Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 396/2020
PDF · 221.76 KB
No categories available
II. ÚS 396/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , a ,
, , zastúpených advokátskou kanceláriou Pacalaj, Palla
a partneri, s. r. o., Námestie SNP 3, Trnava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jozef Palla,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 Csr 3/2016-288 zo 16. októbra
2019 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. 24 Csr 3/2016-298
z 21. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , , a
, , o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, , a ,
, (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k.
24 Csr 3/2016-288 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) v spojení
s uznesením okresného súdu č. k. 24 Csr 3/2016-298 z 21. novembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 24 Csr 3/2016 sa sťažovatelia domáhali, aby všeobecný súd
rozhodol o ich námietke nedostatku právomoci rozhodcovského súdu ROYAL
DEVELOPMENT – RSRD, zzpo, Suľany 243, Hruboňovo (ďalej len „rozhodcovský súd“),
v konaní vedenom pod sp. zn. RD 75/2016. Okresný súd napadnutým uznesením žalobu
sťažovateľov zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. Uznesením okresného
súdu č. k. 24 Csr 3/2016-298 z 21. novembra 2019 bola opravená forma napadnutého
uznesenia, ktoré bolo pôvodne chybne označené ako rozsudok.
3. Sťažovatelia uvádzajú, že rozsudkom rozhodcovského súdu im bola uložená
peňažná povinnosť napriek tomu, že rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať
a rozhodnúť a okresný súd „námietku nepríslušnosti“ rozhodcovského súdu odmietol ako
nedôvodnú arbitrárne, bez logického právneho odôvodnenia. Sťažovatelia namietajú, že
okresný súd v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia právomoci rozhodcovského súdu
porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie a na prístup k súdu, keďže vo veci
nerozhodol oprávnený subjekt, a to všeobecný súd podľa zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov, ale rozhodcovský súd.
4. Ku skutkovému stavu veci sťažovatelia uviedli, že zastávali pozíciu štatutárov,
členov predstavenstva spoločnosti , ktorá vykonávala svoju
podnikateľskú činnosť primárne v oblasti stavebníctva. V rámci realizácie jedného
zo stavebných projektov si spoločnosť , objednala dodávku betónu
od dodávateľa ‒STAVMONT (ďalej len „dodávateľ“), ktorý betón
dodal. Prevzatím betónu na stavbe bol poverený pracovník spoločnosti
, cenu betónu jeho dodávateľovi neuhradila z dôvodov, ktoré
ako sťažovatelia uvádzajú, nie sú pre účel posúdenia tejto ústavnej sťažnosti relevantné.
Následne dodávateľ podal na rozhodcovský súd žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy
vo výške ceny dodaného betónu priamo od sťažovateľov z titulu náhrady škody obchodnej
spoločnosti , voči sťažovateľom ako členom predstavenstva tejto
obchodnej spoločnosti.
5. Rozhodcovský súd, ktorý vo veci pohľadávky uplatňovanej dodávateľom voči
sťažovateľom konal a rozhodol, založil svoju právomoc v danej veci na základe dodacieho
listu o dodávke betónu, ktorý podpísal pracovník spoločnosti , poverený
výlučne na prevzatie betónu. Podľa vyjadrenia sťažovateľov mal dodací list už v čase jeho
podpisu pracovníkom spoločnosti , obsahovať odkaz na všeobecné
obchodné podmienky dodávateľa. V článku XV Všeobecných obchodných podmienok
dodávateľa mala byť uvedená rozhodcovská doložka v prospech rozhodcovského súdu a ad
hoc rozhodcu podľa výberu žalobcu. Sťažovatelia uvádzajú, že nikdy
nepodpísali žiadny dokument, či už vo svojom mene alebo v mene spoločnosti
, ktorý by obsahoval rozhodcovskú doložku, podľa ktorej by mal vo veci
akéhokoľvek právneho vzťahu s dodávateľom rozhodovať rozhodcovský súd.
6. Námietku nepríslušnosti rozhodcovského súdu uplatnili sťažovatelia už pri prvom
úkone v rámci rozhodcovského konania a následne po jej odmietnutí rozhodcovským súdom
podali rovnakú námietku pred všeobecným súdom, ktorý ju taktiež napadnutým uznesením
zamietol.
7. Sťažovatelia argumentujú, že rozhodcovská zmluva nebola medzi účastníkmi
rozhodcovského konania ani ich právnymi predchodcami nikdy uzavretá. Okresný súd
podľa ich presvedčenia nesprávne právne posúdil predovšetkým to, že pokiaľ vo svojej
právnej úvahe vychádzal z údajného právneho nástupníctva v zmysle § 194 ods. 9
Obchodného zákonníka (nároky z náhrady škody akciovej spoločnosti voči členom
predstavenstva), mal identifikovať rozhodcovskú zmluvu medzi obchodnou spoločnosťou
, a sťažovateľmi vzťahujúcu sa na náhradu škody v zmysle tohto
ustanovenia. Takáto rozhodcovská zmluva však neexistuje a napokon ani žiaden účastník
sporu netvrdil, že by takáto zmluva existovala. Okresný súd však zobral za základ
právomoci rozhodcovského súdu dodací list, ktorý obsahoval v ľavom hornom rohu text:
« „rozhodcovská doložka“ na www.stavmnont-
mch.sk». Predmetný dodací list predložil na podpis dodávateľ a za spoločnosť
, ho podpísali osoby poverené na stavbe prevzatím betónu. Z uvedeného je podľa
sťažovateľov zrejmé, že prejav vôle v dodacom liste za spoločnosť ,
smeroval k potvrdeniu prevzatia betónu, a nie k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy.
Sťažovatelia zároveň dodávajú, že dodávateľ ani v rozhodcovskom konaní a ani v konaní
pred okresným súdom nepredložil žiadny dôkaz o tom, že dokument, ktorý dodávateľ
označil ako jeho všeobecné obchodné podmienky, naozaj v danom čase existoval a bol
prístupný na webstránke dodávateľa.
8. Podľa mienky sťažovateľov okresný súd v napadnutom uznesení „zjavne
nesprávnym spôsobom a bez právneho dôvodu zamieňa vzťahy medzi dodávateľom
a odberateľom so vzťahmi medzi obchodnou spoločnosťou a bývalými členmi jej
predstavenstva; rozhodcovská zmluva mala byť uzavretá (ak by sme pripustili
za akceptovateľný mechanizmus uzavretia rozhodcovskej zmluvy prostredníctvom
dodacieho listu spôsobom špecifikovaným vyššie) na riešenie sporov, ktoré vzniknú z
právneho vzťahu, ktorého predmetom je záväzok dodávateľa betónu (a tomu zodpovedajúce
právo spoločnosti ) dodať betón spoločnosti , a záväzok
spoločnosti (a tomu zodpovedajúce právo dodávateľa betónu) zaplatiť
cenu dodaného betónu“. Okresný súd však podľa sťažovateľov arbitrárne považoval za
uzavretú rozhodcovskú zmluvu na riešenie sporov z právneho vzťahu z titulu nároku na
náhradu škody obchodnej spoločnosti , voči jej štatutárom. Sťažovatelia
namietajú, že okresný súd nevysvetlil, v čom spočíva „iná zmena v osobe veriteľa alebo
dlžníka“ a „svojvoľne a protiprávne zamieňal pri svojej úvahe namiesto subjektov právnych
vzťahov celé právne vzťahy, pričom mu nebolo v právnej úvahe prekážkou ani to, že ten istý
subjekt (akciová spoločnosť) vystupuje raz ako dlžník (dodávateľsko - odberateľský vzťah),
druhý raz ako veriteľ (nároky z údajnej náhrady škody) a to bez akejkoľvek právnej
skutočnosti“.
9. Napadnutým uznesením (sťažovatelia mali pravdepodobne na mysli rozhodcovské
rozhodnutie, pozn.) sa podľa sťažovateľov rozhodol spor, ktorý „nie je ani v medziach
(neexistentnej) rozhodcovskej doložky“, čím okresný súd poprel zásadu, že nie je možné
nikoho v rozpore so zákonom zaväzovať dohodou v neprospech tretieho. Neexistuje žiadny
prejav vôle sťažovateľov ani ich právnych predchodcov, že by sa mali podrobiť
rozhodcovskej právomoci predmetného rozhodcovského súdu. Uvedeným spôsobom bez
právneho titulu tak okresný súd „prelomil“ ústavou garantované práva a slobody. V tejto
súvislosti sťažovatelia poukázali na čl. 2 ods. 3 ústavy.
10. Sťažovatelia ďalej poukázali na skutočnosť, že rozhodcovské rozhodnutie bolo
vydané rozhodcovským súdom, ktorý je odlišný od rozhodcovského súdu, ktorý mal byť
príslušný podľa deklarovanej rozhodcovskej doložky. Podľa dokladov predložených
dodávateľom, ktorý sa domáhal uplatňovania rozhodcovskej doložky, mal vo veci konať
, spol. s r. o, ktorý podľa výpisu z obchodného registra zanikol
v dôsledku zlúčenia a právnym nástupcom tejto spoločnosti je s. r. o. Okresný
súd sa však nezaoberal skutočnosťou, že ako rozhodcovský súd konal a rozhodoval
rozhodcovský súd, pri ktorom nebolo preukázané právne nástupníctvo ani k tvrdenej
rozhodcovskej doložke.
11. Napádané uznesenie tak podľa sťažovateľov protiprávne konvaliduje závažné
porušenia ich základných práv na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu, pretože
akceptovalo:
„a) odňatie zákonného sudcu vo veci, v ktorej namiesto všeobecného súdu konal
rozhodcovský súd;
b) nútené podrobenie sťažovateľov právomoci rozhodcovského súdu bez akéhokoľvek
právneho dôvodu;
c) odňatie práva na spravodlivý proces - napádané rozhodnutie protiprávne
konvalidovalo veľmi závažné právne vady rozhodcovského konania, kde boli sťažovatelia
žalovanými na nesprávnom súde a bola im uložená povinnosť z právneho titulu, ktorý nebol
preukázaný.“
12. Na základe uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie a priznal sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu.
II.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
19. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
20. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie
ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý zamietol
žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali vyslovenia nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu v konaní vedenom na rozhodcovskom súde pod sp. zn. RD 75/2016. Odôvodnenie
svojej ústavnej sťažnosti sťažovatelia založili na argumente absencie právomoci
rozhodcovského súdu konať vo veci z dôvodu neexistencie rozhodcovskej doložky medzi
sťažovateľmi a dodávateľom a z dôvodu, že rozhodcovským rozhodnutím bol rozhodnutý
spor, ktorý ani nebol v medziach sťažovateľmi namietanej neexistujúcej rozhodcovskej
doložky.
21. Vzhľadom na sťažovateľmi uplatnené námietky ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je možnosť intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak ochranu neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde; ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03,
II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05).
22. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zisťoval, či sa
sťažovatelia mohli domôcť ochrany tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým
uznesením okresného súdu namietajú v konaní pred ústavným súdom, využitím iných
právnych prostriedkov, ktoré im zákon na ochranu ich práv priznáva.
23. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) rozhodcovský súd je
oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo
platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať
vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.
24. Podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského
konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre
neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť v rozhodcovskom
konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Toto časové obmedzenie neplatí pre
námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej sa na tom, že o veci nemožno
rozhodovať v rozhodcovskom konaní, alebo, že vo veci má byť rozhodované podľa
osobitného zákona;1a) túto námietku možno uplatniť až do skončenia ústneho
pojednávania, pri písomnom konaní až do vydania rozhodcovského rozsudku. Námietku, že
sporná otázka prekračuje právomoc rozhodcovského súdu, musí účastník rozhodcovského
konania uplatniť najneskôr vtedy, keď sa počas rozhodcovského konania o tejto otázke
dozvie.
25. Podľa § 21 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní ak rozhodcovský súd
rozhodne, že má právomoc rozhodovať, rozhodne o námietke podľa odseku 2
rozhodcovským uznesením alebo, ak sa účastníci nedohodli inak v rozhodcovskom
rozsudku. Ak rozhodcovský súd rozhodne rozhodcovským uznesením, že má právomoc
rozhodovať, účastník rozhodcovského konania, ktorý námietku podal, môže do 30 dní
po doručení predbežného rozhodnutia podať návrh na súd, aby o námietke rozhodol. Proti
rozhodnutiu súdu o zamietnutí námietky nie je prípustný opravný prostriedok.
Rozhodcovský súd môže počas rozhodovania o námietke pokračovať v rozhodcovskom
konaní a vydať rozhodcovský rozsudok.
26. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bodu 1 zákona o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby
účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského
konania, ak účastník rozhodcovského konania preukáže, že nemal spôsobilosť uzavrieť
rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym
poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská
zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľa právneho poriadku
Slovenskej republiky.
27. Podľa § 40 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby
účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského
konania, ak rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená
rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že
rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky.
28. Podľa § 41 zákona o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku možno podať v lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku
účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku.
29. Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní ak súd zruší rozhodcovský
rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet
sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
30. Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že rozsudok rozhodcovského
súdu bol vydaný 18. augusta 2016 a stal sa právoplatným a vykonateľným 26. augusta 2016.
31. Z citovaného § 40 zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že žalobu
na zrušenie rozhodcovského rozsudku môže podať účastník rozhodcovského konania, ktorý
popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. uvádza, že rozhodcovským rozsudkom sa
rozhodol spor, ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky.
32. V prerokovávanej veci sú námietky sťažovateľov založené na tvrdení, že
rozhodcovská zmluva je neplatná z dôvodu, že nebola podpísaná oprávnenou osobou a že aj
v prípade platnosti rozhodcovskej doložky, predmetný spor nie je v jej medziach, a z tohto
dôvodu nebola založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť.
33. S ohľadom na citované ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj
obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľov je zrejmé, že sťažovatelia mohli námietky
uvedené v ústavnej sťažnosti uplatniť okrem inštitútu námietky nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy podľa § 21
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. podaním návrhu na rozhodnutie o tejto
námietke na súd v zmysle § 21 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní, čo aj urobili, aj
podaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom
konaní. Z ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sťažovatelia využili možnosť uplatniť
uvedený právny prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd
priznáva.
34. Skutočnosť, že sťažovatelia nevyužili účinný zákonný právny prostriedok, ktorý
mali k dispozícii na ochranu svojich základných práv alebo slobôd, tak zakladá
neprípustnosť ich ústavnej sťažnosti.
35. V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré majú sťažovatelia k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť
iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo
podľa tvrdenia sťažovateľov k porušeniu ich základných práv alebo slobôd (m. m.
36. Sťažovatelia si preto nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má
poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ich práv. Povinnosťou sťažovateľov je
vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany nimi označených práv, porušenie ktorých
namietajú, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní
a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť
daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
37. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom
v situácii, ak sťažovatelia nevyužili všetky opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu
ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení
podľa osobitných predpisov, hoci ich využiť mohli a mali, by bolo porušením princípu
subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou
všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (obdobne I. ÚS 728/2016). Týmto sťažovatelia nenaplnili podmienku ustanovenú
v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej
preukazovali), že citovaný právny prostriedok nevyčerpali z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, v okolnostiach ich prípadu ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup
ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
38. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde ústavnú sťažnosť ako neprípustnú odmietol, pričom sa argumentáciou sťažovateľov
vo vzťahu k porušeniu nimi označených práv bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu