Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 443/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , zastúpenej

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mendelík, s. r. o., Heydukova 12,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Jakub Mendelík, PhD., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd potvrdzujúcim výrokom uznesenia Krajského súdu

v Bratislave č. k. -310 z 27. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) potvrdzujúcim výrokom

uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -310

z 27. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2

bola prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto

uznesenia.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhala zaplatenia sumy 9 154,21 € s príslušenstvom proti spoločnosti

, (ďalej len „žalovaná“).

3.1 Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. septembra 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobe v časti vyhovel, v časti ju zamietol a zároveň rozhodol

o trovách konania podľa vtedy platného (ďalej

len „OSP“) tak, že žalovanej uložil povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume

549 € za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia v sume 1 106,02 €. Okresný

súd po rozhodnutí vo veci samej následne uznesením č. k. -267

z 22. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o náhrade trov štátu

podľa vtedy platného , pričom sťažovateľku zaviazal uhradiť trovy štátu

v sume 287,97 € a zároveň jej uložil povinnosť uhradiť žalovanej trovy konania v sume

171,57 €.

3.2 Proti rozsudku okresného súdu, ako aj proti uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie a žiadala obe rozhodnutia okresného súdu zrušiť a vec vrátiť

okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. októbra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu

ako vecne správny a napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu v časti,

ktorou bola sťažovateľke uložená povinnosť nahradiť štátu trovy konania, a zrušil uznesenie

okresného súdu v časti, ktorou bola sťažovateľke uložená povinnosť nahradiť žalovanej

trovy konania.

3.3 Proti rozsudku krajského súdu, ako aj proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila tým, „že v konaní

pred krajským súdom (rovnako aj pred súdom prvej inštancie) došlo k vade“ podľa § 420

písm. f) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“) a podľa , pretože rozhodnutie záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená. O dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. , z 27. marca 2019 (ďalej

len uznesenie najvyššieho súdu“), doručeným sťažovateľke 13. mája 2019, tak,

že vo výroku II dovolanie proti rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 447 písm. c) a f)

, vo výroku III dovolanie proti uzneseniu krajského súdu odmietol podľa

a vo výroku IV žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania.

3.4 Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je známe, že o ústavnej

sťažnosti proti výroku II a IV uznesenia najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľka podala

14. júna 2019, rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2020

tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

4. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že nesúhlasí s argumentáciou

krajského súdu, že „pre rozhodnutie o náhrade trov štátu je podstatné len jedno kritérium

(odhliadnuc od predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov) a to miera úspechu,

a nie to, ako zohľadnil túto mieru súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov

konania medzi stranami“, a považuje ju za neprijateľnú.

4.1 Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na právny názor, podľa

ktorého „Ve sporném řízení se rozumí výsledkem řízení úspěch účastníků ve věci. Znamená

to, že účastník, kterému bylo uloženo podle § 142, 143 nebo 144 zaplatit náhradu nákladů

řízení druhému účasníkovi (protistraně), je povinen nahradit rovněž náklady řízení státu.

Tam, kde se náhrada nákladů poměrně rozdělila, platí náhradu oba účastníci (obě strany),

a to podle míry neúspěchu ve věci (např. účastník, který měl ve věci úspěch v 60%, hradí

40% nákladů, které stát platil, a protistrana, která měla úspěch 40 %, hradí 60 % nákladů,

popřípadě rovným dílem, jestliže byl neúspěch obou účastníků stejný (...).“ (in: DRÁPAL,

L.; BUREŠ, J. et. al.: Občanský soudní řád I. § 1 až 200za. Komentář. 1. vydanie.

C. H. Beck, Praha 2009, s. 998.).

4.2 Sťažovateľka namieta, že pokiaľ o trovách konania medzi stranami sporu

rozhodol krajský súd podľa , tzn. nedošlo k ich pomernému rozdeleniu,

nemala jej byť uložená povinnosť nahradiť trovy štátu, a je toho názoru, že trovy štátu

v tomto prípade mal znášať v plnom rozsahu žalovaný.

4.3 V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza: „Argumentácia odvolacieho súdu

(a zároveň súdu prvej inštancie) má odôvodnenie iba v prípade, ak by o náhrade trov

konania medzi stranami sporu rozhodol súd prvej inštancie pomerne podľa § 142 ods. 2

. Výnimku ( ) zo zásady rozhodovania o nákladoch konania

pri čiastočnom úspechu odvolací súd nezohľadnil a uprednostnil doslovný a formalistický

výklad právnej úpravy.“

4.4 Sťažovateľka je preto presvedčená, že krajský súd nesprávnou aplikáciou

procesnoprávnych noriem vydal arbitrárne a právne neudržateľné rozhodnutie (napadnuté

uznesenie, pozn.), čím bolo zasiahnuté do jej a dohovorom zaručených práv.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol, že potvrdzujúcim výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka ďalej žiada,

aby ústavný súd zrušil potvrdzujúci výrok napadnutého uznesenia krajského súdu

a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu, a zároveň jej priznal

náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 .

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke, že pokiaľ

sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s argumentáciou okresného

súdu (v otázke posúdenia podstatného kritéria pre rozhodnutie o náhrade trov štátu, pozn.)

a potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej sťažovateľku zaviazal nahradiť

trovy štátu v sume 287,97 €, porušil jej v petite ústavnej sťažnosti označené práva.

16. Pokiaľ ide o časové hľadisko, sťažovateľka celkom zjavne odvíja lehotu

na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

od doručenia uznesenia najvyššieho súdu, ktoré prevzala 13. mája 2019. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na poslednú vetu , podľa ktorej

ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej

sťažnosti za zachovanú.

17. Pokiaľ ide o podstatu ústavnej sťažnosti, ústavný súd uvádza, že rozhodovanie

všeobecného súdu o trovách konania je integrálnou súčasť súdneho konania a zásadne

je výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy

o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne

preskúmava iba celkom výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného

súdu je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také

extrémne vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej

roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.

Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m.

, ).

18. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ).

19. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd

bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka citeľne dotknúť. Ústavný súd

pri posudzovaní problematiky trov konania t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickej povahy, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo

že bolo zasiahnuté aj iné právo (porovnaj m. m. , , ,

).

20. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľky nezistil

v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu

týkajúcich sa potvrdzujúceho výroku o náhrade trov štátu nič ústavne nekonformné,

čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

21. Krajský súd odôvodnil v relevantnej časti napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu vo výroku o náhrade trov štátu, uvádzajúc, že „Prvým výrokom

napadnutého uznesenia súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov štátu, ktoré vyplatil

znalcovi z titulu znalečného podľa Podľa veta prvá

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona, zostávajú zachované a preto odvolací súd posudzoval správnosť napadnutého

uznesenia podľa , platného v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie.“.

21.1 Následne krajský súd citoval , podľa ktorého štát má podľa

výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil.

Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada

trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

22. Vo vzťahu k náhrade trov štátu vzniknutých nariadeným znaleckým dokazovaním

krajský súd uviedol, že „... pre rozhodnutie o náhrade trov štátu je podstatné len jedno

kritérium (odhliadnuc od predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov), a to miera

úspechu, a nie to, ako zohľadnil túto mieru súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade

trov konania medzi stranami. Na rozhodovanie o priznaní náhrady trov konania totiž nemá

vplyv iba pomer úspechu tej-ktorej strany voči druhej, ale aj ďalšie skutočnosti, napr.

závislosť rozhodnutia o výške plnenia od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, alebo také

správanie žalovaného, ktorým nedal príčinu na podanie žaloby. V danom prípade o náhrade

trov konania medzi účastníkmi bolo rozhodnuté podľa pre závislosť

rozhodnutia od výsledkov znaleckého dokazovania bez ohľadu na mieru úspechu žalobkyne,

a preto z neho nemožno vyvodzovať splnenie či nesplnenie predpokladov pre rozhodnutie

podľa “.

23. S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách štátu (body 9 až 12

napadnutého uznesenia) ústavne udržateľným spôsobom interpretoval príslušné zákonné

ustanovenie (vtedy platný ), do interpretácie

ktorého ústavný súd nie je oprávnený vstupovať a nahrádzať prijaté právne závery krajského

súdu, ktoré sú v predmetnom prípade racionálne, logické a nevykazujúce znaky arbitrárnosti

ani zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle. Sťažovateľkou namietané pochybenie

všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho

základe bolo možné spochybniť ústavnú regulárnosť napadnutého uznesenia.

24. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi potvrdzujúcim výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu