Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 421/2020
PDF · 487.58 KB
No categories available
IV. ÚS 421/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , a
, , , zastúpených advokátskou
kanceláriou VALACHOVIČ & PARTNERS s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Marek Valachovič, PhD., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Obo 3/2019 z 30. apríla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta
2020 doručená ústavná sťažnosť , , a ,
, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 3/2019 z 30. apríla 2020 (ďalej aj „rozsudok
najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným
na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) 24. júna
2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cbi 27/2010 domáhali vylúčenia nehnuteľností
z konkurznej podstaty úpadcu Vodohospodárske stavby Nitra, a. s. (ďalej len „úpadca“),
nachádzajúcich sa v k. ú. . Ide o nehnuteľnosti, ktoré sťažovatelia nadobudli spolu
s ostatnými spoluvlastníkmi od úpadcu kúpnou zmluvou z 12. októbra 2000 (ďalej len
„kúpna zmluva“). Úpadca nadobudol predmetné nehnuteľnosti v roku 1992 od Fondu
národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) na základe zákona č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o veľkej privatizácii“), pričom fond udelil úpadcovi súhlas s predajom týchto
nehnuteľností. Sťažovatelia riadne uhradili dohodnutú kúpnu cenu stanovenú znalcami
podľa podmienok kúpnej zmluvy. Okresný úrad Nitra, odbor katastra nehnuteľností
následne zapísal vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľov.
Po predaji všetkých nehnuteľností (21. februára 2001), ktoré boli predmetom súhlasu
udeleného fondom, bola podpísaná dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi
fondom, spoločnosťou KOVOSPOL NITRA, spol. s r. o., a úpadcom (ďalej len „dohoda
o započítaní“), ktorá upravovala úhradu výťažku z predaja všetkých nehnuteľností
uvedených vo výške 4,8 mil. Sk na účet fondu podľa príslušných ustanovení zákona
o veľkej privatizácii. Dňa 23. júla 2001 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz.
3. Sťažovatelia sa až z listu krajského súdu z 5. mája 2010 (t. j. takmer 10 rokov
po vyhlásení konkurzu) dozvedeli, že Mgr. Peter Zvara, správca konkurznej podstaty
úpadcu (ďalej len „žalovaný“), zaradil ich nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu
z dôvodu, že úpadca údajne nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 19a ods. 3 zákona o veľkej
privatizácii, pretože podľa žalovaného žiadna kúpna cena fondu uhradená nebola.
4. V právnej veci sťažovateľov súd prvej inštancie dosiaľ rozhodol celkovo trikrát.
Prvý žalobe vyhovujúci rozsudok sp. zn. 8 Cbi 27/2010 z 12. júla 2012 bol uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 43/2013 z 27. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu 1“) zrušený. Druhý rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 8 Cbi 27/2010
z 8. marca 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu 2“), ktorým krajský súd žalobu
zamietol, bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 20/2016 z 30. novembra
2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu 2“) z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
otázky dobrej viery sťažovateľov pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností. Následne bol
vydaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Cbi 27/2010 zo 7. novembra 2018 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu 3“), ktorý bol potvrdený ústavnou sťažnosťou napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Už len z tohto stručného opisu je zrejmé, že extrémne utrpel
ústavný princíp právnej istoty sťažovateľov, ktorí mali v spore už raz vydané rozhodnutie
súdu, ktorým bolo ich žalobe vyhovené.
5. Podstatnou otázkou, ktorou sa zaoberali súd prvej inštancie a odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí, bola otázka dobromyseľnosti sťažovateľov ako kupujúcich.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s právnym
názorom vysloveným v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015, ako aj s okolnosťami
týkajúcimi sa dobrej viery sťažovateľov. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, „že
dobrú vieru je vždy potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska,
osobného presvedčenia samotného účastníka. Pri hodnotení dobrej viery je vždy nevyhnutné
brať do úvahy, či držiteľ nemal resp. nemohol mať pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné
od každého požadovať vzhľadom na okolnosti prípadu, dôvodné pochybnosti, že mu vec
patrí.“.
6. Na právnych záveroch najvyššieho súdu je zarážajúce podľa sťažovateľov jednak
to, že sa odvoláva na ich údajnú vedomosť o priebehu speňažovania majetku úpadcu
v rámci exekúcie, čo je v úplnom rozpore so zásadou mlčanlivosti exekútora podľa
Exekučného poriadku platného a účinného v rozhodnom čase. Na druhej strane tiež to, že aj
napriek zaplateniu kúpnej ceny na účet súdnej exekútorky odmietli súdy bez bližšieho
ozrejmenia vykonať jej výsluch, odôvodňujúc to tým, že ho nepovažovali za potrebný.
V prípade súdnej exekútorky išlo o kľúčovú osobu (svedka) v celej prejednávanej veci,
ktorá mohla osobne objasniť pozadie prípadu a odôvodniť, z akého dôvodu sa postupovalo
priamym predajom nehnuteľností, a nie dražbou, ako aj to, či sťažovatelia mali vedomosť
o potrebe dražby.
7. Sťažovatelia považujú za nepreskúmateľnú aj tú časť rozsudku krajského súdu 3
(s ktorou sa stotožnil aj najvyšší súd), v ktorej sa vysporiadal s judikatúrou týkajúcou sa
možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe neplatnej zmluvy, keď uviedol,
že „väčšinová judikatúra sa prikláňa k názoru (riešené však vždy len k nadobudnutiu
vlastníctva od nevlastníka), že len princíp dobrej viery nemôže byť predpokladom
nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti.“. V tomto smere však krajský súd žiadne
rozhodnutie súdu, ktoré by sa mohlo zahrnúť pod pojem „väčšinová judikatúra“, neuviedol.
Neobstojí teda záver z rozsudku najvyššieho súdu, že súd prvej inštancie sa dostatočne
vysporiadal s právnym názorom vyplývajúcim z nálezu ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 549/2015, ako aj s okolnosťami dobrej viery sťažovateľov. Konajúce súdy
nereflektovali na týmto nálezom vyslovený záver, že „nedbalý vlastník má niesť vyššie
riziko ako dobromyseľný nadobúdateľ“, ale ani na odvolacím súdom už skôr vyslovený
právny názor, že pri interpretácii § 19a zákona o veľkej privatizácii by nemalo byť
na ťarchu sťažovateľov ako tretích osôb prípadné pochybenie fondu.
8. Sťažovatelia sú toho názoru, že strohé a nedostatočné odôvodnenie nevykonania
navrhovaných dôkazov v kľúčovej otázke sporu (dobrej viery sťažovateľov a možnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe neplatnej zmluvy) nie je
postačujúce, teda nespĺňa kritériá kladené judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu
na riadne odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“). V iných veciach pritom konajúce súdy rozhodli o vylúčení nehnuteľností
z konkurznej podstaty úpadcu a rozhodli v prospech dobrej viery nadobúdateľa
predmetného majetku pri aplikácii § 19a zákona o veľkej privatizácii.
9. Pokiaľ ide o otázku oprávnenej držby, podľa sťažovateľov v každom prípade
nemožno úplne jednoznačne určiť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená. Tieto
pochybnosti rieši ustanovenie o vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená. S uvedeným ustanovením sa súd prvej inštancie aj
napriek zásade iura novit curia žiadnym spôsobom nevysporiadal napriek tomu, že najvyšší
súd v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu 2 uložil krajskému súdu povinnosť
vysporiadať sa s otázkou dobrej viery sťažovateľov. To sa však nestalo. Súd prvej inštancie
a odvolací súd, ktorý jeho postup aproboval, prelomili zákonnú domnienku
dobromyseľnosti sťažovateľov v podstate dvomi skutočnosťami:
a) poukázaním kúpnej ceny za nadobudnuté nehnuteľnosti na účet súdnej
exekútorky a
b) skutočnosťou, že žalobca v 1. rade (teda osoba odlišná od sťažovateľov) bol
zamestnancom závodu Vodohospodárske stavby Šaľa, a. s., a poznal predsedu
predstavenstva úpadcu; a teda podľa názoru súdu mal možnosť oboznámiť sa s podstatnými
informáciami, ktoré následne mali byť podstatné pre posúdenie nedobromyseľnosti
sťažovateľov.
Konajúce súdy tak podľa názoru sťažovateľov svoje rozhodnutia založili na zjavne
arbitrárnych záveroch, že sťažovatelia mali byť informovaní o interných záležitostiach
úpadcu len na základe toho, že žalobca v 1. rade kedysi pracoval v spoločnosti, z pozície
ktorej zbežne poznal predsedu predstavenstva inej spoločnosti. Uvedené názory nemajú
žiadnu oporu v objektívnych dôkazoch, ide len o dohady a domnienky bez akéhokoľvek
racionálneho základu, ktoré vybočujú z rámca zákonom povolenej úvahy pri hodnotení
dôkazov.
10. Podľa názoru sťažovateľov ide o arbitrárnu aplikáciu práva, keď krajský súd aj
najvyšší súd interpretovali právnu normu „v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,
kedy absolútne nebrali do úvahy prezumovanú dobromyseľnosť Žalobcov, ktorú potvrdzuje
jednak ich dlhoročné zveľaďovanie a investovanie do majetku a taktiež fakt, že ich
vlastnícke právo nepopieral tak FNM, ako ani Úpadca.“.
11. Rozsudok krajského súdu 3 a napadnuté rozhodnutie vykazujú právne
neudržateľnú, jednoznačnú tendenciu rozhodovať v prospech žalovaného, ktorá nemá oporu
v ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít, čo sa týka výkladu prejavu vôle
v súkromnoprávnych vzťahoch a preferencie výkladu v prospech platnosti než neplatnosti
právneho úkonu.
12. Odvolací súd teda rozhodol na základe stavu, ktorý existoval v čase vyhlásenia
rozsudku krajského súdu 3 bez nariadenia pojednávania, keďže neopakoval ani nedoplnil
dokazovanie. Od vydania rozsudku krajského súdu 2 však vyšli najavo nové skutočnosti
a dôkazy, ktoré navrhovali vykonať sťažovatelia, resp. ktoré vyplynuli z rozhodovacej
činnosti súdov v obdobných veciach (napr. rozsudky najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo V 19/2017 a sp. zn. 2 Obdo V 1/2015). Vznikla teda nová procesná realita, ktorá
mala byť zohľadnená.
13. V danom prípade sa podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd odchýlil od svojej
vlastnej ustálenej rozhodovacej praxe v dvoch právnych otázkach (rovinách) a v ďalších
otázkach zasa nerešpektoval výkladové pravidlá, ktoré formuloval vo svojej judikatúre dlhé
roky ústavný súd. Tým došlo tiež k porušeniu princípu právnej istoty a označených práv
sťažovateľov.
14. Sťažovatelia zdôraznili, že kľúčovou právnou otázkou v konaní bolo posúdenie
platnosti právneho úkonu, ktorým došlo k scudzeniu majetku (kúpnej zmluvy), ktorý bol
pôvodne predmetom privatizačnej zmluvy podľa § 14 zákona o veľkej privatizácii,
vzhľadom na znenie § 39 Občianskeho zákonníka a § 19a zákona o veľkej privatizácii
(účinného do 31. decembra 2000), ak so súhlasom nadobúdateľa privatizovaného majetku
(úpadcu) a fondu (v dohode o započítaní) boli finančné prostriedky získané z predaja
privatizovaného majetku uhradené priamo na účet súdnej exekútorky, ktorá v čase uzavretia
scudzovacieho právneho úkonu vykonávala exekúciu na majetok úpadcu.
15. Ďalšou otázkou bolo posúdenie platnosti ďalšieho právneho úkonu (in concreto
dohody o započítaní), ktorým došlo k započítaniu pohľadávok medzi fondom
a nadobúdateľom privatizovaného majetku (úpadcom) a treťou osobou (KOVOSPOL
NITRA, spol. s r. o.), a tým k použitiu získaných prostriedkov na úhradu záväzkov úpadcu
voči fondu. Tieto právne otázky predstavujúce rozhodujúce otázky v právnom posúdení
celého sporu riešili oba súdy v danej veci ako otázky predbežné a vysporiadali sa s nimi
v odôvodnení svojich rozhodnutí. Konkrétne najvyšší súd uviedol, že vyplatenie kúpnej
ceny súdnej exekútorke bolo sťažovateľmi uskutočnené v rozpore so zákonom. Tým
odvolací súd reagoval na predtým už skôr vyslovené právne závery opierajúce sa
o uznesenie najvyššieho súdu 1 a uznesenie najvyššieho súdu 2, v ktorých vyslovil právny
záver o neplatnosti kúpnej zmluvy, ako aj dohody o započítaní. V rámci preukázania
odlišnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu na prvé dve právne otázky sťažovatelia
poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol vyjadrený odlišný právny názor
na platnosť dohody o započítaní a scudzovací právny úkon, ktorým tretie osoby nadobudli
od úpadcu inú časť sprivatizovaného majetku približne v období okolo roku 2000, keď bola
uzavretá kúpna zmluva. Išlo o rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 44/2013, sp. zn.
5 Obo 108/2011, sp. zn. 2 Obdo V 1/2014, sp. zn. 2 Obdo V 19/2017 a sp. zn.
16. Konajúce súdy tak vôbec nereflektovali výkladové pravidlá v § 35 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka. Pri ústavne konformnom výklade
právnych noriem a ich správnej aplikácii tak mali konajúce súdy maximálne konštatovať
čiastočnú neplatnosť kúpnej zmluvy, pretože samotné platobné miesto, dojednanie
o platobnom mieste v kúpnej zmluve, resp. spôsob vyplatenia kúpnej ceny, ktorá mala byť
vyplatená úpadcovi a následne použitá na úhradu jeho záväzkov voči fondu, nie sú
obligatórnymi náležitosťami kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Podľa názoru
sťažovateľov je nemysliteľné a v rozpore s princípom právnej istoty, aby na tie isté právne
otázky podávali súdy v obdobných veciach, kde figuruje rovnaký správca konkurznej
podstaty úpadcu (žalovaný), právoplatne odlišné právne názory na posúdenie identických
právnych úkonov.
17. Napokon sťažovatelia skonštatovali, že názor konajúcich súdov o neplatnosti
dohody o započítaní spôsobuje neprimerané následky v právnom postavení strán a je proti
nim extrémne nespravodlivý a tvrdý. Súdy formalisticky posudzovali právny úkon, ktorým
sa všetky strany riadili, a to bez akéhokoľvek posúdenia širšieho kontextu s ohľadom
na elementárne princípy spravodlivosti a zistený skutkový stav.
18. V súvislosti s posúdením neplatnosti kúpnej zmluvy, ale aj posúdením otázky
dobrej viery sťažovateľov bola relevantná aj otázka posúdenia zákonnosti postupu
pri prevode nehnuteľného majetku úpadcu tzv. priamym predajom v rámci prebiehajúceho
exekučného konania so súhlasom fondu. Krajský súd, ako aj najvyšší súd zaujali v tejto veci
právny názor, že vzhľadom na znenie § 47 ods. 1 písm. b) a § 136 Exekučného poriadku
účinného v rozhodnom období nie je možné speňažiť nehnuteľný majetok úpadcu iným
spôsobom ako dražbou. Aj v prípade tejto otázky sa najvyšší súd odklonil od svojej vlastnej
ustálenej rozhodovacej praxe, čím tiež porušil princíp právnej istoty. Tento odklon však
nijako nevysvetlil. Priamy predaj nehnuteľností počas prebiehajúcej exekúcie vedenej
súdnou exekútorkou JUDr. Šupovou proti úpadcovi na základe kúpnej zmluvy bol podľa
sťažovateľov v súlade s Exekučným poriadkom rovnako, ako aj vyplatenie kúpnej ceny
na účet súdnej exekútorky.
19. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom
takto:
„I. Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k tomuto Dohovoru boli postupom
a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2019 z 30. 4. 2020 porušené.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo/3/2019 z 30. 4. 2020 sa zrušuje a vec
sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť Sťažovateľom náhradu trov konania
spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 476,74 EUR vrátane DPH (za 2 x 2
úkony právnej služby v polovičnej hodnote [prevzatie a príprava zastúpenia + podanie
Sťažnosti za každého sťažovateľa] t.j. po 88,50 EUR + 2 x 2 režijný paušál vo výške 10,60
EUR + 20% DPH) podľa § 1 ods. 3, ust. § 11 ods. 3, 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení na účet jej právneho
zástupcu, VALACHOVIČ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava
v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
23. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
24. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
25. Sťažovatelia prostredníctvom ústavnej sťažnosti napadli rozsudok najvyššieho
súdu, ktorým na základe odvolania všetkých štyroch žalobcov (sťažovatelia vystupujú
v konaní ako žalobcovia v 3. a 4. rade) najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu 3
o zamietnutí žaloby. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietali nevykonanie navrhovaných
dôkazov, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré považujú za nesprávne
a arbitrárne, porušenie princípu právnej istoty, ako aj odchýlenie sa najvyššieho súdu
od jeho vlastnej judikatúry a všeobecne uznávaných výkladových pravidiel.
26. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľov poukazuje na princíp
subsidiarity, ktorý ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal rozhodovaciu činnosť
(právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústavný
súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon
o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi
orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy
jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ pred tým, ako požiada o ústavnú ochranu ústavný súd,
musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv. Podľa
stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti
vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv v konaní
pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v danom prípade Civilným sporovým
poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
27. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity týkajúci sa právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu, a preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa
uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody prostredníctvom ústavnej
sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
28. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,
že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci
o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne
príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým
podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,
že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie
dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd
pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom
prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z toho
hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený
sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ním označovaných
základných práv a slobôd.
29. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia považujú právne posúdenie
nimi uplatneného nároku najvyšším súdom za nesprávne. Ďalej sú presvedčení,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostačujúce z hľadiska ich základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj v rozpore s judikatúrou
najvyššieho súdu, na ktorú podrobne poukazujú.
30. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľmi predostretá
argumentácia korešponduje s dovolacím dôvodom zakotveným v § 420 písm. f) CSP, podľa
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Súčasne námietky sťažovateľov korešpondujú aj s dovolacím
dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
31. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa
závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný
prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená
na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania
rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté. Právna úprava
tak presunula ťažisko tvrdenia a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu na dovolateľa, ktorý limity posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom
podaného dovolania.
32. Ústavný súd pripomína, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedli,
či dovolanie prostredníctvom právneho zástupcu podali, a v prípade, že ho nepodali, z akého
dôvodu k tomu nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil, že proti
rozsudku najvyššieho súdu podali 18. augusta 2020 dovolanie žalobcovia v 1. a 2. rade,
ktorí sa podanou žalobou rovnako ako sťažovatelia domáhali vylúčenia dotknutých
nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu z dôvodu, že tieto nadobudli od úpadcu
na základe kúpnej zmluvy spoločne so sťažovateľmi.
33. Ústavný súd konštatuje, že okolnosti uvedené v bodoch 30 a 31 tohto
odôvodnenia (čomu zodpovedá aj podanie dovolania, i keď osobami odlišnými
od sťažovateľov, avšak v situácii popísanej v predchádzajúcom bode) navodzujú situáciu,
keď princíp subsidiarity vylučuje primárne rozhodovanie ústavného súdu o podanej ústavnej
sťažnosti. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 132 ods. 2, § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde, teda odmietnutie ústavnej sťažnosti pre nevyčerpanie právnych
prostriedkov na ochranu dotknutých práv samotnými sťažovateľmi.
34. Pokiaľ ide o eventuálne námietky sťažovateľov smerujúce proti porušeniu
základných práv, ktoré by nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní, tie bolo potrebné
zo strany sťažovateľov uplatniť ústavnou sťažnosťou až po podaní dovolania z ich strany
(body 29 a 30 tohto odôvodnenia) a po rozhodnutí dovolacieho súdu o dovolaní pri použití
vo vzťahu k takým eventuálnym námietkam § 124 zákona o ústavnom súde v jeho poslednej
vete.
35. Ústavný súd uzatvára, že prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by došlo
k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu odporujúceho čl. 127 ods. 1 ústavy „in fine“
a v ňom zakotvenému princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.
36. Vzhľadom na prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu