Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 426/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA

KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Patrik Palša, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -266 zo 14. marca 2018 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. septembra 2019,

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 10. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -266 zo 14. marca 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. septembra 2019, ktoré navrhuje zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu

na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní

vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal na žalovanej obchodnej spoločnosti (ďalej len „žalovaná“),

uloženia povinnosti uverejniť v týždenníku s názvom týždeň ,

opravu článku “, v ktorom boli ako

ukážka zverejnené dva neupravené pasáže rozhovoru, v ktorom vystupovali ,

, a (sťažovateľ). Sťažovateľ svoju žalobu

odôvodnil tým, že v uvedenom článku žalovaná uviedla nepravdivé skutkové tvrdenie

o jeho osobe spočívajúce v tom, že v súvislosti s konaním či prípadne

iných osôb mala uviesť: „Ešte tento týždeň“, „A tento týždeň to sme dotiahli už „vyznačený

právoplatnosť“ a „Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok“ (ďalej len „výroky“).

Žiadal, aby žalovaná uviedla správne skutkové tvrdenie, a to, že sťažovateľ sa žiadneho

stretnutia, predmetom ktorého by bolo rokovanie o údajnom podplácaní

, nezúčastnil a pri rozhovore z 28. januára 2009, ktorý mal byť zvukovo

zaznamenaný políciou, nevyslovil žiadne výroky v súvislosti s údajným podplácaním

. Sťažovateľ zastával názor, že v kontexte uverejnených informácií sa

javí zverejnená časť rozhovoru ako jeho účasť na podplácaní či dokonca ako jeho aktivita

pri takomto konaní. Tvrdil, že bol síce prítomný na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo

28. januára 2009, no po prvej časti stretnutia odišiel a v čase jeho prítomnosti nedošlo

k rozhovoru na tému podplácania, boli prejednané aktuálne témy. Poukázal tiež na to, že bol

právnym zástupcom jedného z akcionárov spoločnosti , a že žalovaná

zverejnila skutkové tvrdenia a citácie, ktoré nikdy neuviedol, a teda obsah článku je

v rozpore so skutkovým stavom. Sťažovateľ požiadal žalovanú o uverejnenie opravy

nepravdivého skutkového tvrdenia, avšak žalovaná jeho žiadosti nevyhovela z dôvodu, že

žiadosť nemá náležitosti podľa o periodickej tlači a agentúrnom

spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „tlačový zákon“), neobsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie

a pravdivosť skutkového tvrdenia vie dokázať.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -197 z 5. mája 2015 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom 29. septembra 2015 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“)

žalobe sťažovateľa vyhovel a žalovanej uložil povinnosť do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku uverejniť opravu nasledujúceho znenia: «V článku „ “,

ktorý bol uverejnený v týždenníku s názvom týždeň číslo

sme uverejnili nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe

spočívajúce v tom, že v súvislosti s konaní , či prípadne iných

osôb mal uviesť: „Ešte tento týždeň“, „A tento týždeň to sme dotiahli „už vyznačený

právoplatnosť“ a „Ja to musím v piatok najneskôr v pondelok.“ Správne skutkové tvrdenie

je také, že sa žiadneho stretnutia, predmetom ktorého by bolo

rokovanie o údajnom podplácaní nezúčastnil a pri rozhovore zo dňa

28. januára 2009, ktorý mal byť zvukovo zaznamenaný Políciou SR, nevyslovil žiadne

výroky v súvislosti s údajným podplácaním .» Okresný súd súčasne

uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi primeranú peňažnú náhradu v sume

1 660 €, vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol o trovách konania.

3.1 V rámci dôvodov svojho rozhodnutia okresný súd, vychádzajúc z predložených

listinných dôkazov, výsluchu sťažovateľa zo a spisu okresného súdu sp. zn. ,

dospel k záveru, že žalovaná uverejnila v predmetnom článku nepravdivé skutkové tvrdenie

o sťažovateľovi, získané z prepisu zvukového záznamu neutajovanej prílohy, ktorý bol

poskytnutý redaktorovi žalovanej (ďalej len „svedok“). Redaktor

žalovanej si overoval cez svoje zdroje na polícii, že osoba označená v článku je sťažovateľ,

pričom uviedol, že úlohou novinára nie je overovať každú vetu z prepisu, a nikdy netvrdil,

že sťažovateľ je zapletený do korupcie. Zverejnené boli len dve neupravené pasáže

rozhovoru, kde vystupuje sťažovateľ, ale aj iné osoby. Svedok tiež uviedol, že nepotreboval

oslovovať sťažovateľa, keďže nebol podozrivý z korupcie, ale vystupoval iba ako jeden

z účastníkov stretnutia. K tomu okresný súd uviedol, že malo byť vecou cti

a profesionálneho prístupu žurnalistu, ako aj novinárskej etiky pred zverejnením článku

ponúknuť priestor aj sťažovateľovi na zaujatie stanoviska, aj keď nebol podľa svedka

zapletený do korupcie. K prepisu zvukového záznamu predloženému žalovanou ako dôkaz

okresný súd uviedol, že tento nezískal od štátneho orgánu, ale bol získaný od ,

a preto, aj keď sa zverejnené informácie týkali verejného záujmu, mala si ich žalovaná

preveriť a prípadne poskytnúť priestor sťažovateľovi na vyjadrenie. Uverejnením

nepravdivej informácie došlo podľa názoru okresného súdu k naplneniu občianskoprávnej

povinnosti, ako aj k zásahu do práv sťažovateľa na ochranu osobnosti, a preto jeho žalobe

vyhovel.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie. Krajský súd

rozsudkom č. k. -266 zo 14. marca 2018 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol

a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia

s poukazom na aplikovanú právnu úpravu zdôraznil, že právo na opravu je založené

na prísne formalizovanom postupe, ktorý predpokladá súčasné splnenie zákonom taxatívne

uvedených náležitostí. Po ich splnení vznikne žiadateľovi právo na uverejnenie ním

požadovanej opravy, čomu zodpovedá povinnosť vydavateľa uverejniť opravu tak, ako bola

napísaná žiadateľom. Vydavateľ teda nemá právo upravovať alebo meniť žiadateľom

koncipovanú opravu. Predpokladom vzniku práva na opravu bude nepravdivosť skutkového

tvrdenia o konkrétnej fyzickej alebo právnickej osobe. Z písomného návrhu znenia opravy

musí byť teda zrejmé, že opravou sa má nepravdivé skutkové tvrdenie uviesť na pravú

mieru, resp. vyvrátiť, a to uvedením pravdivého skutkového tvrdenia. Opravou sa nemá

hodnotiť nepravdivé skutkové tvrdenie ani jeho dopad na žiadateľa o uverejnenie opravy

alebo na verejnosť.

4.1 Aplikujúc tieto východiská na vec sťažovateľa, krajský súd dospel k záveru, že

pokiaľ žalovaná neuverejnila sťažovateľom koncipovanú opravu, konala v súlade s § 7

ods. 6 písm. a) tlačového zákona. Výroky sťažovateľa považoval krajský súd za

nedokončené vety, bez vecného súvisu, ktoré nemôžu byť vyhodnotené ako skutkové

tvrdenia. K tomu dodal, že ak chcel byť sťažovateľ úspešný v rámci práva na opravu, mal

uviesť nepravdivé skutkové tvrdenia, čo podľa názoru krajského súdu absentovalo, pretože

sťažovateľ uviedol iba vety, ktoré bez ďalšieho kontextu článku nedávajú zmysel, ktorý im

sťažovateľ pripisoval. Skutkové tvrdenie, ktorým sťažovateľ navrhoval nahradiť predmetné

výroky, t. j. oprava sťažovateľa, obsahovala takpovediac jeho vlastný názor, keďže z jeho

výrokov, ktoré boli predmetom dokazovania, nebolo preukazované ani preukázané a ani

z nich nevyplýva, že by mal byť účastný podplácania , resp. že by

vyslovil výroky v súvislosti s jej údajným podplácaním. Inými slovami, oprava, ktorú

sťažovateľ požadoval v rámci svojho petitu, nesúvisela podľa názoru krajského súdu

s neúplnými vetami (výrokmi), ktorých opravy sa domáhal, resp. žiadosť sťažovateľa

o opravu nebola naformulovaná tak, aby opravovala tieto neúplné vety, ale je formulovaná

tak, že sťažovateľ výroky nikdy nepovedal, resp., že sa určitého rozhovoru nezúčastnil. Na

základe uvedeného krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pretože dotknuté

ustanovenia tlačového zákona nesprávne interpretoval, čím vec nesprávne právne posúdil.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodňoval poukazom na Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) „a sekundárne a len a iba z dôvodu

istoty“ aj s poukazom na , argumentujúc všeobecným

konštatovaním, že rozhodnutie krajského súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, resp. je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.

6. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. septembra 2019 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľa podľa odmietol.

7. Proti rozsudku krajského súdu, ako aj proti uzneseniu najvyššieho súdu

nasmeroval sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť. V jej obsahu detailne popisuje obsah

jednotlivých rozhodnutí a ich závery podrobuje kritike. Vo vzťahu k rozsudku krajského

súdu namieta nedostatočnosť jeho odôvodnenia tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke,

a teda krajský súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Je toho názoru, že

v konaní sa preukázalo, že bol na stretnutí uskutočnenom 28. januára 2009, avšak

po skončení časti rokovania odišiel, a pokiaľ bol na stretnutí prítomný, nedošlo k rozhovoru

na tému podplácania. Následne stretnutie pokračovalo bez prítomnosti sťažovateľa, a tak

nemohol vysloviť výroky uverejnené v spornom článku. Sťažovateľ zdôraznil, že osobu

menom nepozná a nikdy ju nevidel. Rozsah jeho mandátu spočíval

v inej právnej agende, týkajúcej sa výlučne poradenstva akcionárovi spoločnosti

, a nie samotnej obchodnej spoločnosti. Prepis polície a priradenie daných výrokov

sťažovateľovi bolo zjavne nesprávne, a teda článok žalovanej v dotknutej časti

preukázateľne obsahoval nepravdivé skutkové tvrdenia.

7.1 Sťažovateľ považuje záver krajského súdu o tom, že žalovaná ako vydavateľ

nemôže žiadnym spôsobom zasahovať do obsahu opravy, za nesprávny. Citujúc

z komentára k tlačovému zákonu, poukazuje na rozdiel medzi žiadosťou o uverejnenie

opravy a žiadosťou o uverejnenie odpovede, pričom opravou sa má nepravdivé skutkové

tvrdenie len uviesť na pravú mieru, resp. vyvrátiť, a to uvedením pravdivého skutkového

tvrdenia. Ak návrh znenia opravy nezodpovedá svojím obsahom opravovanému

nepravdivému skutkovému tvrdeniu (čo podľa jeho názoru nie je tento prípad), vydavateľ

tlače sa môže so žiadateľom na znení opravy dohodnúť.

7.2 Sťažovateľ taktiež zdôraznil, že žalovaná v písomnej odpovedi na jeho žiadosť

o uverejnenie opravy uviedla, že vie dokázať pravdivosť skutkového tvrdenia uverejneného

v článku. Krajský súd však založil svoje rozhodnutie o zmene rozsudku na tom právnom

názore, že žiadosť o uverejnenie opravy nemá náležitosti podľa tlačového zákona.

7.3 Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že najvyšší súd

odmietol jeho dovolanie formalisticky, všeobecne známou a štandardne ním používanou

záverečnou argumentáciou odôvodnenia rozhodnutia, ktorým dovolania zvykne odmietať.

Poukázal iba na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, z ktorej sa však sťažovateľovi javí skôr

snaha sporovú vec v dovolacom konaní hmotnoprávne ani neposudzovať s poukazom

na údajný neprípustný dovolací prieskum. Taktiež sa mu javí, že najvyšší súd kladie

na sporovú stranu povinne zastúpenú advokátom požiadavky obsahujúce povinnosť splniť

ďalšie podmienky nad zákonný rámec. Tie spočívajú v povinnosti úplne presne špecifikovať

správnosť riešenia konkrétnej právnej otázky či ďalšie prípadné dôvody prípustnosti

podaného dovolania a dovolacieho dôvodu. S takýmto postupom sťažovateľ nesúhlasí,

pretože by išlo len o také rozhodnutia, ktoré sú najvyššiemu súdu už z vlastnej činnosti

známe.

7.4 Sťažovateľ si je vedomý, že vyhodnotenie toho, ktorá skutočnosť je

pre rozhodnutie vo veci samej podstatná a ktorá nie, ktorý dôkaz bude vykonaný, ako aj

hodnotenie vykonaných dôkazov sú úlohou všeobecných súdov a ústavný súd do tejto

právomoci spravidla nezasahuje. Ústavný súd však môže zasiahnuť do hodnotenia dôkazov,

keď je ich hodnotenie svojvoľné, v dôsledku čoho pôsobí konanie a jeho výsledok

nespravodlivo a neobjektívne. O taký prípad išlo aj v jeho veci, a teda je tu podľa jeho

názoru dôvod na zásah zo strany ústavného súdu. V dovolacom konaní totiž nedošlo

k náprave porušenia základného práva na riadne, logické a konzistentné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia.

8. Na tomto základe sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd prijal jeho ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, a následne nálezom vyslovil

porušenie práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie

konanie, a súčasne žiada, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

11.1 Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len ,,“).

13. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Ústavný súd môže podľa

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

16. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v

oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa však i právo na určitú

kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého súdneho

konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosť zbraní, či

právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti

obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z , totiž

vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne relevantných

dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci.

17. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie (m. m. , ). Aj judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci

tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany sporu dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

sa ústavný súd musel v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti podania ústavnej sťažnosti

ako jednou z procesných podmienok jej prípustnosti. Opierajúc sa o § 124 zákona

o ústavnom súde [ako aj o rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)] pritom vychádzal

z právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa ako procesne neprípustné. Keďže podľa § 124 štvrtej vety zákona o ústavnom

súde ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(11. november 2019), ústavný súd považoval dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej

sťažnosti v danej veci za zachovanú.

19. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ktorému vyčíta nedostatočnosť jeho odôvodnenia. V tejto súvislosti tvrdí, že krajský

súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom, že žiadosť sťažovateľa

o uverejnenie opravy nemala náležitosti stanovené tlačovým zákonom, avšak žalovaná

v odpovedi na jeho žiadosť ako dôvod pre jej nevyhovenie uviedla, že vie dokázať

pravdivosť tvrdenia uverejneného v článku. Taktiež rozporuje záver krajského súdu o tom,

že žalovaná nemôže zasahovať do obsahu opravy žiadanej sťažovateľom a v tomto smere

presadzuje opak. Presvedčený o relevantnosti svojich argumentov tak od ústavného súdu

očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel krajský súd.

20. V súvislosti s takto koncipovanou ústavnou sťažnosťou ústavný súd pripomína,

že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ patrí chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.

, , ).

21. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

22. O taký prípad vo veci sťažovateľa nešlo. K tomuto záveru dospel ústavný súd

po tom, čo preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v kontexte námietok sťažovateľa,

pričom nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu

nemajúci oporu v relevantných právnych predpisoch. Ústavný súd v uznesení sp. zn.

zo 6. februára 2019 zdôraznil, že inštitút práva na tlačovú opravu zakotvený

v § 7 tlačového zákona predstavuje jednu z foriem obmedzenia slobody prejavu, a to pre

účely ochrany práv iných osôb. Pri výklade § 7 tlačového zákona musí všeobecný súd nájsť

spravodlivú rovnováhu medzi záujmami zainteresovaných osôb. Východisko mu poskytuje

v prvom rade samotný zákonodarca, podľa ktorého sa ochrana prostredníctvom tlačovej

opravy poskytuje len proti nepravdivým skutkovým tvrdeniam. Prostredníctvom tlačovej

opravy teda nie je možné reagovať na hodnotiace úsudky ani na pravdivé skutkové tvrdenia.

Rozdiel medzi hodnotiacim úsudkom a skutkovým tvrdením spočíva v zásade v tom, že

pravdivosť skutkového tvrdenia je možné preukázať, zatiaľ čo pri hodnotiacom úsudku to

možné nie je (rozsudok ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku z 8. 7. 1986, č. 9815/82, bod

46). Samozrejme v niektorých prípadoch nie je možné jasne stanoviť hranicu medzi

hodnotiacimi úsudkami a skutkovými výrokmi, a preto je nutné každý prípad posudzovať

podľa konkrétnych okolností a na základe nich rozhodnúť, či je danému výroku potrebné

poskytnúť ochranu.

23. Krajský súd pri posudzovaní žiadosti sťažovateľa o uverejnenie opravy skúmal,

či ním koncipovaná žiadosť a v nej obsiahnutá oprava spĺňala parametre jasne vyžadované

dotknutými ustanoveniami tlačového zákona. Zhrnul, že sťažovateľ mal v žiadosti

o uverejnenie opravy uviesť (okrem iného) nepravdivé skutkové tvrdenie, konštatovať, že

dané skutkové tvrdenie je nepravdivé a napokon uviesť pravdivé skutkové tvrdenie (§ 7 ods.

3 tlačového zákona). Za nepravdivé skutkové tvrdenia označil sťažovateľ skutkové tvrdenia

spočívajúce v tom, že v súvislosti s konaním či iných osôb mal uviesť

výroky uverejnené žalovanou v spornom článku. Ako pravdivé žiadal v rámci opravy

uviesť, že sa žiadneho stretnutia, predmetom ktorého by bolo rokovanie o údajnom

podplácaní , nezúčastnil a pri rozhovore nevyslovil žiadne výroky

s údajným podplácaním . Žalovaná žiadosti o opravu nevyhovela,

jednak z dôvodu, že nemala náležitosti stanovené tlačovým zákonom, ako aj z dôvodu, že

neobsahovala nepravdivé skutkové tvrdenie a pravdivosť skutkového tvrdenia vie dokázať.

Na obdobných dôvodoch, teda, že požadovaná oprava nespĺňa náležitosti podľa tlačového

zákona a v tejto spojitosti v nej absentovali nepravdivé skutkové tvrdenia, založil svoj záver

o zamietnutí žaloby i krajský súd. V tomto smere je prvá námietka sťažovateľa o tom, že

žalovaná odmietla uverejniť opravu preto, že vie dokázať pravdivosť tvrdení sťažovateľa

a krajský súd založil záver o zamietnutí jeho žaloby na odlišnom dôvode, jednak nepresná

a jednak úplne bez významu. Pravdivosť, resp. nepravdivosť skutkových tvrdení nehrala

pri posudzovaní navrhovanej opravy krajským súdom rolu; spornosť totiž spočívala

v samotnom charaktere výrokov sťažovateľa, ktoré krajský súd vyhodnotil ako vety, ktoré

bez ďalšieho kontextu článku nedávajú zmysel, ktorý im sťažovateľ pripísal. Sťažovateľ sa

domáhal opravy v tom zmysle, že pri stretnutí nebol, resp. nepovedal výroky v súvislosti

s podplácaním. To však netvrdila ani žalovaná (netvrdila, že by výroky boli v tejto

súvislosti). Z citovaných výrokov, ktoré sťažovateľ žiadal opraviť, nevyplýva, že by mal

byť účastný podplácania, resp., že by vyslovil výroky s údajným podplácaním. Oprava,

ktorú požadoval, teda nesúvisela s neúplnými vetami, ktorých opravy sa domáhal,

neopravovala tieto neúplné vety, ale bola naformulovaná tak, že sťažovateľ tieto výroky

nikdy nepovedal a rozhovoru sa nezúčastnil. Svojím obsahom bola teda žiadosť o opravu

proti jednotlivým zverejneným vetám nesúvisiaca, neobsahujúca zákonné náležitosti a takto

formulovaná oprava nemohla byť podľa názoru krajského súdu predmetom práva na opravu,

ale iba predmetom práva na ochranu osobnosti, o ktorú však sťažovateľ nežiadal.

23.1 Závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo

neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne, logicky a dostatočne právne

zdôvodnené. V tejto súvislosti sa žiada doplniť, že právo na opravu má slúžiť na opravu

exaktne vyjadriteľných alebo aspoň preukázateľných tvrdení a nie je možné

prostredníctvom neho „opravovať“ názory, podozrenia či dohady autora, tobôž dohady

sťažovateľa, ktoré si zo zverejneného textu sám vyvodil.

24. Pokiaľ sťažovateľ namietal správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalovaná

ako vydavateľ nemôže žiadnym spôsobom zasahovať do obsahu opravy, a poukazoval

na zákonné ustanovenie, ktoré nevylučuje dohodu vydavateľa tlače so žiadateľom na znení

opravy, ústavný súd uvádza, že v zmysle právnej úpravy je vydavateľ povinný uverejniť

opravu v navrhovanom znení alebo v znení dohodnutom so žiadateľom (§ 7 ods. 5

tlačového zákona). Právna úprava teda naozaj pripúšťa dohodu žiadateľa s vydavateľom

na znení opravy, ak jej návrh skomponovaný žiadateľom nezodpovedá svojím obsahom

opravovanému nepravdivému skutkovému tvrdeniu, ktoré malo byť opravené. Súčasne je

však potrebné uviesť, že vydavateľ, a teda ani žalovaná nemali zákonom stanovenú

povinnosť dohodnúť sa, keďže z podstaty dohody plynie, že si vyžaduje dobrovoľný

konsenzus oboch strán. Výrok, ktorý sťažovateľ vytrhol z kontextu rozhodnutia, uviedol

krajský súd v súvislosti s tým, že sťažovateľ podľa jeho názoru v požadovanej oprave

neuviedol nepravdivé skutkové tvrdenia, ale iba vety, ktoré bez ďalšieho kontextu článku

nedávajú zmysel, ktorý im sťažovateľ pripísal, a tento nedostatok v koncipovaní opravy sa

dodatočne (korekciou, resp. doplnením požadovanej opravy o ďalšie časti textu) v konaní

pred súdom už nedá zhojiť (nezhojil sa ani dohodou).

25. S ohľadom na uvedené ústavný súd sumarizuje, že krajský súd konkrétne

okolnosti celej kauzy starostlivo zvážil, nadväzne na ne aplikoval a riadne interpretoval

príslušné ustanovenia tlačového zákona vzťahujúce sa k danej veci, vysporiadal sa

so všetkými podstatnými argumentmi strán sporu a v rámci odôvodnenia rozsudku,

výsledkom ktorého bol záver v neprospech sťažovateľa, ozrejmil, akými úvahami sa

pri právnom posudzovaní veci riadil. V napadnutom rozsudku ústavný súd nezistil taký

výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ani také nedostatky v jeho

odôvodnení, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom na súdnu

ochranu podľa , resp. s právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ako to tvrdí vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ.

26. V súvislosti s prejavom jeho nespokojnosti s verdiktom krajského súdu ústavný

súd dodáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy strany sporu.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom strán sporu vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj strany

sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana

sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu (, , , , ),

čomu podľa názoru ústavného súdu učinil krajský súd zadosť.

27. Keďže niet žiadnej relevantnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením práv sťažovateľa podľa a dohovoru,

ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť v tejto často odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu je kritika prísne formalistického posúdenia jeho dovolania, ako aj to, že

ani najvyšší súd nezhojil v napadnutom uznesení pochybenie krajského súdu spočívajúce

v nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej.

29. Najvyšší súd v napadnutom uznesení najskôr poukázal na závery všeobecných

súdov, zhrnul obsah dovolania sťažovateľa a nadväzne uviedol právne dôvody jeho

odmietnutia. Po ich preskúmaní ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd

neodmietol zaoberať opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok

odvolacieho súdu, ale jeho dovolanie riadne preskúmal, a keďže dôvody zakladajúce

prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti

dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu prostredníctvom

§ 447 písm. f) vyslovene umožňuje.

30. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že samotná otázka posúdenia podmienok

pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Posúdenie tejto otázky je

vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami ,

ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného

práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže

viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa.

31. Keďže posudzovanie splnenia podmienok dovolacieho konania je zásadne

v právomoci najvyššieho súdu, s ohľadom na argumentáciu sťažovateľa v jeho ústavnej

sťažnosti sa úloha ústavného súdu v tejto veci obmedzila na posúdenie, či najvyšší súd

prípustnosť dovolanie neposúdil príliš formalisticky, resp. arbitrárne a či v napadnutom

uznesení svoj záver o neprípustnosti dovolania dostatočným spôsobom odôvodnil

(). V opačnom prípade by totiž ústavný súd nahrádzal právomoc najvyššieho

súdu, čo nie je jeho úlohou.

32. Najvyšší súd najskôr poukázal na právnu úpravu dovolania, ktorou sa sleduje

nielen náprava nesprávností v individuálnom spore dovolateľa, ale aj dosiahnutie cieľov

významných z hľadiska celkového rozhodovania všeobecných súdov. Zároveň zdôraznil, že

účelom je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ nevyriešenej právnej

otázky a prispieť k vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe. Ustanovenie § 421 ods. 1

písm. c) má zas za cieľ dosiahnutie jednoty v rozhodovaní dovolacích senátov.

V prvom z uvedených dôvodov prípustnosti dovolania je dovolateľ povinný konkretizovať

právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako mala byť riešená. Najvyšší súd

konštatoval, že sťažovateľ vo svojom dovolaní takú otázku nešpecifikoval. Samotná

všeobecná a nekonkrétna polemika sťažovateľa s právnymi závermi krajského súdu,

resp. spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia podľa jeho názoru nezodpovedajú

vymedzenému zákonnému kritériu. K tomu dodal, že v prípade absencie vymedzenia

právnej otázky nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých hmotnoprávnych

a procesnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili všeobecné súdy, pretože by uskutočnil

procesne neprípustný dovolací prieskum priečiaci sa koncepcii právnej úpravy dovolania,

ako aj cieľu ním sledovanému. V prípade ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania

podľa , čo bol aj prípad sťažovateľa, je podľa najvyššieho súdu

potrebné konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a označiť konkrétne

odlišné rozhodnutia dovolacieho súdu, že predmetná právna otázka je dovolacím súdom

skutočne rozhodovaná rozdielne. V dovolaní sťažovateľa však najvyšší súd neidentifikoval

jasnú, určitú a zrozumiteľnú právnu otázku riešenú krajským súdom, ani nešpecifikoval

konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých o danej právnej otázke rozhodoval

rozdielne. K tomu je potrebné dodať, že ani v ústavnej sťažnosti sťažovateľ v rámci

argumentácie neuvádza, k akej ním formulovanej právnej otázke sa najvyšší súd nevyjadril.

33. Ústavný súd nezistil v záveroch napadnutého uznesenia nič ústavne

nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

Požiadavka na riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi vyplýva

priamo z právnej úpravy ( až ), splnenie inej, resp. ďalšej povinnosti

dovolací súd od sťažovateľa nežiadal, a preto neobstojí námietka sťažovateľa o tom, že

najvyšší súd zaťažuje strany sporu (bližšie nešpecifikovanými) povinnosťami nad zákonný

rámec. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté všeobecne

formulované argumenty sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka

sťažovateľa o nelogickosti, nekonzistentnosti či absencii riadneho odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

34. Preto ústavný súd aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu konštatuje, že

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch.

V dôsledku uvedeného bolo potrebné aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu