Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 443/2020
PDF · 421.83 KB
No categories available
I. ÚS 443/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , zastúpenej
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mendelík, s. r. o., Heydukova 12,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jakub Mendelík, PhD., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokom uznesenia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Co 720/2014-310 z 27. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) potvrdzujúcim výrokom
uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 720/2014-310
z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II
bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2
bola prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto
uznesenia.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa
v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
12 C 57/2011 domáhala zaplatenia sumy 9 154,21 € s príslušenstvom proti spoločnosti
, (ďalej len „žalovaná“).
3.1 Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 57/2011 z 9. septembra 2014 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) žalobe v časti vyhovel, v časti ju zamietol a zároveň rozhodol
o trovách konania podľa vtedy platného § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) tak, že žalovanej uložil povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume
549 € za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia v sume 1 106,02 €. Okresný
súd po rozhodnutí vo veci samej následne uznesením č. k. 12 C 57/2011-267
z 22. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o náhrade trov štátu
podľa vtedy platného § 148 ods. 1 OSP, pričom sťažovateľku zaviazal uhradiť trovy štátu
v sume 287,97 € a zároveň jej uložil povinnosť uhradiť žalovanej trovy konania v sume
171,57 €.
3.2 Proti rozsudku okresného súdu, ako aj proti uzneseniu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie a žiadala obe rozhodnutia okresného súdu zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 719/2014
z 27. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu
ako vecne správny a napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu v časti,
ktorou bola sťažovateľke uložená povinnosť nahradiť štátu trovy konania, a zrušil uznesenie
okresného súdu v časti, ktorou bola sťažovateľke uložená povinnosť nahradiť žalovanej
trovy konania.
3.3 Proti rozsudku krajského súdu, ako aj proti napadnutému uzneseniu krajského
súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila tým, „že v konaní
pred krajským súdom (rovnako aj pred súdom prvej inštancie) došlo k vade“ podľa § 420
písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“) a podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, pretože rozhodnutie záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená. O dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 151/2017, 1 Cdo 11/2018 z 27. marca 2019 (ďalej
len uznesenie najvyššieho súdu“), doručeným sťažovateľke 13. mája 2019, tak,
že vo výroku II dovolanie proti rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 447 písm. c) a f)
CSP, vo výroku III dovolanie proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 447 písm. f)
CSP a vo výroku IV žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania.
3.4 Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je známe, že o ústavnej
sťažnosti proti výroku II a IV uznesenia najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľka podala
14. júna 2019, rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 176/2020 z 13. mája 2020
tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
4. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že nesúhlasí s argumentáciou
krajského súdu, že „pre rozhodnutie o náhrade trov štátu je podstatné len jedno kritérium
(odhliadnuc od predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov) a to miera úspechu,
a nie to, ako zohľadnil túto mieru súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov
konania medzi stranami“, a považuje ju za neprijateľnú.
4.1 Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na právny názor, podľa
ktorého „Ve sporném řízení se rozumí výsledkem řízení úspěch účastníků ve věci. Znamená
to, že účastník, kterému bylo uloženo podle § 142, 143 nebo 144 zaplatit náhradu nákladů
řízení druhému účasníkovi (protistraně), je povinen nahradit rovněž náklady řízení státu.
Tam, kde se náhrada nákladů poměrně rozdělila, platí náhradu oba účastníci (obě strany),
a to podle míry neúspěchu ve věci (např. účastník, který měl ve věci úspěch v 60%, hradí
40% nákladů, které stát platil, a protistrana, která měla úspěch 40 %, hradí 60 % nákladů,
popřípadě rovným dílem, jestliže byl neúspěch obou účastníků stejný (...).“ (in: DRÁPAL,
L.; BUREŠ, J. et. al.: Občanský soudní řád I. § 1 až 200za. Komentář. 1. vydanie.
C. H. Beck, Praha 2009, s. 998.).
4.2 Sťažovateľka namieta, že pokiaľ o trovách konania medzi stranami sporu
rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 3 OSP, tzn. nedošlo k ich pomernému rozdeleniu,
nemala jej byť uložená povinnosť nahradiť trovy štátu, a je toho názoru, že trovy štátu
v tomto prípade mal znášať v plnom rozsahu žalovaný.
4.3 V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: „Argumentácia odvolacieho súdu
(a zároveň súdu prvej inštancie) má odôvodnenie iba v prípade, ak by o náhrade trov
konania medzi stranami sporu rozhodol súd prvej inštancie pomerne podľa § 142 ods. 2
OSP. Výnimku (§ 142 ods. 3 OSP) zo zásady rozhodovania o nákladoch konania
pri čiastočnom úspechu odvolací súd nezohľadnil a uprednostnil doslovný a formalistický
výklad právnej úpravy.“
4.4 Sťažovateľka je preto presvedčená, že krajský súd nesprávnou aplikáciou
procesnoprávnych noriem vydal arbitrárne a právne neudržateľné rozhodnutie (napadnuté
uznesenie, pozn.), čím bolo zasiahnuté do jej ústavou a dohovorom zaručených práv.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol, že potvrdzujúcim výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej žiada,
aby ústavný súd zrušil potvrdzujúci výrok napadnutého uznesenia krajského súdu
a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu, a zároveň jej priznal
náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke, že pokiaľ
sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s argumentáciou okresného
súdu (v otázke posúdenia podstatného kritéria pre rozhodnutie o náhrade trov štátu, pozn.)
a potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej sťažovateľku zaviazal nahradiť
trovy štátu v sume 287,97 €, porušil jej v petite ústavnej sťažnosti označené práva.
16. Pokiaľ ide o časové hľadisko, sťažovateľka celkom zjavne odvíja lehotu
na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu
od doručenia uznesenia najvyššieho súdu, ktoré prevzala 13. mája 2019. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na poslednú vetu § 124 zákona o ústavnom súde, podľa ktorej
ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej
sťažnosti za zachovanú.
17. Pokiaľ ide o podstatu ústavnej sťažnosti, ústavný súd uvádza, že rozhodovanie
všeobecného súdu o trovách konania je integrálnou súčasť súdneho konania a zásadne
je výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy
o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne
preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného
súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také
extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej
roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.
Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny
rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu
by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m.
I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
18. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie
skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
19. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla
samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd
bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka citeľne dotknúť. Ústavný súd
pri posudzovaní problematiky trov konania t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickej povahy, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo
že bolo zasiahnuté aj iné právo (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, I. ÚS 156/2010,
20. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky nezistil
v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu
týkajúcich sa potvrdzujúceho výroku o náhrade trov štátu nič ústavne nekonformné,
čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.
21. Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov štátu, uvádzajúc, že „Prvým výrokom
napadnutého uznesenia súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov štátu, ktoré vyplatil
znalcovi z titulu znalečného podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p.
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované a preto odvolací súd posudzoval správnosť napadnutého
uznesenia podľa Občianskeho súdneho poriadku, platného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie.“.
21.1 Následne krajský súd citoval § 148 ods. 1 OSP, podľa ktorého štát má podľa
výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil.
Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada
trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.
22. Vo vzťahu k náhrade trov štátu vzniknutých nariadeným znaleckým dokazovaním
krajský súd uviedol, že „... pre rozhodnutie o náhrade trov štátu je podstatné len jedno
kritérium (odhliadnuc od predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov), a to miera
úspechu, a nie to, ako zohľadnil túto mieru súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade
trov konania medzi stranami. Na rozhodovanie o priznaní náhrady trov konania totiž nemá
vplyv iba pomer úspechu tej-ktorej strany voči druhej, ale aj ďalšie skutočnosti, napr.
závislosť rozhodnutia o výške plnenia od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, alebo také
správanie žalovaného, ktorým nedal príčinu na podanie žaloby. V danom prípade o náhrade
trov konania medzi účastníkmi bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 3 O.s.p. pre závislosť
rozhodnutia od výsledkov znaleckého dokazovania bez ohľadu na mieru úspechu žalobkyne,
a preto z neho nemožno vyvodzovať splnenie či nesplnenie predpokladov pre rozhodnutie
podľa § 148 ods. 1 O.s.p.“.
23. S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách štátu (body 9 až 12
napadnutého uznesenia) ústavne udržateľným spôsobom interpretoval príslušné zákonné
ustanovenie (vtedy platný § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), do interpretácie
ktorého ústavný súd nie je oprávnený vstupovať a nahrádzať prijaté právne závery krajského
súdu, ktoré sú v predmetnom prípade racionálne, logické a nevykazujúce znaky arbitrárnosti
ani zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle. Sťažovateľkou namietané pochybenie
všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho
základe bolo možné spochybniť ústavnú regulárnosť napadnutého uznesenia.
24. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi potvrdzujúcim výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu