Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 150/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , , a

, , zastúpených advokátkou

Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. februára 2009 a takto

rozhodol:

1 . Základné právo , a

, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. februára 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. , a ,

p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 500 € (slovom päťsto eur),

k t o r é j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý nahradiť ,

a , trovy právneho zastúpenia v sume

509,60 € (slovom päťstodeväť eur a šesťdesiat centov) na účet ich právnej zástupkyne

Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -20 zo 17. decembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“),

, (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“),

a , ,

(ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), podľa § 56

ods. 5 o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), v časti namietajúcej porušenie ich základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu sp. zn. zo 17. februára 2009.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sa v napadnutom

konaní, ktoré začalo na okresnom súde 8. februára 1994, domáhajú nároku na náhradu

škody s príslušenstvom a nároku na pozostalostnú rentu voči zdravotníckym zariadeniam,

ktoré mali byť zodpovedné za smrť , manžela sťažovateľky v 1. rade,

a otca sťažovateľov v 2. a 3. rade. Svoj nárok odôvodňujú objektívnou zodpovednosťou

žalovaných za škodu spôsobenú konaním ich zamestnancov (lekárov), ku ktorej došlo

nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Sťažovatelia sa z dôvodu pretrvávajúcich

a opakujúcich prieťahov v napadnutom konaní dvakrát obrátili na ústavný súd

so sťažnosťou namietajúcou zbytočné prieťahy v napadnutom konaní. Ústavný súd nálezom

sp. zn. z 3. marca 2004 a nálezom sp. zn. zo 17. februára 2009

vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v napadnutom

konaní a priznal im primerané finančné zadosťučinenie.

3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti opísali priebeh napadnutého konania, ktoré bolo

2. februára 2019 právoplatne skončené, a to potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. decembra 2018. Proti

označenému rozsudku krajského súdu však sťažovatelia podali dovolanie, ktoré odôvodnili

tým, že odvolací súd sa nevysporiadal s ich odvolacími námietkami a rozhodol v rozpore

s platným právom a s judikatúrou dovolacieho súdu. Okresný súd výzvou z 5. júna 2019

vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, proti ktorej sťažovatelia podaním

z 18. júna 2019 namietali, že napadnuté konanie je od súdneho poplatku oslobodené.

Okresný súd podaním z 24. júna 2019 sťažovateľom oznámil, že nebude požadovať

zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Sťažovatelia uvádzajú,

že podľa ich zistenia sa spis okresného súdu 2. septembra 2019 nenachádzal na dovolacom

súde. Poslednými dokumentami v elektronickom súdnom spise sú vyjadrenia žalovaných

k dovolaniu, ich odoslanie žalobcom v súdnom spise registrované nie je, ani predkladacia

správa dovolaciemu súdu. Podľa sťažovateľov je tak zrejmé, že spis okresného súdu

sa ani pol roka po podaní dovolania nenachádzal na dovolacom súde.

4. Podľa sťažovateľov postupom, resp. nečinnosťou, neefektívnou a nesústredenou

činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené a naďalej sú porušované

ich práva zaručené a dohovoru.

5. Sťažovatelia sa v ústavnej sťažnosti domáhajú tiež priznania primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 25 000 € pre každého, primeranosť ktorého odôvodňujú

týmito skutočnosťami:

«V dôsledku porušenia práva na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov

sa sťažovateľom nedostalo ochrany v čase, kedy ju ako osobitne zraniteľné osoby

potrebovali a boli na ňu existenčne odkázaní - teda sťažovateľka v čase,

kedy po smrti manžela zostala sama s dvomi malými deťmi (s jedným z nich na rodičovskej

dovolenke), a sťažovatelia boli sami maloletými deťmi.

... Nielen súd porušovateľa, ale súdy všetkých troch inštancií, majú zo súdneho spisu

vedomosť o tom, že sťažovateľka 1 bola už v čase podania žaloby

čiastočne invalidná, a aj o tom, že sťažovateľ 3 bol zdravotne postihnutý

(Morbus Down) - pre svoje ochorenie bol neskôr aj uznaný za plne invalidného.

... Po strate živiteľa rodiny sa sťažovatelia ocitli vo veľmi nepriaznivých životných

podmienkach, ktoré často hraničili so zachovaním ľudsky dôstojného života, a namiesto

toho, aby sa dočkali rýchleho a spravodlivého odškodnenia vo forme jednak „vrátenia“

nákladov na pohreb svojho otca a manžela (na ktoré si sťažovateľka 1 musela požičať)

a jednak priznania pozostalostnej renty v správnej a v súlade so zákonom vyčíslenej výške,

boli odkázaní najmä v čase maloletosti detí na pomoc rodiny a cudzích ľudí. V tomto

nedôstojnom postavení sa ocitli aj vinou prieťahov v konaní.

... Doba konania pred súdom, ktorá k dnešnému dňu dosahuje 25 rokov a 7 mesiacov

– od 8.2.1994, nie je žiadnym spôsobom obhájiteľná, a je jednoznačným, hrubým

a v právnom štáte... neprípustným a neakceptovateľným porušením práva na spravodlivé

súdne konanie v primeranej lehote, a včasnej a účinnej ochrane práv sťažovateľov.

... V dôsledku prieťahov v konaní došlo aj k neodstrániteľnej a prinicipiálne

nereparovateľnej ujme sťažovateľov, spočívajúcej v pocitoch krivdy, nespravodlivosti

a dlhoročnej nemožnosti dovolať sa svojich práv, ako sprievodného znaku porušovania

základného práva, keď okrem nenahraditeľnej a finančne nevykompenzovateľnej straty,

ktorá sťažovateľov postihla zavinenou smrťou otca, manžela, živiteľa, a ťaživej finančnej

a sociálnej situácie museli vynakladať čas, energiu a prostriedky na domáhanie sa svojich

oprávnených nárokov a odstraňovanie pochybení a nezákonnosti postupu označeného

porušovateľa práv...»

6. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o porušení

v záhlaví označených práv sťažovateľov postupom a nečinnosťou okresného súdu

v napadnutom konaní, aby prikázal okresnému súdu „konať vo veci vedenej pod spisovou

značkou bez zbytočných prieťahov, a bezodkladne postúpiť vec na rozhodnutie

dovolaciemu súdu“ a aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 €

každému zo sťažovateľov a náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov

7. Na základe výzvy ústavného súdu sa k ústavnej sťažnosti vyjadrila

podpredsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. zo 7. februára 2020

doručeným ústavnému súdu 4. marca 2020, ktorá okrem prehľadu úkonov súdu a strán

v napadnutom konaní realizovaných v období po právoplatnosti ostatného nálezu ústavného

súdu vo svojom vyjadrení k veci najmä uviedla:

„K skutkovej a právnej zložitosti sporu uvádzam, že predmetom konania na základe

žaloby zo dňa 08.02.1994 podanej na Okresnom súde Žilina je nárok na náhradu škody

s príslušenstvom a platenie renty voči žalovaným zdravotníckym zariadeniam z titulu

objektívnej zodpovednosti žalovaných za škodu , ako subjektov zodpovedných za úmrtie

manžela žalobkyne v rade 1/ a otca žalobcov v rade 2/ a 3/, ku ktorej malo dôjsť

nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti.

S prihliadnutím na predmet konania je možné konštatovať, že vzhľadom na rozsah

vykonávaného dokazovania uvedený typ sporu patrí medzi skutkovo zložité právne veci

spojené s rozsiahlym znaleckým dokazovaním, ktorého vykonanie ovplyvňuje priebeh

dokazovania a celkovú dĺžku súdneho konania. Na základe podanej žaloby Okresný súd

Žilina ako súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol dňa 18.01.1999 medzitýmnym rozsudkom

vo vzťahu k základu žalovaného nároku voči žalovanému 2/ Nemocnica s poliklinikou

Čadca, avšak na základe rozhodnutia odvolacieho súdu Krajského súdu v Žiline, uznesením

zo dňa 31.08.1999 odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie so stanoviskom na ustálenie zodpovednosti

žalovaných v rade 1/ a 2/ vo vzťahu k spôsobenej škode.

... Náročnosť prejednávanej veci vyplýva už zo samotného rozsahu spisového

materiálu, počtu rozhodnutí súdov v danej veci a rozsahom odôvodnenia konečného

rozhodnutia súdu prvej inštancie (81 strán textu). Vzhľadom na to, že aktuálne

nedisponujem spisovným materiálom, ktorý by mi umožňoval podrobnejšie sa vyjadriť

k dôvodom, ktoré ovplyvnili celkovú dĺžku konania a k prípadnému podielu strán, príp. súdu

na prieťahoch v konaní a zákonný sudca sa k podanej ústavnej sťažnosti nevyjadril,

ponechávam na posúdenie ÚS SR, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Napriek

uvedenému mám však za to, že doterajšiu dobu konania vedeného pred Okresným súdom

Žilina, od momentu podania žaloby v roku 1994 do právoplatného rozhodnutia odvolacieho

súdu dňa 02.02.2019, je možno považovať vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov

zaručenému SR, ako aj Dohovoru za neprimeranú.

Vychádzam z toho, že k odstráneniu stavu právnej neistoty na strane sťažovateľov došlo

až právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 13.12.2018, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 02.02.2019.

Keďže podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky stav právnej istoty

nastáva až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu,

v uvedenom smere hodnotím sťažnosť ako dôvodnú. Do akej miery konajúci súd zabezpečil

procesný postup v súdnom konaní na odstránenie stavu právnej neistoty na strane

sťažovateľov, ktorí sa obrátili na Ústavný súd s návrhom na rozhodnutie, nechávam

na posúdenie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uvedomujúc si, že ani skutková

a právna zložitosť veci nezbavuje súd zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní,

mám za to, že pokiaľ by Ústavný súd Slovenskej republiky napriek svojim doterajším

rozhodnutiam v tejto právnej veci vzhliadol v postupe Okresného súdu Žilina ďalšie

nedôvodné prieťahy, navrhujem, aby súd pri rozhodovaní o poskytnutí primeraného

zadosťučinenia zohľadnil už priznané náhrady sťažovateľom zo strany ÚS SR

ako aj schválenú dohodu medzi sťažovateľmi a Slovenskou republikou v konaní o sťažnosti

pred ESĽP. Ak by Ústavný súd SR dospel k názoru, že právo sťažovateľov na prejednanie

veci v primeranej lehote bolo porušené, aby s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti

obmedzil svoje rozhodnutie na deklarovanie tohto porušenia bez priznania ďalšej náhrady

sťažovateľom.“

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň uviedla, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti.

8. K vyjadreniu okresného súdu zaujala na základe výzvy ústavného súdu stanovisko

právna zástupkyňa sťažovateľov, ktorá vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

16. marca 2020 uviedla:

«K tvrdenej zložitosti veci:

Podstatná časť časovo náročného dokazovania - znalecké dokazovanie - bola

ukončená pred rokom 2009, teda aj pred rozhodnutím medzitýmnym rozsudkom.

Po vyhlásení a následnom zrušení medzitýmneho rozsudku, rozhodnutí a jeho následnom

potvrdení odvolacím súdom sa dokazovanie viedlo v rozsahu, ktorý zodpovedá „bežnému“

(majetkovému) sporu, a ktorá nijako neodôvodňuje ďalších 10 rokov trvania konania.

Od 11.5.2011 súd rozhodoval prakticky len o výške plnenia, nie o odborných medicínskych

otázkach: tieto boli vyriešené pred medzitýmnym rozsudkom.

2) Dĺžka rozhodovania (len) o výške škody, pri ustálených podmienkach konania –

ustálená aktívna a pasívna legitimácia, určený podiel zodpovednosti každého z pasívne

legitimovaných, žiadna zmena strán sporu (nástupníctvo, zámena a pod.)- trvajúca

v podstate do 2.2.2019 sa výrazne vymyká zo štandardnej dĺžky konania aj v bežnom

majetkovom spore, nieto ešte v spore týkajúcom sa zabezpečenia pozostalých po strate otca

a živiteľa rodiny, teda v spore de facto sociálneho charakteru.

3) Počet rozhodnutí súdu v danej veci, na ktorý poukazuje pani podpredsedníčka OS

Žilina, nie je dôkazom náročnosti prejednávanej veci, ba práve naopak: ak by rozhodnutia

súdu prvej inštancie boli správne a zákonné, nebol by dôvod na ich rušenie a vrátenie veci

na opätovné rozhodnutie. Sťažovatelia teda zastávajú opačný názor – práve

nekoncentrované a nesprávne rozhodovanie bolo jedným z dôvodov, ktoré konanie

neúmerne predĺžili.

4) Ak Okresný súd Žilina poukazuje na rozsah písomného vyhotovenia rozsudku súdu

prvej inštancie, upozorňujeme na to, že už v ústavnej sťažnosti sťažovatelia uvádzali,

že významná časť rozsudku je systémom copy&paste vložená výpočtová časť z podania

žalobcov-sťažovateľov, a tomuto tvrdeniu ani sám Okresný súd Žilina vo svojom vyjadrení

neoponoval, ani ho nepoprel, ani nespochybnil. Ďalšia časť rozsudku je zhrnutím

prednesov, podaní a vyjadrení strán sporu, a teda samotné odôvodnenie tvorí výrazne

menšinovú časť rozsudku. Ani rozsah odôvodnenia teda nie je tým pravým, skutočným,

legitímnym a ospravedlniteľným dôvodom, ktorý by odôvodňoval polročný odstup

od vyhlásenia rozsudku po jeho písomné doručenie.

5) ... Preto rozsah rozsudku nemôže odôvodniť nevypracovanie písomného

vyhotovenia rozsudku ani v zákonnej lehote (05.07.2015), ani v predĺženej lehote -

september 2015, ale až v decembri 2015, po viacerých písomných urgenciách sťažovateľov.

6) Samotné doručenie rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľom v tzv. signálnom

termíne obetí, teda v čase, ktorý je pre pozostalých obzvlášť citlivý - v čase vianočných

sviatkov, a to tak, aby lehota na podanie odvolania plynula práve počas týchto sviatkov,

sa javí aj ľudsky nepochopiteľné, necitlivé a zraňujúce voči sťažovateľom.

7) K zrušeniu rozsudku súdu odvolacieho ( zo dňa 30.6.2016 Najvyšším

súdom SR ( zo dňa 26.9.2017) došlo bez meritórneho preskúmania,

a to z dôvodov procesných, v zmysle v tom čase platného rozhodnutia Veľkého senátu NS SR

o priorite procesných dovolacích dôvodov, a to pre absenciu úkonov, ktoré zákon

v súvislosti s odvolacím konaním zveruje súdu prvej inštancie. Preto aj čas od vyhlásenia

rozsudku súdu prvej inštancie do právoplatnosti (v poradí druhého) rozhodnutia

odvolacieho súdu, teda od 5.7.2015 do 2.2.2019 je obdobím prieťahov, ktoré sú zapríčinené

nesprávnou resp. nesústredenou činnosťou súdu prvej inštancie pri výkone verejnej moci.

8) Za ďalšie obdobie prieťahov označujú sťažovatelia čas vymedzený ako začiatkom

dňom 31.3.2019 (podanie dovolania, druhého v poradí) a ako koncom dňom postúpenia

ich dovolania Najvyššiemu súdu SR. Dátum postúpenia veci súdom prvej inštancie

dovolaciemu súdu im známy nie je, o postúpení ich dovolania (po takmer roku

od jeho podania) sa dozvedeli sťažovatelia len aktuálneho vyjadrenia označeného

porušovateľa práv. Predkladacia správa sa nenachádza ani v elektronickom súdnom spise.

Nachádza sa však v ňom korešpondencia, podľa ktorej dovolanie, podané 31. 3 .2019, súd

doručoval na vyjadrenie žalovaným až v júli 2019. Tento postup súdu sa javí sťažovateľom

nielen ako oneskorený, ale aj ako nelogický – keď súd nevyužil na doručovanie mesiace

apríl až jún, ale „počkal“ si s doručovaním až na dovolenkové obdobie.

9) Ústavnému súdu SR sťažovatelia zdokladovali postup pri zjavne excesívnom

vyrubovaní súdneho poplatku, a priloženou e-mailovou správou dokladujú aj fakt,

že ešte dňa 27.11.2019 sa spis na dovolacom súde nenachádzal, a teda „bezodkladnosť“

podľa , v interpretácii porušovateľa práv, k ultimu novembra zodpovedal ôsmim

kalendárnym mesiacom. S určitosťou nebol však súdny spis s dovolaním sťažovateľov

postúpený dovolaciemu súdu pred podaním ústavnej sťažnosti.

...

11) Sťažovatelia poukazujú na to, že vo veci sa vedie elektronický súdny spis,

v ktorom je dostupná časť súdneho spisu, a ďalšiu časť súdneho spisu je možné posúdiť

z registra spisu resp. iných aplikácii. Preto nie je zrejmé, prečo sa súd nevyjadril aspoň

k tej časti konania, ktorú z týchto podkladov a zdrojov posúdiť môže.

12) Sťažovatelia berú na vedomie stanovisko pani podpredsedníčky OS Žilina,

ktorým ona sama priznáva existenciu prieťahov v konaní. Ani takéto zadosťučinenie

(aj keď priame ospravedlnenie sťažovateľom vo vyjadrení absentuje) však

nie je postačujúcim odčinením desiatich rokov trvania konania po OPAKOVANOM

ústavnom náleze, osobitne nie s prihliadnutím na druh prejednávanej veci (sociálny nárok),

s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania presahujúcu obdobie 25 rokov,

a tiež s prihliadnutím na druh rozhodovanej veci a význam konania a včasného rozhodnutia

pre sťažovateľov.

13) Vo vzťahu k priznaniu finančného zadosťučinenia sťažovatelia k dôvodom,

ktoré uvádzali priamo v ústavnej sťažnosti, dodávajú:

- prvý v konaní, ktorý prieťahy spôsobil, bol sudca p. Mgr. Dulačka. S krátkym

časovým odstupom po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR sp.zn.

(presnejšie dňa 13.9.2004) bol sudca preložený na súd vyššieho stupňa – Krajský súd

v Žiline,

- ďalšou zákonnou sudkyňou bola p. JUDr. Martinčeková, ktorá bola na súd vyššieho

stupňa - Krajský súd v Žiline, preložená rozhodnutím Súdnej rady zo dňa 8.9.2009, teda cca

pol roka po náleze ÚS SR sp.zn. .

- ako sa sťažovatelia dočítali na internete, voči ďalšej zákonnej sudkyni bol podaný

návrh na disciplinárne konanie práve za prieťahy v ich veci. Návrh smerujúci proti sudkyni

však bol zobratý späť, dôvod späťvzatia sťažovatelia nepoznajú.

Podľa začiatočných písmen mena a priezviska v tejto písomnosti ide o tú istú zákonnú

sudkyňu, ktorá nepovažuje za povinnosť sa vyjadriť k aktuálnej ústavnej sťažnosti.

14) Vychádzajúc z vyššieuvedenej rekapitulácie, navrhujú sťažovatelia zohľadniť

pri rozhodovaní o spôsobe zadosťučinenia za porušenie svojich základných práv

aj bezmocnosť a beznádej, ktorej boli a dodnes sú vystavení pri kolízii so súdnym systémom,

vidiac, že jeho predstavitelia, ktorí sa na porušení ich práv priamo podieľali, sú namiesto

postihu "povýšení", resp. nepotrestaní, a tak jediní, ktorí sú dlhodobo a priamo poškodení

vzniknutou situáciou, sú práve a iba sťažovatelia. Preto trvajú na svojom návrhu,

formulovanom v ústavnej sťažnosti, aj vo vzťahu k priznaniu primeraného finančného

zadosťučinenia. Navrhujú tiež, aby Ústavný súd pri rozhodovaní o výške zadosťučinenia

zvážil takú výšku zadosťučinenia, ktorá bude vo vzťahu k súdu, ktorý nerešpektoval

opakovaný príkaz ÚS SR, výraznou motiváciou konať nielen vo veci sťažovateľov,

ale aj vo všetkých rozhodovaných veciach s rešpektovaním tak základných práv strán sporu,

ako aj príkazov Ústavného súdu, a ktorá tak bude okrem satisfakčnej funkcie voči

sťažovateľom plniť aj sankčnú a súčasne preventívnu a do budúcnosti motivačnú úlohu voči

porušovateľovi práv.

9) Zároveň sťažovatelia pokladajú otázku, či by rovnaká zhovievavosť,

akú porušovateľ práva navrhuje vo vzťahu k vlastným pochybeniam, bola akceptovateľná

pri viac ako dvadsaťpäťročnom rozhodovaní o akejkoľvek inej dôchodkovej alebo sociálnej

dávke – pretože bez pochybností je predmetom konania nárok obdobný nároku

dôchodkovému, s účelom materiálne zabezpečiť členov rodiny v prípade úmrtia živiteľa

rodiny. V dôsledku nerozhodnutia v primeranej lehote sa sťažovatelia svojho nároku

nedomohli včas: čiastočné priznanie nároku po 25 rokoch sa míňa efektom, princípom

a účelom, ktorý zákonodarcu viedol k zakotveniu inštitútu pozostalostnej úrazovej renty...

do právneho poriadku – teda poskytnúť finančnú pomoc a kompenzáciu pozostalým

po strate živiteľa. Tomuto úmyslu zákonodarcu s určitosťou nezodpovedá (čiastočné)

priznanie nároku „dieťaťu“ vo veku 30 rokov, ktoré v čase začatia sporu bolo 5-ročným

dieťaťom!

10) Pri zvažovaní o priznaní či nepriznaní finančného zadosťučinenia a jeho výške

navrhujú sťažovatelia v 2. a 3. rade zohľadniť aj skutočnosti, opísané v ich ústavnej

sťažnosti, a to, že v dôsledku nekonania (konania s prieťahmi) Okresného súdu Žilina

sa ich životný štandard zredukoval na sociálne neúnosnú mieru, neporovnateľnú

s (kompletnou) priemernou rodinou v rovnakom mieste a čase, pričom sťažovateľka 1

rodine vzhľadom na svoje zdravotné obmedzenie (čiastočná invalidita, pohybové problémy,

postihnutie osového aparátu) nemohla obom deťom (z toho jedno so špecifickým

postihnutím – Morbus Down, vyžadujúcim celodennú starostlivosť a nepretržitý dohľad)

nahradiť stratu príjmu otca svojou pracovnou aktivitou.

11) Sťažovatelia trvajú na podanej ústavnej sťažnosti v časti konštatovania porušenia

práv (bod 1 petitu), priznania finančného zadosťučinenia (bod 3 petitu) a priznania náhrady

trov konania pred Ústavným súdom SR (bod 4 petitu).

V bode 2 petitu, ktorým sa domáhali uloženia bezvýhradnej povinnosti

porušovateľovi práv postúpiť ich písomne podané dovolanie dovolaciemu súdu, navrhujú,

aby Ústavný súd SR rozhodol podľa... stavu platného v čase rozhodnutia...»

8.1 Právna zástupkyňa sťažovateľov sa vo svojom stanovisku nevyjadrila k možnosti

upustenia od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti, v ústavnej sťažnosti

však sťažovatelia uviedli, že „ak Ústavný súd prijme sťažnosť na ďalšie konanie a usúdi,

že od prejednania veci v prítomnosti zúčastnených strán nie je možné očakávať ďalšie

objasnenie veci, vzdávajú sa práva na verejné prejednanie a súhlasia s tým, aby Ústavný

súd o sťažnosti rozhodol na základe obsahu súdneho spisu, ústavnej sťažnosti a písomných

vyjadrení účastníkov konania“.

9. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Sťažovatelia sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období

po právoplatnosti ostatného nálezu ústavného súdu.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

18. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala

predtým z niektorých ustanovení (ďalej len „OSP“),

a to , , a , ktorý platil do 30. júna 2016,

a v súčasnosti vychádza najmä zo zásady vyplývajúcej z čl. 17 a § 157 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

19. V zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157

ods. 1 „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Ústavný súd vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ako aj zo stavu napadnutého

konania, ktoré v čase doručenia ústavnej sťažnosti (16. októbra 2019) bolo právoplatne

skončené, konštatuje, že predmetom ústavno-právneho prieskumu už nemôže byť tá časť

napadnutého konania po právoplatnosti ostatného nálezu ústavného súdu, ktoré skončilo

potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. decembra 2018,

keďže týmto bol nastolený stav právnej istoty sťažovateľov do času, kým nebude

rozhodnuté o ich mimoriadnom opravnom prostriedku ‒ dovolaní. Ústavný súd

sa preto pri posúdení opodstatnenosti ústavnej sťažnosti zaoberal tou časťou napadnutého

konania, ktorá začala podaním dovolania sťažovateľov a v rámci ktorej okresný súd koná

ako súd prvej inštancie v konaní o dovolaní, a ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovel

(bod 5 výroku nálezu).

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada

aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú

sťažnosť sťažovateľov.

22. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania

je nárok na náhradu škody spôsobenej na zdraví a nárok na pozostalostnú rentu, t. j. vec,

ktorej povaha si vyžadovala osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu

súdneho konania.

23. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že v konaní o dovolaní okresný súd ako súd prvej inštancie nekoná o merite

veci, realizuje iba rutinné procesné úkony súvisiace s prípadným odstraňovaním vád

dovolania, s vyrubením súdneho poplatku za dovolanie, prípadne rozhoduje o návrhu

na oslobodenie od súdneho poplatku. Následne vykonáva úkony spojené s doručovaním

dovolania protistrane a vyjadrení k dovolaniu dovolateľovi. Zdĺhavý priebeh tejto fázy

konania preto nemožno ospravedlniť faktickou či právnou zložitosťou veci.

24. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v napadnutom

konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená

na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní

k zbytočným prieťahom. Na ťarchu sťažovateľov z pohľadu zbytočných prieťahov

v napadnutom konaní možno pripísať len skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľov

v dovolacom konaní nepredložila riadne splnomocnenie, pričom tento nedostatok musel

okresný súd odstraňovať opakovanou výzvou.

25. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, a to v období po rozhodnutí odvolacieho súdu

13. decembra 2018, pričom zistil v postupe okresného súdu jeho nečinnosť,

ale aj neefektívnu a nesústredenú činnosť, ktoré tiež môžu zapríčiniť porušenie

zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ,

).

26. Z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že po rozhodnutí

odvolacieho súdu bol spis 23. januára 2019 vrátený okresnému súdu, ktorý doručoval

rozhodnutie o odvolaní sporovým stranám. Dňa 2. apríla 2019 sťažovatelia podali

dovolanie. Okresný súd 4. apríla 2019 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov

na predloženie riadneho splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní. Právna

zástupkyňa sťažovateľov 15. apríla 2019 predložila splnomocnenie na zastupovanie

sťažovateľov. Dňa 15. mája 2019 okresný súd opäť vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov

na predloženie riadneho splnomocnenia, ktoré bolo predložené ako elektronické podanie

bez osvedčovacej doložky. Dňa 27. mája 2019 právna zástupkyňa sťažovateľov doručila

originál splnomocnenia. Dňa 5. júna 2019 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie

súdneho poplatku. Dňa 14. júna 2019 sťažovatelia namietali nezákonnosť výzvy

na zaplatenie súdneho poplatku, keďže od tejto povinnosti sú zo zákona oslobodení.

Okresný súd podaním z 24. júna 2019 sťažovateľom oznámil, že zaplatenie súdneho

poplatku za dovolanie nebude požadovať ani ho vymáhať z dôvodu zákonného oslobodenia

od jeho platenia. Zároveň vyzval žalovaných na vyjadrenie sa k podanému dovolaniu

v lehote 10 dní. Dňa 1. júla 2019 žalovaný v 1. rade požiadal o predĺženie lehoty

na vyjadrenie sa k dovolaniu do 31. júla 2019. Dňa 22. júla 2019 žalovaný v 2. rade doručil

vyjadrenie k dovolaniu. Okresný súd 24. októbra 2019 zaslal dovolanie žalovaného v 2. rade

žalobcom a žalovanému v 1. rade na vedomie. Dňa 19. decembra 2019 bol spis spolu

s dovolaním predložený dovolaciemu súdu.

27. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že dĺžka trvania konania okresného

súdu ako súdu prvej inštancie v dovolacom konaní v trvaní viac ako 8 mesiacov je sama

osebe neprimeraná a v kontexte 25 rokov trvajúceho konania nadobúda ústavnoprávnu

relevanciu. Okresný súd bol v dovolacom konaní nečinný najmä v období, počas

ktorého zabezpečoval vyjadrenia žalovaných k podanému dovolaniu sťažovateľov. Pasivitu

okresného súdu v trvaní 4 mesiacov i jeho nesústredenú činnosť, ktorú preukazuje výzva

na zaplatenie súdneho poplatku pri osobnom oslobodení sťažovateľov od súdneho poplatku,

nemožno vo veci vyznačujúcej sa extrémnou reštanciou hodnotiť inak ako zbytočné

prieťahy v konaní a nesplnenie povinnosti bezodkladne predložiť vec dovolaciemu súdu

vyplývajúcej z . Opakované vyslovenie porušenia práv sťažovateľov postupom

okresného súdu v napadnutom konaní v predošlých nálezoch ústavného súdu a jeho príkaz

konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov totiž vyžadoval od okresného súdu,

aby napadnutému konaniu venoval zvýšenú pozornosť, čo sa však v okolnostiach

preskúmavaného prípadu nestalo. Zabezpečenie rutinného procesného manažmentu

spadajúceho podľa procesného práva pred predložením dovolacej veci dovolaciemu súdu

do právomoci okresného súdu nemôže trvať osem a pol mesiaca, a to navyše v situácii,

keď jedna z dôležitých procesných podmienok (splnenie poplatkovej povinnosti)

vykazujúcich pri odstraňovaní potenciál spomalenia postupu súdu vzhľadom na okolnosti

veci dokonca odpadla. Ústavný súd posudzovaný postup okresného súdu hodnotí

ako znásobujúci už aj tak hlbokú právnu neistotu sťažovateľov, keďže základné konanie

vo veci trvalo 25 rokov.

28. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej časti

napadnutého konania došlo k prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä nečinnosťou

a neefektívnou (nesústredenou) činnosťou okresného súdu a jeho postupom v dovolacom

konaní. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto nálezu.

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

29. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

30. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

31. Ústavný súd bez toho, aby prejudikoval výsledok dovolacieho konania,

postupoval podľa a

a prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov

(bod 2 výroku nálezu), a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že povinnosť doručiť

rozhodnutie o dovolaní sporovým stranám zaťažuje okresný súd.

32. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

33. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

35. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

36. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadali o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 25 000 € pre každého z nich, čo odôvodnili doterajšou celkovou

dĺžkou napadnutého konania, v dôsledku ktorej došlo „k neodstrániteľnej a prinicipiálne

nereparovateľnej ujme sťažovateľov, spočívajúcej v pocitoch krivdy, nespravodlivosti

a dlhoročnej nemožnosti dovolať sa svojich práv..., keď okrem nenahraditeľnej a finančne

nevykompenzovateľnej straty... a ťaživej finančnej a sociálnej situácie museli vynakladať

čas, energiu a prostriedky na domáhanie sa svojich oprávnených nárokov a odstraňovanie

pochybení a nezákonnosti postupu označeného porušovateľa práv“.

37. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

38. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti veci.

39. Vzhľadom na dĺžku posudzovanej doby napadnutého konania, v ktorom okresný

súd už nevykonával úkony vo veci samej, ale len rutinné procesné úkony v dovolacom

konaní, na jeho neodôvodnenú nečinnosť a nesústredený postup, berúc do úvahy

aj reštančný charakter veci a okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie

sumy 500 € každému sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 133

ods. 3 písm. e) (bod 3 výroku tohto nálezu).

VI.

Trovy konania

40. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

41. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov,

ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom a ktoré sťažovatelia

uplatnili v sume 509,60 €.

42. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019 (prevzatie

a prípravu zastúpenia, písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3 a § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 163,33 €, t. j. spolu 326,66 €,

čo po znížení o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky) predstavuje sumu 163,33 € u jedného

sťažovateľa. Spolu s režijným paušálom za dva úkony [2 x 9,80 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)]

predstavuje odmena sumu 509,60 €. Trovy právneho zastúpenia boli preto priznané

v sťažovateľmi požadovanej sume.

43. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

44. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu