218/2020 (ústavný súd zistil, že jeho ústavná sťažnosť smerujúca proti oznámeniu
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 46982/2019/152 z 30. decembra 2019
už bola odmietnutá pri predbežnom prerokovaní, a to uznesením sp. zn. II. ÚS 74/2020
z 13. februára 2020 ‒uznesenie ústavného súdu mu bolo doručené 14. apríla 2020, pozn.).
5. Vo vzťahu k povinnému právnemu zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom
sťažovateľ opakovane uviedol, že „... som bezúspešne oslovil niekoľkých, ktorí
zastupovanie neprijali. Preto týmto žiadam Ústavný súd... o pridelenie advokáta...“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom,
ktorým vysloví, že „Základné ústavné právo ... právo
garantované Dohovorom... článok 6 ods. 1, ako právo na spravodlivé súdne konanie,
a podľa článku 46, Ústavy..., ako právo na súdnu a inú právnu ochranu“ bolo napadnutými
rozsudkami okresného súdu a krajského súdu v spojení s napadnutými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu porušené. Ústavný súd povoľuje obnovu konania a vec
vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
14. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s odôvodnením napadnutých
rozsudkov a uznesení okresného súdu a krajského súdu. Nesúhlasí s dôvodom odmietnutia
návrhu okresným súdom v bode 20 (s ktorým sa stotožnil krajský súd, pozn.) a tvrdí, že
okresný súd, ktorý posudzoval jeho návrh na obnovu konania, „v zmysle § 80 písm. c)
O. s. p.“ mal porušiť aj „zákon v § 80 písm. b) O. s. p.“ a opakovane spôsobil porušenie
jeho označených práv.
III.A K namietanému porušeniu práv rozsudkami okresného súdu a krajského
súdu
15. Ústavný súd konštatuje, že ústavnú sťažnosť proti napadnutým rozsudkom
okresného súdu a krajského súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv je
potrebné odmietnuť opakovane z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení
s § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh na začatie konania je
neprípustný, ak a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol... Ústavný súd totiž už
rozhodoval o námietkach sťažovateľa proti napadnutým rozsudkom okresného súdu
a krajského súdu dvakrát. Prvýkrát uznesením sp. zn. IV. ÚS 473/2013 z 24. júla 2013
ústavnú sťažnosť vtedy odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu a pre
oneskorenosť a druhýkrát uznesením sp. zn. II. ÚS 657/2014 z 9. októbra 2014 v znení
opravného uznesenia z 11. decembra 2014 pre neprípustnosť. Ústavný súd preto už iba
odkazuje na svoje závery obsiahnuté v uvedených uzneseniach vo vzťahu k napadnutým
rozsudkom okresného súdu a krajského súdu.
III.B K namietanému porušeniu práv napadnutými uzneseniami okresného
súdu a krajského súdu
16. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že proti právoplatným napadnutým
rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podal mimoriadny opravný prostriedok, a to
návrh na obnovu konania, ktorý však okresný súd a krajský súd napadnutými uzneseniami
odmietli.
17. Ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej inštancie
rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu ústavný
súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil.
18. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m.
I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
19. Ústavný súd podotýka, že základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov
vychádza z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú
v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Žaloba
o obnovu konania ako mimoriadny opravný prostriedok v civilnom sporovom konaní
spôsobilý vyvolať zmenu alebo zrušenie právoplatného rozhodnutia predstavuje zákonom
povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť
právoplatných rozhodnutí. Žaloba o obnovu konania nie je generálne použiteľná a obnovu
konania možno povoliť len vo výnimočných prípadoch.
20. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
21. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
z 31. októbra 2018 bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosť bolo v tejto jej časti potrebné
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
22. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým potvrdil napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie, podal odvolanie sťažovateľ ako žalobca (pozri dôvody
uvedené v bode 5 až 7, ako aj bod 9 vyjadrenie k stanovisku žalovaného) a tiež žalovaný,
(bod 8) ústavný súd konštatuje, že v tejto časti je ústavná sťažnosť sťažovateľa aj zjavne
neopodstatnená.
23. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
24. Krajský súd v bode 12 konštatoval, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
uznesenia podľa § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), ktorý
odmietol žalobu sťažovateľa na obnovu konania ako nedôvodnú pre nedostatok jej
procesnej prípustnosti, pretože nepreukázal žiadne dôkazy a neopísal žiadne skutočnosti,
ktoré nemohol použiť v pôvodnom konaní, teda neuplatnil žiadny z taxatívne vymedzených
zákonných dôvodov (§ 397 Civilného sporového poriadku), ktorý bol aplikovaný na tento
prípad v zmysle § 470 ods. 1 a 2 CSP. Ďalšie dôvody na zdôraznenie záverov súdu prvej
inštancie uviedol krajský súd v bodoch 13 až 18. Tieto závery sa javia ústavnému súdu ako
správne a z ústavného hľadiska im nemá čo vytknúť (keďže ich sťažovateľ dobre pozná,
ústavný súd z jeho úvah preto osobitne necitoval, pozn.).
25. Vychádzajúc z uvedeného posúdenia veci, ústavný súd konštatuje, že krajský súd
sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou
sa posúdenia otázky prípustnosti jeho žaloby o obnovu konania, jeho úvahy majú racionálny
základ, a sú preto legitímne. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi
závermi krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti uvedeného názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
26. Keďže ústavný súd nezistil žiadny relevantný dôvod na prípadný zásah
do napadnutého uznesenia krajského súdu, odmietol jeho ústavnú sťažnosť v tejto časti ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Odôvodnenie
nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.
27. Na dôvažok musí ústavný súd poznamenať, že z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru
nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby
považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02, obdobne aj rozsudky ESĽP
Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie
z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo
zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach
a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti
adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž
neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv
z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca
podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci
Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].
Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie, čo však nie je prípad
sťažovateľa.
III.C K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
28. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
29. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný
súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené tri
podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce
takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
30. Ústavný súd konštatuje, že síce sťažovateľ požiadal v ústavnej sťažnosti
o ustanovenie právneho zástupcu, avšak žiadnym spôsobom ani len netvrdil, tým menej
preukázal majetkové pomery, ktoré by túto žiadosť odôvodňovali.
31. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto tiež nie je splnená.
32. Pretože neboli splnené dva z troch predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu