Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 410/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , ,

vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2020 a postupom Krajského

súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júna 2020

a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých konaní a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Levice

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 4. mája 2020 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júna 2020.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 15. apríla 2019 uznaný vinným zo spáchania zločinu

vydierania podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na písm.

c) a , za ktorý bol odsúdený podľa Trestného

zákona, za použitia , a na trest

odňatia slobody v trvaní 4 rokov, so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu

so stredným stupňom stráženia podľa . Zároveň bol

sťažovateľovi uložený podľa trest prepadnutia veci –

mobilného telefónu a karty SIM.

3. Tak sťažovateľ, ako aj príslušný prokurátor sa práva podať odvolanie proti

prvostupňovému rozsudku ihneď po jeho vyhlásení priamo na hlavnom pojednávaní vzdali.

4. Napadnutým uznesením zo 4. mája 2020 vydanom v konaní vedenom

pod sp. zn. okresný súd podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. ,

pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa .

5. Proti uzneseniu okresného súdu zo 4. mája 2020 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú

krajský súd uznesením č. k. -85 z 23. júna 2020 podľa § 193 ods. 1 písm. c)

ako nedôvodnú zamietol.

6. Sťažovateľ tak rozhodnutie okresného súdu zo 4. mája 2020, ako aj rozhodnutie

krajského súdu z 23. júna 2020 považuje za neodôvodnené a arbitrárne, pretože sa

všeobecné súdy konajúce v danej trestnej veci s jeho námietkami uvedenými v návrhu

na povolenie obnovy konania, ako aj v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu riadne

nevysporiadali, a tak „obišli“ jeho obranu.

7. Predovšetkým sťažovateľ poprel spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu,

požadoval v obnovenom konaní vypočuť ním navrhovaných svedkov a napraviť

pochybenia, ktorých sa všeobecné súdy mali dopustiť v pôvodnom konaní, a tak dosiahnuť

spravodlivý proces.

8. Konanie všeobecných súdov o návrhu na povolenie obnovy konania sťažovateľ

vníma ako také, v ktorom „absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie

rozhodnutia v zmysle Listiny a SR“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a v listiny postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2020, ako aj

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 23. júna 2020 a aby vrátil vec krajskému súdu na opätovné konanie a rozhodnutie.

10. Zároveň sťažovateľ požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom z dôvodu jeho zlej finančnej situácie, v ktorej sa nachádza vzhľadom

na vykonávanie trestu odňatia slobody.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa a ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

16. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

17. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v a listiny

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 4. mája 2020 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. júna 2020.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

21. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou pripomína, že v zásade

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej

moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie

je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich

právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu malo podľa jeho

názoru dôjsť arbitrárnosťou a nedostatočným odôvodnením rozhodnutí okresného súdu

a krajského súdu, ktorými v konečnom dôsledku nevyhoveli jeho návrhu na povolenie

obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľ je

presvedčený, že označené všeobecné súdy „obišli“ jeho obranu a s ním uplatnenou

argumentáciou sa v potrebnom rozsahu nezaoberali a nevysporiadali.

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. mája 2020

23. V súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutím okresného súdu ústavný súd

poukazuje na princíp subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z („...ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“), s prihliadnutím na ktorý môže

poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba

vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom

inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

24. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv oprávnený

konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť už

po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

25. Sťažovateľ nepochybne mal možnosť domáhať sa preskúmania ústavnou

sťažnosťou napadnutého postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj jeho uznesenia zo 4. mája 2020 využitím riadneho opravného

prostriedku (sťažnosti proti tomuto uzneseniu) v prebiehajúcom konaní o návrhu

na povolenie obnovy, ktorý, ako to vyplýva zo samotnej ústavnej sťažnosti, sťažovateľ

napokon využil.

26. Podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vznikol priestor pre riadne

uplatnenie ochrany práv sťažovateľa pred súdom druhého stupňa, ktorý v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia je povinný vyrovnať sa s relevantne uplatnenou

argumentáciou, a teda prípadne aj s tými námietkami, ktoré sťažovateľ proti

prvostupňovému rozhodnutiu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

27. Je evidentné, že v aktuálnej veci sťažovateľa existoval orgán verejnej moci –

krajský súd, ktorého právomoc predchádza oprávneniu ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam sťažovateľa.

28. Preto vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (proti postupu a

uzneseniu okresného súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie podľa .

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v v listiny postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júna 2020

29. Sťažovateľ podobne ako okresnému súdu aj krajskému súdu vytýka arbitrárnosť

a nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, ktorým ako nadriadený súd zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa názoru sťažovateľa ani súd

druhého stupňa sa dostatočne nezaoberal jeho argumentáciou a nedostatočne reagoval

na jeho námietky.

30. V úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia č. k. -85 z 23. júna

2020 krajský súd zrekapituloval závery okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu

návrhu na povolenie obnovy trestného konania a stručne zopakoval námietky sťažovateľa.

31. Následne krajský súd uviedol, že po preskúmaní spisového materiálu ako

aj postupu okresného súdu zistil, že súd prvého stupňa v konaní postupoval zákonne,

rozhodol správne a svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil, preto naň odkázal a s názorom

v ňom uvedeným sa v celom rozsahu stotožnil.

32. Krajský súd doplnil, že novým dôkazom, prípadne novou skutočnosťou súdu skôr

neznámou nie sú návrhy odsúdeného (sťažovateľa) na vypočutie osôb, ktoré mohli byť

vypočuté už v pôvodnom konaní, keďže o nich (sťažovateľ) vedel. Taktiež ani zabezpečenie

audio záznamu a SMS správ z jeho mobilného telefónu podľa krajského súdu nespĺňalo

atribúty novej skutočnosti alebo nového dôkazu v zmysle . Všetky

návrhy sťažovateľa na vykonanie dokazovania mohli byť podľa presvedčenia krajského

súdu prezentované už pred prvostupňovým súdom v pôvodnom konaní a bolo by iba

na tomto súde, ako rozhodne, či ich vykoná alebo nie.

33. Podľa názoru sťažnostného súdu ani jeden zo sťažovateľom uvádzaných dôkazov

nespĺňal podmienku dôkazu, ktorý vyšiel najavo neskôr alebo bol súdu skôr neznámy, a tak

nezistil žiadne nové skutočnosti v prospech sťažovateľa, ktoré by súčasne boli dôvodom

na povolenie obnovy konania v zmysle . Skutočnosti

uvádzané sťažovateľom v návrhu na povolenie obnovy konania, resp. počas verejného

zasadnutia pred okresným súdom, neboli zákonnými a dostatočnými dôvodmi na povolenie

obnovy konania.

34. Krajský súd zároveň dal sťažovateľovi do pozornosti, že v konaní o povolenie

obnovy konania podľa príslušný všeobecný súd nepreskúmava

zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové

skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme, v spojení s dôkazmi už vykonanými, môžu

odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Nebolo teda v právomoci okresného súdu ani krajského

súdu v konaní o povolenie obnovy konania preverovať sťažovateľom tvrdenú skutočnosť, že

poškodená klamala, pretože o tom rozhodoval výlučne súd v pôvodnom konaní na podklade

vykonaných dôkazov a na základe toho, že sťažovateľ uznal svoju vinu. Vyhlásenie

sťažovateľa, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe [§ 257 ods. 1 písm. c)

], súd prvého stupňa prijal, a preto ďalšie dokazovanie, čo sa týka viny,

nevykonával.

34.1 Krajský súd k tomu podotkol, že sťažovateľ k vyhláseniu o tom, že nepopiera

spáchanie skutku, nútený nebol. Urobil tak na pojednávaní v prítomnosti svojho obhajcu,

preto krajský súd neakceptoval tvrdenie, že sťažovateľ nerozumel tomu, čo sa na okresnom

súde deje. Okrem toho nadriadený súd zopakoval, že sťažovateľom navrhované dôkazy

neboli novými návrhmi a v konaní o návrhu na povolenie obnovy nie je možné

prehodnocovať dôkazy iným spôsobom, ako to urobil prvostupňový súd v pôvodnom

konaní.

35. Krajský súd definoval, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania

pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu a skúmania odôvodnenosti návrhu.

V predmetnom konaní boli podľa jeho názoru splnené formálne náležitosti návrhu

na povolenie obnovy konania podľa , t. j. návrh podal

sťažovateľ ako osoba na to oprávnená, smeroval proti rozhodnutiu, proti ktorému bola

obnova konania prípustná a nebola v zmysle vylúčená. Avšak

súčasne nebola zistená existencia nových skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych,

ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine odsúdeného, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne

uložený trest sťažovateľa bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu.

36. Súčasne krajský súd nezistil žiadne porušenie ustanovení

v postupe okresného súdu pri prerokovávaní návrhu na povolenie obnovy konania.

37. Pretože krajský súd v napadnutom rozhodnutí odkázal na dôvody uvedené

v uznesení okresného súdu sp. zn. zo 4. mája 2020, ústavný súd sa oboznámil

aj s obsahom tohto rozhodnutia, pridržiavajúc sa svojho ustáleného právneho názoru, podľa

ktorého rozhodnutie prvostupňového súdu a súdu druhého stupňa nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie (v tomto prípade sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

38. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul dôvody, pre ktoré

sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania; uviedol rozsah ním vykonaného

dokazovania o tomto návrhu a stručne popísal obsah vykonaných dôkazov; citoval príslušné

ustanovenia , ktoré sa na toto konanie vzťahovali a v krátkosti ich

interpretoval. Napokon vyhodnotil, že sťažovateľ neuviedol žiadne také nové skutočnosti,

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktorých existencia by mohla sama osebe alebo v spojitosti

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť k inému záveru o jeho vine. Okresný

súd s poukazom na nezmenenú výpoveď svedkyne poškodenej vykonanú v konaní

o povolení obnovy konania dospel k záveru, že nevyšli najavo také skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré by mohli odôvodniť iné rozhodnutie. Svedkyňa poškodená aj na verejnom

zasadnutí uviedla, že sa jej sťažovateľ vyhrážal, tak ako o tom vypovedala v prípravnom

konaní. Na otázku obhajcu sťažovateľa síce spočiatku vyjadrila pochybnosť, či jej volal

a vyhrážal sa sťažovateľ, avšak vzápätí uviedla, že to bol on. Uvedenú pochybnosť okresný

súd považoval za vyvrátenú aj výpoveďou svedka , ktorý bol prítomný

pri inkriminovanom telefonáte. Sťažovateľ teda tvrdením, že sa konania nedopustil on, ale

to mohla byť iná osoba, okresný súd nepresvedčil o existencii dôvodu na povolenie obnovy

konania. Svedkyňa poškodená, ako to súd prvého stupňa uviedol, sa jednoznačne vyjadrila,

že svoju výpoveď vo vzťahu k sťažovateľovi nechce zmeniť.

39. K ďalším dôkazom, ktoré sťažovateľ navrhoval vykonať, okresný súd uviedol, že

návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov a

zamietol, pretože uvedení svedkovia neboli prítomní pri spáchaní skutku, za ktorý bol

sťažovateľ odsúdený. Vyplynulo to z vyšetrovacích úkonov prípravného konania,

zo spisového materiálu v trestnej veci a nakoniec aj z výpovede svedkyne poškodenej.

40. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s rozhodnutím

okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy sa pre rozhodnutie návrhu na povolenie obnovy

trestného konania relevantnými, tak skutkovými, ako aj právnymi otázkami zaoberali a dali

na ne dostatočné odpovede.

41. Všeobecné súdy konajúce vo veci v prvom rade ozrejmili, ako je potrebné

nazerať na inštitút obnovy konania, na jeho špecifiká a splnenie akých podmienok

si vyžaduje prípadné rozhodnutie, ktorým sa vyhovie návrhu na povolenie obnovy konania.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu pritom možno vyvodiť, v čom videl ich

nesplnenie vo vzťahu k návrhu sťažovateľa. Vysvetlil, čo je potrebné chápať pod novým

dôkazom alebo novou skutočnosťou v zmysle

upravujúceho podmienky povolenia obnovy trestného konania a dostatočne argumentoval,

prečo sťažovateľom uvedené námietky za také nebolo možné považovať.

42. Ústavný súd napriek ústavnej akceptovateľnosti záverov vo veci konajúcich

všeobecných súdov považuje za potrebné vytknúť krajskému súdu jeho sústredenosť

na skúmanie a vyhodnotenie skutočnosti, ktorá nebola pre jeho rozhodnutie kľúčovou, t. j.,

že sťažovateľom navrhované dôkazy nie sú novými dôkazmi, ktoré by vyšli najavo neskôr

alebo ktoré by boli súdu skôr neznáme, s odôvodnením, že ich vykonanie sťažovateľ mohol

navrhnúť už aj v riadnom (pôvodnom) konaní vo veci samej. Ústavný súd nemôže odobriť

taký náhľad na splnenie podmienok na povolenie obnovy trestného konania, ktorý sa bude

odvíjať od skutočnosti, či obvinený o nových a súdu skôr neznámych skutočnostiach

a dôkazoch vedel v pôvodnom konaní a či ich v tomto konaní aj uplatnil, keďže táto

okolnosť je pre splnenie zákonných podmienok pre povolenie obnovy konania nepodstatná.

Pri obnove konania nezáleží na tom, prečo boli nové skutočnosti alebo dôkazy doteraz súdu

neznáme, ani to, či o nich obvinený vedel, ale z akéhokoľvek dôvodu ich neuviedol.

Kladenie dôrazu na túto okolnosť podľa názoru ústavného súdu navyše nie celkom vystihuje

podstatu návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Je zrejmé, že sťažovateľ

navrhoval vykonať dôkaz (výsluch poškodenej), ktorý síce bol zabezpečený v prípravnom

konaní, ale jeho vykonanie v obnovenom konaní malo (mohlo) priniesť nové skutočnosti,

ktoré neboli súdu známe v pôvodnom konaní. Išlo o návrh na vypočutie svedkyne

poškodenej, ktorá, ako to tvrdil sťažovateľ, mala zmeniť svoju výpoveď v jeho prospech.

Práve túto okolnosť mal krajský súd brať vo vzťahu k návrhu sťažovateľa ako nosnú

a adekvátne tomu venovať jej priestor v odôvodnení svojho rozhodnutia.

43. Z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov možno vyvodiť, že predtým

neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom

konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr.

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. z 19. mája 2015). Práve

o obdobnú situáciu v danej veci išlo.

44. Uvedený deficit však ústavný súd v konečnom dôsledku nehodnotil ako

neprípustný zásah krajského súdu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu jednoznačne

vyplývajú dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania všeobecné

súdy v konečnom dôsledku zamietli a tieto rozhodne nemožno hodnotiť ako nedostatočné.

45. Okresný súd v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania vykonal

sťažovateľom navrhovaný dôkaz a zistil, že k zmene obsahu dôkazu oproti pôvodnému

konaniu, ktorého obnovenie bolo navrhované, nedošlo. Svedkyňa poškodená naďalej

zotrvala na svojej pôvodnej výpovedi, a jej zmenu nepripustila ani po tom, ako malo dôjsť

k jej spochybneniu.

46. Všeobecné súdy sa dostatočným spôsobom vyrovnali aj s ďalšími navrhovanými

dôkazmi, reakcia na ktoré však už správne spadá pod práve krajským súdom zvýraznené

uplatňovanie vykonania dôkazov, ktoré boli všeobecnému súdu v pôvodnom konaní známe,

ale vykonané neboli, keďže sťažovateľ svojím vyhlásením, že nepopiera spáchanie skutku

uvedeného v obžalobe [ ], v podstate neumožnil

vykonávanie dôkazov preukazujúcich jeho vinu či nevinu. Ak totiž súd rozhodne, že

vyhlásenie obžalovaného (sťažovateľa) prijme, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu,

v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd takto potom vykoná iba

dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo

ochranného opatrenia. Preto prípadná absencia vykonania dôkazov o vine sťažovateľa má

zákonné opodstatnenie, resp. zákonný podklad. Navyše okresný súd sa vyrovnal aj

s návrhom na vypočutie svedkov – synov sťažovateľa – poukazujúc na skutočnosť, že už

v prípravnom konaní vyšlo najavo, že uvedení svedkovia neboli pri páchaní skutku

prítomní.

47. Uvedené okolnosti trestnej veci sťažovateľa vylučujú akékoľvek úvahy

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím

prvostupňového súdu.

48. Ako už bolo uvedené, kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

49. Ústavný súd zdôrazňuje, že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu

na povolenie obnovy konania podľa a nasl. sú zásadne príslušné

všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci

krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

(v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , ). Podľa ústavného súdu však posúdenie

dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho trestnej veci

krajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy, osobitne jeho závery, takéto

nedostatky nevykazujú.

50. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého druhostupňového rozhodnutia dospel

k záveru, že krajský súd zrozumiteľne a dostatočne vysvetlil, prečo v prípade sťažovateľa

nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného

poriadku. Právny záver o potrebe zamietnutia návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

konania bol pritom založený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne

akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy.

51. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu č. k. -85 z 23. júna 2020 a označeným základným

právom na súdnu ochranu ( a listiny), ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

52. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu

na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

53. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom je potrebné poznamenať, že ústavný súd môže v zmysle ustanovenia

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe

právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej

majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,

nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (m. m.

).

54. S prihliadnutím na výsledok posúdenia aktuálnej ústavnej sťažnosti ústavným

súdom (ako to vyplýva z časti III odôvodnenia tohto uznesenia) je evidentné, že išlo

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, teda v danom prípade

neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom. Z tohto dôvodu ústavný súd tejto žiadosti sťažovateľa (podľa § 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu