Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 410/2020
PDF · 484.54 KB
No categories available
I. ÚS 410/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , ,
vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Nt 88/2019 a jeho uznesením zo 4. mája 2020 a postupom Krajského
súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 47/2020 a jeho uznesením z 23. júna 2020
a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých konaní a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Levice
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 88/2019 a jeho uznesením
zo 4. mája 2020 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tos 47/2020 a jeho uznesením z 23. júna 2020.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 3 T 25/2019 z 15. apríla 2019 uznaný vinným zo spáchania zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
c) a § 127 ods. 5 Trestného zákona, za ktorý bol odsúdený podľa § 189 ods. 2 Trestného
zákona, za použitia § 38 ods. 2, § 36 písm. n) a § 37 písm. m) Trestného zákona na trest
odňatia slobody v trvaní 4 rokov, so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu
so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Zároveň bol
sťažovateľovi uložený podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona trest prepadnutia veci –
mobilného telefónu a karty SIM.
3. Tak sťažovateľ, ako aj príslušný prokurátor sa práva podať odvolanie proti
prvostupňovému rozsudku ihneď po jeho vyhlásení priamo na hlavnom pojednávaní vzdali.
4. Napadnutým uznesením zo 4. mája 2020 vydanom v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Nt 88/2019 okresný súd podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. 3 T 25/2019,
pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
5. Proti uzneseniu okresného súdu zo 4. mája 2020 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú
krajský súd uznesením č. k. 2 Tos 47/2020-85 z 23. júna 2020 podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
6. Sťažovateľ tak rozhodnutie okresného súdu zo 4. mája 2020, ako aj rozhodnutie
krajského súdu z 23. júna 2020 považuje za neodôvodnené a arbitrárne, pretože sa
všeobecné súdy konajúce v danej trestnej veci s jeho námietkami uvedenými v návrhu
na povolenie obnovy konania, ako aj v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu riadne
nevysporiadali, a tak „obišli“ jeho obranu.
7. Predovšetkým sťažovateľ poprel spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu,
požadoval v obnovenom konaní vypočuť ním navrhovaných svedkov a napraviť
pochybenia, ktorých sa všeobecné súdy mali dopustiť v pôvodnom konaní, a tak dosiahnuť
spravodlivý proces.
8. Konanie všeobecných súdov o návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ
vníma ako také, v ktorom „absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie
rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 88/2019 a jeho uznesením zo 4. mája 2020, ako aj
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 47/2020 a jeho uznesením
z 23. júna 2020 a aby vrátil vec krajskému súdu na opätovné konanie a rozhodnutie.
10. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom z dôvodu jeho zlej finančnej situácie, v ktorej sa nachádza vzhľadom
na vykonávanie trestu odňatia slobody.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15. Podľa § 56 ods. 2 písm. a) a g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
17. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
18. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 88/2019 a jeho uznesením
zo 4. mája 2020 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 47/2020
a jeho uznesením z 23. júna 2020.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
21. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pripomína, že v zásade
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej
moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie
je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich
právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde
k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu malo podľa jeho
názoru dôjsť arbitrárnosťou a nedostatočným odôvodnením rozhodnutí okresného súdu
a krajského súdu, ktorými v konečnom dôsledku nevyhoveli jeho návrhu na povolenie
obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 T 25/2019. Sťažovateľ je
presvedčený, že označené všeobecné súdy „obišli“ jeho obranu a s ním uplatnenou
argumentáciou sa v potrebnom rozsahu nezaoberali a nevysporiadali.
III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 88/2019 a jeho uznesením zo 4. mája 2020
23. V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu ústavný súd
poukazuje na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy („...ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“), s prihliadnutím na ktorý môže
poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba
vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom
inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
24. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv oprávnený
konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť už
po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
25. Sťažovateľ nepochybne mal možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou
sťažnosťou napadnutého postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Nt 88/2019, ako aj jeho uznesenia zo 4. mája 2020 využitím riadneho opravného
prostriedku (sťažnosti proti tomuto uzneseniu) v prebiehajúcom konaní o návrhu
na povolenie obnovy, ktorý, ako to vyplýva zo samotnej ústavnej sťažnosti, sťažovateľ
napokon využil.
26. Podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vznikol priestor pre riadne
uplatnenie ochrany práv sťažovateľa pred súdom druhého stupňa, ktorý v rozsahu svojho
preskúmavacieho oprávnenia je povinný vyrovnať sa s relevantne uplatnenou
argumentáciou, a teda prípadne aj s tými námietkami, ktoré sťažovateľ proti
prvostupňovému rozhodnutiu uvádza v konaní pred ústavným súdom.
27. Je evidentné, že v aktuálnej veci sťažovateľa existoval orgán verejnej moci –
krajský súd, ktorého právomoc predchádza oprávneniu ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam sťažovateľa.
28. Preto vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti postupu a
uzneseniu okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 47/2020 a jeho uznesením z 23. júna 2020
29. Sťažovateľ podobne ako okresnému súdu aj krajskému súdu vytýka arbitrárnosť
a nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, ktorým ako nadriadený súd zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa názoru sťažovateľa ani súd
druhého stupňa sa dostatočne nezaoberal jeho argumentáciou a nedostatočne reagoval
na jeho námietky.
30. V úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. 2 Tos 47/2020-85 z 23. júna
2020 krajský súd zrekapituloval závery okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu
návrhu na povolenie obnovy trestného konania a stručne zopakoval námietky sťažovateľa.
31. Následne krajský súd uviedol, že po preskúmaní spisového materiálu ako
aj postupu okresného súdu zistil, že súd prvého stupňa v konaní postupoval zákonne,
rozhodol správne a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil, preto naň odkázal a s názorom
v ňom uvedeným sa v celom rozsahu stotožnil.
32. Krajský súd doplnil, že novým dôkazom, prípadne novou skutočnosťou súdu skôr
neznámou nie sú návrhy odsúdeného (sťažovateľa) na vypočutie osôb, ktoré mohli byť
vypočuté už v pôvodnom konaní, keďže o nich (sťažovateľ) vedel. Taktiež ani zabezpečenie
audio záznamu a SMS správ z jeho mobilného telefónu podľa krajského súdu nespĺňalo
atribúty novej skutočnosti alebo nového dôkazu v zmysle § 394 Trestného poriadku. Všetky
návrhy sťažovateľa na vykonanie dokazovania mohli byť podľa presvedčenia krajského
súdu prezentované už pred prvostupňovým súdom v pôvodnom konaní a bolo by iba
na tomto súde, ako rozhodne, či ich vykoná alebo nie.
33. Podľa názoru sťažnostného súdu ani jeden zo sťažovateľom uvádzaných dôkazov
nespĺňal podmienku dôkazu, ktorý vyšiel najavo neskôr alebo bol súdu skôr neznámy, a tak
nezistil žiadne nové skutočnosti v prospech sťažovateľa, ktoré by súčasne boli dôvodom
na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Skutočnosti
uvádzané sťažovateľom v návrhu na povolenie obnovy konania, resp. počas verejného
zasadnutia pred okresným súdom, neboli zákonnými a dostatočnými dôvodmi na povolenie
obnovy konania.
34. Krajský súd zároveň dal sťažovateľovi do pozornosti, že v konaní o povolenie
obnovy konania podľa Trestného poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava
zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové
skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme, v spojení s dôkazmi už vykonanými, môžu
odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Nebolo teda v právomoci okresného súdu ani krajského
súdu v konaní o povolenie obnovy konania preverovať sťažovateľom tvrdenú skutočnosť, že
poškodená klamala, pretože o tom rozhodoval výlučne súd v pôvodnom konaní na podklade
vykonaných dôkazov a na základe toho, že sťažovateľ uznal svoju vinu. Vyhlásenie
sťažovateľa, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe [§ 257 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku], súd prvého stupňa prijal, a preto ďalšie dokazovanie, čo sa týka viny,
nevykonával.
34.1 Krajský súd k tomu podotkol, že sťažovateľ k vyhláseniu o tom, že nepopiera
spáchanie skutku, nútený nebol. Urobil tak na pojednávaní v prítomnosti svojho obhajcu,
preto krajský súd neakceptoval tvrdenie, že sťažovateľ nerozumel tomu, čo sa na okresnom
súde deje. Okrem toho nadriadený súd zopakoval, že sťažovateľom navrhované dôkazy
neboli novými návrhmi a v konaní o návrhu na povolenie obnovy nie je možné
prehodnocovať dôkazy iným spôsobom, ako to urobil prvostupňový súd v pôvodnom
konaní.
35. Krajský súd definoval, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania
pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu a skúmania odôvodnenosti návrhu.
V predmetnom konaní boli podľa jeho názoru splnené formálne náležitosti návrhu
na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. návrh podal
sťažovateľ ako osoba na to oprávnená, smeroval proti rozhodnutiu, proti ktorému bola
obnova konania prípustná a nebola v zmysle § 395 Trestného poriadku vylúčená. Avšak
súčasne nebola zistená existencia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych,
ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne
uložený trest sťažovateľa bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.
36. Súčasne krajský súd nezistil žiadne porušenie ustanovení Trestného poriadku
v postupe okresného súdu pri prerokovávaní návrhu na povolenie obnovy konania.
37. Pretože krajský súd v napadnutom rozhodnutí odkázal na dôvody uvedené
v uznesení okresného súdu sp. zn. 2 Nt 88/2019 zo 4. mája 2020, ústavný súd sa oboznámil
aj s obsahom tohto rozhodnutia, pridržiavajúc sa svojho ustáleného právneho názoru, podľa
ktorého rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať
izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože
prvostupňové a odvolacie (v tomto prípade sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
38. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul dôvody, pre ktoré
sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania; uviedol rozsah ním vykonaného
dokazovania o tomto návrhu a stručne popísal obsah vykonaných dôkazov; citoval príslušné
ustanovenia Trestného poriadku, ktoré sa na toto konanie vzťahovali a v krátkosti ich
interpretoval. Napokon vyhodnotil, že sťažovateľ neuviedol žiadne také nové skutočnosti,
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktorých existencia by mohla sama osebe alebo v spojitosti
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť k inému záveru o jeho vine. Okresný
súd s poukazom na nezmenenú výpoveď svedkyne poškodenej vykonanú v konaní
o povolení obnovy konania dospel k záveru, že nevyšli najavo také skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie. Svedkyňa poškodená aj na verejnom
zasadnutí uviedla, že sa jej sťažovateľ vyhrážal, tak ako o tom vypovedala v prípravnom
konaní. Na otázku obhajcu sťažovateľa síce spočiatku vyjadrila pochybnosť, či jej volal
a vyhrážal sa sťažovateľ, avšak vzápätí uviedla, že to bol on. Uvedenú pochybnosť okresný
súd považoval za vyvrátenú aj výpoveďou svedka , ktorý bol prítomný
pri inkriminovanom telefonáte. Sťažovateľ teda tvrdením, že sa konania nedopustil on, ale
to mohla byť iná osoba, okresný súd nepresvedčil o existencii dôvodu na povolenie obnovy
konania. Svedkyňa poškodená, ako to súd prvého stupňa uviedol, sa jednoznačne vyjadrila,
že svoju výpoveď vo vzťahu k sťažovateľovi nechce zmeniť.
39. K ďalším dôkazom, ktoré sťažovateľ navrhoval vykonať, okresný súd uviedol, že
návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov a
zamietol, pretože uvedení svedkovia neboli prítomní pri spáchaní skutku, za ktorý bol
sťažovateľ odsúdený. Vyplynulo to z vyšetrovacích úkonov prípravného konania,
zo spisového materiálu v trestnej veci a nakoniec aj z výpovede svedkyne poškodenej.
40. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s rozhodnutím
okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy sa pre rozhodnutie návrhu na povolenie obnovy
trestného konania relevantnými, tak skutkovými, ako aj právnymi otázkami zaoberali a dali
na ne dostatočné odpovede.
41. Všeobecné súdy konajúce vo veci v prvom rade ozrejmili, ako je potrebné
nazerať na inštitút obnovy konania, na jeho špecifiká a splnenie akých podmienok
si vyžaduje prípadné rozhodnutie, ktorým sa vyhovie návrhu na povolenie obnovy konania.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu pritom možno vyvodiť, v čom videl ich
nesplnenie vo vzťahu k návrhu sťažovateľa. Vysvetlil, čo je potrebné chápať pod novým
dôkazom alebo novou skutočnosťou v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku
upravujúceho podmienky povolenia obnovy trestného konania a dostatočne argumentoval,
prečo sťažovateľom uvedené námietky za také nebolo možné považovať.
42. Ústavný súd napriek ústavnej akceptovateľnosti záverov vo veci konajúcich
všeobecných súdov považuje za potrebné vytknúť krajskému súdu jeho sústredenosť
na skúmanie a vyhodnotenie skutočnosti, ktorá nebola pre jeho rozhodnutie kľúčovou, t. j.,
že sťažovateľom navrhované dôkazy nie sú novými dôkazmi, ktoré by vyšli najavo neskôr
alebo ktoré by boli súdu skôr neznáme, s odôvodnením, že ich vykonanie sťažovateľ mohol
navrhnúť už aj v riadnom (pôvodnom) konaní vo veci samej. Ústavný súd nemôže odobriť
taký náhľad na splnenie podmienok na povolenie obnovy trestného konania, ktorý sa bude
odvíjať od skutočnosti, či obvinený o nových a súdu skôr neznámych skutočnostiach
a dôkazoch vedel v pôvodnom konaní a či ich v tomto konaní aj uplatnil, keďže táto
okolnosť je pre splnenie zákonných podmienok pre povolenie obnovy konania nepodstatná.
Pri obnove konania nezáleží na tom, prečo boli nové skutočnosti alebo dôkazy doteraz súdu
neznáme, ani to, či o nich obvinený vedel, ale z akéhokoľvek dôvodu ich neuviedol.
Kladenie dôrazu na túto okolnosť podľa názoru ústavného súdu navyše nie celkom vystihuje
podstatu návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Je zrejmé, že sťažovateľ
navrhoval vykonať dôkaz (výsluch poškodenej), ktorý síce bol zabezpečený v prípravnom
konaní, ale jeho vykonanie v obnovenom konaní malo (mohlo) priniesť nové skutočnosti,
ktoré neboli súdu známe v pôvodnom konaní. Išlo o návrh na vypočutie svedkyne
poškodenej, ktorá, ako to tvrdil sťažovateľ, mala zmeniť svoju výpoveď v jeho prospech.
Práve túto okolnosť mal krajský súd brať vo vzťahu k návrhu sťažovateľa ako nosnú
a adekvátne tomu venovať jej priestor v odôvodnení svojho rozhodnutia.
43. Z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov možno vyvodiť, že predtým
neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom
konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Tost 13/2015 z 19. mája 2015). Práve
o obdobnú situáciu v danej veci išlo.
44. Uvedený deficit však ústavný súd v konečnom dôsledku nehodnotil ako
neprípustný zásah krajského súdu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu jednoznačne
vyplývajú dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania všeobecné
súdy v konečnom dôsledku zamietli a tieto rozhodne nemožno hodnotiť ako nedostatočné.
45. Okresný súd v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania vykonal
sťažovateľom navrhovaný dôkaz a zistil, že k zmene obsahu dôkazu oproti pôvodnému
konaniu, ktorého obnovenie bolo navrhované, nedošlo. Svedkyňa poškodená naďalej
zotrvala na svojej pôvodnej výpovedi, a jej zmenu nepripustila ani po tom, ako malo dôjsť
k jej spochybneniu.
46. Všeobecné súdy sa dostatočným spôsobom vyrovnali aj s ďalšími navrhovanými
dôkazmi, reakcia na ktoré však už správne spadá pod práve krajským súdom zvýraznené
uplatňovanie vykonania dôkazov, ktoré boli všeobecnému súdu v pôvodnom konaní známe,
ale vykonané neboli, keďže sťažovateľ svojím vyhlásením, že nepopiera spáchanie skutku
uvedeného v obžalobe [§ 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], v podstate neumožnil
vykonávanie dôkazov preukazujúcich jeho vinu či nevinu. Ak totiž súd rozhodne, že
vyhlásenie obžalovaného (sťažovateľa) prijme, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu,
v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd takto potom vykoná iba
dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo
ochranného opatrenia. Preto prípadná absencia vykonania dôkazov o vine sťažovateľa má
zákonné opodstatnenie, resp. zákonný podklad. Navyše okresný súd sa vyrovnal aj
s návrhom na vypočutie svedkov – synov sťažovateľa – poukazujúc na skutočnosť, že už
v prípravnom konaní vyšlo najavo, že uvedení svedkovia neboli pri páchaní skutku
prítomní.
47. Uvedené okolnosti trestnej veci sťažovateľa vylučujú akékoľvek úvahy
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím
prvostupňového súdu.
48. Ako už bolo uvedené, kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv
alebo slobôd.
49. Ústavný súd zdôrazňuje, že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu
na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku sú zásadne príslušné
všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci
krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
(v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012). Podľa ústavného súdu však posúdenie
dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho trestnej veci
krajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy, osobitne jeho závery, takéto
nedostatky nevykazujú.
50. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého druhostupňového rozhodnutia dospel
k záveru, že krajský súd zrozumiteľne a dostatočne vysvetlil, prečo v prípade sťažovateľa
nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného
poriadku. Právny záver o potrebe zamietnutia návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
konania bol pritom založený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne
akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy.
51. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 47/2020-85 z 23. júna 2020 a označeným základným
právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
52. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu
na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
53. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia
§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe
právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej
majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,
nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m.
54. S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným
súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade
neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa (podľa § 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu