Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 473/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Z., P., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. -72 z 24. marca

2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -97 zo 16. mája 2012, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013

doručená sťažnosť Mgr. A. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -72 z 24. marca 2011 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -97 zo 16. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

doručeným okresnému súdu 14. januára 2010 domáhal proti odporcovi JUDr. L. K.,

súdnemu exekútorovi (ďalej len „odporca“), „určenia, že odporca nemal zákonné

oprávnenie na vykonanie exekúcie a o náhradu škody s príslušenstvom“. Okresný súd

o návrhu sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že ho zamietol a zároveň uložil

sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume 234,67 €.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. -72 z 24. marca

2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, okrem výroku o trovách konania účastníkov

(v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie

konanie, pozn.). Napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom

krajského súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu nadobudol právoplatnosť 28. mája 2012.

Dňa 29. mája 2012 podal sťažovateľ podnet na podanie mimoriadneho dovolania

proti napadnutému rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorý z poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky vybavila Krajská

prokuratúra v Košiciach prípisom č. k. Kc 122/12-8 z 10. júla 2012, v ktorom konštatovala,

že nie sú splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania, a preto podnet

sťažovateľa odložila. Následne sťažovateľ podal opakovaný podnet na podanie

mimoriadneho dovolania v predmetnej veci, ktorý bol doručený Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 30. októbra 2012, ktorý vybavil

prokurátor generálnej prokuratúry prípisom č. k. VI/2 Pz 1050/12-8 zo 6. decembra 2012

tak, že ho odložil bez prijatia opatrenia.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd napadnutým rozsudkom v spojení s napadnutým

rozsudkom krajského súdu porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, pričom v tejto

súvislosti okrem iného uvádza: „Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

vidím v tom, že súd hrubo prehliada nesúlad konania súdneho exekútora... s platnou

legislatívou a svojim konaním spôsobil porušenie spravodlivosti.

Zjavný nesúlad konania súdneho exekútora... je nesporne v tom, že vykonal exekúciu

bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia, ako nútený výkon cirkevného rozhodnutia, ktoré

Slovenská republika, zastúpená súdnym exekútorom nevykonáva, keďže neexistuje záväzok

Slovenskej republiky, aby takéto cirkevné rozhodnutie ne jej území bolo možné vykonať...

Zjavný nesúlad konania súdneho exekútora... je navyše nesporne v rozpore

so Exekučný poriadok, keď prijal návrh na výkon exekúcie

vyprataním nehnuteľnosti od neoprávnenej právnickej osoby Arcibiskupstva Košice, ktorá

nie je vlastníčkou vypratávanej nehnuteľnosti...“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné ústavné právo Mgr. A. Z... právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

článku 46 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Košice -72 zo dňa 24. marca 2011 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach -97 zo dňa 16. mája 2012, bolo porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach -97 zo dňa 16. mája

2012 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa „o pridelenie advokáta ústavným

súdom“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu č. k. -72 z 24. marca 2011 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -97 zo 16. mája 2012.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu č. k. -72 z 24. marca 2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ podať proti napadnutému rozsudku

okresného súdu odvolanie (ktoré aj podal), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje

právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -97 zo 16. mája 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. mája 2012, pričom

toto jeho tvrdenie zodpovedá aj dokumentácii priloženej k sťažnosti (fotokópia napadnutého

rozsudku krajského súdu s vyznačením doložky právoplatnosti, pozn.). Sťažovateľ zároveň

tvrdí, že sťažnosť podáva „v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia podľa

.. kde lehota sa započítava v zmysle zákona

č. .. po roku, ktorý

poskytuje pre generálneho prokurátora, ako čas na podanie mimoriadneho dovolania“, t. j.

plynutie lehoty podľa počíta od lehoty, ktorú

ustanovuje generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky na podanie mimoriadneho dovolania v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky

alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov.

S citovaným názorom sťažovateľa na plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sa ústavný súd nemôže stotožniť a v tejto súvislosti poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého podnet na podanie

mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243e až

) ani prípadný opakovaný podnet nemožno z hľadiska

považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je

predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ,

a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu nemožno prihliadať (m. m. , , a iné). Podnet na

podanie mimoriadneho dovolania teda nie je iným právnym prostriedkom, ktorý je

sťažovateľ v zmysle povinný vyčerpať na ochranu

svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto

nemá na plynutie lehoty uvedenej v žiadny vplyv.

Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne

opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde (, ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné

právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1

totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť

každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora Slovenskej republiky

rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba

v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené).

Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr.

, , ).

Vzhľadom na uvedené je pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť podaná v lehote

ustanovenej v , rozhodujúci deň nadobudnutia

právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a deň podania sťažnosti ústavnému

súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. mája 2012, pričom

sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 1. júla 2013, t. j. zjavne po uplynutí

lehoty ustanovenej v .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľa odmietol podľa ako podanú oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013