Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 421/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , a

, , , zastúpených advokátskou

kanceláriou VALACHOVIČ & PARTNERS s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Marek Valachovič, PhD., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s , a ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. apríla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta

2020 doručená ústavná sťažnosť , , a ,

, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , a ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2020 (ďalej aj „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným

na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) 24. júna

2010 v konaní vedenom pod sp. zn. domáhali vylúčenia nehnuteľností

z konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby Nitra, a. s. (ďalej len „úpadca“),

nachádzajúcich sa v k. ú. . Ide o nehnuteľnosti, ktoré sťažovatelia nadobudli spolu

s ostatnými spoluvlastníkmi od úpadcu kúpnou zmluvou z 12. októbra 2000 (ďalej len

„kúpna zmluva“). Úpadca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v roku 1992 od Fondu

národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) na základe

Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o veľkej privatizácii“), pričom fond udelil úpadcovi súhlas s predajom týchto

nehnuteľností. Sťažovatelia riadne uhradili dohodnutú kúpnu cenu stanovenú znalcami

podľa podmienok kúpnej zmluvy. Okresný úrad Nitra, odbor katastra nehnuteľností

následne zapísal vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľov.

Po predaji všetkých nehnuteľností (21. februára 2001), ktoré boli predmetom súhlasu

udeleného fondom, bola podpísaná dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi

fondom, spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o., a úpadcom (ďalej len „dohoda

o započítaní“), ktorá upravovala úhradu výťažku z predaja všetkých nehnuteľností

uvedených vo výške 4,8 mil. Sk na účet fondu podľa príslušných ustanovení zákona

o veľkej privatizácii. Dňa 23. júla 2001 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz.

3. Sťažovatelia sa až z listu krajského súdu z 5. mája 2010 (t. j. takmer 10 rokov

po vyhlásení konkurzu) dozvedeli, že Mgr. Peter Zvara, správca konkurznej podstaty

úpadcu (ďalej len „žalovaný“), zaradil ich nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu

z dôvodu, že úpadca údajne nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej

privatizácii, pretože podľa žalovaného žiadna kúpna cena fondu uhradená nebola.

4. V právnej veci sťažovateľov súd prvej inštancie dosiaľ rozhodol celkovo trikrát.

Prvý žalobe vyhovujúci rozsudok sp. zn. z 12. júla 2012 bol uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu 1“) zrušený. Druhý rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn.

z 8. marca 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu 2“), ktorým krajský súd žalobu

zamietol, bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra

2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu 2“) z dôvodu nedostatočného odôvodnenia

otázky dobrej viery sťažovateľov pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností. Následne bol

vydaný rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 7. novembra 2018 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu 3“), ktorý bol potvrdený ústavnou sťažnosťou napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Už len z tohto stručného opisu je zrejmé, že extrémne utrpel

ústavný princíp právnej istoty sťažovateľov, ktorí mali v spore už raz vydané rozhodnutie

súdu, ktorým bolo ich žalobe vyhovené.

5. Podstatnou otázkou, ktorou sa zaoberali súd prvej inštancie a odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí, bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľov ako kupujúcich.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s právnym

názorom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn. , ako aj s okolnosťami

týkajúcimi sa dobrej viery sťažovateľov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, „že

dobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska,

osobného presvedčenia samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy nevyhnutné

brať do úvahy, či držiteľ nemal resp. nemohol mať pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné

od každého požadovať vzhľadom na okolnosti prípadu, dôvodné pochybnosti, že mu vec

patrí.“.

6. Na právnych záveroch najvyššieho súdu je zarážajúce podľa sťažovateľov jednak

to, že sa odvoláva na ich údajnú vedomosť o priebehu speňažovania majetku úpadcu

v rámci exekúcie, čo je v úplnom rozpore so zásadou mlčanlivosti exekútora podľa

Exekučného poriadku platného a účinného v rozhodnom čase. Na druhej strane tiež to, že aj

napriek zaplateniu kúpnej ceny na účet súdnej exekútorky odmietli súdy bez bližšieho

ozrejmenia vykonať jej výsluch, odôvodňujúc to tým, že ho nepovažovali za potrebný.

V prípade súdnej exekútorky išlo o kľúčovú osobu (svedka) v celej prejednávanej veci,

ktorá mohla osobne objasniť pozadie prípadu a odôvodniť, z akého dôvodu sa postupovalo

priamym predajom nehnuteľností, a nie dražbou, ako aj to, či sťažovatelia mali vedomosť

o potrebe dražby.

7. Sťažovatelia považujú za nepreskúmateľnú aj tú časť rozsudku krajského súdu 3

(s ktorou sa stotožnil aj najvyšší súd), v ktorej sa vysporiadal s judikatúrou týkajúcou sa

možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe neplatnej zmluvy, keď uviedol,

že „väčšinová judikatúra sa prikláňa k názoru (riešené však vždy len k nadobudnutiu

vlastníctva od nevlastníka), že len princíp dobrej viery nemôže byť predpokladom

nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti.“. V tomto smere však krajský súd žiadne

rozhodnutie súdu, ktoré by sa mohlo zahrnúť pod pojem „väčšinová judikatúra“, neuviedol.

Neobstojí teda záver z rozsudku najvyššieho súdu, že súd prvej inštancie sa dostatočne

vysporiadal s právnym názorom vyplývajúcim z nálezu ústavného súdu sp. zn.

, ako aj s okolnosťami dobrej viery sťažovateľov. Konajúce súdy

nereflektovali na týmto nálezom vyslovený záver, že „nedbalý vlastník má niesť vyššie

riziko ako dobromyseľný nadobúdateľ“, ale ani na odvolacím súdom už skôr vyslovený

právny názor, že pri interpretácii § 19a zákona o veľkej privatizácii by nemalo byť

na ťarchu sťažovateľov ako tretích osôb prípadné pochybenie fondu.

8. Sťažovatelia sú toho názoru, že strohé a nedostatočné odôvodnenie nevykonania

navrhovaných dôkazov v kľúčovej otázke sporu (dobrej viery sťažovateľov a možnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe neplatnej zmluvy) nie je

postačujúce, teda nespĺňa kritériá kladené judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu

na riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle (ďalej aj

„CSP“). V iných veciach pritom konajúce súdy rozhodli o vylúčení nehnuteľností

z konkurznej podstaty úpadcu a rozhodli v prospech dobrej viery nadobúdateľa

predmetného majetku pri aplikácii § 19a zákona o veľkej privatizácii.

9. Pokiaľ ide o otázku oprávnenej držby, podľa sťažovateľov v každom prípade

nemožno úplne jednoznačne určiť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená. Tieto

pochybnosti rieši ustanovenie o vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená. S uvedeným ustanovením sa súd prvej inštancie aj

napriek zásade iura novit curia žiadnym spôsobom nevysporiadal napriek tomu, že najvyšší

súd v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu 2 uložil krajskému súdu povinnosť

vysporiadať sa s otázkou dobrej viery sťažovateľov. To sa však nestalo. Súd prvej inštancie

a odvolací súd, ktorý jeho postup aproboval, prelomili zákonnú domnienku

dobromyseľnosti sťažovateľov v podstate dvomi skutočnosťami:

a) poukázaním kúpnej ceny za nadobudnuté nehnuteľnosti na účet súdnej

exekútorky a

b) skutočnosťou, že žalobca v 1. rade (teda osoba odlišná od sťažovateľov) bol

zamestnancom závodu Vodohospodárske stavby Šaľa, a. s., a poznal predsedu

predstavenstva úpadcu; a teda podľa názoru súdu mal možnosť oboznámiť sa s podstatnými

informáciami, ktoré následne mali byť podstatné pre posúdenie nedobromyseľnosti

sťažovateľov.

Konajúce súdy tak podľa názoru sťažovateľov svoje rozhodnutia založili na zjavne

arbitrárnych záveroch, že sťažovatelia mali byť informovaní o interných záležitostiach

úpadcu len na základe toho, že žalobca v 1. rade kedysi pracoval v spoločnosti, z pozície

ktorej zbežne poznal predsedu predstavenstva inej spoločnosti. Uvedené názory nemajú

žiadnu oporu v objektívnych dôkazoch, ide len o dohady a domnienky bez akéhokoľvek

racionálneho základu, ktoré vybočujú z rámca zákonom povolenej úvahy pri hodnotení

dôkazov.

10. Podľa názoru sťažovateľov ide o arbitrárnu aplikáciu práva, keď krajský súd aj

najvyšší súd interpretovali právnu normu „v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,

kedy absolútne nebrali do úvahy prezumovanú dobromyseľnosť Žalobcov, ktorú potvrdzuje

jednak ich dlhoročné zveľaďovanie a investovanie do majetku a taktiež fakt, že ich

vlastnícke právo nepopieral tak FNM, ako ani Úpadca.“.

11. Rozsudok krajského súdu 3 a napadnuté rozhodnutie vykazujú právne

neudržateľnú, jednoznačnú tendenciu rozhodovať v prospech žalovaného, ktorá nemá oporu

v ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít, čo sa týka výkladu prejavu vôle

v súkromnoprávnych vzťahoch a preferencie výkladu v prospech platnosti než neplatnosti

právneho úkonu.

12. Odvolací súd teda rozhodol na základe stavu, ktorý existoval v čase vyhlásenia

rozsudku krajského súdu 3 bez nariadenia pojednávania, keďže neopakoval ani nedoplnil

dokazovanie. Od vydania rozsudku krajského súdu 2 však vyšli najavo nové skutočnosti

a dôkazy, ktoré navrhovali vykonať sťažovatelia, resp. ktoré vyplynuli z rozhodovacej

činnosti súdov v obdobných veciach (napr. rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.

2 Obdo V 19/2017 a sp. zn. ). Vznikla teda nová procesná realita, ktorá

mala byť zohľadnená.

13. V danom prípade sa podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd odchýlil od svojej

vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe v dvoch právnych otázkach (rovinách) a v ďalších

otázkach zasa nerešpektoval výkladové pravidlá, ktoré formuloval vo svojej judikatúre dlhé

roky ústavný súd. Tým došlo tiež k porušeniu princípu právnej istoty a označených práv

sťažovateľov.

14. Sťažovatelia zdôraznili, že kľúčovou právnou otázkou v konaní bolo posúdenie

platnosti právneho úkonu, ktorým došlo k scudzeniu majetku (kúpnej zmluvy), ktorý bol

pôvodne predmetom privatizačnej zmluvy podľa § 14 zákona o veľkej privatizácii,

vzhľadom na znenie a zákona o veľkej privatizácii

(účinného do 31. decembra 2000), ak so súhlasom nadobúdateľa privatizovaného majetku

(úpadcu) a fondu (v dohode o započítaní) boli finančné prostriedky získané z predaja

privatizovaného majetku uhradené priamo na účet súdnej exekútorky, ktorá v čase uzavretia

scudzovacieho právneho úkonu vykonávala exekúciu na majetok úpadcu.

15. Ďalšou otázkou bolo posúdenie platnosti ďalšieho právneho úkonu (in concreto

dohody o započítaní), ktorým došlo k započítaniu pohľadávok medzi fondom

a nadobúdateľom privatizovaného majetku (úpadcom) a treťou osobou (KOVOSPOL

NITRA, spol. s r. o.), a tým k použitiu získaných prostriedkov na úhradu záväzkov úpadcu

voči fondu. Tieto právne otázky predstavujúce rozhodujúce otázky v právnom posúdení

celého sporu riešili oba súdy v danej veci ako otázky predbežné a vysporiadali sa s nimi

v odôvodnení svojich rozhodnutí. Konkrétne najvyšší súd uviedol, že vyplatenie kúpnej

ceny súdnej exekútorke bolo sťažovateľmi uskutočnené v rozpore so zákonom. Tým

odvolací súd reagoval na predtým už skôr vyslovené právne závery opierajúce sa

o uznesenie najvyššieho súdu 1 a uznesenie najvyššieho súdu 2, v ktorých vyslovil právny

záver o neplatnosti kúpnej zmluvy, ako aj dohody o započítaní. V rámci preukázania

odlišnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu na prvé dve právne otázky sťažovatelia

poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol vyjadrený odlišný právny názor

na platnosť dohody o započítaní a scudzovací právny úkon, ktorým tretie osoby nadobudli

od úpadcu inú časť sprivatizovaného majetku približne v období okolo roku 2000, keď bola

uzavretá kúpna zmluva. Išlo o rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

.

16. Konajúce súdy tak vôbec nereflektovali výkladové pravidlá v § 35 Občianskeho

zákonníka v spojení s . Pri ústavne konformnom výklade

právnych noriem a ich správnej aplikácii tak mali konajúce súdy maximálne konštatovať

čiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože samotné platobné miesto, dojednanie

o platobnom mieste v kúpnej zmluve, resp. spôsob vyplatenia kúpnej ceny, ktorá mala byť

vyplatená úpadcovi a následne použitá na úhradu jeho záväzkov voči fondu, nie sú

obligatórnymi náležitosťami kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Podľa názoru

sťažovateľov je nemysliteľné a v rozpore s princípom právnej istoty, aby na tie isté právne

otázky podávali súdy v obdobných veciach, kde figuruje rovnaký správca konkurznej

podstaty úpadcu (žalovaný), právoplatne odlišné právne názory na posúdenie identických

právnych úkonov.

17. Napokon sťažovatelia skonštatovali, že názor konajúcich súdov o neplatnosti

dohody o započítaní spôsobuje neprimerané následky v právnom postavení strán a je proti

nim extrémne nespravodlivý a tvrdý. Súdy formalisticky posudzovali právny úkon, ktorým

sa všetky strany riadili, a to bez akéhokoľvek posúdenia širšieho kontextu s ohľadom

na elementárne princípy spravodlivosti a zistený skutkový stav.

18. V súvislosti s posúdením neplatnosti kúpnej zmluvy, ale aj posúdením otázky

dobrej viery sťažovateľov bola relevantná aj otázka posúdenia zákonnosti postupu

pri prevode nehnuteľného majetku úpadcu tzv. priamym predajom v rámci prebiehajúceho

exekučného konania so súhlasom fondu. Krajský súd, ako aj najvyšší súd zaujali v tejto veci

právny názor, že vzhľadom na znenie § 47 ods. 1 písm. b) a § 136 Exekučného poriadku

účinného v rozhodnom období nie je možné speňažiť nehnuteľný majetok úpadcu iným

spôsobom ako dražbou. Aj v prípade tejto otázky sa najvyšší súd odklonil od svojej vlastnej

ustálenej rozhodovacej praxe, čím tiež porušil princíp právnej istoty. Tento odklon však

nijako nevysvetlil. Priamy predaj nehnuteľností počas prebiehajúcej exekúcie vedenej

súdnou exekútorkou JUDr. Šupovou proti úpadcovi na základe kúpnej zmluvy bol podľa

sťažovateľov v súlade s Exekučným poriadkom rovnako, ako aj vyplatenie kúpnej ceny

na účet súdnej exekútorky.

19. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom

takto:

„I. Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR v spojení s , , a SR a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru boli postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 4. 2020 porušené.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 4. 2020 sa zrušuje a vec

sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť Sťažovateľom náhradu trov konania

spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 476,74 EUR vrátane DPH (za 2 x 2

úkony právnej služby v polovičnej hodnote [prevzatie a príprava zastúpenia + podanie

Sťažnosti za každého sťažovateľa] t.j. po 88,50 EUR + 2 x 2 režijný paušál vo výške 10,60

EUR + 20% DPH) podľa § 1 ods. 3, ust. § 11 ods. 3, 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

a vyhlášky č. v platnom znení na účet jej právneho

zástupcu, VALACHOVIČ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava

v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

20. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

23. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

24. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Sťažovatelia prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadli rozsudok najvyššieho

súdu, ktorým na základe odvolania všetkých štyroch žalobcov (sťažovatelia vystupujú

v konaní ako žalobcovia v 3. a 4. rade) najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu 3

o zamietnutí žaloby. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietali nevykonanie navrhovaných

dôkazov, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré považujú za nesprávne

a arbitrárne, porušenie princípu právnej istoty, ako aj odchýlenie sa najvyššieho súdu

od jeho vlastnej judikatúry a všeobecne uznávaných výkladových pravidiel.

26. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľov poukazuje na princíp

subsidiarity, ktorý ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal rozhodovaciu činnosť

(právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný

súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba

nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani zákon

o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi

orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z

jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ pred tým, ako požiada o ústavnú ochranu ústavný súd,

musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv. Podľa

stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti

vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade Civilným sporovým

poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

27. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity týkajúci sa právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu (). Sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí ( v spojení s ). Iba za predpokladu,

že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej

ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa

uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody prostredníctvom ústavnej

sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (m. m. , ,

, ).

28. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,

že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(, , ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,

že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie

dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd

pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom

prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z toho

hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený

sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ním označovaných

základných práv a slobôd.

29. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia považujú právne posúdenie

nimi uplatneného nároku najvyšším súdom za nesprávne. Ďalej sú presvedčení,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostačujúce z hľadiska ich základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj v rozpore s judikatúrou

najvyššieho súdu, na ktorú podrobne poukazujú.

30. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľmi predostretá

argumentácia korešponduje s dovolacím dôvodom zakotveným v , podľa

ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces. Súčasne námietky sťažovateľov korešpondujú aj s dovolacím

dôvodom podľa , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ak rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

31. V sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa

závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných

vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný

prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená

na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania

rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté. Právna úprava

tak presunula ťažisko tvrdenia a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu na dovolateľa, ktorý limity posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom

podaného dovolania.

32. Ústavný súd pripomína, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedli,

či dovolanie prostredníctvom právneho zástupcu podali, a v prípade, že ho nepodali, z akého

dôvodu k tomu nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že proti

rozsudku najvyššieho súdu podali 18. augusta 2020 dovolanie žalobcovia v 1. a 2. rade,

ktorí sa podanou žalobou rovnako ako sťažovatelia domáhali vylúčenia dotknutých

nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu z dôvodu, že tieto nadobudli od úpadcu

na základe kúpnej zmluvy spoločne so sťažovateľmi.

33. Ústavný súd konštatuje, že okolnosti uvedené v bodoch 30 a 31 tohto

odôvodnenia (čomu zodpovedá aj podanie dovolania, i keď osobami odlišnými

od sťažovateľov, avšak v situácii popísanej v predchádzajúcom bode) navodzujú situáciu,

keď princíp subsidiarity vylučuje primárne rozhodovanie ústavného súdu o podanej ústavnej

sťažnosti. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 132 ods. 2, § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde, teda odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nevyčerpanie právnych

prostriedkov na ochranu dotknutých práv samotnými sťažovateľmi.

34. Pokiaľ ide o eventuálne námietky sťažovateľov smerujúce proti porušeniu

základných práv, ktoré by nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní, tie bolo potrebné

zo strany sťažovateľov uplatniť ústavnou sťažnosťou až po podaní dovolania z ich strany

(body 29 a 30 tohto odôvodnenia) a po rozhodnutí dovolacieho súdu o dovolaní pri použití

vo vzťahu k takým eventuálnym námietkam v jeho poslednej

vete.

35. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo

k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu odporujúceho „in fine“

a v ňom zakotvenému princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.

36. Vzhľadom na prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

podľa v spojení s

pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu